Snaha ministra kultúry Mareka Maďariča chrániť čistotu slovenčiny vyvolala polemiku. Minister totiž chce, aby sa strážila čistota jazyka aj v reklamách na verejných priestranstvách (bilbórdoch), v miestnych (obecných) rozhlasoch, na plagátoch, pamätných tabuliach, pamätníkoch, dokonca aj pri nápisoch na budovách.
Odpor vyvolávajú aj sankcie, ktoré sa môžu vyšplhať na tisícky eur. Vláda ich posvätila, čaká sa na parlament.
Pôvodné znenie zákona o štátnom jazyku so sankciami presadila ešte Mečiarova vláda v roku 1995, Dzurindova vláda sankcie v roku 1999 zrušila. Maďaričovi sa to nepáči, iným sa pri predstave povinného prekladania reklamných sloganov typu „Connecting People" alebo „Simply Clever" dvíha obočie.
Pokutovať sa má po dvoch napomenutiach. ČTK k tomu v marci priniesla štylisticky nesprávne vyjadrenie ministra Maďariča. Ten hovorí, že dotyčný „bude dvakrát písomne oslovený, aby niečo odstránil, a ani keď dvakrát to neodstráni, potom aj daný orgán navrhne pokutu."
Viacerí odborníci považujú reguláciu slovenčiny za nezmysel. V marci sa pre SME vyjadril René Bílik, šéf katedry slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty v Trnave. Podľa neho je to neopodstatnená agenda zo štúrovských čias. Pridala sa jazykovedkyňa Gizella Szabomihályová: „Kto alebo čo ohrozuje slovenčinu natoľko, aby jej používanie takýmto spôsobom reguloval štát?" Proti novele zákona vznikla hromadná pripomienka.
Debaty o úpadku štátneho jazyka sa vedú aj v Česku. V časopise Reflex vyšiel rozhovor s exriaditeľom Ústavu pre český jazyk, profesorom Jiřím Krausom.
Na otázku, či nepovažujú niektorí lingvisti súčasnú formu českého jazyka za úpadkovú, odpovedal takto: 
„Ne. Všichni ostatní ano, lingvisté nikdy. Naopak bývají osočováni, a já o tom něco vím, protože jsem dlouhá léta působil v Ústavu pro jazyk český... Chodily mi stohy dopisů na podobné téma: "Co vy lingvisté děláte pro to, aby se zlepšila jazyková úroveň v televizi, jak mistrujete naše politiky?"... Naštěstí je čeština jedním z mála jazyků, které nemají jazykový zákon. Jazyk je velmi přirozená záležitost, je to odraz jistého způsobu nazírání na svět a do toho asi není dobré nějak zasahovat. Ale já když řeknu naštěstí, tak se na mě všichni dívají jako na barbara. Zkrátka to vypadá, jako kdyby o ten jazyk měli starost všichni ostatní kromě lingvistů."
Dodal, že najčastejšie sa sťažujú dôchodcovia, pretože sa horšie zmierujú s prirodzeným vývojom jazyka a majú dojem, že v ich mladosti bola čeština čistejšia a bohatšia.
S Krausom plne súhlasí aj vyštudovaná slovenčinárka, prekladateľka z angličtiny, jazyková redaktorka a editorka Nataša Holinová. Vo svojom článku na blogu pod titulom Čierny deň pre slovenčinu uviedla, že opodstatnenie dnes nemá ani samotný zákon o štátnom jazyku, jeho novela však už drzo lezie do sfér, kde štát nemá čo hľadať.
Holinová ďalej píše: „Jeden z najväčších omylov je predstava, že jazyk sa dá ovplyvňovať zásahmi štátu. Hoci ministerstvo je presvedčené o opaku, slovenčina by neprestala existovať, ani keby na túto inštitúciu zajtra spadla bomba. Platí to aj opačne - jazyk nikto nikdy nevymyslel, neobjavil, nevynašiel. Keďže jazyk je komunikačný nástroj a nič iné, vznikol prirodzene, mení sa prirodzene a v niektorých prípadoch aj zomiera - prirodzenou smrťou, samozrejme. Jazyk si žije svojím životom, určovaným výlučne komunikačnými potrebami svojich používateľov, a nie potrebami štátu, definovanými zákonom.
Riaditeľ Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika Ondrej Dostál napísal, čo by uplatňovanie zákona znamenalo v praxi. Tvrdí, že keď sa partia slovenských študentov rozhodne naštudovať Molièra v origináli a niekomu to predviesť, poruší tým zákon. Toto upozornenie už ministerstvo akceptovalo. Problémom ostáva situácia, ak napríklad televízia odvysiela Macha a Šebestovú alebo Spejbla a Hurvínka v češtine. Dostál dodáva, že zákon bude porušený aj vtedy, ak trebárs Spolok milovníkov fínskej kultúry zorganizuje festival fínskych filmov, ktoré sa budú premietať v pôvodnom znení bez titulkov, pričom program festivalu s propagačnými plagátmi bude iba vo fínčine.
Komentátor SME Marián Leško o Maďaričovej novele uvádza, že „ide o ďalší z jeho produktov, ktorým obmedzuje práva občanov predstieraním, že im zabezpečuje nové právo." Myslí si, že „žiadne „právo" na dorozumenie sa v štátnom jazyku vo verejnom styku neexistuje, a preto štát nemôže mať ani „povinnosť" toto právo zabezpečiť. Reagoval tak na tvrdenia ministerstva, že „ochrana štátneho jazyka zakladá štátu povinnosť zabezpečiť svojim občanom právo na dorozumenie sa v tomto jazyku v súkromnej i verejnej sfére."
O slovenčine s jazykovou redaktorkou Natašou Holinovou
Prečo by podľa vás nemal štát nijakým spôsobom regulovať používanie slovenčiny?
Lebo jazyk je živý a dynamický systém, ktorého existencia nezávisí od štátu, ale od toho, čo nazývame „jazykové prostredie".
Čo sa pod ním myslí?
Skupina jeho živých používateľov, ktorí ho potrebujú ako komunikačný nástroj, čo je od existencie štátu mimoriadne vzdialené.
Prečo?
Slovenčina existuje približne od 10. storočia, takže je nepochybné, že životaschopne fungovala aj v podmienkach mnohonárodnostnej monarchie. Ideálne podmienky pre svoj rozvoj v rámci slovenskej štátnosti má ešte len niekoľko rokov, určite teda neumiera a nepotrebuje na svoju ochranu nejaký zbytočný zákon.
Pravdou však je, že slovenčina je naozaj často prznená, dokonca aj v médiách. Má sa tomu ponechať voľný priebeh?
V prvom rade je prznenie slovenčiny do veľkej miery len vecou názoru. Jazyk je značne pocitová záležitosť a to, čo úprimne prekáža mne, nemusí prekážať iným. Prznenie sa veľmi často týka písomného prejavu, ktorý nepochybne býva katastrofálny, ale vplyv na jazyk ako taký určite nemá.
Prečo si to myslíte?
Lebo jazyk vzniká, mení sa a odohráva v hlave. Keby sme rovno boli všetci analfabeti, nebolo by to inak. Písomná forma teda nemá ako vplývať na samotný jazyk.
Na blogu ste písali, že jeden z najväčších omylov je predstava, že jazyk sa dá ovplyvňovať zásahmi štátu. Čím sa dá teda ovplyvňovať?
Jazyk sa používa výhradne na dorozumievanie, takže vplyv naň je diktovaný len potrebami používateľov, nie politikov. Umelými zásahmi sa nikdy nezmení. To, čo na komunikáciu potrebujeme, vznikne, iné zasa zanikne. Inak, existujú na to aj klasické príklady.
Aké?
Eskimáci majú desiatky výrazov, ktorými označujú rôzne odtiene bielej farby. Na rozdiel od nás jednoducho potrebujú rozoznávať farbu snehu.
Vylučujete teda, že sankciami je možné zvýšiť čistotu nášho jazyka?
Sankciami sa dajú eliminovať cudzie jazyky z našich médií a kultúrnych podujatí, ktoré by aj tak neboli prirodzenou súčasťou verejnej sféry. To neznamená, že to bude mať nejaký vplyv na vývoj samotného jazyka.
Maďarič a jeho poradcovia to nemôžu nevedieť. O čo im teda ide?
Úprimne si myslím, že ich aktivita je typickým príkladom toho, keď sa z jazyka stáva politická zbraň. V rakúsko-uhorskej monarchii malo logiku, že proces národného obrodenia úzko súvisel s jazykovým sebaurčovaním. Dnes však slovenčina existuje v prostredí vlastnej štátnosti, čo je situácia, ktorú aj konzervatívni jazykovedci považujú za ideálnu. Inými slovami, slovenčine nehrozí absolútne nič ani zo strany iných národov, ani politicky. Určite nezanikne, nie je na to dôvod. Jej regulácia štátom je teda niečím iným, než za čo sa oficiálne vydáva.
Čím?
Myslím si, že ide len o zbraň na slovenských Maďarov a médiá. Akýkoľvek umelý zásah do jazyka je nezmysel. Nielen štát, ale ani nikto iný si nemôže zrazu vymyslieť, že v ňom zavedie nejaké nové pravidlo, respektíve inú novinku.
Nesúvisia snahy politikov regulovať jazyk aj so strachom z hromadného preberania cudzích slov, napríklad z angličtiny?
Tento strach je u niektorých politikov a občanov reálny, lenže treba si uvedomiť, že preberanie cudzích slov je úplne prirodzený jav. Dnešný svet je natoľko komunikačne prepojený, že slovenčina sa prirodzene dostáva do styku aj s geograficky vzdialenejšími jazykmi. A jazyky majú tendenciu na seba vplývať. Rozšírenie slovenčiny a počet jej používateľov stavia náš jazyk do zdanlivo nevýhodného svetla, lebo je jasné, že angličtina z neho nič preberať nebude. My však jednoducho s angličtinou v kontakte sme, a keď nastane bežná situácia, že existuje niečo, na čo nie je v slovenčine pomenovanie, tak ho prirodzeným spôsobom preberieme. Nevidím v tom žiadny problém ani ohrozenie slovenčiny.
Napríklad?
Slovensko určite nebudeme považovať za kolísku počítačových technológií, tak sme do slovenčiny prevzali výrazy ako hardvér alebo softvér. Nemôžeme teraz od seba chcieť, aby sme tomu vymysleli slovenský ekvivalent, v tomto prípade doslova železiarsky, respektíve tvrdý a mäkký tovar.
Samozrejme, Slováci majú sklon nadužívať anglické výrazy aj tam, kde netreba. V STV som raz začula, že niečo bude najväčší spravodajský event. Lenže tomu ťažko zabránime zákonom - dá sa ním riešiť znížené sebavedomie niektorých jedincov? Asi nie.
Čo by znamenalo dôsledné uplatňovanie sankcií, uvedených v zákone?
Už aj tak existuje nepriaznivá bariéra medzi spisovnou normou, ktorú, zdá sa, nikto neovláda, a normálnym živým jazykom. Keby jazykový zákon postupoval tvrdo a využíval aj sankcie, táto bariéra sa môže jedine zväčšiť. Osobne si neviem ani predstaviť niečo ako strach z verejného otvorenia si úst, aby človek náhodou niečo neporušil.
To ten zákon predsa nerieši.
Zatiaľ. Keď niekto navrhol súčasný nezmysel, aká je istota, že nabudúce nenavrhne ešte väčší? A navyše, verejne si otvoriť ústa môžete aj v dedinskom rozhlase a použiť pritom neďaleký ugrofínsky jazyk.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
