ROZHOVOR KAROLA SUDORA

Maroš Karabinoš: Nepoznám Slováka, ktorého by Írsko sklamalo

Nerozumiem, prečo je problém kúpiť si oblečenie vo farbách trikolóry v bežných slovenských obchodoch. Rozhovor so Slovákom, žijúcim v Írsku, Marošom Karabinošom.

Narodil sa v roku 1975 v Nitre. Skončil Strednú poľnohospodársku školu v Nitre. Od pätnástich pracoval v nitrianskom rádiu ako moderátor. Po škole sa realizoval v otcovej firme, venujúcej sa chovu plazov, popritom externe v rádiu. Rok pracoval v regionáln(Zdroj: archív M. K.)

Nerozumiem, prečo je problém kúpiť si oblečenie vo farbách trikolóry v bežných obchodoch na Slovensku. Mnohí Slováci prišli do Írska v situácii, v ktorej by som ja nešiel ani len z Nitry do Bratislavy.

Rozhovor so Slovákom, žijúcim v Írsku, Marošom Karabinošom.

Na Slovensku doteraz mnohí neprekusli", že niekto tu študuje za peniaze daňových poplatníkov a potom odíde zarábať von. Vás sa to priamo netýka, ale čo by ste im odkázali?

Ľudia, ktorí idú pracovať do zahraničia, na to majú obvykle dva hlavné motívy, pričom miera ich dôležitosti je u každého iná - peniaze a pocit sebauspokojenia zo života. Tak to bolo aj u mňa. Nemyslím si, že by nám to mohol ktokoľvek vyčítať. Aj v starých časoch si Janko hodil batoh na plecia a išiel do sveta na skusy.

V čom vám Slovensko neposkytovalo pocit uspokojenia?

V zahraničí máte viac šancí na prácu, ktorá vás baví, taký pobyt poskytuje úžasnú možnosť prehodnotiť svoje životné postoje a nadobudnúť dôležité skúsenosti. Príjem, ktorý vonku máte, je fakt len jedna z vecí, ktoré taký život umožňuje. Aj to nie každému. Mojím motívom je aj zbieranie skúseností, kontaktov a trochu aj ďalšie štúdium, ale to je v Írsku hlavne o peniazoch. Takže sme zase pri podstate. (smiech)

Ako sa cíti človek, vytrhnutý zo svojho prostredia, a presadený do krajiny s inou mentalitou?

Ťažko povedať, pretože sa to nedá zovšeobecňovať. V tomto som mal šťastie, rodičia ma odmalička viedli k samostatnosti, takže ani po presťahovaní sa do cudzej krajiny som necítil potrebu mať pri posteli zaparkované papučky, či ruku, ktorá by ma priamo viedla.

Človek si po odchode do zahraničia automaticky začne vytvárať svoj nový svet. Musí, pretože inak sa v Írsku cíti Ír a inak Slovák. Ten nikdy neprenikne do istých oblastí života, dokonca si dovolím tvrdiť, že ani nikdy nepochopí niektoré veci, ktoré okolo seba zrazu vidí.

Možno sú Slováci len národ, ktorý nadáva za každých okolností

Neprináša cudzie prostredie, samota a nepochopenie aj depresie, spojené s túžbou vrátiť sa čo najskôr domov? Nemali ste chvíle, keď ste odchod do Írska ľutovali?

Ja určite nie. Nikdy. Ale trúfam si povedať, že mnohí Slováci znášajú pobyt v zahraničí mimoriadne ťažko. Niektorí sú vonku z donútenia, uvedomujú si, že tam musia byť, lebo doma nemajú možnosť zarobiť si, pričom sa im tam nepáči. Ak sú primárnou motiváciou len peniaze, vznikne problém. A ktovie, možno sme len my, Slováci, národ, ktorý nadáva za každých okolností. Nevieme byť spokojní a cítiť sa fajn. Možno však niekomu vyčítať, ak znáša odlúčenie od domova ťažko?

Akí sú Íri v porovnaní s nami? Mierim k veciam, ktoré bežného človeka zaskočia a musí si na ne zvykať.

Prvý šok, s ktorým sa tam Slovák stretne, je, že Íri sú mimoriadne, ale naozaj mimoriadne neporiadni. To vám povie snáď každý. Niekomu môže prekážať aj tamojšia móda, teda obliekanie sa ľudí, respektíve to, že Íri sú pomerne hluční. Ale je to rôzne, nedá sa generalizovať.

Íri sú nepochybne iní ako my, ale určite by som si nedovolil povedať, že horší. Každý človek je formovaný prostredím, v ktorom vyrastá. Tamojšia krajina je trochu pochmúrna a drsná, takže, logicky, drsní sú aj jej obyvatelia. Pripomínam, že zároveň sú veľmi poetickí. My zase pochádzame z abnormálne fotogenickej prírody s krásnymi zelenými stromami a lúkami, takže nemôžeme byť rovnakí. Dôležité je, aby sme sa vzájomne rešpektovali. A v tom zatiaľ nevidím žiadny problém.

Sú Slováci emotívnejší?

Ani nie, ale je tam jeden veľký rozdiel. Íri sú totiž schopní vyprodukovať viac emócií, ale zároveň ich v sebe viac dusia. Vzniká z toho veľa problémov. Jeden môj známy psychológ tvrdí, že tamojšie modely správania sa ľudí sú občas podobné správaniu sa vo väzení. Bežné je to najmä medzi mladšími.

Čo tým ten psychológ myslí?

To, že ak v Írsku prejavíte slabosť, ostatní vám to dajú „vyžrať". Keď vás zavrú, ostatných zrazu zaujímajú len vaše slabé miesta, lebo tie zase vytvárajú hierarchiu. Najskôr sa mi to zdalo pritiahnuté za vlasy, ale pozorovaním sa mi to potvrdilo. Ukážte v Írsku, že máte radi dobré jedlo a hneď ste pre nich „tučko." Ukážte, že milujete svoje deti alebo priateľku, a dočkáte sa vtipných poznámok na ich adresu. Pokiaľ príde Slovák do Írska len na nejaký čas zarobiť si, pokojne to môže ignorovať. Trápi to skôr tých, ktorí sú tam dlhodobo a také niečo z domu nepoznajú.

Drsná poetika?

Presne tak. Treba však priznať aj to, že v mnohých veciach sme si šokujúco podobní. A práve to je spôsob, ako tento problém prekonať. Stačí, aby ste boli s Írmi v dlhšom osobnom kontakte, mali spoločné hobby, po čase sa spoznajú aj vaše rodiny a dozviete sa ich osobné názory, ktoré by inak pred cudzími nikdy nepovedali. Ich problémy sa totiž veľmi nelíšia od slovenských. Radi si zanariekajú, posťažujú sa, dokonca aj na politikov, ale keď majú niečo konkrétne vykonať, aby nastala nejaká zmena, radšej mávnu rukou a vykašlú sa na to.

Tu sa tiež v krčmách nadáva na politiku, ale keď treba vyjsť do ulíc, škoda hovoriť.

Asi tak. Íri vnímajú, že politickú garnitúru bežný občan aj tak nezaujíma, takže im je to jedno. Platí de facto to isté, čo na Slovensku. Ale pozor - Íri sa síce príliš neangažujú vo veciach, týkajúcich sa celej krajiny, ale iné to je, ak ide o nejakú miestnu komunitu, ktorá bojuje za konkrétnu vec. Táto vlastnosť zase Slovákom akoby chýbala. Rôzne komunitné projekty, dobrovoľníctvo, keď sa dá dokopy celá ulica a spolupracuje, u nás doma nefungujú. Ak ide o lokálne záležitosti, Íri sú veľmi citliví.

4.jpg

Írsko prezentovali ako tigra a my sme dúfali, že Slovensko ho nezopakuje

Írsko mnohí vnímajú ako pochmúrny národ aj v súvislosti s tamojším počasím, rovnako sú škatuľkovaní Angličania kvôli častým dažďom. Je to mýtus?

Jasné. Íri určite netrpia depresiami z počasia, hoci naň nadávajú. Sú skôr veselým národom, človek to však spozná, až keď tam je dlhšie. Z premenlivého počasia si robia aj žarty. Ak sa sťažujete, že prší, tak vám povedia, aby ste vydržali pol hodinu. Sú dni, keď zažijete štyri ročné obdobia v takom slede, že sa nestihnete ani prezliekať.

Keď bol pred pár rokmi v Írsku kolega z redakcie, údajne ste mu povedali, že by ste boli radi, keby niekto v slovenských novinách konečne napísal pravdu a nie to, že sa tam dá pomerne rýchlo a ľahko zarobiť. Médiá v tomto skresľujú?

V tom bolo viac rovín. Na Slovensku sa totiž vtedy vo veľkom prezentoval úspech Írska ako keltského tigra. Inými slovami, táto krajina bola politikmi u nás doma prezentovaná ako náš vzor. A my, čo sme tu už žili a poznali realitu, sme len s orosenými čelami a vyvalenými očami nechápali.

Prečo?

Lebo tí, ktorí to tvrdili, asi nepoznali presné dôvody rastu írskej ekonomiky. Len sme dúfali, aby sa to isté nezopakovalo v našej domovine. Jednoducho povedané, Írsko takmer žiadne peniaze neutrácalo z vlastného vrecka, ale výhradne z cudzích zdrojov, konkrétne z fondov EÚ. Tak sa budovala celá infraštruktúra, teda cesty, železničné stanice, školy, parky a tak ďalej. Zdanenie zisku írskch spoločností bolo jedno z najnižších na svete, takže súkromnému sektoru sa nadmieru darilo.

Banky následne začali vytvárať nezdravú situáciu na trhu s nehnuteľnosťami, čo v konečnom dôsledku nemohlo dopadnúť inak, ako zle. Diali sa tu šialené veci, na trhu boli bežne dostupné až 110 percentné hypotéky pre ľudí, ktorí mali povedzme len 22 rokov. Jednoducho prišli do banky s pár tisíc vlastnými eurami a nabrali na seba neskutočne vysoké hypotéky. Človek nemusí mať dve vysoké školy, aby vedel, že to je samovražda.

Koľko vtedy stáli nehnuteľnosti v Dubline?

Priemerná cena domu v Dubline bola okolo 286 tisíc eur. Na to, aby ste dostali takú závratnú pôžičku, stačilo, že ste mali k dispozícii vlastných 20 tisíc eur, žili s manželským partnerom a priniesli potvrdenie o stálom džobe. Obrovský dopyt, logicky, generoval nenormálne zvyšovanie cien nehnuteľností, až sa pred dvomi rokmi začal bežne používať termín „bublina na trhu s nehnuteľnosťami." A tá, pochopiteľne, praskla. Bohužiaľ, praskla by aj bez krízy, pretože tá situácia naozaj nebola zdravá. Banky na to tvrdo doplatili.

1.jpg

Pár ľudí spravilo Slovákom v Írsku peknú hanbu

Koľko je Slovákov v Írsku?

Dá sa vychádzať len z počtu vydaných registračných čísel. Tie hovoria, že by ich tu malo byť okolo 35 tisíc. Osobne si však myslím, že minimálne jedna tretina z nich už odišla domov, pretože stavebníctvo, v ktorom sa realizovali, padlo úplne dole. To číslo sa teda môže pohybovať niekde okolo 20 tisíc.

Najpočetnejšími komunitami z cudziny sú tam údajne Poliaci, Litovci a hneď za nimi my. Vraj je tam viac Slovákov ako Čechov.

To sedí, akurát Čechov výrazne pribudlo, k tomu sa pridali aj Maďari, ale napríklad aj Španieli. Neustále sa to mení, mnohí prišli o prácu, poznám dosť takých, ktorí už mesiace žijú len zo sociálnych dávok. Vyčkávajú, že situácia sa zmení a budú môcť zarábať ďalej.

Vtedajší veľvyslanec SR kolegovi tvrdil, že väčšina Írov neverí, že je tam toľko Slovákov, lebo ich nevidno, keďže nerobia problémy. Jeho citát: „Či už Poliaci alebo Číňania, všetci držia spolu, majú svoje obchody, Poliaci vlastné oddelenia v bankách, vlastných kňazov... Slováci nemajú až takú potrebu združovať sa, asimilujú sa veľmi rýchlo." Je to tak?

Určite sme neviditeľnejší ako ostatné komunity. Potvrdil to aj prieskum, ktorý tu robili štátne organizácie. Zaujíma ich totiž, ako sú na tom cudzinci s integráciou do spoločnosti. Jedna odborníčka z tamojšej univerzity, ktorá sa tým zaoberá, mi vravela, že Slováci sa vždy niekde objavia a zase sa rýchlo stratia. Polemizoval by som však s tvrdením, že naši ľudia v Írsku nerobia problémy. S tým sa nedá súhlasiť, lebo tu bolo pár ľudí, ktorí nám urobili peknú hanbu.

Napríklad?

Udiali sa tu trebárs viaceré bitky. Piati Slováci raz šli po ulici a vymlátili v hoteli celú recepciu, lebo sa im niečo znepáčilo, boli tu prípady s falošnými poisteniami na autá a podobne. Takíto ľudia sa však vyskytujú všade, asi z toho ani nemožno vyvodzovať všeobecne platné závery.

Známy, ktorí v Írsku žil, mi hovoril, že po práci najmä pili.

No, ako by som to povedal. (smiech) Na Slovensku sú určité regióny, v ktorých majú mnohí relatívne pozitívny vzťah k alkoholu. Keď sa robotnícka partia odtiaľ vyberie do Írska, pričom ich v jednom dome býva aj osem, makajú šesť dní v týždni po desať hodín, ledva sa stíhajú najesť a osprchovať, v sobotu popoludní im môže napadnúť len jedno. A určite to nie je pozeranie sitcomov a popíjanie kávičky. Jednoducho sa poskladajú a pijú aj 24 hodín v kuse. Ale to je minulosť, teraz je „slovenské Írsko" viac o rodinách, ktoré tu žijú.

Tí, čo tam žijú trvale, majú tendenciu vyhľadávať krajanov, alebo to ťahajú skôr na vlastné triko?

Samoúčelné „hurá systémy" na spôsob Talianov tu nefungujú. Tí si bežne spravia svoj večer v nejakom pube a vykrikujú „Viva la Italia." My také niečo nerobíme, ale nemôžem povedať, že by sme sa nestretávali. Minimálne raz za mesiac sa organizujú rôzne akcie, veselice, dokonca priamo v centre Dublinu. Sú veľmi populárne. Rovnako sa okolo Slovenského centra stretávajú rodičia a ich deti. Ide o pár stoviek ľudí, určite nie o celú slovenskú komunitu.

Pomáhajú si?

Určite. Keď sa niekomu pokazí auto, volajú si, detto ak sa dozvedia o zľavách v obchode, rovnako v prípade, že treba priviezť niečo zo Slovenska. Sú to úzke okruhy ľudí, ktoré spolupracujú rovnako ako u nás doma. Tam tiež nikto nemá 1500 kamarátov, s ktorými by sa pravidelne stretával. Je to o bežných priateľstvách, nič viac, nič menej.

5.jpg

Mnohí sem prišli v situácii, v akej by som nešiel ani z Nitry do Bratislavy

Kolega spomínal, že slovenský hostel v Dubline je emigračným inkubátorom a čím skôr sa z neho vďaka skutočnej práci presťahuje Slovák do skutočného bývania, tým lepší má v krajine začiatok. Dlhšie bývanie v ňom sa údajne považuje za prepad na emigrantské dno.

Jasné. Ten hostel však pomohol mnohým ľuďom v štarte. Často sem totiž prišli Slováci v situácii, v akej by som ja nešiel ani len z Nitry do Bratislavy. Bez angličtiny, bez peňazí, bez ovládania remesla, bez čohokoľvek, čo by malo aspoň nejaký potenciál. Manažér hostela Ivan Poliak a ďalší im pomáhali, aby sa niekam aj dostali. Nie všetci dnes majú fantastické džoby, ale vďaka tej pomoci sa už aklimatizovali a normálne fungujú.

Ten hostel ešte funguje?

Áno, naďalej ubytováva Slovákov aj Čechov, nie je však plný ako kedysi, pretože írsky boom sa skončil a mnohí sa vrátili domov. Dnes je z toho v podstate hostel ako ktorýkoľvek iný, slúži aj iným cudzincom.

Vie sa, aký je pomer medzi Slovákmi, ktorí v Írsku uspeli a tými, ktorí odišli s dlhým nosom?

Úprimne poviem, že nepoznám Slováka v Írsku, ktorý odišiel sklamaný. Mnohí však museli znížiť svoje nároky. Poznal som právnika, ktorý tu bol s manželkou lekárkou. Aby sa mohla realizovať v odbore, obetoval sa a robil strážnika. Jednoducho sa prispôsobili situácii, pretože iná možnosť aktuálne nebola.

Odborníci teda musia počítať s tým, že začnú ako nekvalifikované sily?

Bolo by veľmi dobré, keby to predpokladali, potom nebudú prekvapení a sklamaní. Keď sa trochu zabehnú, môžu sa začať šplhať hore. Iné je to napríklad s programátormi, pretože ich schopnosti sa dajú overiť v priebehu pár dní. Ťažšie to majú architekti, lekári, právnici a podobne. Problémy nastávajú aj preto, lebo niektoré naše vysoké školy majú akoby lepší kredit, než niektoré druhy vzdelania v Írsku.

To by snáď malo problémy eliminovať, nie?

Malo, ale nie je to tak. Stáva sa totiž, že sa uchádzate o prácu, predložíte diplom a oni vám povedia, že ste prekvalifikovaný. Mám známeho, ktorý má dve vysoké školy, na Slovensku bol veľmi úspešný v hotelovom a reštauračnom manažmente. V Írsku chcel pracovať v rovnakom biznise, ale nedalo sa, lebo sa im zdal príliš kvalifikovaný.

Čo im na tom môže prekážať? Mali by sa tešiť.

Ani nie, pretože ak máte isté vzdelanie, môžete mať nárok na vyšší plat. Manažér s vysokou školou jednoducho musí mať lepší príjem ako manažér, pochádzajúci zo 700-eurového kurzu. Okrem toho nikto v írskej firme nie je rád, ak jeho podriadený má lepšie vzdelanie. Ľahšie je znemožniť mu nástup.

Je veľa trúfalcov, ktorí tam prichádzajú bez akejkoľvek znalosti angličtiny?

No, v rokoch 2005 a 2006 ich bolo hrozivo veľa. Prácu si síce našli, ale len zle platenú, často dostávali menej, ako je zákonom stanovená minimálna mzda. Tá má v súčasnosti výšku 8,65 eur. Od toho, či viete jazyk, sa odvíja aj to, ako sa k vám budú správať nadriadení a kolegovia. Mnohí o prácu prišli len preto, lebo dostali pokyn od šéfa a nerozumeli mu.

Ír sa vyberie dvakrát ročne na dovolenku, povedzme do Číny a do Grécka. V Číne babička na ulici predáva vyprážané škorpióny a v angličtine mu vie ponúknuť svoj tovar. V Grécku príde do taverny v zapadnutej dedine a obsluha hovorí anglicky. Nemožno sa čudovať, ak je potom v šoku, že sa u neho o prácu uchádza slovenský murár so zlatými rukami, ktorý vie robiť všetko, čo treba, ale anglicky ani zaťať. Treba sa na to pozerať z írskeho pohľadu, nie nášho.

Ako berú zamestnancov z radov cudzincov? Slováci tiež cez prsty pozerajú na Vietnamcov, Ukrajincov, či Rumunov, ktorí sa u nás snažia uchytiť.

To, aby vás írsky zamestnávateľ rešpektoval, si musíte zaslúžiť. Nikto nemôže čakať, že príde do nového prostredia a hneď ho budú milovať. Oťukávajú si vás, niekedy je vám to až smiešne, hoci cez slzy. Mňa sa v roku 2004 na juhu Írska vážne pýtali, či poznám mikrovlnku, či u nás tečie z vodovodu teplá voda a podobne. Postupne som s tými ľuďmi začal chodiť na pivo, ukázal im fotky zo Slovenska, takže videli, že máme normálny dom a nežijeme v stredoveku. Predsudky tak postupne opadli. Je to ako na Slovensku, tam majú ľudia tiež najskôr strach, keď sa im do dediny prisťahuje cudzinec.

2.jpg

Zdravý nacionalizmus je úplne v poriadku

Ako vníma zahraničný Slovák z mladšej generácie národnú hrdosť? Emigranti zo starej gardy, najmú v Kanade a USA, boli v 90. rokoch „HZDS a SNS pozitívni", či Maticu slovenskú velebiaci, hoci doma ju mnohí vnímali len ako cestovnú kanceláriu pre jej funkcionárov.

Na Slovensku sa nacionalizmus politicky zneužíva. Dospelo to do stavu, že keď niekto vyjde do ulíc a vidno na ňom štátny znak, alebo trikolóru ako súčasť oblečenia, všetkým to je čudné a vnímajú ho ako nejakého ultrapravicového nacionalistu. Pýtajú sa, či mu náhodou nepreskočilo. V Írsku je to zase úplne normálne. Bežne vidíte na ulici chlapa, ktorý si ide zabehať a teplákovú súpravu má vo farbách írskeho národného futbalového tímu. Nikto sa ani nezamyslí nad tým, že by to bolo niečo výnimočné. Prečo potom my doma máme taký problém? Je to v psychike? Prečo je vôbec problém kúpiť si oblečenie vo farbách trikolóry v bežných slovenských obchodoch?

Nie je dopyt. Problém bude aj v tom, že tí, ktorí sa tu hrajú na národovcov, sú vulgárni a arogantní, národovectvo presadzujú len silnými rečami, často pod vplyvom alkoholu. Okrem toho z Matice slovenskej, SNS, či Slovenskej pospolitosti, teda z ľudí, ktorí vidia maďarskú hrozbu aj vo fľaške kečupu, je mnohým nevoľno.

Určite, lenže to by nemal byť dôvod. Slovensko má problém. Bežné a skoro osobné veci sú prepolitizované a používané ako politická agenda. Za svoj národ sa predsa nemáme prečo hanbiť.

To netvrdím, len vysvetľujem, kto a prečo pojem „národná hrdosť" sprofanoval tak, že ho mnohí vnímajú negatívne.

Môže byť. Problém je aj to, že pri tejto téme sa vždy objavujú reminiscencie na vojnový slovenský štát. Treba sa nad tým zamyslieť a zmeniť to. Sám si zo školských čias pamätám, ako bol slovenský znak ilegálnym symbolom. Dnes je používaný, som naň aj na jeho príbeh hrdý, dokonca to Írom, keď je príležitosť, prezentujem. Bohužiaľ, ten zákal pri pohľade na čokoľvek „národné" bude existovať ešte dlho.

Nie je dôležitejšie byť najmä človekom, až potom Slovákom?

Toto je veľmi citlivá téma.

Viem, preto ju otváram.

Mal by som byť otvorený, takže budem. Možno to vyznie alibisticky, ale v tomto je najlepšia zlatá stredná cesta. Keď začneme hovoriť o nacionalizme, veľmi ľahko sa dá uchopiť a vyťažiť z neho politický kapitál. Stačí sa pozrieť na nedávnu prezidentskú kampaň. Znamená to však, že máme nacionalizmus úplne zavrhnúť? Máme byť len multikulturálni kozmopoliti a bez výhrad akceptovať cudzie hodnoty? Veď také niečo nemôže fungovať, stačí sa pozrieť do Francúzska, ale aj Írska. Raz som prišiel do inej krajiny, tak musím akceptovať jej pravidlá. Vnútorne sa s nimi nemusím stotožňovať, ale nemôžem čakať, že sa mi prispôsobia domáci. Treba vzájomne porozumenie a nebudú problémy.

Svojho času som býval s apartmánovom bloku, ktorý mal šesť bytov, v jednom z nich žili moslimovia, oslavujúci ramadán. Celý deň spali a keď zapadlo slnko, začali žiť. Viete, čo tí Afganci spravili? Obehli zvyšných päť bytov, vysvetlili, že je to ich veľmi dôležitý sviatok, a že by boli hrozne radi, keby sme večer prišli medzi nich a oslavovali s nimi. Šli sme tam, videli, ako to prebieha, a pochopili, že sa to dá akceptovať. Keby za nami neprišli a my sme to nevideli, možno by sme len v duchu preklínali tie celonočné zábavy s muzikou a spevom, a miesto dobrých vzťahov by sme sa nenávideli. Základom je teda rešpekt a nie ignorancia. Zdravý nacionalizmus je teda úplne v poriadku a mali by byť k nemu vedené všetky deti.

3.jpg

Írski podnikatelia si pomáhajú, hoci sú vzájomnými konkurentmi

Často sa stáva, že Slovák odíde do zahraničia a po čase akoby nadobudol presvedčenie, že všetko u nás je zlé a v zahraničí skvelé. Čím to je?

Je to rovnaké, ako keď mladý orol vyletí z hniezda a zrazu vidí viac, ako len jeden strom a skalu. Pochopí, že iné stromy môžu byť aj vyššie, skaly tiež, že tráva za kopcom je zelenšia, aj králiky sú tam väčšie. V dôsledku toho začne mať pocit, že doma to bolo horšie. Rozumiem, že také vyjadrenia sa mnohým na Slovensku musia zdať otravné, na strane druhej to treba chápať. Život v zahraničí vám totiž, logicky, poskytne pohľad na Slovensko z úplnej inej perspektívy.

Tá kritika sa často týka služieb. Skúste teda porovnať írske so slovenskými.

Museli by sme začať otázkou, čo konkrétne motivuje podnikať Íra alebo Slováka v nejakej brandži. Oboch k tomu vedú iné cesty. Vezmime si napríklad cestovný ruch.

V motivácii by nemal byť rozdiel, biznis sa robí najmä pre peniaze. Nikto nebude podnikať v cestovnom ruchu len z altruizmu. A ak, rýchlo skončí.

Iste, ale rozdiel je v backgrounde. Keď sa 40-ročný Ír rozhodne otvoriť si penzión, zväčša tak urobí v budove, ktorú jeho rodina, alebo on sám, desaťročia vlastní, teda vo vlastných priestoroch a na vlastnom pozemku. Ak to chce urobiť Slovák, obvykle musí prejsť iks procedúrami a najskôr si vhodnú budovu postaviť, kúpiť alebo prenajať, pričom je v tých aktivitách totálne osamotený. V Írsku takému podnikateľovi pomôže priamo štát - vzdelávaním v oblasti marketingu, finančnými fondmi a podobne. Inými slovami, niekto, kto sa v tom vyzná, si vás vezme do rúk a vysvetlí vám, čo máte robiť, aby ste v takom a takom regióne zaujali takú a takú klientelu. Na Slovensku vám nepomôže nikto, čaká vás skôr boj so závisťou. Ak hovoríme o cestovnom ruchu, tak regionálne združenia sú v Írsku bežné a aj konkurenti sa svojím spôsobom podporujú, lebo vedia, že na nejakých troch stojacich kameňoch v poli, čo si chodia fotiť aj slovenskí turisti, zarobí celá komunita. Aj keď každý do svojej kasy.

Slovensko daňové úrady od nás chceli papiere, ktoré nám Írsko nedá

Čo najviac trápi Slovákov v Írsku?

Mýtus, že každý Slovák v zahraničí má super džob a preto musí byť mimoriadne šťastný a bohatý. V mnohých prípadoch je opak pravdou. V čase krízy sú viacerí v mimoriadne zložitej situácii. Nikto nemá garantované, že ešte zajtra bude mať prácu.

Obrovské problémy vyplývajú napríklad z daňových predpisov, ktoré sa vo vzťahu k nám na Slovensku neustále upravovali a ľudia v zahraničí tak o nich strácali prehľad. Niekto jednoducho stanoví pravidlá, potom ich nejakým výkladom zmení, a človek aby v cudzej krajine neustále sledoval, čo je nové. Úplne bežne sa stáva, že niečo sa dočítate na stránkach daňových úradov, prídete domov, priamo na úrade vám povedia iné a keď oslovíte daňového poradcu, ten prezentuje tretí názor. Aby ste mi rozumeli: ak žijete a pracujete v zahraničí, platia pre vás iné pravidlá hry, ako na Slovensku. Problém je, že každý ich vysvetľuje inak. Ako tomu má potom rozumieť normálny človek, ktorý má úplne iné starosti, ako sledovať legislatívu?

Rozumiem, naši úradníci chcú od ľudí aj iné nezmysly. V čom je ale problém? Bežný laik to vníma tak, že keď zarábate v Írsku, tam platíte aj dane.

Práve to je ten omyl. Za istých okolností musíte podávať daňové priznanie aj doma, máte dve daňové rezidencie. Môže sa tak stať, že zaplatíte dane aj na Slovensku. Slovenská legislatíva v tejto oblasti nereflektuje na isté veci, vyplývajúce z írskej. Pardon, vlastne od 1. marca 2009 už áno, ale čo tie roky predtým?

Konkrétne?

Daňové úrady od nás žiadajú, aby sme im poskytli potvrdenia z írskeho daňového úradu o tom, že sme považovaní za daňovníkov s neobmedzenou daňovou rezidenciou v Írsku. Problém je, že žiadny írsky predpis neukladá tamojším úradom, aby nám to potvrdenie vystavili. Svojho času existovalo dokonca interné nariadenie, ktoré zakazovalo vydávanie takého dokladu občanom SR. Boli sme jediní, čo ho žiadali! Šialené je, že vždy, keď sa blíži termín podania daňových priznaní na Slovensku, stúpa počet návštev na našej webovej stránke zo serverov daňových úradov v SR. Slováci v zahraničí sú z toho nešťastní, mám o tom plno listov a mailov, písali o tom aj blogeri, ale celé roky sa nič nemenilo.

Ten problém je však už vyriešený, nie?

Nie je, pretože novelizácia zákona o dani z príjmov platí až od marca tohto roka. Čo roky predtým? Daňový úrad vás môže kontrolovať desať rokov dozadu. Ako si to máme vysporiadať? Jednoducho by na tých papieroch nemali trvať, alebo by si mali zjednotiť postup medzi írskou a slovenskou daňovou autoritou.

6.jpg

Na Slovensku nemáme nárok na normálnu zdravotnú starostlivosť

Ďalšia vec, ktorá vraj trápi Slovákov v zahraničí, je zdravotné poistenie. Opäť laický pohľad: keď idem pracovať von, odhlásim sa zo slovenskej zdravotnej poisťovne a platím poistné v krajine, v ktorej zarábam.

Takýto pohľad však vyplýva len z nízkej informovanosti. Funguje to inak. Írsky systém zdravotného poistenia totiž nie je ekvivalent slovenského. Ak odídem žiť do Írska, odhlásim sa z domácej zdravotnej poisťovne. Zároveň si v Írsku môžem vyžiadať takzvanú European Health Insurance Card a zo mzdy platím štyri percentá do príslušného zdravotného fondu. Všetky ošetrenia či hospitalizáciu potom platím podľa cenníka. Chrípka vás v Írsku vyjde na 45 až 80 eur, najlacnejšie zubné plomby okolo 80 eur. V tom však nie je problém.

A v čom?

Keď prídem na Slovensko na dovolenku, som braný de facto ako turista a na normálnu zdravotnú starostlivosť, napriek tomu, že som občanom SR, dočasne žijúcim v zahraničí, nemám nárok.

Stačí sa komerčne pripoistiť, ako keď sa ide dovolenkovať do Chorvátska, nie?

Jasné, ale práve v tom je paradox. Som Slovák, prídem domov na dovolenku, niečo sa mi stane a slovenský lekár a systém na mňa hľadia ako na cudzinca. Nechceme nič iné, len to, aby sme si mohli platiť aj poistné v domácej zdravotnej poisťovni. Nie je normálne, aby sme neboli krytí poistením, keď prídeme domov pozrieť rodičov. Poznám viacerých, ktorí už na to doplatili. Zdravotné poisťovne zistili, že si doma platia poistenie, hoci pracujú v zahraničí, a jednoducho im naparili pokuty.

Naše poisťovne sa vážne bránia, keď im chce niekto platiť, hoci tu nežije?

Problémom je zákon, ktorý to zakazuje. Celé je to padnuté na hlavu. Prečo by som si nemohol platiť poistné doma, hoci žijem vonku, a dať si potom na Slovensku urobiť povedzme zuby, alebo operovať meniskus?

Zrejme to súvisí s tým, že väčšina by to zneužívala. Pracovali by v zahraničí a doma neplatili žiadne poistné, potom by prišli na mesiac domov, na chvíľu sa prihlásili a využili zdravotnú starostlivosť v oveľa väčšom rozsahu. Dotovať by to museli ostatní daňoví poplatníci.

Tak nech vymyslia mechanizmus, ktorý by tomu zabránil. Môže to povedzme využiť len ten, kto je ochotný si platiť poistné na Slovensku po celý čas pobytu v zahraničí. Nech ale netrestajú mladé dievčatá, pracujúce v Írsku, za to, že majú gynekologické problémy a potrebujú chodiť každé dva mesiace domov ku gynekológovi, ktorého poznajú roky.

Ďalší téma - volebné práva, ktoré sú vám odopierané.

Tie sú tiež postavené na hlavu. Nemyslím si, že môj dlhodobý pobyt v Írsku ma diskvalifikuje na to, aby som nemohol voliť prezidenta. Čo je to za nezmysel? Iste, je to v Ústave SR, ale práve v týchto dňoch uvažujeme s ostatnými organizáciami nad oslovením Úradu verejného ochrancu ľudských práv, kde by sme radi poukázali na túto skutočnosť.

Niekto by sa mohol spýtať, prečo by nám mal voliť prezidenta niekto, kto žije dlhé roky vonku, nepozná domácu realitu a ani sa sem už neplánuje vrátiť. Nemám teraz na mysli tých, ktorí sú vonku krátkodobo, alebo im na termín volieb vyšla zahraničná služobná cesta.

Podľa mňa je to diskriminačné. V zahraničí žijú desiatky tisíc mladých Slovákov, ktorí majú záujem o našu politiku, záleží im na krajine, takže netuším, prečo by nemali mať možnosť voliť. Chápem aj váš argument, pokojne by som teda prijal, aby sa stanovilo, že nesmú voliť ľudia, ktorí na Slovensku nežijú už napríklad desať rokov a viac. Ale ostatní? Nechcem vytvárať lacnú agendu, ale nemať možnosť voliť najvyššieho ústavného činiteľa je totálny nezmysel.

Slovenské školy trestajú naše deti za to, že žili v zahraničí

V maili ste písali, že Slováci, žijúci vonku, majú údajne problémy aj s neférovým prístupom našich škôl k ich deťom, keď prídu na skúšky. O čo ide?

Vypočul som si o tom konkrétne príbehy, ktorým by človek až neveril. Keď sa niekto vrátil z dlhodobého pobytu v zahraničí, alebo aj počas pobytu v zahraniči, jeho deti museli v škole v zmysle legislatívy absolvovať len skúšky zo slovenčiny a predmetov, ktoré sa v zahraničí nevyučujú, aby dokázali, že to majú zvládnuté. Lenže mnohí riaditelia škôl škodoradostne nechávali robiť deti skúšky aj z ostatných predmetov, ktoré sú v zahraničí vyučované, ale v inom rozsahu a kontexte. Tak sa niektoré deti museli počas napríklad dvoch týždňov doučiť obrovské množstvá učiva.

Nie je to logické, ak chcú študovať na slovenskej škole?

Ale veď to dieťa chodilo v Írsku normálne do školy. Ako od neho môžeme chcieť absolvovanie skúšok zo všetkých slovenských predmetov, keď sa učilo írske, pričom ich rozvrh a objem sa diametrálne líši od našich? Tu nejde o problém legislatívy, ale závisti, že niekto žil a zarábal vonku, škodoradosti, že niekto má v rukách moc, ktorou sa dá iným komplikovať život. Niekto proste dáva deťom vyžrať to, že si ich rodičia v minulosti dovolili žiť v zahraničí. So skúšaním zo slovenského jazyka a slovenskej histórie nemáme žiadny problém, veď aj preto sme v Írsku založili vzdelávacie centrum, ktoré sa tým deťom dvakrát mesačne venuje. To sú predmety, ktoré sa v írskej škole neučia. Robíme všetko preto, aby sme im pomohli, potom prídu domov a niekto im podkopáva nohy. Mne sa to nezdá spravodlivé.

Zakladali ste Slovenské centrum v Írsku. Na čo je dobré?

Nezakladal som ho sám. V „tvrdom jadre" nás bolo viac a keby sme mali ísť do volieb, tak by sme si zvolili slogan „Vytvárame príležitosti". Všade sú totiž ľudia, ktorí majú chuť pracovať v komunitných projektoch, niekto má zase vzťah k médiám, iný hľadá biznis platformu a informácie, ďalší chce tancovať. Týmto ľuďom vytvárame príležitosti na to, aby sa ukázali. V Írsku je veľký záujem o spoluprácu s nami zo strany domácich mimovládnych organizácií. Nielen oni, ale aj vláda si uvedomuje potenciál, ktorý migranti priniesli do krajiny. Osobne som mimoriadne hrdý na to, čo sa tu v naozaj malom formáte podarilo, aj na to, ako sme vnímaní. Nič z toho by nebolo, keby v centre nepracovali fantastickí vedúci projektov, ktorí často robia veci, ktoré by mnohí nerobili ani na platených pozíciach. Na čo je to dobré? Ja si na tom dokazujem, že ak ľudia držia spolu, dá sa dosiahnuť všetko. Každému to dáva niečo iné, ale výsledok je osožný v podstate pre každého.

Rozhovor bol autorizovaný, Maroš Karabinoš v prepise nič nezmenil.

Medzititulky: Redakcia

Rozhovor bol robený telefonicky cez služby Skype.

Všetky predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. Kedy sa refinancovanie oplatí?
  2. Zľava 3000 € na 3-izbové byty v Jarabinkách
  3. Aký vplyv by mal konflikt v Kórei na vaše investície?
  4. Atraktívnejšie učenie vďaka digitálnym technológiám
  5. JUDr. Barbora Sabó: Dobrý maklér šetrí čas, peniaze i nervy!
  6. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  7. Rastie nám pokrivená generácia?
  8. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  9. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  10. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  1. ZVOLEN: Zvolenčania myslia na zabezpečenie svojich domovov
  2. Detské zúbky sú veda
  3. Atraktívnejšie učenie vďaka digitálnym technológiám
  4. Aký vplyv by mal konflikt v Kórei na vaše investície?
  5. Zľava 3000 € na 3-izbové byty v Jarabinkách
  6. JUDr. Barbora Sabó: Dobrý maklér šetrí čas, peniaze i nervy!
  7. Štartujú jesenné módne dni v Poluse
  8. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  9. Rastie nám pokrivená generácia?
  10. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  1. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku 11 109
  2. Rastie nám pokrivená generácia? 5 483
  3. Intímna hygiena – celoročná záležitosť 2 878
  4. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj? 2 356
  5. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať 1 625
  6. Kedy sa refinancovanie oplatí? 1 284
  7. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji 1 076
  8. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba 912
  9. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci 831
  10. JUDr. Barbora Sabó: Dobrý maklér šetrí čas, peniaze i nervy! 686

Hlavné správy zo Sme.sk

KULTÚRA

Ešte v marci robil v obleku kliky. Železná vôľa urobila z Jana Třísku Američana

Legendárny herec z Obecnej školy sa už v Česku necítil doma.

SVET

Po páde z mosta do Vltavy zomrel český herec Jan Tříska

Okolnosti pádu vyšetruje polícia.

ŠPORT

Expert: Sagan je ako rocková hviezda cyklistiky

MS môže pokojne vyhrať aj sedemkrát, myslí si.

PRIMÁR

Päťdesiatnici a stres: Po päťdesiatke začne stres zabíjať

Nikto nie je stavaný na to, aby prežíval dlhodobý stres.

Neprehliadnite tiež

Domov

Študenti pozvali Fica na pochod, ten spomína školenia o boji proti korupcii

Tretí protikorupčný pochod začne v pondelok o 17,00 h. na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave. Pochodovať budú aj ľudia v Prahe.

Domov

Beblavý a OĽaNO chcú majetkové priznania meniť po svojom

O zriadení pracovnej skupiny má hovoriť poslanecké grémium.

Domov

Exposlanec Martvoň hovorí o tisíckach fiktívnych členov v Smere

Niektorí členova Smeru majú odchádzať neverejne, bez vrátenia preukazov.

Domov

Danko sa v Česku stretol so Sobotkom, hovorili aj o boji za jednotnú kvalitu potravín

V rozhovore neobišli ani nadchádzajúce parlamentné voľby v ČR.