Ako dieťa prežil vlastnú smrť

Ladislav Urban patrí k tým, ktorým sa podarilo prežiť Bergen-Belsen. Ako desaťročný privítal v apríli pred 62 rokmi britských vojakov, ktorí koncentračný tábor prišli oslobodiť. Pre tisíce väzňov to však bolo neskoro.

Ladislav Urban s knižkou o Bergen-Belsene, na titulke ktorej je známa fotografia britských vojakov po príchode do tábora. V pozadí medzi deťmi je i malý Ladislav. Plány koncentračného tábora má dodnes.(Zdroj: SME - Pavol Funtál)

Ladislav Urban patrí k tým, ktorým sa podarilo prežiť Bergen-Belsen. Ako desaťročný privítal v apríli pred 62 rokmi britských vojakov, ktorí koncentračný tábor prišli oslobodiť. Pre tisíce väzňov to však bolo neskoro.

Pätnásty apríl nie je pre väčšinu ľudí výnimočným dňom. Ladislav Urban si ho napriek tomu každý rok pripomína. Preňho 15. apríl 1945 znamená dátum druhého narodenia.

Spomína každý rok. Na ten zvláštny hukot, ktorý ako desaťročný počul z baraku v Bergen-Belsene už od noci. Boli to britskí vojaci, ktorí sa blížili ku koncentračnému táboru, aby ho oslobodili.

Do Bergen-Belsenu prišiel s mladším bratom v októbri 1944. Naložili ich v zbernom tábore v Seredi, odkiaľ celú noc cestovali do Leopoldova, Púchova. Cesta pokračovala do Českého Těšína, Moravského Třebového a Kolína. „Tam som mohol utiecť," spomína na strašnú cestu.

Nesprávny vlak

V Kolíne na stanici ho nemecký vojak pustil s vedrom po vodu. Vodovod bol na konci peróna, kde sa už na odchod pripravoval rušeň. Čmudil, tak nebolo v jeho okolí poriadne nič vidieť. Zrazu ho oslovil jeden železničiar, aby naskočil, že o chvíľku odchádzajú.

Ladislav vedel, že spolu s ostatnými Židmi smerujú do koncentračného tábora. Nejaké informácie v tom čase už mal. Od roku 1942 spozoroval, že z rodných Piešťan pomaly miznú jeho kamaráti a kamarátky aj s rodinami. Napriek tomu sa s vedrom plným vody vrátil do vlaku a smeroval do Bergen-Belsenu. „Pätnásť metrov odo mňa sa na mňa pozeral môj brat. Nedalo sa ísť," vysvetľuje.

Z Kolína sa zastavili ešte v Prahe, Berlíne a až v noci po siedmich dňoch cestovania v dobytčom vagóne preplnenom ľuďmi, zastali. „Raus! Raus! - Von! Von!" kričali na nich esesáci. Nerevali len vojaci, brechali aj ich psy. Do tábora museli ísť asi hodinu pešo cez les v silnom daždi. Dostali sa do nového baraku. Neďaleko bol sektor s ruskými vojakmi. „Bola to ubytovňa pod holým nebom," hovorí Ladislav a opisuje, ako si Rusi museli vykopávať jamu v zemi, do ktorej si ľahli a nad hlavou sa prikryli prútím, ktoré sa im podarilo niekde nalámať.

Osudové „kúpanie"

Po nástupe esesáci prekontrolovali mená všetkých päťdesiatich až šesťdesiatich Slovákov. Zrazu otvorili bránu a popri plote viedli skupinu vystrašených ľudí smerom ku krematóriu. „Jeho komín bolo vidieť z diaľky. Niekedy sme cítili aj smrad po spáleninách," hovorí Ladislav. Asi po pol hodine boli pri vrátnici, kde stáli dvaja vojaci v bielych plášťoch. Lomenou chodbou prešli do väčšieho priestoru. Ladislav si spomína, že tam bolo teplo. Stáli tam vozíky s vešiakmi, na ktoré si mali uložiť šaty. Pri jednom sa tlačili asi dvadsiati. Ďalej nasledovala malá chodba, kde boli špeciálne dvere s pákovými aj kolesovým uzáverom. „Vošli sme do prvých dverí, natlačili sa dnu a zrazu dozorca zamkol. Čakali sme asi desať minút. Potom začala tiecť voda. Bola teplá!" Niektoré ženy mali pri sebe mydlo, tak sa poumývali. Po štvrťhodine voda prestala tiecť. Museli ísť späť k vozíkom a obliecť sa. V týchto miestnostiach si Ladislav všimol žliabok medzi podlahou a bočnými stenami. „Všetko teda nasvedčovalo tomu, že podlaha je otvárateľná." Pri prvom kúpaní ju nepoužili.

Náhodný omyl

Asi po piatich týždňoch dostali väzni príkaz na ďalšie kúpanie. Už boli slabší a niektorí si nevládali ani niesť svoje veci. Ladislav si spomína na ruksak, ktorý mu ešte v Seredi pomohli urobiť zo zemiakového vreca. Bolo to jednoduchšie ako niesť veľký kufor.

Cesta do krematória bola taká istá. Akurát pri bráne mu esesák zobral ruksak a povedal: „Das wirst du nich mehr brauchen!" (To už nebudeš potrebovať.) Nemal pravdu. Ladislav aj ostatní „kúpanie" prežili. O tom, že to bola zrejme náhoda, svedčila aj prázdna prezliekareň, kde ich nečakali vozíky s vlastnými šatami. Nahých a mokrých ich vyhnali von na dvor do snehu. Stáli tam tri a pol hodiny. „Zrazu sa objavili dvaja vojaci a sami seba sa pýtali, čo tam títo robia," hovorí Ladislav, ktorí si spomína, že potom ich nahnali späť do prezliekarne, kam im priviezli cudzie ženské šaty. Každý si niečo schytil a obliekol sa. „Pri východe som potom zbadal svoj ruksak. Ležal medzi dvomi elektrickými plotmi." Ani táto hrozba ho neodradila a ruksak si zobral. Dozorca mlčal.

Telo neslúžilo, mozog áno

Po kúpaniach skupinu presťahovali do sektora, kde boli menšie vojenské sklady, administratíva. Po čase prišiel ďalší príkaz. Každý väzeň musel prejsť do neďalekého baraku, kde boli všetci esesáci v bielom. Každému vpichli nejakú injekciu, čo sa asi po troch týždňoch opakovalo ešte raz. Následkom bolo, že väčšina dostala vysoké horúčky a ešte viac zoslabli. Nemci ich stav dôsledne kontrolovali. „Každý týždeň sme museli ísť do kartotéky, kde nás osobne preverili."

No horšie ako injekcie bol pre Ladislava pohľad za budovu kartotéky. V jej blízkosti bol plot mužského tábora, pri ktorom ležali na kosť a kožu vychudnutí väzni. Neboli schopní už žiadneho pohybu. Chceli sa len porozprávať, lebo hoci im už telo vôbec neslúžilo, mozog mali v poriadku. Tí, ktorí sa už nevládali vrátiť do barakov, aj zomreli. „Boli tam kopy mŕtvol," spomína si Ladislav.

Ako desaťročný spoznal, čo je smrť. Na ľuďoch, ktorí umierali ako trosky, sa mu však v tom čase nezdalo nič zvláštne. „Predtým som mŕtvolu nikdy nevidel. Nevedel som, ako človek vyzerá, keď umiera. Hovoril som si teda, že aj ja budem takto vyzerať, keď budem umierať."

Neumrel. Naopak, bol jedným z chlapcov, ktorí britských vojakov priviedli do tábora. Ich príchodu sa však nedožilo zhruba 50-tisíc väzňov. Ďalších 13-tisíc zomrelo po oslobodení. Boli vyslabnutí a chorí. Ladislav vie, že mohol byť jedným z nich. „Prežil som vlastnú smrť?" pýta sa dodnes.

Majú hnev v krvi

Onedlho oslávi 75. narodeniny. Vyštudoval vysokú školu a dosiahol úspech aj v profesijnom živote. Založil si rodinu, má syna, dcéru aj vnúčatá. Mrzí ho, že napriek tomu, čo všetko prežil, si dnes „užíva" dôchodok 386 eur. Hovorí, že sa tak dostal na úroveň zametača ulíc. Kritizuje preto valorizáciu dôchodkov, rovnako aj ľahostajnosť ministerstiev sociálnych vecí a spravodlivosti, ktoré síce už pred rokmi upozornil na chybu v zákone o odškodňovaní, ale nič s tým neurobili. Legislatíva podľa neho nepočítala s povojnovými pomermi a s tým, že mnohé deti, ktoré koncentračné tábory prežili, nemohli dokázať, že sú sirotami alebo polosirotami. Údaje o ich rodičoch dlhé roky nemali. Aj on sa o osude svojej matky dozvedel až po šesťdesiatich rokoch po vojne. Skončila v koncentračnom tábore Lublin-Majdanek. Jednorazové odškodnenie 157-tisíc korún síce od štátu dostal, ale na sirotský príspevok nárok nemá.

Ladislav Urban nemá problém rozprávať o tom, čo prežil. O to ťažšie sa mu počúvajú správy z parlamentu, kde v záplave hnevu niektorí politici vybuchnú a otvoria tému židovstva. Vraví, že je to v nich zakorenené, antisemitizmus majú v krvi. Aj preto je podľa neho dôležité hovoriť, čo ako desaťročný videl.

Bergen-Belsen

  • Tábor vznikol z pôvodne vojenského tréningového centra.
  • Od roku 1940 ho Nemci využívali ako tábor pre vojnových zajatcov, najskôr pre belgických a francúzskych vojakov.
  • Od roku 1941 boli do tábora umiestňovaní aj ruskí vojaci, ktorí neboli v barakoch, ale pod holým nebom, zimu 1941/1942 preto neprežilo 14-tisíc ruských vojakov.
  • V apríli 1943 sa stal z Bergen-Belsenu tábor pre Židov.
  • Do tábora boli postupne privážaní vyhladovaní, chorí a slabí väzni z okolitých táborov.
  • V januári 1945 bol už tábor preplnený, čo spôsobilo, že v marci zomrelo od chladu, hladu a na rôzne choroby vyše 18-tisíc väzňov.
  • 15. apríla 1945 bol Bergen-Belsen oslobodený britskými jednotkami, v tom čase bol počet väzňov zhruba 60-tisíc.
  • V septembri 1945 sa začal proces so zločincami z Bergen-Belsenu, 44 členonmi SS a dozorcami, na smrť bolo odsúdených 11 z nich, 19 skončilo vo väzení a 14 bolo oslobodených.
  • Zhruba 430 esesákov sa nikdy nepostavilo pred súd.
  • Jednou z najznámejších obetí tábora je 15-ročná Holanďanka Anna Franková, zomrel tam aj český maliar a spisovateľ Josef Čapek.

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. Egejská riviéra: Ktoré letovisko je pre vás najlepšie?
  2. Slovensko má pralesy, púšť aj kameňopád. Už ste ich videli?
  3. Volkswagen T-Roc: Pre nerozhodných
  4. Leto 2018 v Grécku s odletom z Bratislavy
  5. Dlhopisy 7,25 % p.a. majú najvýhodnejšiu nákupnú cenu v roku
  6. Zelené Grunty vám ponúknu viac, ako očakávate
  7. Kam do tepla v januári?
  8. First moment Turecko: využite zľavy na špičkové hotely
  9. Konzultácia so svetovými odborníkmi dokáže zachrániť život
  10. Demänovku mieša iba jeden človek. Ako si strážia receptúru?
  1. Objavte majestátne Tatry kúsok po kúsku
  2. Alarica – new business project in the market of shoes
  3. Ako jazdiť na snehu alebo ľade?
  4. Egejská riviéra: Ktoré letovisko je pre vás najlepšie?
  5. Slovensko má pralesy, púšť aj kameňopád. Už ste ich videli?
  6. Toto tajomstvo vrcholoví športovci dlho skrývali
  7. Vlani sme si vyberali z vyše pol milióna inzerovaných áut
  8. V centre našej pozornosti sú zákazníci. Už 50 rokov
  9. Začiatok roka patrí dani z nehnuteľností
  10. Volkswagen T-Roc: Pre nerozhodných
  1. Egejská riviéra: Ktoré letovisko je pre vás najlepšie? 14 397
  2. Slovensko má pralesy, púšť aj kameňopád. Už ste ich videli? 9 024
  3. Volkswagen T-Roc: Pre nerozhodných 4 085
  4. Toto tajomstvo vrcholoví športovci dlho skrývali 3 486
  5. Tatra banka spustila najmodernejší internet banking pre firmy 2 723
  6. Leto 2018 v Grécku s odletom z Bratislavy 2 601
  7. Kam do tepla v januári? 1 972
  8. First moment Turecko: využite zľavy na špičkové hotely 1 792
  9. Dlhopisy 7,25 % p.a. majú najvýhodnejšiu nákupnú cenu v roku 1 614
  10. Zelené Grunty vám ponúknu viac, ako očakávate 974

Hlavné správy zo Sme.sk

SVET

Opäť si zavaril. Trump nevie skrývať, že je rasista

Trump útočí na Mexičanov, nemá rád Afroameričanov. Prezidentovi neveria, že nie je rasista.

KOMENTÁRE

Trumpova Amerika prichádza o líderstvo

Neschopnosť a nepredvídateľnosť Trumpa je dôvodom pádu povesti USA.

Neprehliadnite tiež

Štefanovi Zamkovskému zobrali milovanú chatu komunisti

Zanechal nezmazateľnú stopu v Tatrách.

Daňové podvody za štyri milióny eur už rieši NAKA

Firma Dúha odmieta akékoľvek spojenie s prípadom.

Progresívne Slovensko neprekvapilo, povedie ho Štefunko. Trúfa si na 15 percent

Nové tváre ustanovujúci snem nepriniesol. Slovo na ňom však dostalo viacero známych podporovateľov.

V kauze vraždy Čongrádyho sa očakávajú záverečné reči

Petra Čongrádyho zavraždili v septembri 2004 v bratislavskej Petržalke.