BRATISLAVA. Tradíciu veľkonočného šibania a polievania poznáme vo všetkých slovanských krajinách. Pochádza ešte z predkresťanského obdobia. Pre TASR to uviedla etnologička Katarína Nádaská.
"To, čo dnes nazývame sviatkami Veľkej noci, boli v predkresťanskom období tzv. solárne sviatky, ktoré vyjadrovali úctu k Slnku," vysvetlila. Slnko znamenalo koniec zimy, ktorá symbolizovala chlad, tmu, niekedy aj hlad. "Na jar všetko naopak pučí novým životom a práve aktom šibania chlapci a muži podčiarkovali mágiu plodnosti dievčat a žien," dodala.
V našej tradícii a kultúre je prirodzené, že sa v plodnostnej mágii vždy očakávala aktivita od mužského pokolenia. Od dievčat a žien sa potom čakala reprodukčná úloha, teda priviesť na svet nový život. "To čo dnes dievčatá vnímajú ako niečo ponižujúce a rozčuľujú sa, prečo by sa mali nechať chlapcami 'otĺkať', malo podľa mágie dotyku v minulosti veľký význam," spresnila etnologička.
Dotykom čerstvého vŕbového prútika, ktorý bol napučaný miazgou, prenášal mládenec na dievča všetky pozitívne účinky čerstvo rozvitého prútika. Tento akt mal zabezpečiť, aby boli dievčina a žena mladé, ohybné, svieže, plodné - presne ako celá prebúdzajúca sa príroda. "Hovorievalo sa dokonca, že aj staré ženy, ktoré sa nechajú vyšibať, omladnú," dodala Nádaská.
Uplácanie kraslicami
Podľa etnologičky bola v minulosti šibačka v malom spoločenstve vecou spoločenskej prestíže a statusu. "Bola by veľká hanba, keby niektorá dievčina nebola vyšibaná," povedala. Aj preto dokázali dievky dávať mládencom za šibačku krásne vlastnoručne zdobené kraslice, v ktorých ornamentoch bolo neraz zašifrované vyznanie lásky. "Vajíčko bolo v minulosti symbolom lásky, ale aj plodnosti. Aj takto sa mohol mládenec dozvedieť, že dievčina ho nosí v srdci," vysvetlila.
K šibaniu patrilo aj polievanie. "Voda má podľa tradície očistný 'purifikačný' charakter a dotyk s čerstvou tečúcou vodou zaručoval omladnutie dievčat. Dievčatá sa polievali vodou zo studne alebo sa hádzali rovno do potoka. Nie preto, aby sa im urobilo zle, ale práve preto, aby si udržali zdravie, krásu a mladosť po celý rok," spresnila Nádaská.
Polievanie na východe súvisí aj s rozšírením tzv. východného obradu, ktorý je mystickejší ako západný a voda v ňom hrá dominantnú úlohu. Svedčí o tom napr. aj tzv. posväcovanie vody na Nový rok.
Podľa banskobystrického etnológa Vojtecha Majlinga s polievaním dievčat pri potoku sa môžeme aj dnes stretnúť najmä v rázovitých dedinách pod Tatrami, na Liptove, Orave, Spiši či na Horehroní. Podujatia, ktoré poväčšine organizujú miestne folklórne súbory, už síce nie sú také početné ako v 60. a 70. rokoch uplynulého storočia, stále však majú charakter polievačiek, aké zažili naši otcovia.
Pre krízu hrozí menšia výslužka
Používanie korbáčov je novšou záležitosťou, v minulosti sa šibalo len čerstvo odtrhnutým prútikom. "Korbáč a jeho upletenie bolo vecou prestíže a cti každého mládenca. Chlapci sa ich učili pliesť od svojich otcov," povedala etnologička. Za šibačku dostal mládenec od každej dievčiny na korbáč stužku a podľa ich počtu sa večer na tanečnej veselici určoval "kráľ mládencov".
V minulosti mala šibačka spontánny charakter a šibať sa chodievalo od domu k domu všetky dievčatá a vydaté ženy. Dnes sa zredukovala len na návštevu blízkeho príbuzenstva a spriatelených rodín. "Výslužku za šibačku tvorili dakedy len klasické vajíčka, tzv. pisanky alebo kraslice, ktoré boli zdobené. Šibačov pohostili, mládenci dostávali kus koláča alebo niečo vypiť," informovala. Financie sa za šibačku začali podľa etnologičky dávať od polovice 20. storočia, najskôr to boli drobné "šestáčiky", dnes malí šibači očakávajú za šibačku hojnejšiu finančnú čiastku.
Súčasná hospodárska kríza však vráti mnohé rodiny k tradičnej odmene. Hlavne na vidieku to budú maľované vajíčka, sladkosti či slanina a klobása.
