BRATISLAVA. Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vyhlásil rozsudok v prípade Irena Rusňáková proti Slovenskej republike. Rusňáková žalovala Slovensko pre prieťahy pri občianskoprávnom konaní o zrušení podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti. Konanie sa začalo na návrh sťažovateľky v máji 1996 a skončilo sa až v máji minulého roka, trvalo teda dvanásť rokov.
Európsky súd jej priznal finančné odškodnenie nemajetkovej ujmy 4 600 eur. Súčasne jej priznal plnú náhradu výdavkov a nákladov pred európskym súdom. Sťažovateľka požadovala ako spravodlivé zadosťučinenie desaťtisíc eur ako náhradu nemajetkovej ujmy, 2 264 eur ako náhradu nákladov a výdavkov, ktoré jej vznikli vo vnútroštátnom konaní a 1 174 eur ako náhradu nákladov a výdavkov, ktoré jej vznikli v konaní pred európskym súdom. Ostatné nároky súd zamietol. Agentúru SITA o tom informoval Ján Zanovit z Ministerstva spravodlivosti SR.
Pre porušenie práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd sa vecou zaoberal aj Ústavný súd SR. Ten v auguste roku 2004 zistil zbytočné prieťahy v konaní pred Okresným súdom Košice-okolie, ktoré trvali 53 mesiacov. Ústavný súd priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie 40-tisíc korún (1 327,76 €) a zároveň prikázal okresnému súdu ďalej konať vo veci bez zbytočných prieťahov. Popritom nariadil okresnému súdu nahradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia.
Európsky súd sa nestotožnil s tvrdením vlády, že sťažovateľka stratila postavenie obete porušenia dohovoru v rozsahu, v akom ústavný súd zistil porušenie jej práva, a priznal jej odškodnenie. Ako dôvod uviedol, že náprava, ktorú sťažovateľke poskytol ústavný súd, nebola dostatočná. Poukázal na neprimerane nízke finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom a tiež na skutočnosť, že sa konanie pred okresným súdom po jeho príkaze neurýchlilo.
ESĽP podobne nesúhlasil s argumentáciu vlády, že sťažovateľka mala vo vzťahu k dĺžke konania podať novú ústavnú sťažnosť. Poukázal na to, že po vyhlásení nálezu ústavného súdu konanie prebiehalo pred okresným súdom ešte ďalšie tri roky a ani príkaz ústavného súdu ho neurýchlil. Pri posudzovaní sťažnosti európsky súd vzal do úvahy skutočnosť, že sa sťažovateľka na ústavnom súde nesťažovala na dĺžku konania pred krajským súdom, a preto posúdil iba konanie prebiehajúce pred okresným súdom, ktoré trvalo viac ako desať rokov. Európsky súd konštatoval, že dĺžka konania bola prehnaná a nespĺňala požiadavku primeranej lehoty, v dôsledku čoho boli porušené práva sťažovateľky.
