Janette Maziniová: Bratislava je k nám tolerantnejšia

Mať Arabelin prsteň, všetkých pochybovačov premením na dva dni na čiernych, aby si skúsili, ako sa tu s tým žije, tvrdí v rozhovore pre SME.sk Cigánka Janette Maziniová. Príbeh človeka, ktorý od útleho detstva doplácal na predsudky, spojené s farbou pokožky a napriek tomu sa uplatnil ako plnohodnotný človek.

V rozhovore zámerne používame slovo Cigáni miesto Rómovia. Tvrdí, že ide o pojem bližší jej pokožke.

Z akej rodiny pochádzate?

Z takej, ktorá nežila v klasickej cigánskej osade, ale v priestore, ktorý by sa dal pokojne nazvať mestským getom. Dlho som bola jedináčik, až do štrnástich rokov, takže pre mňa boli úžasné všetky chvíle, keď som nebola doma sama. Nežili sme ako na Luníku IX, šlo o takú klasiku - veľa Rómov pokope v murovaných, ale neobhádzaných domoch, respektíve činžiakoch. Rodičia pracovali na štátnych majetkoch, starali sa o kravy alebo prasce, a kde im ponúkli prácu, tam obvykle dostali od družstva aj dom alebo byt. Pre nabrúsený jazyk a neposednosť ma všetci prezývali Žiletka.

Kedy ste si uvedomili, že ste iná?

V škole. Nastúpila som do nej v piatich rokoch, pretože našim v psychologickej poradni povedali, že môžem, škôlka je už zbytočná. Prvý ročník bol v pohode, lebo ma všetci poznali, ale potom sme sa presťahovali a do školy som chodila v Moravskom Lieskovom. Zrazu som si uvedomila, že tam nepatrím, pretože sa ma nikto nechcel ani len dotknúť, nieto sa so mnou kamarátiť. Únikom sa tak pre mňa stali spev a knihy.

Čierna Cigánka vstúpila do bielej triedy?

Presne tak. Bola som jediná a nikto so mnou nechcel ani len sedieť. Práve naopak, učitelia ku mne dávali sedieť spolužiakov výhradne za trest.

Prosím?

Vážne. Fungovalo to na princípe: „Neposlúchaš? Sadneš si k Janette."

Nepýtali ste sa rodičov, prečo sa k vám v škole tak správajú?

Jasné, ale mama mi povedala, že sa s tým treba zmieriť, že si tým prechádzajú všetci Cigáni. Nečakala, že by to zrazu mohlo byť iné, brala to ako zlo, s ktorým sa treba vysporiadať. Potom sme sa však presťahovali do Nového Mesta nad Váhom a ja som si myslela, že v piatom ročníku už budem za vodou. Bohužiaľ, nestalo sa tak. Opäť som bola len nová a čierna žiačka, ktorá nie je hodna priateľstva, len urážok.

Vtedy prišlo k tomu, že ste chceli prvýkrát zblednúť, a preto ste skúšali Solvinu?

Áno, používala som však aj soľ, lebo kamarátka mi povedala, že ňou umývajú hranty pre prasce a zaberá to. Pripadalo mi to logické a čím viac ma to štípalo, tým viac som verila, že budem bledšia. Čo iné mi ostávalo, keď spolužiačky tvrdili, že ako čierna s nimi nemôžem chodiť na zmrzlinu, lebo by sa za mňa hanbili? Možno by som sa z toho aj zbláznila, ale vtedy si ma odchytila jedna učiteľka a jedna teta v knižnici. Veľa sa so mnou rozprávali, radili mi, pomáhali, vďaka nim som trochu pochopila, že nie ja, ale tie deti okolo mňa robia chybu. Odvtedy som všetkým chcela dokázať, že som múdrejšia a šikovnejšia ako oni, preto ma dokázala neskutočne vytočiť horšia známka ako jednotka.

Škola ma posielala na ponižujúce cigánske súťaže

To, že sa k vám nechutne správali deti, sa dá pochopiť, tie to naučili rodičia. Zaráža ma však tolerancia učiteľov.

Rozdelila by som ich na dva typy: jeden trestal deti sedením so mnou a aj cez prestávky toleroval správanie sa, ktoré mi ubližovalo. Spomínam si, ako učitelia akceptovali, keď mi na stoličku niekto namaľoval prasa alebo chodiace vši. Ten druhý typ to už nemohol príliš ovplyvniť, šlo v podstate len o matematikárku, aj to až v siedmej triede. Každý deň v škole bol utrpením, hoci som bola vždy vyznamenaná. Neskutočne som sa tešila každej pochvale či nominácii na súťaž v speve alebo recitácii. Tam ma posielali často a radi. Bolo šialené, ako som sa tešila na pionierske schôdzky, pretože vtedy sme museli byť všetci spolu aj mimo školy a ja som mala aspoň ilúziu priateľstiev.

Nebije sa to trochu? Na jednej strane učitelia tolerujú ubližovanie cigánskej žiačke, na strane druhej ju posielajú reprezentovať školu?

Nie, pretože to pre ňu bolo dobré PR. Učitelia to robili najmä preto, aby navonok ukázali, že majú aj šikovnú Cigánku. Meno školy tým rástlo. Dvakrát ma dokonca poslali na súťaž, v ktorej boli len cigánske družstvá. Prišlo mi to strašne ponižujúce, pretože nám kládli otázky typu: „Čo by si mala robiť každé ráno?" Správna odpoveď bola, že umyť si zuby. Len som nechápavo pozerala, prečo sa ma ako ôsmačky pýtajú samozrejmé veci. Vzbúrila som sa, na ďalšiu takú súťaž odmietla ísť, tak si zavolali do školy mamu. Nakoniec ju dotlačili k tomu, aby som pokračovala.

Nepochopené deti majú tendenciu podvedome trestať rodičov aj školu. Vám to nikdy nenapadlo? Útek z domu, sebapoškodzovanie...

Nikdy, pretože som sa rodičov strašne bála. U Cigánov platí, že musia rodičov vždy a za každých okolností rešpektovať, takže podobné myšlienky vám ani neprídu na um. Málokedy na mňa museli zvyšovať hlas, stačilo, aby sa pozreli. Raz som dostala trojku z diktátu. Sadla som si na schody pri kostole a plakala. Tam si ma naši vyzdvihli a doma som dostala strašnú bitku. Nie pre tú trojku, ale preto, že som neprišla domov. Veci ako útek z domu alebo neochota ísť do školy nepripadali do úvahy.

Adoptívna dcéra ma prosila, či môže v škole povedať, že jej mama je belšia

Nevyčítali ste rodičom to, že akceptujú, ako sa k vám správajú v škole?

Najskôr nie, nebol dôvod. Dlho som totiž správanie sa spolužiakov a učiteľov nevnímala ako čosi zlé a nesprávne, žila som v tom, že chyba je kdesi vo mne. Vypenila som až v puberte, keď som na mamu viackrát zaútočila, že ak by neboli s otcom Cigáni, nemám žiadny problém. Obviňovala som ich a vykrikovala, že ma radšej nemali mať. Vôbec mi nedochádzalo, ako strašne tým mame ubližujem. Aj tak sa mi neskôr všetko vrátilo. Moja adoptívna dcérka Dominika raz prišla zo školy a spýtala sa, či by mi veľmi vadilo, keby v škole povedala, že nie som jej skutočná mama, lebo tá jej skutočná bola belšia.

Dôvod?

Vysmievali sa jej, že je cigánska opica. Až mi zabehlo, keď som si uvedomila, že ja som v tomto bola k rodičom oveľa horšia, pričom Dominika ma len prosí. Nebolo inak šialené, že som neobviňovala spolužiakov, ale rodičov? A tiež Cigánov v osadách, pretože som mala pocit, že na nich celý čas doplácam. Vôbec mi nenapadlo, že „pošahané" myslenie mali v podstate moji spolužiaci a učitelia.

Čo kamaráti na ulici?

V Novom Meste nad Váhom som nemala žiadnych, takmer vôbec som nevychádzala von. Nebývali sme totiž medzi Cigánmi a bieli z ulice ma neprijali. Bola som totiž pre nich hlúpa, „dzignutá", chorá Cigánka, s ktorou sa ostatné deti nesmú hrať. Tešili ma jedine pionierske tábory.

Prečo?

Lebo po prvom dni som mala vždy toľko kamarátov ako nikdy predtým. Dnes si to už viem vysvetliť, vtedy som tomu nerozumela. Deti v tábore totiž neboli pod vplyvom rodičov, spoznali ma takú, aká som, nikto im nehovoril, aby obchádzali tú Cigánku, lebo sa povedzme nakazia. Také vzťahy mi potom vždy vydržali aj po príchode domov, aspoň v písomnej forme. Na strane druhej dnes chápem aj rodičov, ktorí zakazovali deťom stretnutia so mnou. Je to asi prirodzená snaha chrániť svoje ratolesti. V spoločnosti sú tak silno zakorenené predsudky voči Cigánom, že snáď ani inak konať nemohli.

Mohli, ale určite by sa bránili, že slušných Cigánov je málo a zväčša sú to zlodeji a lenivci. Máte pre tento prístup mnohých z majority pochopenie?

Nemyslím si, že také názory sú prejavom rasizmu. Ide o silné stereotypy, prerastajúce v predsudky. Paradoxne na ne nedoplácajú Cigáni v osadách alebo getách, ale tí, ktorí majú vzdelanie, respektíve sú plne integrovaní.

To je dané tým, že osada je uzavretá komunita, do ktorej bieli nechodia, kým integrovaní sa pohybujú v spoločnosti. Majú tak väčšiu šancu na zrážku s blbcom.

Veď to. Taký Cigán môže urobiť čokoľvek dobré, správať sa akokoľvek slušne, nebude akceptovaný ako plnohodnotný človek spoločnosti. A ak, tak len u niektorých. Farba pokožky je obrovskou prekážkou v realizácii.

Mať Arabelin prsteň, skeptikov premením na čiernych, aby si to skúsili

Nielen. Vám sa v Avione stalo, že keď ste vyšli z WC, pani, stojaca v rade, pustila niekoho pred seba so slovami, že po tej Afričanke tam nepôjde. Od mnohých blogerov aj diskutérov som už počul vyjadrenia typu „tá Maziniová si príhody v článkoch musí určite vymýšľať a prifarbovať, nie je možné, aby sa jej stalo toľko nepríjemných vecí."

A to ešte ani zďaleka nepíšem všetky, pretože niektorí by ich nepredýchali. Na drvivú väčšinu opisovaných vecí mám svedkov, ktorí to môžu potvrdiť. Verte, že tí, ktorí nie sú tmaví, si nikdy nedokážu plne uvedomiť, o čom to je. Keby som mala Arabelin prsteň, otočím ním a všetkých skeptikov na dva dni premením na čiernych. Aspoň by si vyskúšali, čo je to byť tmavý a večne na to doplácať. Garantujem vám, že by ich to navždy zmenilo a nikdy by to nespochybňovali. Celý problém by zrazu vnímali z úplne iného pohľadu.

Nikdy nezažili, ako sa ma v Prešove predavačka, u ktorej som chcela vyskúšať košeľu, spýtala, či som osprchovaná. Keby sa to spýtala bieleho, asi by to nerozchodil. Chcete sa ísť najesť do reštaurácie a oni vám nepovedia, že vás nepustia pre farbu pleti, ale preto, že majú všetko obsadené, hoci jasne vidíte, že tam pomaly nikto nie je. Keď im to vytknete, hneď sa vyhovoria, že pripravujú akciu, hoci tam sedí pár bežných zákazníkov.

Vy ste raz s jedným takým čašníkom vybabrali, keď ste na jeho slová, že je obsadené, reagovali po francúzsky a hneď bolo miesto. Potom ste si objednali jedlo v slovenčine.

Keď ma zbadal, začal po stoloch rozkladať tabuľky, že sú rezervované. „Prepla" som do iného jazyka, nechala si doniesť nápoje, potom som z ničoho nič prešla na slovenčinu. Viete, čo na tom bolo najnechutnejšie? Keď som začala hovoriť najskôr po francúzsky, totálne sa zmenil čašníkov status, takmer sa klaňal, bol vyslovene „vlezlý".

Klasický „slizoun".

Iste. Jemu ani nedošlo, ako ponižujúco sa zrazu správa, že je to celé smiešne. Keď pochopil, že som len obyčajná slovenská Cigánka, dokázal byť natoľko arogantný, aby povedal, že „no viete, my tu máme všelijakých Cigánov." Zmohla som sa len na otázku, či ho to oprávňuje automaticky si o mne myslieť, že som zlodejka a smrdím, či odmietnuť ma obslúžiť. Najhoršie je, že keby som bola biela aj ja, možno by som sa vďaka tým stereotypom správala rovnako. Často sa sama seba pýtam, či mám potom nejaké právo moralizovať.

Ďalšia príhoda: chlapec unikal na bicykli pred babkou, tá povedala, aby prestal, lebo ho ukradnú Cigáni. Keď vás zbadal, zarazil sa, zvrieskol a utekal naspäť. Babka mu na to: „Vidíš? Čo som ti hovorila?"

(smiech) To bolo celkom zlaté chlapča. Letelo proti mne, nepozeralo pred seba, ale dole, a keď som mu povedala, že „mladý muž, veď ma zrazíš", zdvihol hlavu a skoro skolaboval. Nie je čudné, že niekto dokáže vychovávať už malé deti k tomu, aby sa Cigánov výhradne báli? Naša národnosť sa používa ako vyhrážka, trest, ako moment strachu. Správne by bolo, keby tá babka svojmu vnukovi vysvetľovala, že trebárs moja rodina je presne taká istá ako jeho, len trošku farebnejšia. Ja sa potom tým deťom naozaj nemôžem čudovať. Prečo im nikto nevysvetlí dôvody, pre ktoré sme tmavší, že aj my dokážeme žiť normálne? Je v poriadku, ak na základe neprispôsobivých odsúdime úplne všetkých? Veď komu to najviac ublíži? Výhradne Cigánom, ktorí sa snažia. Možno neviete, ale cigánske deti sa medzi sebou bežne dohadujú a chvália, koľkokrát sa ich biele deti dotkli počas dňa v škole.

Prečo?

Lebo sa tým dotykom tešia. Neriešia, kto o nich čo hovorí, ale či sa k nim niekto priblížil. Zažila som to, keď som robila v škole. Keď niekto povedal, že sa ho dotkli viackrát, druhé dieťa reagovalo, že „ok, ale mňa sa dotkli aj na vlasoch." Staršie deti už vnímajú aj to, či si utriete ruky, keď sa ich chytíte na prechádzke. Najhoršie je, že vedia, o aký problém ide, ale vinu dávajú sebe, nie spolužiakom. Nemá im to kto vysvetliť. V staršom veku sa potom stávajú agresormi, pretože to pochopia ako jedinú cestu k vybudovaniu si rešpektu. Naraz majú pocit úžasnej moci a už ich to len ťažko niekto odnaučí.

Cigánskej kurve sa poistiť nedám

Hovorili sme o tom, ako sa k vám správali na základnej škole. Čo gymnázium?

Totálna zmena, doslova šok. Zrazu som nastúpila do triedy, v ktorej som nebola čierna opica, dokonca si ku mne hneď sadla blondína a povedala: „Ahoj, ja som Lenka zo Starej Turej." Bola som vo vytržení, na nič iné som už v ten deň nemyslela. Prišla som domov a neustále mame vysvetľovala, čo sa stalo. Pritom Lenka nespravila nič výnimočné, len si prisadla. Na druhý deň sa šlo na zmrzlinu a noví spolužiaci mi povedali, že snáď idem s nimi. To bolo čosi neskutočné. Dlhé roky skopávaná, urážaná a zrazu rovnocenná? Toto málokto pochopí. Postupne som takto nabrala sebavedomie a vyslovene sa opičila po iných.

V čom?

Napríklad som nosila žltočervené šály, lebo ich mali aj iní. Keby sa ma niekto opýtal, čo to znamená, nevedela by som. Pritom šlo o farby Dukly Trenčín. Chcela som zapadnúť do nejakej skupiny a prejavovalo sa to naozaj všelijako. (smiech)

Po maturite ste sa prihlásili na konkurz do cestovnej kancelárie. Dopadlo to neslávne. Príčina? Farba pleti.

Volali sa AnnaTour, písal sa rok 1991. V telefóne som sa im zdala úžasná, skúšali ma z francúzštiny, všetko som zvládla, dokonca som im faxovala nejakú esej v cudzom jazyku. Pozvali ma, aby som už len prišla podpísať zmluvu. Dorazila som k nim a zrazu problém, miesto je vraj obsadené. Stačilo sa im na mňa pozrieť. Nechali ma tam čakať celé hodiny, hoci si ma objednali na skoré ráno, nakoniec prišla informátorka a povedala: „Máš odísť, miesto je obsadené."

Tykala vám?

Jasné. Málokedy sa stane, že Cigánom niekto vyká. Bežná prax je, že trebárs v MHD vás kontroluje revízor a prvé, čo povie, je: „Máš lístok? To sú tvoje decká?" a tak ďalej. Normálna vec. O tom ste nevedeli? Klasický psychologický ťah niektorých gadžov, ktorí tak dávajú najavo svoju nadradenosť.

Po cestovnej kancelárii ste šli robiť poistnú poradkyňu. Vydržali ste tri mesiace. Prečo?

Pracovala som pre Slovenskú poisťovňu (dnes Allianz, pozn. autora), a keď si niekto objednal poradcu, vždy tam niekoho poslali. Mňa za ten čas takmer nikto nepustil do bytu, hoci šlo o vyslovené objednávky od samotných ľudí, všetko si nechali vysvetliť len medzi dverami. Rešpektovala som to, hoci som vedela, že je to len kvôli tomu, že som Cigánka. Poradila som im, oni to akceptovali a na podpis zmluvy si potom zavolali iného poradcu. Po štvrť roku som videla, že na tom len prerábam, tak som to vzdala. Táto bariéra sa jednoducho nedala preraziť, hoci si dodnes myslím, že som to vedela aj dobre podať, neklamala som a zvládala aj tých, ktorí potrebovali doslova polopatistické vysvetlenia. Cigánka proste nemôže robiť „poisťováčku", to je totálna ilúzia. Jeden mi dokonca rovno povedal, že cigánskej kurve sa poistiť nedá.

Ale no...

Vážne. On a jemu podobní mi potom zabuchli dvere pred nosom. Takí ma ani nepustili k vysvetľovaniu, len otvorili, zanadávali a zavreli. Preto som sa na to vykašľala.

Pre biele kolegyne pri páse som bola „príliš uvedomelá" Cigánka

A išla robiť robotníčku.

Presne tak. Bola som na pohovore vo firme Emerson, odovzdala vysvedčenie a oni sa rovno spýtali, prečo k nim idem, keď mám také dobré známky. Vraj by som u nich mohla robiť aj majsterku, ale nemôžu ma vziať, lebo biele ženy by ma ako šéfku nerešpektovali. Začala som teda vo výrobe za pásom. Povedali mi, že čím viac strojov dokážem obsluhovať, tým vyšší plat budem mať.

Bola to úžasná motivácia, lebo hoci som nikdy nemíňala na hlúposti, často som synovi nemala ani dať čo jesť. Žili sme z materskej, vtedajší manžel bol invalid, takže veľa nezarobil, hoci sa snažil brigádovať. Často sme ráno dvaja pili jednu kávu, on šiel k svojej mame a priniesol chlieb, ja od svojej zase paštétu, aby sa malý trochu najedol. Po zaplatení nájmu a iných poplatkov sme boli šťastní, keď nám z materského príspevku ostalo pár korún. Potom sme riešili, či kúpime synovi oblečenie alebo lieky, ktoré som súrne potrebovala.

Keď ste hovorili o úžasnej motivácii, predpokladám, že ste v tej práci zabrali.

(smiech) Do troch mesiacov som vedela obsluhovať celú linku. A nie zle. Dali mi tam šancu, mala som na starosti kvalitu statorov. Nebolo možné pustiť chybový výrobok, inak by to poškodilo celý motor. Keď zistili, že všetky chyby dokážem eliminovať, hneď som dostala vyšší plat, hoci sa normálne dával až po roku.

To bola práca na zmeny?

Áno. Doma som bojovala s manželom, aby som na ne mohla vôbec chodiť, v robote zase s kolegyňami, ktoré ma považovali za „príliš uvedomelú" Cigánku. Nevedeli prežuť, keď som im ten stator vrátila, pretože na ňom bola chyba a nebolo možné pustiť ho ďalej. Predstava, že ich poúča Cigánka, bola pre mnohé nestráviteľná. Často pritom nemali ani strednú školu. Keď som si potom dala žiadosť na vysokú školu, viaceré ma znenávideli, lebo nechápali, ako môže robotníčka od pásu študovať.

Zo školstva by som neodišla, keby najväčšie predsudky nemali učitelia

Vtedy ste dostali ponuku ísť robiť do školy asistentku k cigánskym deťom.

Áno. Všetkých Cigánov z Nového Mesta nad Váhom dali mimo mesta, takže vzniklo geto, pričom všetky tie deti chodili do jednej školy. Paradoxne to bola tá istá základná škola, do ktorej som kedysi chodila aj ja. Pracovala som tak s malými cigánskymi aj bielymi deťmi, neskôr dokonca s autistom a bolo to niečo úžasné. Nebolo to však ľahké, deti tam pôvodne vôbec neposlúchali a bežne sa mlátili. Najskôr po škole čierne deti s bielymi, a keď sa domlátili, pokračovali v tom ich rodičia. Neustále tam chodili mestskí policajti, tak ma tam od pásu zavolali a ja som to prijala, hoci som si finančne pohoršila. Aspoň som už nemusela chodiť na zmeny. (smiech)

Podarilo sa vám tam niečo zmeniť?

Áno, ale nebolo to ľahké, rovnako nebolo možné vyriešiť všetky problémy. Mojou snahou bolo „nalomiť" tamojšie decká, pretože, čo si budeme klamať, predsudky ich rodičov už ťažko niekto zmení. Starého koňa ťahať voz nenaučíte. Chcela som v deťoch vzbudiť pocit solidarity a celkom to išlo. Cigánske deti len ťažko dôverujú cudzím, tobôž po tom, čo sa im neustále niekto vysmieva alebo ich bije. Škola mi nechala voľnú ruku, takže som si všetky projekty vymýšľala sama, akurát učiteľky pochopili post asistenta tak, že jeho úlohou bude stráženie chodieb cez prestávky, najlepšie všetkých naraz a na všetkých poschodiach. Chceli, aby som sledovala, či sa niekde deti nebijú, lebo ich nezvládali.

Čo riaditeľ?

Počas toho obdobia tam boli dvaja, riaditeľka aj riaditeľ tú pozíciu chápali a vedeli, čo je mojou úlohou. Problém s tým mali len učitelia. Dnes už môžem povedať, že by som zo školstva nikdy neodišla, keby som nezistila, že najväčšie predsudky nie sú medzi žiakmi, ale medzi samotnými učiteľmi.

Nemohlo to byť trebárs tým, že ste problémová povaha?

Nie, určite so mnou taký problém nemali. Každý, kto ma pozná, vie, že som síce bláznivá, uletená, ale určite nie agresívna, drzá alebo neochotná. Im prekážalo iné - ako asistentka som ich viedla k tomu, aby s deťmi pracovali trochu inak. Nedokázali prehltnúť, že upozorňujem na ich chyby vo výchove, spôsobujúce ubližovanie cigánskym deťom. Chcela som im len poradiť, vysvetľovala, že nie som policajt, ktorý len stráži chodby cez prestávky. Na poradách pritom nariekali, že si nevedia s tými deťmi poradiť.

Predo mnou pritom mali deti úplne prirodzený rešpekt. Budovala som si ho v rámci hodín etiky a občianskej náuky. Keďže to nešlo legálne, „čendžovala" som si ich s učiteľmi, ktorí chápali, že je to dôležité, a akceptovali moje výsledky. Jednoducho mi zo svojich hodín poskytli 20 minút, aby som mohla pracovať s deťmi a meniť tak ich postoje. Pripravovala som množstvo projektov, pre školu to znamenalo aj prísun peňazí, takže v globále boli šéfovia spokojní. S deťmi sme raz zašli do domova dôchodcov zdobiť so starými ľuďmi perníčky, zaspievať si, a keď tamojší zamestnanci videli, ako tam všetko ožilo, chodili sme tam už každý rok.

Bratislava je voči Cigánom tolerantnejšia ako iné regióny

Po piatich rokoch ste však dali výpoveď. Už ste povedali, že pre predsudky.

Áno, zažila som čosi nevídané. Fyzicky na mňa zaútočila cigánska matka jedného žiaka. Jednoducho vošla do zborovne a dala mi facku. Neopätovala som jej ju, vedela som, aké je dôležité správať sa slušne aj v takej chvíli, hoci bola tenučká a úderom by som jej asi ublížila. Videla to kopa učiteľov, ale všetci mlčali. Chcela som to ohlásiť a potrebovala som, aby mi to dosvedčili. Všetci z prítomných však odmietli. Nešlo mi pritom o moje zadosťučinenie, ale o to, aby si tá matka uvedomila, že v budúcnosti si to už nemôže dovoliť. Bolo jasné, že ak sa tomu nezamedzí, nabudúce pokojne napadne inú učiteľku. Vysvetľovala som im to, prosila ich, zdôvodňovala, ale nepomohlo. Na druhý deň som dala výpoveď.

Prečo vás tá matka napadla?

Jej syn bol drzý žiak, ktorý štandardne klamal. Raz sme ho už s riaditeľom upozornili, že ak sa nebude správať slušne, asi bude musieť ísť do polepšovne. Podotýkam, že na tomto „postrašení" sme sa vopred dohodli aj s jeho matkou, ktorú sme predtým volali kvôli inému jeho výmyslu. Doma jej však povedal, že som ho strašne zbila, vrieskala naň, a preto sa počúral. Keď som zistila, čo jej navravel, celkom som chápala tú jej reakciu v afekte. Cigánky sú proste takéto, svoje deti si bránia. Malo to aj iné dôsledky - ich rodina sa potom začala hádať s mojou mamou a prenieslo sa to de facto aj do súkromia. Mama býva priamo v cigánskej komunite a vďaka mojej práci jej bežne rodičia horších žiakov vykrikovali, že všetko robím zle. Na mňa si netrúfali, tak to riešili s ňou. Nadávali jej, vyhrážali sa, a keď sa ma nikto z učiteľov po danom incidente nezastal, jednoducho som vedela, že treba odísť.

Keď ste sa registrovali na blog SME, napísali ste nám: „Som úplne normálna žena, ktorá stojí medzi dvomi svetmi. V jednom ju neprijímajú, lebo má vzdelanie, pre druhý svet je zase príliš hnedá." Dnes vaše články mnohí vnímajú ako dobrý spôsob búrania bariér. Zmenilo sa niečo na tom výroku?

Iste, dokonca ma zastavujú ľudia na ulici či v obchode, že ma čítajú, mám skvelú prácu v Iuvente, kde mi nikto nevyhadzuje na oči, že som čierna. Mám výhodu aj v tom, že už nežijem stále len v Novom Meste nad Váhom. V Bratislave sa totiž žije inak a aj tolerantnejšie. Som tu od septembra a nemôžem sa sťažovať. Tu na mňa zazerajú len občas, a kým v regiónoch mám pri nakupovaní neustále za pätami predavačku alebo SBS, tu sa to deje len výnimočne.

Cigánov neobsluhujem

S čím všetkým sa my, bieli, nestretávame?

Robila som jeden workshop v Seredi. Spolu s kolegyňami sme si sadli v reštaurácii na obed. Boli sme na terase, čašníčka sa vyšla pozrieť, kto tam sedí, a odišla. Spravila to asi trikrát. Známa, ktorá nie je Rómka, sa postavila a šla dovnútra vypýtať si nápojový lístok. Vrátila sa a hovorí, že na ňu divne zazerali. Stále sa nič nedialo, tak som šla dovnútra ja, či si konečne môžeme objednať. Odpoveď znela: „Cigánov neobsluhujem."

Ako sa ten podnik volal?

Už neviem, bola to pizzeria, na polícii o tom majú záznam. Myslela som si, že snívam, a tak mi to tá čašníčka zopakovala. V tom čase už platil antidiskriminačný zákon, šli sme teda na políciu. Nechceli mi veriť, ale zapísali to a potom nabehli do tej pizzerie.

Predpokladám, že čašníčka ten výrok poprela.

Kdeže. Bola natoľko hlúpa, že to potvrdila aj polícii. Vraj Cigánku neobslúži a hotovo. Potom prišiel majiteľ podniku a spýtal sa, ako mohla čašníčka vedieť, že som vzdelaná Cigánka, nie len taká hocijaká.

To tam majú pekný mozgový trust.

Vraj nabudúce ma obslúžia, keďže už vedia, že som vzdelaná. Asi by som si mala všade nosiť diplom zo školy, visačku s napísaným titulom, prípadne s titulom csC., čo znamená celkom slušná Cigánka. Neskôr mi došiel papier, že dostali dvojtisícovú pokutu, a to bolo všetko. Mnohí zo Serede mi potvrdili, že Cigánov v tom podniku neobsluhujú, takže tam ani neskúšajú chodiť. Problém je, že ja som o tom nevedela, keďže pre mňa to bolo cudzie mesto.

Často vás podozrievajú pri nákupoch, že kradnete?

V Bratislave málokedy, ale stane sa. Raz sme mali konferenciu s účastníkmi zo šiestich krajín v Novom Meste nad Váhom. Išli sme nakupovať materiály, chodili po Tescu, moje dve „biele" známe sa celkom bavili, ako za nami neustále chodí SBS. Schválne sme ich vodili po celom obchode, baby z toho mali náramnú zábavu. Konečne totiž zistili, čo je to diskriminácia v praxi.

Sranda sa skončila pri pokladni. Strážnik ma vyzval, aby som ukázala všetko, čo mám vo vreckách. Mne to prišlo normálne, lebo ma na to vyzývajú často. Ukázala som, čo bolo treba, a strážnik vtedy vyzval moje známe, aby vybrali z vreciek všetko aj ony. Dodal, že nejaká pani nás videla pri vitrínke s mobilmi. Klamstvo, lebo my sme sa pohybovali najmä v sektore, kde bolo papiernictvo, a v zvyšnom čase za nami chodil ich človek. Bola to z ich strany totálna drzosť, žiadna vitrínka na mobily tam ani nebola, tie sa predávali za pultom a dostal sa k nim len predavač. Požiadala som teda, aby zavolali policajtov. Vtedy strážnik zmenil rétoriku, vraj som ja osobne nahraná na kamere, ako som pri tej vitrínke stála. Ďalšia verzia bola, že šlo nie o nový, ale ukradnutý mobil, patriaci tej pani, čo nás oznamovala. Proste si len vymýšľali a nemať svedkov, asi by mi to policajti ani neuverili.

Čo z toho vyplýva?

Že s Cigánkou sa neoplatí chodiť nakupovať. (smiech)

Mám iné komplexy ako to, že som čierna

Z úplne opačnej strany ste vnímali slová lekára, ktorý vás vyšetroval kvôli vyčerpanosti. Vraj vám povedal: „Viete, pani Maziniová, ak tá bolesť v hrudníku neprejde, mali by ste ísť na pozorovanie... Ale poviem vám, budete prvá Cigánka, ktorú hospitalizujem z prepracovania."

Myslel to v dobrom, bol strašne zlatý, páčila sa mi tá jeho bezprostrednosť. Nepríjemné by bolo, keby to vyslovil niekde za rohom, nie predo mnou. Z jeho strany to bola poklona, neustále sa potmehúdsky usmieval, aby som trpela čo najmenej.

Máte adoptívnu dcéru Dominiku. Padá tým mýtus, že všetci Cigáni deti iba plodia a odkladajú do decákov, pretože vy ste si odtiaľ vzali práve rómske dievčatko. Prečo?

Mali sme už syna Mareka, ten však po otcovi zdedil diabetes a už sme nechceli riskovať. Mysleli sme si, že ostaneme len pri jednom dieťati, ale keďže syn bol samotár a ja som túžila aj po dcére, tak sme sa rozhodli vziať si ju z detského domova.

Vyslovene ste si žiadali cigánske dieťa?

Chcela som, aby nám dali prvé právne voľné dieťa. Jedinými podmienkami bolo zdravie a to, aby bolo aspoň trojročné, lebo som už nechcela ísť na materskú. Nakoniec sme dostali ťažkú astmatičku, reálne mala len rok a trištvrte, ale neľutujeme, lebo je úžasná. Doma sme ju mali už štyri mesiace po podaní žiadosti. Odmietla som si totiž vyberať dieťa na základe výzoru, pripadalo mi to strašne nefér, takže aké nám ponúkli, také sme vzali. Dieťa predsa nie je tovar. Dnes má jedenásť a sme s ňou šťastní.

Na kameru ste povedali, že ste šťastná, ale zároveň to, že by ste chceli zblednúť. Nevylučuje sa to?

Nie. Mám skvelého priateľa, úžasné deti, výbornú prácu, výnimočných kolegov, takže nemám byť prečo nešťastná. To zblednutie by mi však zaistilo aj čosi iné - ľudia by si o mne vytvorili názor až po osobnej skúsenosti so mnou - nikto by už nemohol posudzovať moje kvality len na základe zaužívaných stereotypov. Nehanbím sa za to, že som čierna, len za tie roky veľmi dobre viem, čo to znamená v praxi. Mám však skôr iné komplexy: nie som blondína a som príliš nízka. (smiech)