Environmentálny fond odmieta komunikovať s novinármi. Potvrdiť, aká suma a či vôbec prišla na účet fondu, nechce ani ministerstvo financií.
BRATISLAVA. Ak by sa Slovensko rozhodlo odstúpiť od zmluvy so spoločnosťou Interblue Group, muselo by jej vrátiť približne 2,3 miliardy korún. Takúto sumu vraj na účet Environmentálneho fondu mala poslať táto záhadná „americká“ firma.
Či však naozaj tieto peniaze reálne existujú a hlavne v akej výške, je otázne. Pôvodne malo Slovensko zinkasovať za predaj 10 miliónov ton emisných kvót 60 a pol milióna eur, čo je len 1,8 miliardy korún.
Nie 2,3 miliardy, ako hovorí minister životného prostredia Ján Chrbet (SNS) ani 2,2 miliardy korún, o ktorých včera pri jeho odvolávaní hovoril premiér Robert Fico.
Jeden telefonát nestačí Premiér včera tvrdil, že stačí „jeden telefonát na Environmentálny fond, a budete presne vedieť, aká je to suma peňazí“.
Šéf fondu Pavel Kokuľa však dal pokyn svojim podriadeným, že majú novinárov presmerovať na hovorkyňu ministra Chrbeta. Tej sa však včera nepodarilo zistiť, kde je problém.
Hovoriť nechce ani rezort financií (Smer), pod ktorého spadá Štátna pokladnica. V nej má účet aj Environmentálny fond. „Nezverejňujeme takéto veci. Museli by s tým súhlasiť dotyčné subjekty (Interblue Group a fond),“ povedal hovorca ministerstva financií Miroslav Šmál.
Konateľka Interblue Group odmieta komunikovať SME požiadalo o spresnenie sumy, ktorú Slovensko malo za svoje kvóty zinkasovať, aj záhadnú „americkú“ spoločnosť Interblue Group. Sekretárka konateľky povedala, že pani Jana Lütken nemieni s médiami komunikovať telefonicky a že nie je povinná vôbec komunikovať.
Firma, ktorá kúpila slovenské CO2, má dve garáže a basketbalový kôš. Pozrite si fotky jej sídla. Kliknite
Interblue Group tak zostáva tajomná. Jasné je len to, že jej internetovú stránku robil podľa zdrojového kódu slovenský študent STU Michal Šušoliak.
Jeho otec Miloš Šušoliak je konateľom vo viacerých envirofirmách. Cez spoločnosť Remas Servis a WMJ Company, ktorá obchoduje s emisiami, je spojený s istým Jánom Smolenom z Dunajskej Lužnej. Smolen istý čas pôsobil v Slovenských elektrárňach a Komoditnej burze. V oboch inštitúciách mal na starosti práve emisie.
Od marca do decembra 1994 bol Ján Smolen štátnym tajomníkom na ministerstve životného prostredia.
V Dunajskej Lužnej žije aj Eduard Smolen, ktorý v roku 2004 kandidoval za národný blok do Európskeho parlamentu.
Existencia firmy je otázna O tom, že Interblue Group nie je čisto americká firma, svedčí aj fakt, že ľudia, ktorí firmu zakladali, hovoria veľmi dobre po česky. Ide o Janu Lütken z firmy Onyx Group a istého Alexa Hlavaceka.
Onyx sídli vo švajčiarskom daňovo raji. Interblue Group by mala sídliť na washingtonskej adrese.
Podľa internetového prehliadača maps.google.com adresa, ktorú uvádzajú, ani neexistuje.
Materiál, ktorý v októbri schválila vláda, podľa Trendu spracovali na počítači vplyvného akcionára slovenskej firmy Magic Trading Corporation Norberta Havalca. On to poprel. MTC je dodávateľ zbraní pre ministerstvo obrany a SIS.
Fico Chrbeta držal
Ministra za SNS na začiatku kauzy emisií premiér podržal. Na konci už nie.
BRATISLAVA. Kto koľko zarobil
Slovensko - 6,05 eur/t Česko* - 9,47 eur/t Maďarsko* - 14 eur/t Poľsko* - 10 eur/t Sumu však potvrdilo iba Slovensko.
Ostatné krajiny ju nechcú komentovať.
Zdroj: MŽP SR, Reuters,
Bloomberg, Svetová banka
Kauza predaja slovenských emisných kvót sa začala vlani v lete, keď si Alex Hlavacek a Jana Lütken zaregistrovali vo Washingtone spoločnosť Interblue Group. Následne sa prihlásili na slovenskom ministerstve životného prostredia a ponúkli mu, že kúpia naše voľné emisné kvóty za 6,05 eura za tonu. Minister životného prostredia Ján Chrbet (SNS) to považoval za najvýhodnejšiu ponuku. Odmietol však zverejniť ostatné a premiér Robert Fico po ňom zopakoval, že cena je najlepšia, aká v tom čase mohla byť.
Obchod robili v septembri Pravdou je, že v septembri, keď sa dohodol obchod, stáli emisné kvóty firiem na burze okolo 22 eur za tonu. Ministerstvo nebolo schopné zorganizovať aukciu, kde by sa firmy mohli o štátne emisie pobiť. A ani vypracovať zelený projekt, ktorý by cenu zvýšil pri priamom predaji. Predaj voľných emisií firme Interblue Group vláda vzala na vedomie v októbri. Hoci Fico sa včera od tejto zodpovednosti dištancoval.
Až do decembra, keď na sporný obchod upozornil Trend, sa nič nedialo. Po ňom naň začala poukazovať aj SDKÚ. Denník SME následne vypátral, že firma Interblue Group je v rôznych súvislostiach prepojená na slovenské envirofirmy.
Fico sa najskôr postavil za Chrbeta a tvrdil, že opozícia je zodpovedná za to, že sa môžu emisie predať priamo: „Oni sami v 2004 prijali zákon, na základe ktorého možno priamo bez akýchkoľvek verejných obstarávaní predať nepridelenú časť rezervy ľubovoľnému účastníkovi konania,“ povedal 21. apríla. Premiér nehovoril pravdu, takáto možnosť sa do zákona dostala až za jeho vlády.
Potom sa premiér na niekoľko dní odmlčal. Až 25. apríla po zverejnení chúlostivých informácií a neochote ministra zverejniť zmluvu s Interblue Group, vyzval Chrbeta, aby ju prestal tajiť.
V máji už nič neplatilo „Ak nemá minister čo tajiť, nech tú zmluvu zverejní. Ak sú to zmluvy, ktoré podpísali ľudia v dobrej viere, nech to zverejňujú, nech vidíme, do akej miery tí ľudia pracovali alebo nepracovali v súlade so zákonom,“ povedal Fico v Slovenskom rozhlase.
Chrbet 27. apríla požiadal listom konateľku Janu Lütken o súhlas na zverejnenie zmluvy a o dva dni sľúbil, že zmluvu s Interblue Group zverejní aj bez jej súhlasu. 4. mája však vyhlásil, že zmluvu nezverejní, lebo s tým firma nesúhlasí a že radšej odstúpi od zmluvy. Kauzu hodil na vládu, aby rozhodla, či od zmluvy odstúpi a kritizoval premiéra, že na neho s médiami tlačí. Vzápätí Fico navrhol jeho odvolanie.
Katarína Ragáčová
Emisie sa dobre predávajú
BRATISLAVA. Každá krajina pozná maximálne množstvo emisií, ktoré môže ročne vyprodukovať. Určuje ich Kjótsky protokol podpísaný v roku 1990.
Slovensko však nevyprodukuje toľko emisií skleníkových plynov, ako nám protokol určuje - naše hospodárstvo sa v deväťdesiatych rokoch len pomaly transformovalo na vyššiu technologickú úroveň. Naopak, Japonsko ako tradične technologicky vyspelá krajina, má menej ton emisií ako ich ročne vypustí, a preto ich nakupuje od krajín, ktoré takú výrobu nemajú.
Do roku 2012 môže Slovensko ročne minúť viac ako 67 miliónov ton. Z toho 32 miliónov rozdelí medzi firmy ako hlavných znečisťovateľov ovzdušia. Voľné emisie môžeme speňažiť.
Podľa ministra Jána Chrbeta má Slovensko k dispozícii do roku 2012 skoro 60 miliónov ton emisných kreditov, ktoré môže predať.
Katarína Ragáčová
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
