Storočná. Tak nazvali lavínu, ktorá padla 25. marca tohto roku v Žiarskej doline v Západných Tatrách. Záchranári z horskej služby sa obávali najhoršieho. Napádali im totiž otázky, na ktoré v tom čase nepoznali odpoveď. Boli v doline ľudia?
Tony prachového snehu a storočné stromy polámané ako zápalky pred ktorými stáli, posúvali šancu na prežitie do čisto teoretickej roviny. Lavína sa valila z kopca pravdepodobne viac ako 200 kilometrovou rýchlosťou. Zdrvujúci tlak snehu na štvorcový meter odhadujú odborníci na tri až štyri tony.
„Bombastický názov, bohužiaľ, neklamal. Lavinári aj skúsení harcovníci povedali, že také niečo ešte na Slovensku nevideli. Neskutočné dielo skazy každému vyrazilo dych. Nebola to jedna, ale séria viacerých lavín, ktoré dokonale vymietli dno doliny. Nikdy by som neveril, že sa prachová lavína dokáže tak rýchlo zmeniť na tvrdý betón. V takejto lavíne by nepomohol lavínový vyhľadávač a nepomohla by ani Panenka Mária," hovorí skúsený horský strážca Pavol Gavlák, ktorý videl dielo skazy na druhý deň po.
Žiarska dolina dnes. Lavíny úplne zmenili charakter doliny. Les už neexistuje.
Nebezpečenstvo sa skrýva pod lavínou
Dva mesiace po páde lavíny to vyzerá v Žiarskej doline takmer rovnako ako v marci. Časť cesty, ktorou chodili turisti na Žiarsku chatu lemujú viac ako trojmetrové steny zo špinavého snehu a polámaných stromov. Nákladné auto s veľkou lyžicou po kúskoch odoberá z masy snehu pred sebou, aby sa po ceste ku chate dalo znovu chodiť. V lepších dňoch sa ťažký stroj posunie o približne 25 metrov. Turisti prechádzajú po lavíne.
„Hovorí sa, že cesta bude voľná už v sobotu, ale ťažko," hovorí bývalý chatár Miroslav Matejka s krosnami na chrbte. „Predpokladám, že to bude trvať ešte dva- tri týždne," dodáva a odkladá náklad do pristaveného starého džípu.
„Na Žiarsku sa dostanete po lavíne," ukazuje rukou niekde do masy snehu pred sebou.
Nákladné auto s veľkou lyžicou po kúskoch odoberá z masy snehu pred sebou, aby sa po ceste ku chate dalo znovu chodiť. V lepších dňoch sa ťažký stroj posunie o približne 25 metrov.
Pri pohľade na korene pootáčané smerom dolu aj hore, si aj dnes dokážete jasne predstaviť, ako sa stromy točili v masách snehu a ich praskanie zanikalo v dunení valiaceho sa živlu.
Oblastný náčelník horskej služby Ján Kostka stúpa hore po chodníku, ktorý vyšliapali turisti na lavíne. Mnohí netušia, že ďalšie nebezpečenstvo sa skrýva pod snehom. Hektolitre vody si prerazili cestu popod lavínu a vytvorili tunel. Šéf horskej služby ukazuje na dieru v snehu, v ktorej vidno potok. Hovorí, že topiaci sa sneh sa môže ľahko pod niekým prepadnúť.
Sneh v lavíne sa pomaly topí a postupne odhaľuje svoju ničivú silu. Polámané kmene stoviek hrubých stromov sú porozhadzované po doline. Pri pohľade na korene pootáčané smerom dolu aj hore, si aj dnes dokážete jasne predstaviť, ako sa stromy točili v masách snehu a ich praskanie zanikalo v dunení valiaceho sa živlu.
Šéf horskej služby sa na chvíľu zastaví a ukazuje na žľaby nad sebou. „Pravdepodobne to najprv spadlo z centrálneho žľabu Príslopu a postupne sa odtrhli lavíny v ďalších."
Kostka stojí v srdci lavíny a rukou opisuje oblúk, kade sa tony snehu valili. „Zobralo to lesík a od kopca naproti sa ako na tobogáne odrazila smerom dolu do doliny. Prachová lavína môže dosiahnuť viac ako 200 kilometrovú rýchlosť. Je to obrovská sila," hovorí s rešpektom a jej dĺžku od vrcholu odhaduje na dva kilometre.
Do vzdialenosti asi 80 metrov od okrajov lavíny ležia na zemi bez snehu polámané stromy tak, ako keby ich tam niekto poukladal. „Tých sa sneh ani nedotkol. Zmietla ich tlaková vlna," vysvetľuje. Po chvíli sa zohne pre niečo, čo vidí len on. Spomedzi polámaných stromov vytiahne žltú tyč. Len tá zostala z tabule, ktorá informovala o zákaze vstupu do doliny pre lavínové nebezpečenstvo.
Turisti ušli z chaty
Niekoľko dní pred pádom lavíny bola dolina plná ľudí. Chatár zo Žiarskej Miroslav Dzuroška hovorí, že ešte tri dni pred lavínou bola chata obsadená. Neprestávajúce husté sneženie, víchrica a pády lavín v okolitých dolinách však boli predzvesťou niečoho zlého.
„Do nedele bola chata plná. Keď sme videli, čo sa deje, stornovali sme pobyty a ušli sme odtiaľ. Tušili sme, že je to nebezpečné, ale nevedeli sme, že to bude mať až taký rozsah," spomína si na marec chatár Dzuroška.
Horský strážca Gavlák hovorí o zázraku, že lavína padla v stredu, a nie v sobotu alebo v nedeľu. „Pobilo by to kopu návštevníkov," dodáva. Pamätá si, že v pondelok bola Žiarska dolina ešte v poriadku.
„Na parkovisku pred chatou malo Stredisko lavínovej prevencie meteostanicu s webkamerou, ktorá prenášala informácie na internet. Prestala fungovať v stredu okolo jedenástej hodiny predpoludním. To bol signál, že sa niečo stalo."
Pár metrov pod Žiarskou chatou je trafostanica. Miesto, kde niekedy bola strecha je otvorené ako konzerva. Plechy sa lesknú až na kopci oproti. Dlhá biela kovová tyč vedľa torza stavby je dvakrát ohnutá a vrcholom sa dotýka zeme. „Na nej boli prístroje a webkamera. Keď prestala vysielať obrázky okolia, tušili sme, že sa niečo stalo," ukazuje šéf horskej služby.
Prvý údajne objavil storočnú lavínu známy mím Miroslav Kasprzyk. Do doliny išiel na bežkách a zastavila ho až padnutá masa snehu. „Prišiel a povedal, že to čo videl, má obrovské rozmery. Mal veľké šťastie, že už bola lavína dolu," spomína si Kostka.
Na druhý deň sa išli pozrieť k Žiarskej chate záchranári z horskej služby a ľudia zo Strediska lavínovej prevencie. Veľkosť lavíny prekvapila aj skúsených horalov.
Pavol Gavlák hovorí o dokonalej apokalypse. Lavíny úplne zmenili charakter doliny. „Les už neexistuje a nános snehu odhadli na minimálne 20 metrov."
Horský strážca tvrdí, že Žiarska dolina patrí medzi najnebezpečnejšie, najmä pre centrálny žľab Príslopu, ktorý pretína cestu zhruba 200 metrov pod chatou. Patrí medzi najväčšie a najnebezpečnejšie na Slovensku.
„Povestný štvrtý kilometer cesty na chatu sme považovali za zlomový. Na tomto mieste turisti opustili bezpečie lesa a vstúpili do teritória lavín, doslova do lavínovej pasce. Z ktorejkoľvek strany vás tu môže zasypať. Na krátkom úseku cesty lesom si až doteraz každý, vrátane mňa myslel, že je na chvíľu v bezpečí. Až kým neprišla lavína storočia a nepostavila všetko na hlavu."
Chatár Dzuroška sa snaží vybaviť si svoje prvé pocity, keď videl pred sebou len tony snehu. „Aký bol prvý dojem? Výborný, keď sme uvideli chatu. Mysleli sme si, že už nestojí."
Žiarska chata stojí a je už opravená, aj keď škody odhadli na asi štvrť milióna korún. Horšie dopadla niekoľko metrov nad ňou chata horskej služby, ktorá má narušenú statiku.
Storočné lavíny padali takmer všade
Horský vodca Gavlák tvrdí, že marcová lavína v Žiarskej doline nebola jedinou storočnou. V tom období rozsahom podobná lavína zdevastovala Račkovu dolinu, veľmi poškodila Jamnickú dolinu a lavíny padali aj v ďalších dolinách. „Storočné lavíny padali takmer všade," konštatuje.
Aj po dvoch mesiacoch sa však diskutuje takmer výhradne o tej v Žiarskej doline aj vďaka Gavlákovým fotografiám zverejneným na internete. Ľudia tipujú, kedy sa tony snehu roztopia, a či vôbec. Ján Kostka tiež len predpokladá. Myslí si, že ak bude v lete veľmi teplo, môže sa roztopiť do jesene. Ale nemusí. Vážnejšími sa zdali úvahy o vytváraní „bazénov" a hromadenia sa vody z topiaceho sa snehu pod lavínou, ktoré by sa mohli naraz prevaliť. Šéf horskej služby Kostka aj horský strážca Gavlák však takýto vývoj nepredpokladajú. Voda si našla cestu pod lavínou a postupne odteká do doliny.
Väčšie starosti robí Pavlovi Gavlákovi osud Žiarskej chaty. Stojí nad ňou a vidí, že storočná odkrojila poriadny kus lesa, ktorý ju aspoň ako-tak chránil.
„Ak neurobia protilavínové zátarasy, ďalšia lavína môže byť pre Žiarsku chatu smrteľná," prognózuje.
O protilavínových zátarasoch hovorí aj chatár Dzuroška. Predstavuje si štyri- päť metrov vysoký val zo zeminy, ktorý by dokázal odraziť lavínu mimo chaty.
Či val nad chatou v národnom parku bude niekedy stáť, je otázne. Nikto nedokáže predpovedať ani to, či budú ďalšie lavíny bez obetí, ako tá ostatná v Žiarskej doline. Zatiaľ je isté len to, že lavíny v Tatrách budú padať ďalej, pretože tam boli odjakživa.
Ako hovorí skúsený Pavol Gavlák. V horách nie je pokory nikdy dosť a bezpečná túra prakticky neexistuje. Treba si pamätať najmä to, že každý môže skončiť ako povestný štvrtý kilometer v Žiarskej, ktorý sa až doteraz považoval za hranicu medzi bezpečným územím lesa a nebezpečným teritóriom lavín. Už neexistuje...
Beata
Balogová
