Ak niekto hovorí, že ho ako motorkára šikanuje polícia, len sa pousmejem. Normálni ľudia také problémy nemávajú, tvrdí v rozhovore pre SME.sk motorkár Mario Švec.
Niektorí hovoria, že v aute sa vozí telo človeka, na motorke jeho duša. Platí to?
S tým jednoznačne súhlasím. Motorka je o priamom kontakte s okolitým prostredím. Keď na nej sedíte, prakticky nič vás nechráni. Zjednodušene možno povedať, že ide o vzťah človek - motorka - príroda. Z auta všetko vnímate inak, nie ste na vzduchu, ale v uzavretom priestore. Motorka má fascinujúcu akceleráciu, prináša mi obrovský pocit slobody. Dôležité je nezneužívať ju. Auto je pre mňa len prostriedkom, ktorý sa dá účelne využiť na prepravu, motorka je zase zábava, oddych a číra radosť.
Auto je nebodaj nudnejšie?
Pre mňa je mimoriadne nudné. Pokiaľ nemusím, tak ho vôbec nepoužívam.
Na motorke však nejazdíte až tak dlho.
Chytila ma tri roky dozadu. Predtým som na žiadnej nejazdil, ani nad tým nepremýšľal.
Žiadna babeta, Pionier...?
Kdeže, vôbec nie, na motorky som nemal ani vodičák. Keďže však pracujem v oblasti ubytovania, často ku mne chodili zahraniční turisti, ktorí cestovali po svete práve na motorkách. Vždy som ich stroje obdivoval a akonáhle zašli do izieb, tajne som ich očumoval. Znie to čudne, ale motorky ma jednoducho začali fascinovať, hoci to nedokážem vysvetliť. Zaujímavé je, že pri tých turistoch nešlo ani tak o mladých ľudí, ale skôr starších, dokonca aj dôchodcov. Nie je krásne, keď sa postarší ľudia vyberú na výlet po Európe a miesto lietadla či auta sa presúvajú na motorkách? Mal som tu partiu ľudí z Rakúska vo veku medzi šesťdesiat až sedemdesiat rokov...
Chlapi na výlete?
Ale kdeže, prišli na motorkách aj so svojimi ženami. Perfektné. (smiech) Bolo z nich cítiť diaľky a dobrodružstvo. V dobrom som im závidel.
Frajeri na motorkách nám robia zlé meno
Až prišiel moment, že ste sa tiež rozhodli kúpiť si motorku. Tá nestojí pár eur.
Pokiaľ má mať istú kvalitatívnu úroveň, tak nie. Prvú som si kúpil ojazdenú, stála okolo 100 tisíc korún. V jeden pondelok mi napadlo, že by bolo fajn mať ju, v piatok som ju kúpil bez toho, aby som mal vodičák či skúsenosti. V nedeľu mi ju kamaráti priviezli na dodávke domov. Až potom prišli prvé pokusy jazdiť na dvore. Dnes sa na tom smejem, ale vtedy som ten stroj nevedel ani naštartovať.
Má človek po kúpe motorky sklony k riskovaniu na cestách?
Ako kto. Bláznenie ma nezaujíma, aj preto som druhú motorku s väčším výkonom vymenil za cestovné enduro, s ktorým som maximálne spokojný. Na ňom sa ani vyvádzať nedá. Primárne mi totiž šlo o cestovanie po krajinách, ktoré nepoznám, nie o šialené predvádzanie sa pred ostatnými.
Koľko stojí cestovné enduro?
Od 250 tisíc až do 700 tisíc korún.
Mnohí by športové motorky úplne zakázali. Zrýchlenie na stovku v rozpätí troch sekúnd naozaj zvádza k darcovstvu orgánov.
Moja motorka to nedokáže, takéto parametre majú takzvané jogurty. Mne by to bolo nanič, potrebujem si vychutnávať krajinu, nie fičať ako lietadlo. Sú motorky, ktoré majú obmedzovače rýchlosti nastavené až pri 300 kilometroch za hodinu, čo je naozaj šialené.
Je vysoká rýchlosť veľkým lákadlom?
Určite. To sa nedá vysvetliť na krátkom priestore, možno by k tomu vedel čosi povedať psychológ. Poznám viac takých, ktorých to baví, mňa nie. Možno je to tým, že som začal až v neskoršom veku. Netvrdím pritom, že ma vysoká rýchlosť vôbec neláka, predsa len ide o adrenalín, ktorý nezažijete hocikedy. Od istého veku však má človek akoby vyšší pocit zodpovednosti. Netuším, ako by som jazdil, keby som mal motorku v osemnástich. Moja súčasná dokáže ísť maximálne 190 kilometrov za hodinu, nikdy som to však neskúšal. Pre mňa je dôležité, aby bola spoľahlivá na dlhých trasách, aby sa dala opatriť kuframi, aby som mohol byť na nej aj mesiac mimo domova.
Jazdenie na dlhé trasy nie je problém? Pri predstave, že človek sedí na sedadle celý deň...
Pri dlhších výletoch sme v sedle aj 12 hodín denne. Preto je dôležité, aby bolo všetko ergonomické, inak to nevydržíte. Chce to však aj tréning. Keď vás niečo baví, zatnete zuby. Cestovné endurá sú celkom pohodlné, žiadny problém. Zadok a chrbát bolia len prvé dni, potom si telo zvykne.
Akú majú spotrebu?
Asi 4,5 litra na sto kilometrov, podľa objemu motora a spôsobu jazdy.
O šialencoch na motorkách by mohol rozprávať snáď každý. Hlupáci s hlučnými strojmi, zrýchľujúci na maximum, či jazdiaci po meste na zadnom kolese, sú zrejme všade. Ako na nich pozeráte?
Nemám ich v láske. Robia ostatným motorkárom veľmi zlé meno. Normálni bikeri ich doslova neznášajú. Jednak ohrozujú ostatných, jednak seba, pričom myšlienka tohto hobby je úplne o inom. Ak sa chce niekto blázniť, nech ide na príslušný okruh. Na Slovensku, bohužiaľ, žiadny nie je, preto sa chodí do Brna. Šialenci na motorkách mi nesedia, škodia totiž aj mne.
V čom?
Ľudia majú tendenciu škatuľkovať a generalizovať. Zbytočne jazdím opatrne, zbytočne dodržiavam predpisy, zbytočne si dávam pozor na to, aby som iných nerušil hlukom, aj tak sa nájdu tí, ktorí ma na ceste označia za darebáka. Deje sa tak najmä kvôli vyššie spomínaným darcom orgánov. Najhorší sú mladí frajeri. Nakúpia si lacné zrepasované motorky v zlom technickom stave, so zlými pneumatikami, a potom sa zabíjajú na cestách ako muchy.
Poznali ste osobne ľudí, ktorí tak skončili?
Bohužiaľ, áno. Nie je to veľmi príjemné.
Slušných motorkárov je väčšina
Slušní motorkári teda doplácajú na predsudky ľudí?
Samozrejme. Generalizovanie ako také je však hlúposť. Ide o rovnaký nezmysel, ako keby sme tvrdili, že kvôli pár idiotom za volantom áut sú všetci šoféri blbci.
Keď jazdíte na dlhších trasách, aký je pomer medzi šialencami a slušnými?
Mnohí neuveria, ale slušných je väčšina. Neuveria, lebo si z ciest pamätajú skôr tých opačných. Frajeri majú tendenciu voziť sa najmä po meste, teda na krátkych tratiach, kde sa môžu predvádzať pred ostatnými. Ľudia tak majú väčšiu šancu zaregistrovať ich, ako nás, ktorí sa presúvame na dlhších trasách. Osobne nerozumiem, prečo niekomu lichotí očumovanie za to, že narobí veľký rachot a ohrozí okolie.
V čom to je? Komplexy?
Nie som psychológ, ale zrejme naozaj ide o liečenie komplexov. Je v tom jedna zvláštna vec, ktorej porozumie najskôr ten, kto si to vyskúšal. Keď si totiž sadnete na motorku, cítite sa tak trochu ako frajer. Aj ja. Potom ide o to, aby ste sám seba ustriehli. Ľudia totiž motorkárov naozaj očumujú, čo je spôsobené aj kombináciou pekných a silných strojov so zvláštnym oblečením, helmou a podobne. Nespomínam si, že by sa za nami počas jázd nikto neotáčal. Pre mnohých je to lákavé, hoci ani nevedia prečo.
Máme tu nejaké motorkárske gangy? Na pezinskej Babe sa kedysi zvykli „odbavovať" motorkári, ktorí za jazdy odkopávali z áut spätné zrkadlá.
Gang nie je presné označenie, určite to nie je ako v nejakých amerických filmoch. Fungujú tu rôzne skupiny, ale ich cieľom je najmä stretávanie sa, nie škodenie iným. Najviac to vidno asi u chopperákov. Tých, ktorí spomínate, sú kriminálnici, nie motorkári. Mňa napríklad Baba neláka, je nebezpečná, mnohí tam jazdia ako blázni. Nepotrebujem sa predvádzať. Mojím obľúbeným prostredím na jazdy sú miesta a krajiny, kde je čo najmenej ľudí, najmenej áut, čo najhoršia kvalita ciest, čo najkrajšia príroda. Keby som nemal vnímať prírodu, jazdil by som zbytočne.
Čo vtedy cítite?
Keď sadnem na motorku, zrazu akoby vypnem klasický svet a ocitám sa v inej dimenzii. Nedokážem to presne vysvetliť. Cítim sa ako dovolenkár. Môžem sa realizovať ako individualita. Na klasické dovolenky ľudia chodia obvykle vo dvojici, či celá rodina. Na motorke vám nikto nechýba, pretože nech kdekoľvek zastavíte, aj tak sa niekto pristaví, či si prisadne. Zaujíma sa, odkiaľ som, čo mám za stroj, kam cestujem a podobne. Vtedy zabúdam na všetky problémy, na domov, na prácu, cítim sa totálne slobodný. Keď to zjednoduším, možno povedať, že dovolenka na motorke začína už otočením kľúčika, kým autom sa najskôr musíte prepraviť, až potom oddychovať.
Balenie báb na motorky je mýtus
Na niektorých motorkárskych zrazoch sa dosť pije. Nie je to problém?
Nie je, pretože sa pije práve na zrazoch, nie pred jazdou a počas nej. Opitých nájdete všade, aj v autách, určite to nie je motorkárska špecialita. Osobne nepoznám ľudí, ktorí jazdia na motorke pod vplyvom alkoholu. Dve pivá za volantom totiž cítite v hlave oveľa menej ako na motorke, tam treba mať hlavu naozaj úplne čistú. Bikerským nápojom je nealkoholické pivo, čiže sa s tým dá vybabrať. (smiech)
Ďalší mýtus - motorkári sú potetovaní, reťazami ovešaní a drsní chlapi.
Taký imidž k motorkám, myslím si, naozaj patrí, k tomu kožené oblečenie, nevidím na tom nič zlé. Tiež som „opatrený" podobnými ozdobami, spája sa to ale najmä s chopperákmi. Motorkári - turisti potrebujú najmä funkčné a účelné oblečenie a výstroj, pretože jazdia v každom počasí a častokrát v náročnom teréne. Mne osobne tiež idú motorky dokopy s veľmi tvrdou rockovou hudbou.
Všimol som si na zvonení v mobile a na hudbe, ktorú ste odporučili k videu. Čo agresivita, či drsnosť?
U normálneho človeka sa na motorke stratí tak agresivita, ako aj frustrácia. Neviem, či to platí všeobecne, ale keď dojazdím, som v strašnej psychickej pohode. Rovnako hovoria aj moji známi s identickým koníčkom. Vietor proste prečisťuje hlavu, nie je to žiadna fráza.
Vždy dodržiavate predpisy?
Snažím sa, chcem si vychutnávať krajinu. Nikdy teda nejazdím rýchlo, prišiel by som o to, na čo sa vždy teším. Navyše vtedy dosť premýšľam, čistím a triedim si myšlienky. V normálnom svete je na to stále menej priestoru. Večne nám zvonia telefóny, stále niekto čosi chce, na motorke mám úžasný pokoj. Aj preto odmietam mať v prilbe rôzne komunikátory.
To už sa dá dnes telefonovať aj na motorke?
Jasné, má to už plno ľudí, ale ja odmietam. Už len to by mi chýbalo, aby ma niekto rušil pri oddychu. Stačí mi krásny zvuk motora a výhľad na okolie.
Čo motorky a dievčatá? Dajú sa na ne baliť?
Myslím si, že to je mýtus, hovorím z vlastnej skúsenosti. Tínedžerkám sa asi motorky páčia, staršie ženy majú rešpekt, ale že by nás vo veľkom balili? Naopak, najviac nás obdivujú deti a starí chlapi. Možno je to však elementárnym nedostatkom môjho osobného šarmu. (smiech)
Koľkí chodíte na motorkách do sveta?
Najradšej som, keď na dlhé cesty ideme traja, maximálne štyria. Čím viac ľudí, tým viac problémov a dohadovania.
Musí byť biker schopný riešiť na motorke technické problémy?
Všetko riešim preventívne, koleso alebo gumu by som si zrejme nedokázal vymeniť. V pneumatikách mám napustenú hmotu - Ultraseal, ktorá menšiu dieru zalepí sama, riziko defektu je tak minimalizované. Moji kolegovia prešli desiatky tisíc kilometrov po celom svete a nikdy ho nedostali. Možno ho aj mali, ale vďaka tej hmote si ho nevšimli.
Na motorke nedokážem opraviť skoro nič, musel by som sa spoľahnúť na kamarátov. Aj preto sa vždy snažím mať ju poriadne pripravenú na cestu. Na dlhých trasách totiž nemá zmysel riskovať. V Česku napríklad žije Slovinec, ktorý prešiel na motorke sám celý svet, všetky kontinenty, na Slovensku mám kamarátov, ktorí prejazdili mnoho krajín bývalého ZSSR, takmer celú strednú Áziu, dostali sa až k Číne. Ja by som si to pri svojej manuálnej ne-zručnosti zatiaľ asi nedovolil, hoci ma to veľmi láka. Musí to byť krása, keď netušíte, kde budete spať, ani kde natankujete.
Všetci si tykáme a pomáhame, je to bikerská kultúra
Panuje medzi motorkármi nejaká solidarita?
Jasné, obrovská. Jednak si motorkári zo zásady tykajú bez ohľadu na vek, jednak si vždy, ale naozaj vždy pomáhajú. Keď niekde zastavíte, a je jedno, z akého dôvodu, trebárs kvôli WC, o chvíľu sa pri vás pristaví iný motorkár s otázkou, či netreba v niečom pomôcť. Toto platí kdekoľvek, pričom s autom sa vám to nestane. Je to akási nepísaná povinnosť - prvý motorkár je jednoducho povinný zastaviť, ide o stabilnú súčasť bikerskej kultúry.
V rámci vašej druhej „sezóny" na motorke ste sa vybrali na Balkán, tento rok ste boli na Sicílii. Podľa čoho si vyberáte?
Chcem upozorniť, že zatiaľ sa za žiadneho veľkého motorkára nepovažujem, máme tu iných, oveľa väčších machrov. Ja sa len tak presúšam po Európe a ubehne ešte veľa rokov, aby som sa mohol považovať za skúseného. Ako si vyberám? Musia ma zaujať niektoré krajiny. Ak o nich čítam, alebo ich vidím v televízii, omrknem si všetko na Google earth a začnem plánovať. Údaje potom nahodím do GPS a idem na to. Šanca zablúdiť je teda minimálna, v zásade by malo ísť všetko podľa plánu. Cieľ nikdy nie je pevne určený, vlastne ním je návrat domov. Obvykle si vyberám trasy, kde sú najmä cesty druhej a nižšej kategórie, diaľnice ma vyslovene nudia, človek na nich nemá žiadny pôžitok.
Čím vás lákal Balkán?
Krásnou prírodou a dobrým jedlom. Kým Chorvátsko som otáčal na motorke ako bežné víkendové jazdy, Rumunsko som mal neprebádané. Balkán všeobecne je pre Slovákov neprebádaná destinácia, pritom neskutočne úžasná. Na motorkárskych serveroch, napríklad motoride.sk, nájdete krásne cestopisy a dozviete sa veci, o ktorých ste netušili. Okrem Rumunska ma lákala aj Čierna Hora, Bosna - Hercegovina, ale aj Srbsko a Albánsko. Nakoniec som bol v Albánsku len jeden deň, ale určite to raz bude téma na dlhší výlet.
Ako to vyzerá na rumunských hraniciach?
Zaujímavo, bola tam celkom neštandardná situácia. Rumunskí colníci totiž od motorkárov žiadajú, aby opustili hranice - pokiaľ je to možné - na zadnom kolese. (smiech) Je to zábavné, ale úplne bežné.
Pýtajú aj bakšiš?
Nie. Majú veľa otázok okolo motoriek, jednoducho ich zaujímajú, pýtajú sa na technické parametre, cenu a podobne, berú nás teda v pohode. Toto platí na každých hraniciach, odbavovanie vstupu do krajiny je pre motorkárov vždy príjemné. Akoby nás tí ľudia obdivovali. Autá sú pre nich rutina, obyčajná práca, motorky nie. Našťastie. (smiech)
Čo si beriete so sebou?
Oblečenie, stan, karimatku, spacák, malý varič, nejaké potraviny a pitie, kompresor na fúkanie pneumatík, náhradný olej a potrebný vercajg. Inak nič moc, ide o veci, ktoré si človek berie na každý výlet do nejakého kempu.
Jazda bez helmy? V žiadnom prípade
Koľko stojí motorkárske oblečenie?
Je to rôzne podľa toho, na čom a z akého dôvodu jazdíte. My potrebujeme najmä účelné veci, imidž je naozaj druhoradý. Oblečenie je opatrené rôznymi protektormi, plastovými a laminátovými vložkami, slúžiacimi proti pádu. V zásade ide o chrániče kolien, ramien, lakťov a podobne, všetko je všité tak, aby to tvorilo kompaktný celok.
Aj to pomáha?
Jasné. Pokiaľ nejde o vyslovene zlý pád, malo by vás to ochrániť, aj keď spadnete v stokilometrovej rýchlosti. Ďalšou funkciou oblečenia je, že nepremoká, neprefukuje cezeň vietor, udržuje teplo.
Aká je cena kombinézy?
Výstroj a oblečenie ma stáli okolo 48 tisíc korún, sú však aj drahšie. Ďalej potrebujete prilbu a rôzne drobnosti, ako ľadvinový pás, kuklu, rukavice. Pri jazde v silnejšom daždi používame takzvaný nepremok, teda návlek, ktorý neprepustí vodu na oblečenie. Dôležitá je tiež správna motoobuv, osobne používam takzvané enduro čižmy, ktoré vydržia aj nejaké to brodenie sa cez rieku, lebo sa mu občas nedá vyhnúť. Celkovo treba rátať na kvalitný výstroj jazdca asi 1600 eur.
Koľko stojí dobrá helma?
Od 200 eur vyššie.
Jazdíte aj bez nej?
Nikdy, také niečo si ani neviem predstaviť. Nie kvôli tomu, že to kážu predpisy, ale kvôli zdraviu. Ak sadnem na motorku, nie je o čom. Pád by ma mohol stáť život, o také niečo naozaj nestojím. Už následky pádu z bicykla môžu byť fatálne, nieto z motorky, keď sa valíte stovkou.
Už ste spadli?
Áno. Raz mi niekto nedal prednosť, tak som sa mu vyhýbal, skončil v šmyku a nakoniec na zemi. Trochu som síce poškodil motorku, polámal nejaké plastové časti, predral si oblečenie, ale inak sa mi nič nestalo. Keby som nemal helmu a kombinézu, asi by som nedopadol dobre. Do ochrany treba investovať, tam nie je o čom diskutovať.
Vráťme sa do Rumunska.
Prvým bodom za hranicami boli hory a dedinka Săpânţa.
Tam majú tuším ten veselý cintorín.
Presne tak. Ide o cintorín, ktorý pozná snáď každý, kto sa vyskytol v tých končinách. Je to veľmi navštevované miesto, pretože nad jednotlivými hrobmi je ilustračne znázornené, ako dotyčný zomrel. Rumunčina je pre mňa neznáma reč, takže len z obrázkov som si domýšľal, kto ako odišiel z tohto sveta. Bolo tam dievča s kolieskovými korčuľami znázornené na koľajách pre električky, či chlapík, ktorý drží zbraň a nemá hlavu, pretože ju má v ruke niekto iný a podobne. Zábavný bol aj náhrobok ženy, znázornenej s dvoma mužmi, zrejme šlo o zabitie zo žiarlivosti.
Majú v Rumunsku dobré pivo?
To ma zaujíma na každej ceste, na ktorú sa vyberiem. Rumunské patria k tým najlepším, najviac mi chutil Ursus. Podotýkam, že tamojšie ceny sú oproti slovenským stále oveľa nižšie.
Rumunské služby by sa kvalitou uživili aj vo Švajčiarsku
Čo odvrátená strana Rumunska?
Komplexný pohľad vám nepodám, neprecestoval som ho úplne celé. Nepríjemné bolo, že sa občas okolo nás zhrčili deti a mali tendenciu žobrať, vyberať nám z tašiek veci, vziať mobil a podobne. Tento jav sa vyskytuje najmä v mestách, na vidieku som to nezažil. Tam vám skôr všetci kývajú, sú milí, veľmi prívetiví. Cítil som sa tam skvele. Mnohí majú z Rumunska strach, stotožňujú si ho s chudobou a Rómami, ktorí kradnú, ale je to skôr mýtus. Tiež som tam odchádzal s podobnými pocitmi, ale hoci je tam Rómov naozaj viac, ako u nás, nebol žiadny problém. Oni tam totiž nie sú outsideri, ale normálni obyvatelia. Zvláštne sú však mnohoposchodové vily všelijakých rómskych barónov. Žijú v nich bohaté rodiny, ktoré nevedia, čo s peniazmi, a tak si stavajú obydlia, na ktorými mnohí len híkajú. Klasický zbohatlícky nevkus s vežičkami, čačkami a podobne.
Aká je príroda?
Úžasná, nedotknutá, doslova panenská. Asfaltové cesty som videl len na hlavných ťahoch, inak často samá utlačená hlina a šotolina. Takto idete aj desiatky kilometrov a na normálnu cestu nenarazíte. Presne toto ma však láka, nič lepšie pre mňa a moju motorku neexistuje. Treba tam však vycestovať čím skôr, pretože aj takéto krajiny majú tendenciu komercionalizovať sa a globalizovať.
Kde ste spávali?
Najčastejšie nadivoko, pod holým nebom, respektíve pod stanmi v odľahlejších častiach krajiny kdesi pri rieke, či v klasickom kempe. Nikomu to tam neprekáža, a aj keď na nás kdesi narazili miestni, vždy boli veľmi priateľskí. Spanie v prírode je dobrodružstvo, hotely nepotrebujem. Ak, tak občas, aby sme sa poriadne osprchovali, vyspali v normálnej posteli a podobne.
Transylvánia?
Neskutočne krásna. Keby som ju nevidel, asi by som to ľutoval. Každému ju môžem len odporučiť, tvorí veľkú časť Rumunska a neviem si predstaviť, že by sa niekomu nepáčila.
Nie je skazená komerciou?
Ešte nie, ale časom bude, lebo pre turistov je to veľké lákadlo. Mali sme trochu strach spať tam v prírode, lebo som sa ešte pred cestou dozvedel, že je tam veľa medveďov. Riskli sme to, ale jedlo sme dali asi 200 metrov od nás, aby sme neboli ľahká korisť. Objavil sa tam jeden pastier, tak som kolegu poprosil, aby sa ho na tie medvede spýtal. Vrátil sa s tým, že spolu hovorili a žiadne medvede v tej oblasti nehrozia. Pýtam sa, v akom jazyku mu položil tú otázku. On, že po slovensky. Tak som to šiel skúsiť ja. Napodobňoval som medveďa, jeho zvuky, ale či mi pastier rozumel, to netuším. (smiech)
Je vidieť veľké rozdiely medzi Slovenskom a Rumunskom?
V podstate áno, ale treba rozlišovať, lebo v Rumunsku sú obrovské rozdiely medzi mestami a vidiekom. Ten je oveľa chudobnejší, často chýba základná infraštruktúra. U nás kontrasty nie sú až také veľké. Samotné mestá však nie sú o nič horšie ako naše. V Brašove sme sedeli v bežnej reštaurácii, varili skvele, personál bol veľmi slušný, všetci hovorili anglicky. V jednom škótskom bare mali toľko druhov whisky a piva, že až, u nás som nič podobné nevidel. Barman nás vítal v angličtine, cítil som sa tam ako v Škótsku. Celková úroveň služieb je v mestách výborná, narazili sme len na čisté, navoňané hotely, respektíve penzióny. Podotýkam, že nehovorím o luxusných ubytovaniach, skôr takých bežných. Také podniky by so svojou kvalitou služieb pokojne prežili aj vo Švajčiarsku.
Slováci sú na Balkáne vnímaní veľmi pozitívne
Koľko stojí noc?
Ťažko povedať, lebo motorkári majú iné ceny.
Prosím?
Fakt. To platí v mnohých krajinách sveta, ja robím ako ubytovateľ to isté. Neviem, či je to len moja skúsenosť, ale motorkári proste často dostávajú lepšie ceny. Akoby ten podnikateľ motorkárov chápal, že sú na cestách, vždy spia niekde inde, tak im to nejako uľahčujú. V zásade však v Rumunsku platí, že tamojšie ceny sú oproti Slovensku nižšie aj pri ubytovaní.
Aká je Bosna?
Očarila ma. Je to málo zaľudnená krajina s minimom áut a pomerne kvalitným asfaltom. Človek si tam jazdu vyslovene užije, bežne idete aj hodinu samé zákruty. Serpentíny sú pre bikerov eldorádom, akurát si treba dávať pozor na ovce, ktoré sa na cestách bežne vyskytujú. Snáď všetky autá na nás blikali, posádky nám mávali, zdravili nás... Mám pocit, že tam žijú veľmi dobrí ľudia, čosi ako Chorváti v časoch, keď rozbiehali turistiku. Niekam sme došli a domáci v pohode priniesli celé jahňa za minimum peňazí, všetci okolo sa o nás zaujímali. Viete, čo tam je ešte z nášho pohľadu zaujímavé a výhodné?
Netuším.
To, že sme Slováci. Na Balkáne sú totiž vnímaní veľmi pozitívne. Kým domáci nezistia, že nejde o Nemcov, ktorí sú najčastejšími biketuristami, cítiť z nich istú rezervovanosť. Zrejme to má historický kontext, bolo to cítiť na každom kroku. K nám sú neuveriteľne príjemní. Čo sa týka prírody, ide o raj: nádherné jazerá, tyrkysové rieky... Tým, že nejde o príliš zaľudnenú krajinu, udržuje sa veľmi čistá. Bosna je moja najobľúbenejšia krajina, rád sa do nej vraciam. Bežne tam niekde zastavíme na kávu a pristaví sa auto, či niečo nepotrebujeme, či sa nám niečo nepokazilo, ako by nám bolo možné pomôcť. Naposledy sme spali na nejakej súkromnej lúke pod stanmi a domáci nechceli ani počuť o žiadnej odmene. Bosniakov mám veľmi rád, sú to dobrí ľudia a ich krajinu zbožňujem.
Som plne na strane policajtov, odmietam sa správať ako primitív
Akí sú tam policajti?
Skvelí, motorkárov berú pozitívne. Často tam merajú rýchlosť, ale zastavujú v podstate len domáce autá, motorky si nevšímajú, maximálne im zakývajú. Niekde som počul, že je to neoficiálny pokyn vlády, aby tam chodilo čo najviac turistov. Koniec koncov, nikdy sa mi nestalo, že by ma niekde šikanovali policajti. Ak nás aj zastavili, tak len preto, aby si pokecali, odkiaľ sme, kam ideme, aké máme stroje. Raz sme sa ich pýtali na reštauráciu, doviedli nás až na miesto, zaželali dobrú chuť a odišli.
Je to iné, ako policajti na Slovensku?
Myslím si, že nie. Žiadnu zlú skúsenosť s našimi policajtmi nemám. Ak by som im niečo vytkol, tak skôr benevolentnosť voči pirátom. Podľa mňa by mali mať väčší rešpekt. Platí, že ak sa správate ako slušný človek, slušne sa k vám správa aj dopravný policajt. Iné som naozaj nezažil. Ak niekoho počujem hovoriť, že je ako motorkár políciou šikanovaný, len sa pousmejem. Normálni ľudia problémy tohto druhu nemávajú.
Polícia má s motorkármi veľký problém, lebo ich nedokáže dobehnúť.
To ma mrzí, tak by to nemalo byť. Som plne na strane policajtov. V Nemecku by si bikeri nedovolili robiť z nich srandu, vyšlo by ich to pridraho. Takíto „mudrci" nám robia len zlé meno. Prirodzená úcta a rešpekt by mali byť základom. Provokovať políciu je hlúpe, veď tí chlapci si len robia svoju prácu. Áno, keby som chcel, tak im ujdem, nemajú šancu ma chytiť. Ale prečo by som to robil? Ja si ich prácu vážim, odmietam sa správať ako primitív.
Vráťme sa na Balkán. Aké je Albánsko? Známy si ho nevie vynachváliť.
Môžem hovoriť len o veľmi malej časti, kadiaľ som prešiel. V Čiernej Hore, kde sme prekračovali hranice, akoby končili normálne cesty, v Albánsku sú často len šotolinové. Ak sú asfaltové, tak veľmi nekvalitné. Tam už cítiť ohromnú chudobu, civilizačný prepad, hoci som tam strávil len jeden deň. Je to šialene špinavá krajina, ľudia snáď všetok bordel hádžu na zem, nikde nevidieť ani kontajnery na smeti. Jedno mesto na mňa spravilo mimoriadne zlý dojem, na strane druhej tam majú krásne hory a prírodu.
Všetci tam jazdia na mercedesoch a to vôbec nepreháňam. Je jedno, či na nových alebo tridsaťročných, iné auto som takmer nevidel. Kolegovia, ktorí tam strávili dlhší čas, si celkovo pochvaľovali, nikto ich nikdy neprepadol, skôr naopak. Počas kempovania zažili, že sa pri nich pristavil mercedes s tmavými sklami, vystúpili ľudia a spýtali sa, či nepotrebujú pomoc.
Smúti človek, keď sa musí vrátiť domov?
Väčšina ľudí sa domov asi teší. Ja sa držím zásady „všade dobre, tak čo doma?", takže sa nevraciam s veľkým nadšením. Deň návratu je dňom depresií. Spoznávanie krajín, inej kultúry, prírody, jedál, nápojov a tak ďalej sú veci, ktoré ma priťahujú. O to viac, ak to všetko môžem zažívať na motorke.
Chcem piť dobré nápoje, jesť dobré jedlá a vidieť nádhernú prírodu
Nedávno ste sa vrátili zo Sicílie.
Výletom som si splnil detský sen. Neexistuje film alebo kniha s tematikou Krstného otca, čo by mi neprešla rukami. Čo sa týka ostrova, nie je vybudovaný ako Taliansko, turistické oblasti a väčšie mestá sú síce klasicky naleštené, ale stačí prejsť pár kilometrov do vnútrozemia a ste v krajine, ktorá sa javí chudobnejšia ako Slovensko. Je to ale nádherný ostrov, ani som netušil, do akej krásnej prírody idem. Keď sa predo mnou otvárala prírodná scenéria, skaly, hory a morské zátoky, jazdil som s otvorenými ústami. Sicília ma fascinovala.
Mnohí sa ma po návrate pýtali, či som videl mafiánov. Nič také som si, samozrejme, ako turista nevšimol. Cítil som sa tam veľmi príjemne a bezpečne, čo platí aj o všetkých menej vyspelých krajinách, ktorými som prešiel. Bohužiaľ, na rozdiel od domoviny, ktorá ma po návrate víta agresívnymi vodičmi a hrubokrkými indivíduami hneď na prvej pumpe v Bratislave.
Pijete moldavské víno. Láka vás tá krajina?
Veľmi. Pevne verím, že sa do nej dostanem ešte tento rok. Západ ma totiž vôbec nezaujíma, všetko je tam perfektné, nalinkované, rovnaké. Hľadám najmä netradičné miesta, neskazené turistami. Nemecko, Francúzsko, Švajčiarsko... všetko na jedno kopyto, žiadne prekvapenia. Keď sa poriadne oťukám, rád by som si s kamarátmi vyskúšal aj Áziu a Afriku, zatiaľ sa však len odhodlávam.
Na klasický zájazd vás nikto nedostane?
Neviem si to predstaviť. Spať viac ako dve noci na jednom mieste je nemysliteľné. Predminulé leto som to vyskúšal a bolo to ťažké. Motorka je pre mňa de facto prostriedkom, ako sa vybrať do krajiny, do ktorej by som inak určite nešiel. Určite by som sa totiž v živote nevybral autom do Rumunska, Bosny alebo Albánska. V tomto mi motorka akoby otvárala novú dimenziu.
Zaujímavé tiež je, že keď motorkár nemá kde prespať, nikto nikde mu nebráni, aby prespal priamo na pumpe. Jednoducho si vyberie karimatku a ľahne na parkovisko. U iných by sa to bralo ako chuligánstvo, u motorkárov sa to toleruje. V Rakúsku sme prišli pred už zavretý kemp a dovolili nám prespať niekde v sprchách. Ráno sa okolo nás umývali ľudia, nikomu sme však neprekážali. Pozor, takto sa tolerujú len motorkári - cestovatelia, nie klasickí frajeri, ktorí sa potrebujú ukazovať hlukom a rýchlosťou. Voči nim panuje averzia. Výhodou je, že takí sa na dlhšie cesty nikdy nevyberú.
Koľko takéto výlety stoja?
Asi toľko, ako keby ste šli do danej krajiny na normálnu dovolenku. Na cestách za krásami naozaj nešetrím. Nepotrpím si na luxus, najradšej spím v prírode, ale ak by som tam mal ísť s tým, že musím šetriť každé euro, radšej ostanem doma. Chcem piť dobré nápoje, jesť dobré jedlá a vidieť nádhernú prírodu. Nie je krásne doobeda zjazdiť serpentíny v rakúskych horách a večer už sedieť pri drinku na morskom pobreží niekde na Istrii? Za jeden deň tak zažijete zasnežené vrcholky hôr, ale aj terasu pri mori. Viac ku šťastiu naozaj nepotrebujem. Motorka je síce finančne pomerne náročný koníček, ale kto chce niečo vidieť, musí aj niečo obetovať. Zážitky vám totiž nikto nikdy neukradne.
Rozhovor bol autorizovaný, Mario Švec v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: Redakcia
Všetky predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
