Blížiace sa rozhodnutie o osude Špeciálneho súdu dávalo tušiť, ktorej téme sa v daný deň bude venovať najviac blogerov. Ústavný súd svojím ortieľom potešil mnohých politikov, gaunerov a ich obhajcov, zamotal však hlavy viacerým právnikom. A rozčúlil blogerov.
Podľa Juraja Petroviča je dôležité, že „na Slovensku sa vraciame ani nie do doby mečiarizmu, ale priamo do doby reálneho socializmu. Formálne nezávislé súdnictvo, plne v područí vládnej koalície, nemá so štandardným ponímaním jedného z troch hlavných pilierov demokratického a právneho štátu nič spoločné." Tým podporovateľom koalície, ktorí zrušenie ŠS oslavujú ako víťazstvo právneho štátu, praje, aby jeho „právnosť" pocítili na vlastnej koži. „Možno by si potom uvedomili, že skutočne nie je čo oslavovať."
Ľuba Randjaka verdikt rozčúlil: „Ľuďom sa tu habe pôda na politické pomníky a Ústavný súd nekoná. V otázke potratov išlo o životy a Ústavný súd si dával načas. Legálnym firmám sa zakazuje zisk a oni čušia. Ale keď kamarátom politikov hrozí basa, páni v Košiciach nelenia."
Zrušenie súdu sa dotklo aj Jozefa Petku: „Nemám slov. Vláda zlodejov a zločincov úraduje. Treba ich poslať tam, kde Slota posiela slušných ľudí. A aj všetkých voličov." Naráža tým na vulgárne slová šéfa SNS, adresované policajtke.
Natália Blahová si myslí, že je čas na írečitú slovenskú pesničku, trebárs túto: „Tri dni ma naháňali, ešte ma nedostááálííí, tri dni ma ešte budú, aj tak ma nedostááánúúú..." Zločinci a špekulanti dostanú krídla rovnako, ako to bolo pred rokom 1998, tvrdí zase Ivan Barin.
Doslovené znenie §14 Trestného poriadku, v ktorom je vymedzená pôsobnosť Špeciálneho súdu, zverejnila Andrea Kaľavská. Za jednotlivými časťami predpisu ponechala prázdne zátvorky na voľné doplnenie mien gaunerov čitateľmi. Zrušenie súdu si vysvetľuje práve tým, na koho sa vzťahovala jeho pôsobnosť.
O rane z milosti pre Špeciálny súd píše Kamil Krnáč. Dodáva, že „v svetle všetkých káuz, ktoré v poslednom čase vyplávali na povrch, je zrušenie jedinej právnej inštancie, ktorá si trúfla odsúdiť „veľké zvieratá", jasným signálom, že spravodlivosť na Slovensku už dávno vykšeftovala váhy a meč za fľašu borovičky." Tvrdí, že možno fungovanie súdu nebolo lacné, „ale ak toto má byť najdôležitejším bodom obžaloby, ušetrili by sme oveľa viac, keby sme zrušili súdy všetky. Najlacnejší legislatívny systém je predsa „oko za oko, zub za zub".
Andrej Krištúfek pripomína starší článok v SME, v ktorom sa uvádza, že z kandidátov na sudcov Ústavného súdu vybral súčasný parlament pätnástich, ostatných troch vybral ešte za Dzurindovej vlády. Autor podotýka, že „poslanci HZDS doručili svoje podanie na Ústavný súd 11. februára 2008, takže o veci už rozhodovalo „vláda friendly" zoskupenie sudcov."
Marian Vojtko sa pýta, aké vzdelanie treba na pochopenie logiky Ústavného súdu. Ak totiž platí, že vznik Špeciálneho súdu bol v rozpore s Ústavou SR, ako môže Ústavný súd zároveň tvrdiť, že rozhodnutie nebude mať vplyv na procesy, ktoré už Špeciálny súd uzavrel? „Ak je činnosť nejakej inštitúcie nezákonná, nemôžu byť jej rozhodnutia zákonné - a teda platné." Rozhodnutie považuje za zmätočné.
Zuzana Roy odkazuje: „...čo mi chcete narozprávať - že inštitúcia, ktorá si v praxi plnila svoju úlohu... nemá opodstatnenie, lebo nie je v súlade s nejakou Ústavou krajiny? Tak ja vám hovorím: Zmeňte Ústavu! - ak sa vám žiada dokonalého súladu!"
