Aj v slovenských koncentračných táboroch dochádzalo počas vojny k vraždám. Bitky, týranie studenou vodou, hlad. Slovenskí Židia, ktorých ľudáci počas vojny internovali v tábore v Seredi, mali hrozné životné podmienky.
BRATISLAVA. „Cez letné prázdniny mohli deti tráviť určitý čas mimo táborov v židovských rodinách, ktoré žili na slobode. Zubným lekárom bolo prideľované aj zlato na protézy, čo si vtedy na Slovensku väčšina obyvateľstva nemohla dovoliť." Takto idylicky opisuje pomery v koncentračných táboroch, ktoré zriadil Tisov režim počas vojny na Slovensku, proľudácky historik Milan S. Ďurica
Aj zoznam viac ako 2700 Židov, ktorý sa nedávno našiel v Slovenskom národnom archíve, však svedčí o tom, že slovenské tábory boli prestupnou stanicou do lágrov typu Osvienčim.
Nábytok pre Macha
Po tom, čo Tisov režim zhabal Židom majetky, zriadil niekoľko pracovných táborov. Jedným z nich bola aj Sereď. V rokoch 1942 - 1944 tam pracovalo od 700 do 1200 ľudí. „V podstate išlo o väzenie, v ktorom boli Židia, zbavení akýchkoľvek práv, nútení pracovať pre potreby ľudáckeho režimu," hovorí historik Ján Hlavinka.
Pracovali všetci nad 14 rokov, teda asi 80 percent väzňov. Muži v stolárskej, betonárskej či zámočníckej dielni, ženy v krajčírskej. Nábytok, ktorý vyrobili, mal doma aj Tisov minister vnútra Alexander Mach.
V tábore boli jasle, ľudová škola, fungovala základná zdravotná starostlivosť. „V tomto smere zohrala významnú úlohu Ústredňa Židov, ktorá sa snažila vytvoriť také podmienky, aby tam mohli aspoň ako-tak normálne žiť," vysvetľuje Hlavinka.
Bitky a samotky
Hlavinka hovorí, že v tábore boli napriek tomu veľmi ťažké podmienky, často dochádzalo k násilnostiam. „Bitky boli na dennom poriadku - v kanceláriách veliteľov aj pred väzňami. Veliteľ tábora mohol väzňov izolovať aj v samotkách."
O hrozných pomeroch svedčí aj prípad, keď sa manželia - lekárnici pred transportom do Osvienčimu pokúsili o samovraždu (predávkovali sa liekmi), nikto im nepomohol. „Polomŕtvych ich naložili do vagóna, počas cesty zrejme zomreli."
Čo sa týka jedla, Židia dostávali väčšinou len polievku a chlieb, respektíve fazuľu, kapustu alebo zemiaky. Spávali na podobných drevených pričniach ako väzni v Osvienčime. Tábor spočiatku strážilo 55 gardistov. Ženatí zarábali asi dvetisíc korún mesačne, slobodní o päťsto menej. V tom čase bol priemerný plat robotníka 800 korún mesačne.
„Spravidla išlo o dobrovoľníkov s násilníckymi sklonmi," hovorí Hlavinka. V dôsledku krádeží a alkoholizmu sa počet gardistov postupne znižoval, od apríla 1944 velenie dočasne prebrali žandári. Po potlačení SNP a nemeckej okupácii Slovenska prišlo do Serede 33 príslušníkov SS na čele s Aloisom Brunnerom.
Podľa historikov je od tohto momentu Sereď porovnateľná s koncentračnými tábormi, ktoré vtedy fungovali na nacistami ovládanom území. „Nebol to vyhladzovací tábor s plynovými komorami. Bol však prestupnou stanicou do takýchto táborov," hovorí Hlavinka.
Štyridsať vrážd
Do Serede vtedy nahnali všetkých Židov, ktorí ešte zostali na území Slovenska. Hlavinka hovorí, že v tábore dochádzalo aj k vraždám, svedkovia hovoria o štyridsiatich prípadoch. Väzni tiež museli celú noc pochodovať po areáli tábora. „Tých, ktorí spadli, zastrelili alebo surovo zmlátili. V zime polievali väzňov studenou vodou."
Viac ako 11-tisíc väzňov zo Serede napokon skončilo v nacistických plynových komorách, predovšetkým v Osvienčime. Celkovo bolo z územia Slovenska počas vojny deportovaných až 70-tisíc Židov. Vrátili sa len niektorí.
Dieťa holokaustu - príbeh Kataríny Lajčiakovej, ktorá prežila koncentračné tábory v Seredi a Osvienčime, si môžete prečítať vo víkendovej sobotnej prílohe denníka SME.
Velil Eichmannov človek
Najväčšiu zodpovednosť za represálie v Seredi nesie posledný veliteľ tábora Alois Brunner.
BRATISLAVA. Posledný veliteľ koncentračného tábora v Seredi, Rakúšan Alois Brunner, sa narodil v roku 1912. Keď mal 19 rokov, vstúpil do NSDAP, ako 26-ročný sa stal členom SS. „Brunner o sebe tvrdil, že je vzdelaním obchodník. Podľa informácií, ktoré o ňom kolovali, bol však šoférom," hovorí historik Ján Hlavinka.
Ako oddaný nacista sa Brunner pomerne rýchlo dostal do najvyšších kruhov. Po pobytoch vo Francúzsku
a Grécku sa stal pravou rukou Adolfa Eichmanna - autora konečného riešenia židovskej otázky. „Brunner bol akýmsi výkonným dôstojníkom Eichmanna," tvrdí Hlavinka.
Do Serede prišiel Brunner na Eichmannov pokyn v septembri 1944. Podľa Hlavinku mal už vtedy povesť človeka, ktorý „rieši problémy". „Bol to nekompromisný organizátor a chladný sadista." Na Slovensko prišiel s tým, že zlikviduje celú židovskú komunitu.
Jedným z jeho prvých krokov bol transport bratislavských Židov do Serede, postaral sa aj o likvidáciu Ústredne Židov. „Jeho jedinou úlohou bolo zabezpečiť, aby na Slovensku neboli žiadni Židia," hovorí Hlavinka.
Brunner bol v Seredi v podstate neobmedzeným vládcom, všetko podliehalo jeho súhlasu. „Zo svedectiev tých, čo prežili, vyplýva, že to bol človek, ktorý veľmi málo a stroho komunikoval," hovorí Hlavinka.
Koncom marca 1945 Brunner zmizol. Po vojne údajne žil v Sýrii, koncom 80. rokov poskytol rozhovory nemeckému časopisu Bunte a americkému Chicago Sun Times. Špekuluje sa, že Brunner stále žije - so zmenenou identitou. Hlavinka to však vzhľadom na to, že dnes by mal 97 rokov, nepredpokladá.
Marek Vagovič
Koncentráku unikol v Povstaní
Bol piatok 13. novembra 1942, keď dvaja civilisti a jeden žandár s puškou prišli po vtedy 15-ročného Ivana, jeho o štyri roky mladšieho brata Ďurka a otca. „Všetko šlo pokojne, dali nám čas, aby sme sa zbalili," spomína dnes už 82-ročný Ivan Mark, ktorý už 50 rokov žije v Kanade. Žandár ich odviedol z Banskej Bystrice až do tábora v Seredi.
Otec Ivana Marka vľavo, vpravo gardista.
FOTO - ARCHÍV IVANA MARKA
Mali šťastie, do Serede sa dostali iba krátko po tom, ako sa zastavili deportácie do koncentračných táborov v Poľsku.
Na izbe boli šestnásti, žili v sparťanských podmienkach.
Z Ivana sa stal pomocník na stavbe. „To bolo po prvý raz, čo som videl židovských murárov, tesárov, remeselníkov," hovorí.
Ivan prácu na stavbe zvládal len ťažko. Nemal dosť síl ani dostatočné oblečenie. Zakrátko ochorel, dostal horúčky a zápal obličiek, skončil na ošetrovni. Potom mu už dali „ľahšiu" prácu - zbieral odpad. Dostal sa tak aj k nemocnici, kde mu dali aj jesť. To bola príjemná zmena oproti bežnej čiernej „káve", tmavému chlebu a lekváru z repy.
Administratívu mal na starosti šéf židovskej rady s kanceláriou v budove, kde bol aj veliteľ gardy, ošetrovňa a obchod.
Ivan si spomína aj na veliteľa tábora Imricha Vašinu: „Bol veľký a silný. Tak trochu tučný muž s ružovou tvárou, vždy v čiernej uniforme dôstojníka Hlinkovej gardy." O ostatných gardistoch hovorí, že často len sedeli a pili. „Bola to čvarga z nižšej vrstvy." O poriadok a disciplínu sa podľa Ivana skôr starali uniformovaní židovskí policajti, mladí muži z tábora.
Začiatkom roka 1943 napätie v tábore poľavilo, možno aj pre správy z frontu o porážke Nemcov pri Stalingrade. Ivan sa dostal do dielne na opravu rádií. Po mesiacoch ticha si počúval BBC a Hlas Ameriky. Zrazu sa mohli dostať aj na krátku dovolenku - ak niekto z rodiny zostal v tábore ako záruka.
Koncom augusta 1944 sa dostali na priepustku do Bystrice aj Ivan s bratom. Tam ich zastihlo Slovenské národné povstanie. Už na druhý deň sa k nim pridal aj otec. Spolu sa zapojili do Povstania. Otca a brata v októbri chytili v lesoch niekde v Starých Horách a skončili v koncentračných táboroch. Otec Sachsenhausen prežil, Ďurko zahynul v Bergen-Belsene.
Veronika Šutková
Unikátny zoznam
V Slovenskom národnom archíve sa našiel zoznam Židov, ktorí prešli táborom v Seredi.
BRATISLAVA. 11 719. Presne toľko Židov zadržiavali Nemci po potlačení SNP v tábore v Seredi. Doteraz historici uvádzali, že Sereďou prešlo od 11 do 13-tisíc Židov. Nedávno však našli v Slovenskom národnom archíve (SNA) zoznam viac ako 2700 ľudí, o ktorých sa nevedelo. Ten odkryl reálne počty Židov v Seredi.
Evidenčné denníky väzňov z 19. novembra 1944 až 30. marca 1945 sa našli v zbierke pozostalostí zberateľa židovskej kultúry Eugena Barkányho. „Títo ľudia sa po vypuknutí Povstania stratili, pričom sme nevedeli, ako skončili," hovorí riaditeľ SNA Radoslav Ragač. Denníky slúžili ako pomôcka k vytvoreniu kartotéky, z ktorej sa vyrábali transportné zoznamy.
„Tieto dokumenty sú unikátne aj preto, že vidíme, akou metodikou pracovali nacisti na konci vojny. Išli
v podstate po všetkých údajoch a Židoch, ktorí vtedy žili na Slovensku, hľadali aj ich rodinných príslušníkov. A to aj v prípade, že išlo o Nežidov, čo je v záznamoch vyslovene uvedené - rovnako ako dátum uzatvorenia zmiešaného manželstva," vysvetľuje historik Ján Hlavinka.
V denníkoch objavili aj údaje o deťoch, ktoré sa v tábore narodili. „Sú tam aj záznamy o Židoch s bulharským, nikaragujským alebo paraguajským pasom, ktorí boli zaistení na rôznych miestach Slovenska," hovorí Hlavinka. „Z denníkov cítiť nemeckú precíznosť. Sú aj dôkazom toho, že im išlo o úplné vyhladenie všetkých Židov, ktorí boli na Slovensku." Ragač hovorí, že ich zverejnením chcú prejaviť úctu obetiam holokaustu.
(vag)
Beata
Balogová
