Dieťa holokaustu - mesiac prežila v Seredi, potom ju odvliekli do Osvienčimu

Historici objavili zoznam viac ako 2700 Židov, ktorí boli za slovenského štátu väznení v koncentračnom tábore v Seredi. Mesiac tam prežila aj Katarína Lajčiaková.

Katarína Lajčiaková.(Zdroj: SME - EUGEN KORDA)

Historici zo Slovenského národného archívu objavili zoznam viac ako 2700 Židov, ktorí boli za slovenského štátu väznení v koncentračnom tábore v Seredi. Mesiac v tábore prežila aj Katarína Lajčiaková, potom ju Nemci odvliekli do Osvienčimu. Hoci mala vtedy len sedem rokov, pamätá si zimu, hlad aj mŕtve telá svojich rovesníkov.

Katarína Lajčiaková má 72 rokov, dnes žije v Žiari nad Hronom. Jej otec pochádzal z Olomouca, na Slovensko prišiel v roku 1935. Zamestnal sa ako zememerač na katastrálnom meračskom úrade vo Zvolene. Za slovenského štátu dostal ako „hospodársky dôležitý Žid" výnimku, takže prvej vlne transportov sa on aj jeho rodina vyhli. „Vďaka výnimke sme nenosili ani žltú hviezdu, žili sme relatívne normálne," hovorí Lajčiaková.

Neskôr sa presťahovali do Martina. Jej otca však ktosi udal, takže v roku 1943 odišli do Bratislavy. „Naši kresťanskí priatelia, ktorí nám veľmi pomáhali, povedali, že pod lampou je najväčšia tma, tak sme odišli do hlavného mesta."

Najskôr bývali v hoteli Centrál oproti Hlavnej stanici, potom sa skrývali v rôznych podnájmoch v centre mesta. „Hoci nás tí ľudia videli prvý raz, boli veľmi slušní. Bývali sme v jednej izbe, mamička mohla používať kuchyňu," spomína Lajčiaková.

Do tábora s bábikou

Lajčiaková sa pamätá, ako sa jej raz v električke akýsi pán pýtal, či už chodí do školy. „Povedala som mu, že chodím do židovskej školy na Rybnom námestí. V tom ma moja mama schmatla, rýchlo sme vystúpili a ušli." Hoci si dávali pozor, aby zbytočne nebudili pozornosť, 27. septembra 1944 im ktosi zabúchal na dvere.

dievca.jpg

FOTO - ARCHÍV K. L.

„Bolo to v noci, už sme spali. Stáli tam dvaja chlapi v dlhých kožených kabátoch, zrejme gardisti a ďalší muži v uniformách. Jeden z nich mi povedal, že si mám so sebou zobrať aj bábiku, čo som mala v izbe. Potom nás naložili do auta a odviezli do Serede." Lajčiaková, ktorá mala vtedy sedem rokov, prežila v tomto koncentračnom tábore zhruba mesiac.

Koncom októbra 1944 ich naložili do vagónov a odvliekli do Osvienčimu. Cesta trvala asi tri dni, v transporte bolo 990 ľudí. Nikto neprotestoval, všetci mali veľký strach. „Pamätám sa, ako sme tam boli natlačení, nebolo si kam sadnúť. Boli tam malé okienka so železnou mrežou a ostnaté drôty," spomína Lajčiaková.

Chránila matku

Keď prišli do tábora, starší väzni plakali a kričali. „Boli úplne v šoku z toho, že všetci - deti, starci, muži aj ženy - pochodujú po táborovej ceste spolu. Vždy sa totiž skončilo na rampe, kde vás rozdelili a hotovo." Lajčiaková si myslí, že to súviselo aj s blížiacim sa koncom vojny, keď sa už Nemci snažili zahladzovať stopy, likvidovať plynové komory a podobne.

DETI.jpg

FOTO - TASR/AP

Najskôr sa dostala spolu s rodičmi do tzv. rodinného tábora, čo bola dlhá budova, v ktorej bola len pec a drevené prične. Ženy a deti boli na jednej strane, muži na druhej. Po troch dňoch mužov niekam odvliekli. „Vtedy som videla otca poslednýkrát v živote," hovorí Lajčiaková.

Deti a ženy poslali do iného baraku, kde ich ostrihali, oholili a na ruky im vytetovali čísla. „Dodnes mám pred očami, ako tam moja krásna mladá mama stála nahá pred všetkými dozorcami. Postavila som sa pred ňu, aby som ju pred tou potupou nejako ochránila." Keď sa osprchovali a prezliekli do táborových šiat, Nemci od seba oddelili aj ženy a deti.

Sny o paradajkách

Ako sa s tým vyrovnalo sedemročné dieťa? „Viem, že som neplakala. Ale stále rozmýšľam nad tým, prečo sme neutekali za tými mamami. A prečo tie dospelé ženy neprotestovali? Keď som sa na to mamy neskôr pýtala, nikdy mi o tom nechcela nič povedať. Hovorila len, že už je to za nami," spomína Lajčiaková. Matku zazrela v tábore len raz, ale nerozbehla sa za ňou. „Kto mi to vysvetlí? Veď to nie je normálna reakcia."

Deti v tábore nepracovali. Čo celý deň robili, si už Lajčiaková nepamätá. „Ale pamätám sa na pocit večného hladu a zimy." V Osvienčime bola totiž v najhorších mesiacoch - november, december, január. „Tam bolo stále sychravo. Ráno nám priniesli varnice s polievkou a chlebom. To bolo všetko. Stále sa mi snívalo o jedle a špeciálne o paradajkách." V baraku síce bola aj pec, ku nej sa však nemohli priblížiť.

Pred príchodom frontu Nemci všetko podpálili a zobrali so sebou všetkých, čo ešte vládali chodiť, na takzvaný pochod smrti. „Vtedy som už bola v jednom baraku so samými ženami. Keď sťahovali ľudí z priční, ženy ma zaľahli, čím ma zachránili," hovorí Lajčiaková. Pamätá sa aj na to, ako pred jej očami zomrel malý chlapec. „Prišli nejakí ľudia, pichli mu injekciu a on zomrel. Nepamätám si mená detí, ktoré tam boli so mnou, ale na toto si spomínam veľmi dobre."

Prežili len štyria

Nezanechalo to na nej nejaké stopy? „O mŕtvoly nebola v tábore núdza. Dnešné deti by sa tým možno zaoberali hlbšie. My sme však žili zo dňa na deň," hovorí Lajčiaková. Keď prišli koncom januára 1945 do tábora Rusi, rozdávali deťom rôzne konzervy. „Keď to zistila ich lekárka, ktorá nás ošetrovala, strašne im vynadala. Povedala im, že nám tým môžu viac ublížiť ako pomôcť."

dievca2.jpg

FOTO - ARCHÍV K. L.

Otca videla Lajčiaková naposledy na Vianoce v roku 1944. „Prišla po mňa jedna žena a zobrala ma von z baraku. Za ostnatými drôtmi stál môj otec, ktorý mi povedal, že je 26. decembra. Bola to sekunda." Ako a kde zomrel, Lajčiaková nevie, pátrala po ňom niekoľko rokov. S istotou vie len to, že 14. februára 1945 bol z tábora Flosenburg prevezený do tábora Gross Rosen. Zo širšej, asi štyridsaťčlennej rodiny Kataríny Lajčiakovej prežili koncentračné tábory len štyria ľudia.

Po príchode Rusov previezli Lajčiakovú a ďalších asi dvanásť detí do kláštora v Katoviciach. Neskôr išli do Košíc, kde ju spoznala manželka otcovho kolegu, u ktorej nejaký čas bývala. Keďže bola chorá - prekonala silný zápal stredného ucha, mala aj problémy s pľúcami - odviezli ju do Tatier.

Nespoznala matku

„S odstupom času som si uvedomila, aký bol otec prezieravý, keď ma počas vojny neustále skúšal, či viem, kde som sa narodila, ako sa volám, ako sa volali moji starí rodičia, respektíve moja mama zaslobodna. Pýtal sa ma na to aj cestou do Osvienčimu," spomína Lajčiaková.

Na základe týchto informácií sa totiž ľudia z Bratislavy, u ktorých bývala pred prvým transportom do Serede, dozvedeli, kde je, takže to mohli zverejniť. S mamou, ktorú odvliekli z Osvienčimu do pracovného tábora v Lippstadte, sa Lajčiaková stretla v júni 1945.

„Keď za mnou prišla do Tatier, práve som spala. Keď som sa zobudila, sedela vedľa mňa jedna pani. Bola to moja mama, ktorú som však vôbec nespoznala." Keďže Lajčiaková mala svrab, mama z nej strhla šaty a natrela ju masťami, aby sa neškrabala.

Keď sa po vojne s mamou vrátili do Martina, ľudia, ktorí sa do ich bytu nasťahovali za slovenského štátu, im všetko vrátili. „Až po poslednú kávovú lyžičku. To boli úžasní ľudia," hovorí Lajčiaková.

Strýko skončil v Jáchymove

Za komunizmu sa o holokauste veľmi nehovorilo, takže Lajčiaková sa ani nesnažila vyhľadať ľudí, s ktorými bola v koncentračných táboroch. „Ono sa to prebudilo až po roku 1989, keď som sa stretla s viacerými ľuďmi s rovnakými osudmi." Za svoj pôvod sa však nikdy nehanbila, naopak - aj po februári 1948 sa k nemu otvorene hlásila. „Vždy som povedala, že som Židovka."

Hoci komunisti pestovali v spoločnosti skrytý antisemitizmus, veľa Židov vstúpilo po vojne do strany. Dôvodom bola zrejme obava, aby sa už hrôzy holokaustu nikdy neopakovali, respektíve deklarované sociálne cítenie komunistov.
Členom strany sa stal aj Lajčiakovej strýko, ktorý bol vraj „veľkým idealistom". „Hoci v Izraeli mal ženu, dieťa aj byt, po vojne sa vrátili do Československa s tým, že tu bude budovať novú krajinu. Jeho idealizmus mu vydržal do 1951, keď ho zavreli a poslali do Jáchymova. Jeho manželku vyhodili z bytu aj zo zamestnania."

Odmietala hovoriť po nemecky

Pred revolúciou sa s narážkami na svoj pôvod stretla len raz - keď sa hlásila na strednú školu. „Jedna členka komisie, veľká zväzáčka, vyhlásila, že také pánča ako ja na gymnázium nepatrí," spomína Lajčiaková.

Čo si dnes myslí o ľuďoch, ktorí popierajú holokaust? „Na to sa ma radšej nepýtajte. Nech sa prídu pozrieť." Jej mama však bola celý život mimoriadne citlivá na akékoľvek prejavy fašizmu, ako aj na demonštrácie a pochody za slovenský štát. „Vtedy som jej hovorila: Mamička, to je len absolútna menšina."

Lajčiaková mala zase problém s Nemcami. „U nás doma sa hovorilo po slovensky, po maďarsky aj po nemecky. Keď som sa však vrátila z tábora, odmietala som povedať čo i len jedno slovo po nemecky. Takto to bolo niekoľko mesiacov, možno rokov." Dnes už žiadnu nenávisť necíti.

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  2. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  3. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  4. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  5. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  6. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  7. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  8. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  9. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  10. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  1. Hitparáda štiav
  2. 14. ročník AmCham „JOB FAIR“ v Košiciach
  3. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  4. Projekt "Zvýšenie odborných kapacít v oblasti práce s mládežou"
  5. Malé knedličky, veľké dojmy
  6. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  7. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  8. Projekt First Lego League podporila Nadácia Pontis
  9. Klienti majú často pocit, že potrebujú spracovať len projekt
  10. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  1. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 11 058
  2. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom 10 274
  3. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 8 558
  4. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 5 884
  5. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 5 741
  6. Volkswagen Golf: Viac, než facelift 4 217
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 3 478
  8. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 3 041
  9. Trenkwalder má nového generálneho riaditeľa 2 175
  10. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet 2 168

Hlavné správy zo Sme.sk

KULTÚRA

Film roka vyhlásili dvakrát, Oscara má Moonlight (minúta po minúte)

Muzikál La La Land vyhral šesť cien, ale na konci večera sa udial veľký trapas.

DOMOV

Kocáb: Kisku už dlho uznávam, ocenenie ma šokovalo

Pre SME hovorí, že je hrdý slniečkar. S tvrdou silou nemáme šancu.

KULTÚRA

Oscar nemá logiku. 5 dôvodov, prečo vyhral Moonlight

Mal šťastie, že nie je sci-fi.

TECH

Nokii sa podarilo vstať z mŕtvych. Ukázali Nokiu 3310

Majú Android, nízku cenu a dobrý hardvér.

Neprehliadnite tiež

Raper Kali: Silným motívom je smrť Róberta Remiáša

Raper Kali, vlastným menom Koloman Magyary (34), napísal titulnú pesničku k filmu Únos. Tvrdí, že ho obdobie 90. rokov láka.

Kaliňák sa potichu zmieril so sporným stavbárom z Gorily

Rezort vnútra viedol sériu súdnych sporov so stavebnou firmou Euro-Building, ktorá figuruje vo viacerých kauzách. Potichu uzavreli zmier.

Prioritou v rómskej otázke je vzdelávanie, zhodli sa účastníci relácie

Vláda predstavila akčné plány na integráciu rómskej menšiny.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop