etí obdarovať aj dieťa, ktoré zostalo trčať kdesi v nás.
Hra patrí k základným ľudským činnostiach, stretávame sa s ňou aj pri zvieratách. Navonok ide o niečo celkom zbytočné, ale už samotný fakt, že hráčom nehrozia v dôsledku hry fatálne následky, že strieľačky sú len akože a ani herci na javisku skutočne nezomierajú, je istý civilizačný pokrok.
Deti sú spontánne hravé od svojej podstaty. „Dokážu sa zahrať s elementárnymi vecami, ktoré si vedia svojou fantáziou pretvoriť. Z ceruzky môže byť vlak, z rukáva tunel," hovorí Barbora Brathová, kurátorka z Medzinárodného domu umenia pre deti Bibiana.
Hra je možno vlastná deťom, ale neprestáva zvádzať ani dospelých, na čo poukazoval aj francúzsky antropológ Roger Caillois. Je to dobré či zlé? Prečo si dospelé baby kupujú plyšové hračky? Prečo sa herec Johnny Depp rád hrá s bábikami? Prečo štyridsaťročných chlapov nadchýnajú malé červené autíčka?
Mnohí ľudia sa hrou profesionálne živia. Spisovatelia, herci či filmári napĺňajú túžbu ľudí po fiktívnom svete. Ešte viac je však tých, ktorí sa hrajú celkom nezištne - vo svojom voľnom čase, často s vynaložením svojich posledných peňazí.
Kamarát počítač
Vývojári počítačových hier patria k tým šťastným, ktorí sa hrou dokážu aj živiť. Na trhu práce sú hľadanými, dobre platenými odborníkmi. Svoje fenomenálne matematické, dizajnérske a programátorské schopnosti využívajú na vierohodné navrhnutie niečoho, čo mnohí označujú len ako nezmyselné strieľačky či zabíjačky. „Hrajú" sa v práci, hrajú sa aj po nej?
Čaro hry je v tom, že problémy majú pri nej príťažlivý vzhľad.
Jozej Hudec, dizajnér počítačových hier
Dvadsťosemročný herný vývojár Tomáš sa hrá denne najmenej dve hodiny, ale pokojne aj viac. „Keď som hral WoW, tak som si rátal aj šesť hodín denne," priznáva sa. Pre nezasvätených: WoW teda World of Warcraft je jedna z najpopulárnejších hier, ktorú mesačne hrá viac ako 11 miliónov ľudí na celom svete. Podľa štatistík sú to najmä tridsiatnici.
Podľa neho je príťažlivosť počítačových hier v ich interaktivite. Na rozdiel od filmu či knihy môžete do deja priamo zasiahnuť. Vyberá si predovšetkým Adventury a RPG (role playing games).
S negatívnymi reakciami sa nestretáva, skôr je to naopak. Jeho priatelia sa hrajú tiež, navzájom si teda vymieňajú skúsenosti. „Aj tí najpríležitostnejší hráči majú zábavky ako Sims či Spore, každý si nájde, čo ho baví," dodáva Tomáš. Sims je hra simulujúca životy fiktívnych obyvateľov jedného predmestia. Pri Spore si zas môže hráč kontrolovať rozvoj druhov od mikroskopických začiatkov cez inteligentné a sociálne bytosti až po vesmírne bádania.
Aj Tomášova priateľka sa hrá na počítači, pomaly už aj viac ako on. Čas strávený hrou nikdy neľutuje.
Pre 28-ročného programátora, ktorého prezývajú Dante, je hra prepnutím do iného sveta. „Človek pri tom zabudne na problémy," hovorí. Bavia ho hry so silnou dejovou líniou a atmosférou, ktoré dokážu človeka najviac pohltiť. Hrá sa skoro desať až pätnásť hodín týždenne, najčastejšie večer či cez víkend. S otázku „opäť za tým sedíš?" sa občas doma stretne, aj sám niekedy banuje, ak pre hranie zanedbá niečo dôležité z „real life".
Jozef Hudec, tridsaťročný dizajnér hier si myslí, že hry takisto ako knihy obohacujú náš život o príbehové zážitky a nezvyčajné situácie. Pripomína, že hranie každej počítačovej hry je zároveň aj neustálym riešením logických, priestorových či poznávacích problémov, pri ktorom sa trénuje mozog. „Človek cíti uspokojenie, keď vyrieši problém. Čaro hry je v tom, že problémy majú pri nej príťažlivý vzhľad," hovorí.
Malé je milé
Medzi tradičnejšie záľuby menších i veľkých detí patria modely železníc. Patrik, dvadsaťsedemročný predavač v jednom bratislavskom modelárskom obchode potvrdzuje, že sú nadšenci, ktorí ich obchod navštevujú takmer každý deň, a nielen kvôli svojim ratolestiam. Žien k nim zavíta pomenej, iba ak vtedy, keď nakupujú darčeky pre svojich mužov. Ani on sám nie je v obchode celkom omylom, zbiera monoposty formuly 1, má ich už takmer osemdesiat. Nazdáva sa, že láska k modelom je skôr zberateľská vášeň ako detská túžba po hraní. Niekedy je v tom aj nostalgia za minulosťou. Viacerí si napríklad kupujú modely áut, ktoré kedysi vlastnili.
Hračky dospelých, to sú aj vláčiky a transformeri - bábiky pre mužov. Foto: SITA
Čím sú vôbec modely také fascinujúce? „Drobné veci či zmenšeniny nás priťahujú celkom prirodzene," hovorí dvadsaťšesťročný Tomáš, študent architektúry, ktorému učarovali modely železníc. „Ľudia modely obdivujú bez ohľadu na to, či ide o statický model budovy, alebo model parného rušňa, ktorý dnes už bez problémov vyfukuje z komína skutočný dym a pred vjazdom do tunela dvakrát zapíska."
Samotná výstavba modelu predstavuje pre modelára možno ešte väčšie zadosťučinenie ako prípadný úspech na výstave. Ak si model staviate od nuly, ak si musíte hľadať materiál i technické informácie o prototype, zábava je vraj ešte väčšia. Modelár musí skúmať technické riešenie originálu, ale aj to, do akého detailu je schopný zájsť. „Kto by nechcel byť objaviteľ alebo superkonštruktér, aj keď pri tom nič prevratné nevymyslí?" pýta sa Tomáš.
Príprava modelov je podľa neho vlastne malá hra na veľkého šéfa. Modelár riadi svoj svet, rozhoduje o tom, ako bude vyzerať i fungovať. „Je to akýsi medzistupeň medzi skutočným a vysnívaným svetom. Človek sa prostredníctvom modelov stáva tým, čím ako dieťa možno chcel byť - rušňovodičom, pilotom či súťažným pretekárom," dodáva Tomáš.
Marian Paulini sa venuje vláčikom už od detstva, z troch synov však nezdedil jeho vášeň ani jeden. Nových nadšencov si vychováva v krúžku modelárstva, ktorý vedie už dvanásť rokov v Bratislave. Hovorí, že modelári už prestávajú byť samotárskymi introvertmi, vďaka internetu si oveľa ľahšie nachádzajú spriaznencov po celom svete. Svoje modely z občas spájajú do stavebníc zaberajúcich celé telocvične. Simulácia železničnej dopravy býva v takom prípade dokonalá, vlaky chodia podľa grafikonov, stanice majú svojich výpravcov. Len čas plynie štyrikrát rýchlejšie ako v reáli.
„Chlapi sú veľké deti," reaguje na námietku, že modelári sa len hrajú.
Metro ako fetiš
Tridsiatnik Peter Martinko má odmalička vášeň pre mestskú hromadnú dopravu. Najviac ho zaujímajú systémy metra - ich projektovanie, výstavba i prevádzka. Ak ide do Budapešti či Prahy, celé hodiny chodí len hore-dolu po metre. So sebou berie však len kamarátov, ktorí sú podobne zanietení ako on. „Je zbytočné, aby sa niekto so mnou nudil," dodáva.
Veľa modelov vozňov metra nemá, lebo sú zriedkavé a dajú sa nájsť ešte tak v informačných centrách niektorých dopravných podnikov. Nedávno si však s veľkou radosťou kúpil model električky.
Peter Martinko vlastní aj projekty bratislavského metra, tak ako postupne v rokoch 1973 až 2003 vznikali, niektoré dokonca aj v origináloch. Verí, že je v tomto lepší ako archív dopravného podniku. „Chcem mať niečo, čo v reáli nemôžem mať," hovorí o čare svojej záľuby.
Nemyslí si, že je odborníkom, no je presvedčený, že by sa vedel s profesionálmi celkom kompetentne porozprávať. V civile pracuje pre letisko.
„Ľudia o tejto mojej záľube vedia," tvrdí. Teší ho, ak mu z dovoleniek donášajú modely či knihy o metre. Má už nimi zapratanú celú jednu izbu. „Niekto si robí radosť topánkami, iný zasa modelmi," hovorí a prirovnáva svoju záľubu takmer k fetišu.
Právo na hru
Modelárstvo je tolerovaná a v podstate aj maskovaná hra dospelých. Hry sú údajným relaxom, ale ako pripomína Roger Caillois, často nás pohlcujú viac ako naše povolanie, v niektorých prípadoch si to od nás vyžaduje viac obratnosti, energie, pozornosti a inteligencie. A ako v každej inej oblasti, aj pri rôznych druhoch hier vedia skúsenosti a úspechy urobiť z človeka uznávanú kapacitu. Prinajmenšom teda v kruhu jemu podobných ľudí.
A o čo iné ide? Sme predsa Homo ludens, bytosti hravé, schopné činnosti iba pre radosť z činnosti samej. Tento termín prvý raz použil dánsky kulturológ Johan Huizinga v roku 1938. Podľa neho to, ako a s čím sa hráme, definuje dokonca charakter našej civilizácie. Mnohé národy veria, že hravosť je aj cestou k dlhovekosti.
Podľa dohovoru OSN má dieťa právo na oddych a hru. Prečo by sme ho nemali mať aj my dospelí?
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
