Rodičia sa vás zbavia odložením do detského domova. V dospelosti z neho musíte odísť, a tak vás vo svojom zariadení prichýli isté občianske združenie. Pobyt v ňom vás síce stojí celý príjem, ale aspoň máte strechu nad hlavou. Čo však v prípade, že v zariadení musíte dodržiavať aj čudné pravidlá? Čo ak je v ňom zakázaný televízor, návštevy priateľky v meste, noc mimo objektu, čítanie niektorých časopisov, účasť v súťažiach typu Superstar, hoci ste dospelý a svojprávny človek? Môžete predsa odísť. Ale kam, keď celý váš majetok tvorí jediná igelitka, nemáte žiadne peniaze, prácu a ani perspektívu? Kam, keď vás „decák" vôbec nepripravil na život?
V tomto príbehu ide o spor medzi chovancom detského domova Jožom Balážom (22 rokov) a tými, ktorí ho v dospelosti prichýlili vo svojom útulku v Lúčkach pri Kremnici. Zariadenie prevádzkujú manželia Jana a Rudolf Tomovci pod hlavičkou OZ DŽIVIPEN - ŽIVOT. Venujú sa tomu už 16 rokov. Jožo a ďalší však tvrdia, že títo silne veriaci ľudia zneužívajú biedu ľudí, a tí sa nevedia efektívne brániť. Ak sa im totiž znepáčia, končia na ulici. „Decáky" pritom neustále produkujú dostatok ďalších záujemcov. Ide o výrobu bezdomovcov pod pláštikom charity?
Nedotknuteľní fanatici?
Joža sa rodičia zbavili, keď mal šesť rokov. Mama sa oň zaujímala jediný raz, vtedy mal štrnásť. Viac ju nevidel. Po tom, čo sa vyučil za kvetinára - aranžéra, musel detský domov opustiť. Sociálna pracovníčka mu poradila vybrať si práve zariadenie Tomovcov. Vydržal v ňom štyri roky, potom ho vyhodili. Dnes je na ulici a ak na nej neprespáva, deje sa tak len vďaka dočasnej pomoci cudzích ľudí. Kto pochybil? Určite štát, keďže „decáky" produkujú chovancov bez perspektívy. Určite aj Jožo, ktorý je síce dobrák, ale jeho zmýšľanie je, jemne povedané, jednoduché. A čo Tomovci? Je ich systém pomoci úplne kóšer?
Tomovci hovoria, že ich snahou je v zariadeniach resocializovať a adaptovať klientov na normálny spoločenský život tak, aby raz mohli fungovať samostatne. Prevádzkujú ich spolu osem, z toho dve chlapčenské, všetky v duchu kresťanskej morálky. V Kremnici na to panujú rôzne názory. Spektrum sa ťahá od obviňovania z katolíckeho fanatizmu až po pochvaly. Viacerí nás upozorňovali, aby sme do toho nevŕtali. „Sú nedotknuteľní, doplatíte na to," dozvedeli sme sa. „Už tam mali kontroly, ale vždy sa všetko ututlalo", vraveli iní. Pravdou je, že počas prípravy reportáže sa nás nikto ovplyvniť nepokúsil.
Hovorili sme aj s klientmi zariadení. Iba Baláž však súhlasil so zverejnením mena, ostatní sa vyslovene báli. Objektívne treba povedať, že niektorí aj preto, lebo zariadenie museli kedysi opustiť pre alkohol. Ich názory sme do článku nezaradili.
Oslovili sme aj Tomu. Ako takmer prvé v telefóne povedal, že ak ich poškodíme, skončíme na súde. Napodiv už bol o našom záujme a nakrúcaní v Kremnici informovaný. So stretnutím však súhlasil. Do debaty sa výrazne zapájala aj jeho manželka. Otázky sa jej nepozdávali, opakovane a nervózne nám skákala do reči. Vraj robíme neobjektívnu reportáž. Riaditeľ Toma nás varoval: „Slúžime a pomáhame im na úkor vlastnej rodiny. Ak napíšete nepravdy, okamžite to tu zavrieme." Je zvedavý, kto sa potom o tých ľudí postará.
Ako vyžiť z desiatich eur mesačne?
Za ubytovanie v ich zariadení sa platí. Jožo hovorí, že vyše 100 eur mesačne. Zdá sa mu to veľa, lebo komunitu tvoria najmä ľudia, ktorých príjem často tvorí iba sociálna dávka, v minulosti aktivačný príspevok, občas si privyrobia na brigádach. Toma to popiera. Podľa neho suma závisí od stupňov adaptačnej zrelosti. Deväťdesiat percent záujemcov je v hmotnej núdzi a tí platia len stravu - 60 eur mesačne. Ešte aj tú im vraj musia dotovať. Konečná výška sa odvíja od viacerých kritérií, ani v jednom prípade ale Toma nepripúšťa Jožom uvádzanú výšku. Jožo vraví, že Toma klame, a trvá na tom, že sám platil viac ako tritisíc korún. Toma nesúhlasí, priznáva však, že ubytovaným ostáva len približne 10 eur. Ako z toho majú vyžiť? Celý projekt je pritom financovaný z peňazí VÚC, klientov a sponzorov. Nestavia taká „charita" aj na zneužívaní núdze v duchu „vezmete ti aj to málo, čo máš, potom budeš poslúchať"? „Je to tak, funguje to aj na báze strachu. Ubytovaní sa boja čokoľvek povedať, aby neskončili na ulici," hovorí Baláž. „Papierovo je všetko v poriadku, ale pod povrchom sa dejú veci, nad ktorými by kompetentní žasli..." Toma oponuje: „Keď sme začínali, mnohí nám hovorili, že uvidíme, ako sa nám raz Rómovia odvďačia. Stalo sa."
Dvadsaťsedem chlapov v jednom dome?
Baláž opisuje, ako to vyzeralo v Lúčkach: „Dom s tromi izbami. Zažil som, keď nás tam bolo 12, ale aj 27. Pamätníci podľa neho tvrdia, že kedysi ich bolo ešte viac. „K dispozícii jedna kúpeľňa a WC, cez strechu pršalo." Toľko platiacich v jedinom dome? Zaujímavý biznis, tobôž, ak naň prispievame aj z daní. Toma však namieta, že hygienik objekt schválil na 20 chovancov, ale nikdy ich tam toľko nebolo. „Fyzicky to ani nie je možné, to je absurdné," dodal. Podľa Jany Tomovej sa snažia budovať domy rodinného typu, klienti „bývajú v prostredí, ktoré by im malo pripomínať rodinu." Je to však naozaj tak, keď reálne býva pokope toľko chlapov? Podľa Tomovej áno, lebo „majú aj možnosť kontaktovať sa s dievčatami a zamestnancami, poriadame spoločenské akcie v Banskej Bystrici, víkendové pobyty a podobne."
„Voda v objekte bežne netiekla aj pol roka," pokračuje Jožo. Toma uznáva, že „počas špičky sucha alebo zimy býva výpadok". Tento problém vraj zdedil. Ukazuje nám fotografie objektu v začiatkoch a dnes. Vraví, že ubytovanie v ňom bolo solídne, potom „chlapci objekt zdevastovali". Údajne práve tí, ktorí sa sťažovali. Žiadne mená, okrem Baláža, sme mu pritom nespomenuli. „Toto konkrétne urobil Baláž, je to jeho vizitka. Aj s chlapmi, ktorých si doviedol bez môjho vedomia," ukazuje Toma fotky. Tvrdí, že Jožo je infantilný, nesvojprávnemu susedovi vraj pretelefonoval štyritisíc korún. Na otázku, či má dôkazy, že objekt naozaj devastoval aj Jožo, Toma reaguje inak: „To neviem, musíte sa jeho opýtať." Prečo to potom tvrdí? „Vravia to chlapci. Ja neviem, či to robil priamo on, ale patril medzi nich. Som si istý, spýtajte sa asistentov." Tí však proti šéfovi vypovedať nebudú, celá vec tak ostáva v rovine tvrdenia proti tvrdeniu.
Tanec ako cesta k Diablovi?
Čakali sme, že Jožo bol zo zariadenia vyhodený pre alkohol, drogy, či podobný prehrešok. „Niektorí museli odísť, lebo sa opili, akoby nemali nárok spraviť chybu, ja som však úplný abstinent, spýtajte sa kohokoľvek," vraví Jožo. V čom bol teda problém? „V pravidlách bývania, ktoré podpíšete, pričom vám nedajú ani ich kópiu. Sú v nich také veci, že ich porušenie je otázkou času. Všetci majú na krku nôž. Vyrazili ma, lebo som chcel navštevovať svoju priateľku a učiť tancovať deti." Nerozumieme. Za to má byť pochvala, nie? Jožo pokračuje: „Toma je veriaci. Je to taký, ako by som to povedal... fanatik."
Prvé problémy nastali, keď vraj začal s tancom. Breakdance a hip-hop vyučuje aj iné deti. „Riaditeľ bol proti. Vraj ich vediem k Diablovi, je to skaza. Je to však lepšie, akoby sa mali flákať po meste alebo drogovať." Keďže neziskovka bola proti, Jožo navštívil šéfa kremnického Centra voľného času s otázkou, či nemá priestor. „Oslovilo ma to, Jozef sem doviedol deti z rôznych sociálnych štruktúr. Vyučuje deti z detského domova, z normálnych rodín, dokonca aj nepočujúce," potvrdzuje šéf centra Alfréd Haško. Jozefova skupina získala úspechy aj na regionálnych súťažiach. Žeby dôkaz o vedení k Diablovi? Toma odporuje: „Akurát nabaláchal mladých chlapcov, tí si teraz rozbíjajú pri tanci hlavy, lebo opakujú všetky jeho kotrmelce... Nepomáha deťom, absolútne nie. Ako riaditeľ mám právo povedať, že tento štýl života nepodporujem."
O desiatej má byť doma
„Riaditeľ mi zakázal chodiť za priateľkou do mesta, vraj čo si dovoľujem. Dokonca aj vtedy, keď bola chorá. Chcel, aby sme len chodili do kostola a modlili sa," vraví Jožo. Toma prvú časť tvrdenia potvrdzuje: „Mohol sa k nej odsťahovať, ale potom nemôže bývať u nás." Prečo, ak si za ubytovanie platí a je dospelý? „Nedovoľuje to náš poriadok. Nemôže si robiť výlety, je to vec morálky. O desiatej má byť doma." Oponujeme, že ich zariadenie predsa nie je stredoškolský internát, aby v ňom panovali takéto pravidlá. Toma pokračuje: „Podporujeme takú kultúru, že najskôr sa mladí spoznajú, potom sa vezmú a nie, že žijú na divoko, aby sa potom spoločnosť musela starať o ich deti v detskom domove... Za moje a vaše dane také niečo robiť nebudem." To, že by niekoho nútil modliť sa, úplne odmieta.
Spievať len pre Boha, nie pre ľudí?
„Zakázaný sme mali aj televízor a časopisy s horoskopmi," vraví Jožo. Toma to priznáva: „Neprajem si to, lebo potom chlapci nerobia nič iné." Časopisy vraj zakazuje len pornografické.
Pre Joža je tanec a spev všetkým: „Vyjadrujem smútok z detstva, rodičov, ukazujem, čo je vo mne. Riaditeľ chcel, aby sme spievali len pre Boha, nie pre ľudí. Logicky sa mu teda nepozdávalo ani Jožovo prihlásenie sa do Slovensko hľadá Superstar či Slovensko má talent. „Vraj sa mám rovno pobaliť. Útočil, či idem reprezentovať ľudí alebo Boha... Na výber som mal ulicu alebo súťaže." Toma hovorí, že len prejavil nevôľu. „Jožo má premrštené predstavy o svojom talente." Na akciu podľa neho minul štyritisíc korún, pričom „mohol predvídať, že dieru do sveta neurobí". Na poznámku, že sú to jeho peniaze, reaguje Toma prudko: „Je to z mojich aj vašich daní. Keď je podľa vás svojprávny, prečo bol v našom zariadení?... Má len veľké oči." Dodáva, že ak sa Jožo bál ísť do súťaže, „mohol sa odsťahovať inde a nemal by problém. My kladieme podmienky, on ich buď prijme, alebo nie."
Do snehu a noci?
Keď Joža pred pár mesiacmi vyhodili, prichýlili ho Slovenka Daniela a jej partner - Alexandre Koplewsky, bývalý francúzsky stíhací pilot, žijúci na Slovensku. Ten je na Tomovcov nabrúsený: „Keď Jozef zavolal, snežilo a bola noc. Čo mal robiť, keď ho veľký kresťan vyhodil na ulicu? Je to šikovný chlapec, musíme mu dať šancu, nie aby prežíval na okraji spoločnosti. Ak by sme zajtra stretli ďalšieho vyhodeného, tiež ho vezmeme k sebe. Sme ľudia." Toma Jožovo „vyhodenie" vidí inak. „Musel odísť, lebo dlhodobo nespolupracoval na adaptačných programoch. Začal chodiť za tou ženou, s čím sa morálne nestotožňujem... Vyhodil sa sám nesplnením podmienok." Odmieta, že by ho vyhodil v noci. Na to, či bol sneh, si nepamätá.
Po našom prvom stretnutí s Jožom prišiel ďalší tvrdý zákaz - Toma mu okamžite znemožnil aj chodenie na spev do umeleckej školy. Jožo to vníma ako reakciu na to, že hovoril s novinármi. Toma: „Je to naša škola, som jej štatutárom, podmienky stanovujeme my. Keď niekto kazí robotu riaditeľa aj učiteľky, musím mu povedať, nech ide preč." Na našu otázku, ako ju Jožo kazil, prišla lakonická odpoveď: „Systematicky." Vraj sa s Tomom odmietol o čomkoľvek baviť. Ten to ale popiera, rozhodnutie vníma ako pomstu. Realitou je, že škola Jožovi dodnes nevystavila žiadne doklady o jeho prepustení. Pritom si ich opakovane pýtal, pretože bez nich nemôže pokračovať v štúdiu na inej škole. So žiadosťou o doklady nepochodil ani Koplewsky, ktorého Tomovo správanie sa vyslovene poburuje.
Nikto nič netuší
Nájsť úplnú pravdu v tomto príbehu je ťažké. Mnohí stoja na strane Joža, ktorého považujú sa slušného, hoci naivného, chlapca, ďalší sú na strane Tomovcov. Isté je, že na ulici skončili mnohí chovanci „decákov", ktorí u nich začínali. Adaptácia na normálny život sa nepodarila. Tomovci sú pre niekoho vzorom v pomoci núdznym, pre iných fanatickí obmedzovači slobody, ktorí dospelým a svojprávnym ľuďom kladú nenormálne podmienky. Fatálne však zlyháva najmä štát tým, že „decáky" vypľúvajú ľudí bez šance. Nebyť toho, nebolo by ani podozrení, že na nich niekto ryžuje, či produkuje ľudí, končiacich ako spodina na ulici. Kam sa Jožo nakoniec podeje, netuší nikto. Ani on, ani jeho súčasní dobrodinci, ani štát.
Osudy človečiny sú občasná relácia TV SME, v ktorej sa ľudia spovedajú zo svojich osudov, aby sa z nich poučili iní. Ak ste prežili niečo podobné, prípadne máte trpké životné skúsenosti a chcete sa o ne podeliť s ostatnými, dajte nám, prosím, vedieť na karol.sudor(at)smeonline.sk.

Beata
Balogová
