BRATISLAVA. „Prvé mesiace roku 1989 znovu a jasne ukázali, že aj keď sa súčasné československé vedenie veľmi často zaklína slovami prestavba a demokratizácia, v skutočnosti sa dosť zúfalo vzpiera všetkému, čo demokraciu vytvára alebo ju aspoň vzdialene pripomína.“ Týmito slovami sa začína text petície Několik vět, ktorú 29. júna 1989, presne pred dvadsiatimi rokmi, čítali vo vysielaní Rádia Slobodná Európa.
Petíciu vymyslel Václav Havel, ktorého mesiac predtým pustili z väzenia. Komunistov vyzýval na zmenu spoločenskej klímy, ktorú možno dosiahnuť prepustením politických väzňov, slobodou zhromažďovania, vierovyznania a odstránením cenzúry. Petíciu zámerne koncipovanú tak, aby ju podporili aj bežní ľudia, podpísalo 40-tisíc občanov Československa.
Manifest Několik vět pomohol disidentom dostať sa po rokoch z geta a priblížil ich zvyšku spoločnosti. Čítajte komentár Martina Bútoru.
Šimečka: Ľudia sa už nebáli
Na Slovensku patril k najznámejším signatárom Milan Kňažko. „Upozornil ma na to Ján Langoš,“ spomína. „Spočiatku mi to nič nehovorilo. Na druhý deň, keď som videl v novinách reakcie rôznych brigád socialistickej práce, som sa naštval a podpísal. Bola to hnusná kampaň voči bežným ľuďom aj mojim kamarátom ako Jiří Bartoška či Bolek Polívka.“
Práve podpisy známych ľudí spôsobili, že petíciu podporil na vtedajšie časy nevídaný počet ľudí. Rezonovalo najmä meno Hany Zagorovej, ktorá sa dovtedy do politiky nezapájala. Medzi tými, čo odmietli, boli naopak Karel Gott či Petr Nárožný. V Prahe vznikol petičný výbor, v ktorom boli okrem Havla aj Alexander Vondra, Jiří Križan a Stanislav Devátý.
K disidentom patril aj Martin M. Šimečka, neskôr šéfredaktor SME. Súhlasí, že Několik vět bola do veľkej miery aj marketingová akcia. „V Prahe dochádzalo k väčším pohybom už v decembri 1988, na výročie ľudských práv, potom bol Palachov týždeň. Ľudia sa už nebáli, začali sa hlásiť k Havlovi. To bol jasný signál, že sa začínajú diať veci - otázkou bolo len to, akým spôsobom vyjsť ľuďom v ústrety.“
Vznik petície podľa Šimečku ovplyvnili aj udalosti v Poľsku - najmä prvé slobodné voľby. „Takzvaná šedá zóna sa začala prebúdzať. Keďže režim začal slabnúť, začali sa ozývať aj ľudia, ktorí s ním neboli spokojní, ale dlhé roky žili tak, aby ich priamo neprenasledoval. Tí ľudia vtedy nevedeli, že komunizmus padne už o pol roka, takže ich odvahu treba brať vážne.“
Kňažko: Išlo o ľudské práva
Kňažko súhlasí, že text petície je z dnešného pohľadu formulovaný mierne. „Keď si to prečítate, tak tam nie je nič dramatické. Je tam len vyjadrené, že máme právo žiť. V podstate išlo o ľudské práva, čo však vtedy znamenalo veľa. Na vtedajšie časy to bol najmasovejší text, ktorý potvrdil, že disent bol uzavretou a širšej verejnosti neznámou spoločnosťou.“
Šimečka nechce význam petície preceňovať. Za dôležitejšie považuje iné akcie - napríklad za prepustenie Miroslava Kusého a Jána Čarnogurského z väzenia. „Je však pravda, že petícia Několik vět spojila dostatočne širokú, reprezentatívnu skupinu ľudí, ktorí sa potom mohli v novembri 1989 veľmi rýchlo zorganizovať. Bola to taká rekognoskácia terénu.“
Kým v Česku vyzbieral veľké množstvo podpisov hudobný publicista Jan Rejžek, na Slovensku si nik z oslovených signatárov na podobného aktivistu nepamätá. Kňažko hovorí, že medzi jeho kolegami petícia veľký ohlas nemala. „Praha má oveľa širšie divadelné zázemie, aj disidentov medzi umelcami tam bolo podstatne viac.“
Tlak režimu bol v Česku oveľa silnejší ako na Slovensku a aj preto tam mali podobné petície väčší ohlas. „Vidíte, že komunisti v Čechách aj dnes legitímne obhajujú zverstvá, ktoré napáchali. Je logické, že proti tomu vzniká aj väčší odpor,“ myslí si Kňažko.
Problémy signatárov
Petíciu na Slovensku podľa Šimečku podpísalo menej ľudí aj preto, že tu „panovala predstava, že s komunistami sa dá dohodnúť na postupnom uvoľňovaní, takže najmä umelci nechceli ísť do podobných akcií, aby si to nepokazili. Okrem toho všetko, čo prichádzalo z Prahy, bolo na Slovensku vnímané s istou rezervou“.
Viacerí organizátori petície mali problémy, niektorí boli aj trestne stíhaní. Na väčší odpor sa slabnúci režim už nezmohol. Kňažko vrátil v polovici októbra 1989 titul zaslúžilý umelec. Dostal dištanc v rozhlase, nepustili ho na služobnú cestu do Španielska. Po 17. novembri sa stal jedným z tribúnov revolúcie na Slovensku.
Strach už nemali, trúfali si aj na odvážnejšie veci
Ľudia na Slovensku po podpísaní petície Několik vět vážnejšie problémy nemali. Režim slabol.
BRATISLAVA. „Svoj podpis pod výzvu Několik vět, o ktorej som sa dozvedel z Rádia Slobodná Európa, som poslal poštou na jednu zo štyroch kontaktných osôb, uvedených na konci textu,“ spomínal deň pred dvadsiatym výročím zverejnenia petície výtvarník Rudolf Sikora.
A o hodinu neskôr nadšene spresňuje: „Je to Jiří Křižan, Navrátilova 16, 110 00 Praha 1! Neuveriteľné. Chystám veci na výstavu a v jednej zo starých škatúľ som na samom dne teraz našiel akryl s touto adresou. Počkala si na mňa presne dvadsať rokov, je napísaná tým štetcom, ktorým som vtedy maľoval, aby som rýchlo zachytil, keď ju hlásili z rádia.“
Juraj Mesík: Petíciu som podpísal na ulici
Pre ľudí na Slovensku bolo vysielanie Slobodnej Európy najprístupnejším zdrojom informácií o petícii. Jej text bol síce uverejnený aj v samizdatových Lidových novinách, no tie sa u nás dostali len k mizivému okruhu čitateľov. O niečo väčší efekt mala práca aktivistov, ktorí chodili s petičnými hárkami.
Tak sa k podpisu dostal aj ochranár Juraj Mesík. „Bol som v tom čase na základnej vojenskej službe. Na ulici ma oslovil jeden môj známy a opýtal sa, či podpíšem Několik vět. Neváhal som, o petícii som už nejaký čas vedel, len som hľadal spôsob, ako sa k nej pripojiť.“
Tip na neho prišiel od jeho ochranárskeho kolegu Maňa Hubu. On petíciu nepodpísal. „Nie preto, že by som s jej obsahom zásadne nesúhlasil a ani nie zo strachu z ohrozenia mojej osoby. Napokon, ako ochranári sme v tom čase robili odvážnejšie veci.“
Rozhodol sa však, že bude podpisovať len petície týkajúce sa konkrétneho porušovania ľudských práv, ako to bolo v prípade výzvy za prepustenie Václava Havla začiatkom roku 1989 alebo neskôr za oslobodenie väznenej „bratislavskej päťky“.
„Pri mojom rozhodovaní asi najviac zavážilo, že v pozícii predsedu bratislavskej mestskej organizácie ochranárov som nechcel, aby sa môj podpis zneužil a vrátil sa ako bumerang proti celému ochranárskemu hnutiu,“ hovorí Huba.
Vznik širokého opozičného vedomia
Slobodná Európa pravidelne zverejňovala mená signatárov. Podobne ako text petície, ktorý bol písaný pre najširšie vrstvy obyvateľstva, aj prezentácia signatárov v rádiu mala dôkladne premyslenú dramaturgiu.
Jej cieľom bolo symbolizovať vytváranie širokého opozičného vedomia v spoločnosti, a preto v jednotlivých blokoch vždy figuroval popri zástupcoch disentu niekto z dovtedy konformnejšej inteligencie, ďalej oficiálny umelec populárny z televízie i úplne neznámy človek.
„Už pár dní po tom, ako som petíciu podpísal, som zachytil svoje meno vo vysielaní Slobodnej Európy a na druhý deň mi to povedali aj viacerí známi,“ hovorí Juraj Mesík.
„Nejaký čas som aj tŕpol, či si ma nezavolá vojenská kontrarozviedka, ale v tomto prípade mi dali pokoj. Oveľa väčšie komplikácie som mal napríklad pre svoje ochranárske aktivity ohľadne výstavby vodného diela Gabčíkovo – Nagymaros.“
Alexander Balogh
Grendel: Rozhodla aj Zagorová
Spisovateľ by sa hanbil, keby petíciu nepodpísal. V lete 1989 to bral ako samozrejmosť a následkov sa už neobával.
BRATISLAVA. Spisovateľ Lajos Grendel dokončoval v júni 1989 román Tézeus a čierna vdova. Do zamestnania nemusel chodiť každý deň, bol na takzvanej tvorivej dovolenke.
Keď sa jedného dňa zastavil vo vydavateľstve Madách, kde pracoval, na stole ležala petícia Několik vět.
„Myslím, že to priniesol niekto, kto mal kontakty s disidentmi. V našom vydavateľstve to podpísalo asi dvanásť ľudí.“ Predpokladá, že v prostredí maďarskej menšiny petíciu šíril vtedajší novinár, dnes vydavateľ László Szigeti. Grendel každý deň počúval Slobodnú Európu, kde čítali mená signatárov. Petíciu podpísal v júli, jeho meno prečítali v septembri 1989.
Čo rozhodlo, že podpísal? Ovplyvnilo ho aj to, že medzi signatármi boli ľudia ako Zagorová, ktorí sa dovtedy voči režimu neprejavili?
„Určite áno. Mal som z toho veľmi dobrý pocit, že sa ozvali aj tí, ktorí dovtedy stáli bokom.“ Hovorí, že to bral ako samozrejmosť. „Hanbil by som sa, keby som to nepodpísal.“ Tvrdí, že ho ovplyvnili aj udalosti v Maďarsku - predovšetkým rehabilitácia Imre Nagya a postupný pád komunistického režimu. Strach z represií vraj nemal. „Ja som už mal skúsenosti s ŠtB, takže som bol otrlý.“
Na pohovor si ho zavolali z ústredného výboru strany dva dni pred 17. novembrom 1989. „Boli sme tam aj s Feldekom a Ballekom. Snažili sa nás presvedčiť, aby sme neboli netrpezliví, že tu sa tiež chystá perestrojka a podobné drísty.“ Žiadne problémy pre podpis petície však nemal.
Marek Vagovič
