PAVOL DEMEŠ je nevšedne všestranný človek. Po revolúcii skončil s kariérou vedeckého pracovníka, aby úspešne pomohol pri vytváraní slušnej spoločnosti, zaslúžil sa napríklad o pád mečiarizmu. Bývalý minister medzinárodných vzťahov, občiansky aktivista a zahraničnopolitický analytik je však aj aktívny fotograf, o čom svedčí aj nedávna výstava Pavol z Tarzu v Slovenskom národnom múzeu. Autor sa vybral po stopách človeka, ktorý zásadne ovplyvnil našu civilizáciu. Vo Vatikáne práve objavili jeho ostatky.
Vystavujete fotografie reálií z miest, kde sa pohyboval apoštol Pavol. Čo je pre vás na ňom najzaujímavejšie?
Bol to rebel a revolucionár. Jeho učenie bolo založené na tolerancii a láske, ktorá nebrala do úvahy rasovú príslušnosť a sociálne rozdiely medzi ľuďmi. Bez neho by sa kresťanstvo nerozvinulo do dnešnej podoby. Pavol získal kvalitné vzdelanie v rabínskej škole v Jeruzaleme a z fanatického prenasledovateľa kresťanov sa po obrátení pred bránami Damasku zmenil na horlivého šíriteľa novej náuky. Jeho obrátenie nebolo výsledkom dlhého hľadania, ale šlo o náhle osvietenie. V živote človeka sa občas stane, že príde k náhlej zmene, ktorá nie je výsledkom skúmania a štúdia, ale skrátka príde.
Stalo sa takéto niečo aj vám?
Aj keď som v živote zažil veľa „zázrakov", zážitok „damaskej cesty" ma nezastihol. Som vďačný, že som sa dožil zlomových zmien v našej krajine i v celej Európe, ktoré mali dopad i na moju profesiu i osobný život. Medzi medzníky, ktoré nám všetkým zasiahli do života, patrí rok 1989 a rozšírenie európskej rodiny. Nikdy som neveril, že budem žiť v inom režime než v tom, v ktorom som sa narodil a ktorému som sa musel s nechuťou prispôsobovať. Nad vodou ma držala najmä vedecká práca, rodina a priatelia. Bol som biológ, pracoval som v biomedicínskom výskume a po nežnej revolúcii som z vedeckého života odišiel do verejného prostredia.
Apoštol Pavol na byzantskej mozaike okolo roku 1300, Istanbul - Archív P.D
Čím ste sa zaoberali?
Priesečníkom medzi parazitológiou a imunológiou.
Pomohlo vám vedecké myslenie v ďalšom živote?
Áno. Spôsob môjho uvažovania bol formovaný vedeckým povolaním. Aj dnes sa snažím robiť veci naplno a podľa merateľných kritérií. Túžim mať spätnú väzbu od kompetentných ľudí a robiť prospešné a dobré veci.
Nezaujal vás Pavol aj preto, lebo celý život smeroval k multikultúrnosti či internacionalizmu?
V tomto smere sa s ním stretávam a oslovuje ma. Bol nazývaný apoštolom národov, snažil sa chápať a ovplyvňovať iné society, ako bola tá jeho židovská, z ktorej vzišiel. Asi aj preto je po dvoch miléniách stále aktuálny a inšpiratívny.
Multikultúrnosť je problematická vec, a nie vždy a všade funguje, pozrime sa na Francúzsko. Myslíte, že svet k nej smeruje?
Donedávna som vo svojej práci v oblasti medzinárodných vzťahov a diplomacie do istej miery prehliadal kultúru a náboženstvá. Zhruba pred troma rokmi som začal doceňovať ich nesmierny význam. Náboženstvá do značnej miery tvarujú medzinárodné vzťahy. Pozrime sa napríklad na vývoj situácie na Balkáne, politiku bývalého amerického prezidenta, radikálny islam, no i stáročné trenice a nezhody medzi kresťanskými cirkvami, ktoré sa odvolávajú na tie isté pôvodné zdroje. Na jednej strane vidíme moderné technológie, globalizačné trendy, ale na druhej strane sa prehlbujú odlišnosti a rozpory medzi náboženstvami a kultúrami.
Takže kým príde k multikultúrnej idylke, prejde podľa vás ešte veľa času?
Idylka to nebude, skôr ťažké hľadanie a kompromisy. Predstava o globálnej dominancii jednej politickej a náboženskej viery je nereálna. Nový americký prezident Barack Obama začal medzi prvými svojimi krokmi obracať pozornosť na prekonávanie odporu moslimského sveta proti Amerike a Západu. Obrátil sa na občanov Iránu, navštívil Turecko i Egypt, kde vystúpil so zásadnými prejavmi. Počas úradovania Georgea Busha a jeho boja s terorizmom prišlo k mnohým nešetrnostiam, ktoré sa interpretovali ako protimoslimské. Je to zložité i u nás v Európe, kde dochádza k mnohým stretom medzi odlišnými náboženskými skupinami
Nikdy som neveril, že budem žiť v inom režime než v tom, v ktorom som sa narodil a ktorému som sa musel s nechuťou prispôsobovať.
Medzi ľuďmi dosť rezonujú antiamerické nálady. Je to spôsobené Bushovou politikou alebo ide o typickú nedôveru malého voči veľkému?
Bushovo videnie sveta a jeho praktická politika spôsobili, že Amerika začala byť vo svete i u nás vnímaná negatívne. Podľa výskumov verejnej mienky sú potešiteľné zistenia, že ľudia odlišovali prezidenta a Ameriku ako krajinu. Mienka o Bushovi bola vždy horšia ako mienka o Amerike. Na Slovensku nie je antiamerikanizmus o nič horší ako európsky priemer, čo dokazuje náš každoročný prieskum, v rámci ktorého porovnávame dvanásť európskych krajín a Ameriku na základe ankety s rovnakými otázkami.
Ktoré európske krajiny majú k Amerike najlepší a ktoré najhorší vzťah?
Najväčšími milovníkmi Ameriky sú tradične Albánci, okolo osemdesiat až deväťdesiat percent obyvateľov má k Amerike veľmi pozitívny vzťah, nech sa deje, čo sa deje. Spomedzi nových členských krajín EÚ prechovávajú k USA najviac sympatií Rumuni. Naopak, najmenej majú USA radi Turci - preto bola pre Obamu cesta do Turecka taká významná.
Čo zaujímavé ešte vyplýva z vašich prieskumov?
Napríklad, že ak ide o to, kto by mal byť svetovým lídrom - či Európska únia, alebo USA - Slováci si myslia, že nikto. Briti a Holanďania sú zo západoeurópskych krajín vyhranene proamerickí, Francúzi sú zasa značne kritickí. Nemci sú niekde medzi. O pár mesiacov získame údaje o postoji k USA a novému americkému prezidentovi, ktorého by Európania volili ešte s lepším výsledkom ako samotní Američania a vkladajú doňho veľa očakávaní.
Ste riaditeľom bratislavskej kancelárie German Marshall Fundu. Má táto inštitúcia nejaký súvis s Marshallovým plánom pomoci európskym krajinám po druhej svetovej vojne?
Naša organizácia bola zriadená v roku 1972 z finančného daru Nemecka Spojeným štátom ako „živý memoriál" Marshallovmu plánu. Kedysi Amerika pomohla Európe, teraz ide o prínos vzájomný. GMF je americká mimovládna organizácia s hlavným stanom vo Washingtone, ktorá má v Európe sedem kancelárií. Naša bratislavská, zameraná na programy pre strednú a východnú Európu, je po berlínskej druhá najstaršia. V januári to už bude desať rokov, čo som ju spolu s naším prezidentom Craigom Kennedym otváral.
Čo je vaším hlavným poslaním?
Rozvíjať vzťahy medzi USA a Európou, viesť dialóg o dôležitých témach. Kedysi to bol tradičný grantový fond, ktorý sa postupne transformoval na významný analytický inštitút s vlastnou výskumnou bázou. Organizujeme množstvo podujatí, konferencií so zahraničnopolitickou tematikou a výmenné pobyty pre odborníkov medzi Amerikou a Európou. Zo Slovenska chodia ročne na takýto pobyt štyria ľudia z médií, mimovládnych organizácií, štátnej správy alebo podnikateľského sektora. Granty poskytujeme aj naďalej, ale v menšej miere ako v minulosti.
Nemôže byť German Marshall Fund nástrojom zahraničnej politiky?
Nemáme nič s americkou vládou, v správnej rade nie je jediný politik - americký ani európsky. Sme nepolitická inštitúcia. Máme však ambíciu vplývať na kultiváciu politického prostredia a medzinárodné vzťahy, pričom náš geografický záber dnes zahrňuje nielen Európu a USA, ale i nových globálnych hráčov, ako sú Rusko a Čína.
Rusko mnohí považujú za jednoznačnú hrozbu. Ako sa na to pozeráte vy?
Rusko potrebuje Európu a my potrebujeme Rusko, ktoré sa aj napriek „európskosti" nateraz uberá svojou spoločensko-politickou cestou, v ktorej občas dominuje pocit ohrozenia a súperenia. Zatiaľ akosi nevieme nájsť vhodnú platformu a istú dávku pohody nevyhnutnú pre štandardný dialóg. V tomto vzťahu cítiť veľa podozrievavosti, občas i nevraživosť. Asi sú sčasti pozostatkami minulosti a sčasti výsledkom obojstrannej nešikovnosti viesť dialóg. Uvidíme, ako sa novej americkej administratíve, ako aj tej našej európskej, ktorá nastúpi na jeseň, podarí tento dialóg dostať na novú úroveň.
A Čína? Nie je to komunistický monolit?
Už to zďaleka nie je ustrnutá komunistická krajina, ale rýchlo sa meniaca a neprehliadnuteľná veľmoc, ktorá bude čoraz väčšou výzvou pre Rusko, USA i Európsku úniu. Je evidentné, že éra dominancie Západu vo svetovom dianí sa postupne končí. Život, najmä ekonomika, energie, bezpečnosť a životné prostredie nás doslova tlačia k hľadaniu nových foriem dialógu v globálnom meradle.
S Václavom Havlom. Foto - Juraj Bartoš
Patríte medzí výrazné osobnosti tretieho sektora. Jeho úloha sa mení podľa politickej klímy. Ako to vyzerá teraz?
Tretí sektor začali ľudia vnímať najmä za autoritárskeho pôsobenia premiéra Mečiara, hoci sa rozvíjal a pôsobil aj predtým. Zrazu však vstúpil do politickej arény a zviditeľnil sa kampaňami ako Tretí sektor SOS, proti likvidačnému nadačnému zákonu v roku 1996, alebo mobilizačnou kampaňou OK98 za férové voľby v roku 1998. Tieto voľby totiž boli hop alebo trop pre krajinu, ktorú politici typu Vladimíra Mečiara začali vyčleňovať z európskeho civilizačného prostredia. Potom nastúpila za vlády Mikuláša Dzurindu veľká téma - plnenie podmienok pre úspešný vstup do Európskej únie. Dnes už nie sme na osudových križovatkách, ale na štandardnej európskej ceste, ktorá má svoje stúpania aj klesania. Dnes má tretí sektor neporovnateľne viac organizácií, skúseností i finančných zdrojov na svoje aktivity, iba nie sú také viditeľné, pretože mnohé pracujú v oblasti vzdelávania, sociálnych, kultúrnych, environmentálnych a voľnočasových projektov. Občas sa však mimovládky oprávnene pustia i do kritiky správcov vecí verejných, naposledy protestovali pred ministerstvom spravodlivosti.
Tento rok si budeme pripomínať dvadsiate výročie pádu komunistického režimu. Čo nás čaká?
Myslím si, že prichádza čas nástupu novej generácie nezaťažených ľudí, ktorí nechcú spomínať na komunizmus ani na mečiarizmus a chcú sa sústreďovať na úspešné, európske Slovensko.
Hovorí sa, že vláda chce zrušiť zákon o prispievaní dvoma percentami z daní na neziskové organizácie, ako to vidíte vy?
Neverím, že k tomu v tomto volebnom období dôjde. Tretí sektor má dostatok odborných argumentov a kapacít vyjednávať, najmä v Rade vlády pre neziskové organizácie. Predstavitelia štátu si to i v čase ekonomickej krízy nebudú chcieť so sektorom „rozhádzať". Naopak, je potešiteľné, že okrem zachovania dvoch percent sa začali medzi predstaviteľmi štátu a odborníkmi z mimovládnych organizácií rozhovory i o viaczdrojovom financovaní pre tretí sektor.
Ako vnímate súčasnú vládu?
Všeličo mi na charaktere súčasnej koalície a jej štýle vládnutia prekáža. Podľa mňa je tento trojlístok vynútený politickou matematikou a je dočasný. Ak porovnáme Slovensko s krajinami Visegrádskej štvorky, treba povedať, že predvídateľnosť a stabilita kabinetu politicky obratného Roberta Fica sú oveľa vyššie ako v ostatných krajinách nášho regiónu. Je pochopiteľné, že človek je najcitlivejší a najkritickejší k vlastnej rodine a vlastnej krajine. V rámci svojej práce som často na Balkáne a v krajinách na východ od nás. Keď sa vrátim domov, je to ako prísť do kúpeľov. Dvadsať rokov po páde komunizmu je Slovensko štandardná krajina. Dejú sa tu veci, s ktorými človek nemôže byť spokojný, ale máme možnosti a slobodu s nedostatkami zápasiť a žiť slušný, pestrý a relatívne spokojný život.
Beata
Balogová
