O jej práci svedčí vyše 15-tisíc súdnych rozhodnutí. V januári plánovala odísť do dôchodku, namiesto toho sa ANNA BENEŠOVÁ snaží pred disciplinárnym súdom očistiť svoje meno. Zatiaľ bez úspechu. Prvostupňový súd ju v stredu preložil z krajského súdu na okresný.
Sudca by mal byť synonymom pre spravodlivosť. Veríte v spravodlivosť po rozhodnutí disciplinárneho súdu, ktorý vás za údajný zákaz zvukového záznamu na pojednávaní preradil z krajského súdu na okresný?
„Áno, verím. Deväťdesiat percent mojich kolegov nesie kredit pracovitosti a odbornosti. Verím, že moji kolegovia nemajú problém vykonávať spravodlivosť. Iné je už potom, keď vám niekto do vašej rozhodovacej činnosti zasiahne."
Ako sa vám ako právničke počúvalo rozhodnutie disciplinárneho súdu, ktorý vyslovili tiež právnici a o ktorom váš obhajca povedal, že je nezákonné?
„Rozhodnutie je účelové a nesprávne. Chýba mi pri ňom právne zdôvodnenie. Každý rozsudok musí mať právne zdôvodnenie, musí ma niekto presvedčiť, že to rozhodnutie je správne. Ani to, čo je mne kladené za vinu, keby sa skutočne stalo, čo sa však nestalo, nie je dôvodom na disciplinárne konanie. A to je tá podstata."
Ste sudkyňou vyše 30 rokov. Museli dlho hľadať vo vašich spisoch, kým niečo, čo sa hodilo na disciplinárne konanie, našli?
„Myslím si, že áno. Skutočne, okrem materskej dovolenky a jednej maródky, čo som dostala mumps a zlomenej nohy v roku 1983 som bola každý deň v práci. Preto som mala vysokú výkonnosť a aj rozhodovaciu činnosť. Bola som sústavne odmeňovaná, čo ma nepoznal žiaden predseda súdu. Nemala som v živote žiadnu funkciu. Voči mne za tie roky nikto nikdy nič nemohol mať."
Vedeli ste o tom, že sa na vás niečo hľadá?
„Ten návrh jednoznačne súvisí s vecami, ktoré mi boli pridelené. Boli to tie dve Harabinove veci, kde som začala pojednávať. Podanie Tobora Lička (účastník konania, o ktorom rozhodovala - pozn. redakcie) na ministerstvo bolo už rok staré."
Čiže až po roku využili sťažnosť pána Lička?
„Áno. Už rok predtým sa sťažoval. Predsedníčka mu dvakrát odpovedala, že jeho sťažnosť je nedôvodná. Podal sťažnosť na ministerstvo. Preto sa pýtam, prečo tento návrh nepodal minister? Veď ho mohol podať, ak usúdil, že naša predsedníčka nekoná. Mohol to urobiť, ale nie tak, ako zdôvodňovala mne predsedníčka, že ona musí návrh podať, pretože ju odvolajú."
Sklamalo vás, keď ho podala?
„Samozrejme. Povedala som jej: Pre mňa nech ťa nikto neodvoláva. A keď si niečo musela podpísať, za to nesieš zodpovednosť ty. To som ešte nevedela, o aký návrh ide."
Keď ste dostali tie dve Harabinove žaloby na médiá, napadlo vás už vtedy, že z toho vznikne nejaký problém?
„Za tie roky ma každý pozná. Je mi úplne jedno, či na tej stoličke sedíte vy alebo Harabin. Ja mám pred sebou spis, právny problém a Harabin bol takým istým účastníkom konania ako bola druhá strana. Zrejme to sa mu nepáči. Neuvedomil si, že je rovnaká fyzická osoba, ktorá vystupuje v spore a nemám prečo robiť rozdiel len preto, že je minister alebo môj kolega."
V oboch spomenutých prípadoch už súdy rozhodli. Prečo vás potom disciplinárny senát potrestal?
„Zrejme aj preto, lebo nechceli pripustiť účelovosť konania."
Na súde platí zásada, že v prípade pochybností sa musí prikloniť na stranu obžalovaných. Prečo to neplatilo vo vašom prípade?
„To by museli vysvetliť členovia disciplinárneho senátu. Ja som to vyjadrila tým, keď som povedala, že disciplinárny senát by mal byť autoritou, nielen pre sudcu, ale pre toho, kto návrh podáva. Ak senát prijal takýto návrh, nuž treba za tým možno hľadať aj niečo iné."
Keď verejnosť vidí, že takéto rozhodnutie si dovolia sudcovia voči svojmu kolegovi, tak ako má občan ešte veriť v spravodlivosť?
„O tom svedčia verejné mienky. Ak mi niekto povie, že je 25-percentná dôvera v súdy, tak mňa sa to dotýka. Prekáža mi to, že verejnosť má takú mienku o súdoch, o vymožiteľnosti práva a korupcii. Preto som zotrvala. Mohla som odísť."
Prečo je to tak, že verejnosť vidí len tých zlých sudcov?
„Ak sudca neodôvodňuje svoje rozhodnutia tak, aby presvedčil aj účastníka, ktorý v spore nemal úspech, že je to správne, tak musí prísť pochybnosť. Musím ho presvedčiť, že nemôžem ísť ďalej, lebo také sú predpisy a také bolo dokazovanie. Ak sa to nerobí, dostanete domov rozsudok, odôvodnenie vám nič nehovorí a stále ste presvedčená, že vám je ublížené, tak hľadáte spravodlivosť. Ľudia ju stále hľadajú."
Vy ste sa niekedy stretli s tým, že za vami niekto prišiel a žiadal vás, aby ste rozhodli tak, či onak?
„Ja som mala v tomto zlú povesť. Nedá sa povedať, že sa u sudcov neintervenovalo. Ale je intervencia a intervencia. Nikdy som nerozhodla tak, aby som vyniesla opačné rozhodnutie. Aj pokiaľ bolo potrebné kolegovi žalobu zamietnuť, tak som zamietla. Teraz na krajskom súde mi bolo zo strany vedenia povedané, ako by som mala rozhodnúť a to je to, čo ma urazilo a pobúrilo. Mne nikto nebude hovoriť, ako mám rozhodnúť."
Išlo o Harabinove žaloby?
„Aj o tie. Ja som sa proti tomu postavila."
Prečo sa proti tomu nepostavia aj ostatní kolegovia?
„Každý sudca musí povedať sám za seba. To sa nedá ani dokázať, ale je to cítiť z tých rozhodnutí."
Ohlásili sa vám kolegovia po strede?
„Ale áno. Mám veľkú podporu medzi kolegami. Prevažná časť kolegov vie, že toto konanie voči mne je nespravodlivé. Vedia, že mohlo byť riešené inak. Predsedníčka súdu mohla namiesto písomného návrhu využiť svoju kompetenciu a toto vyriešiť, ale v tom prípade by mi nebola pozastavená činnosť a to bolo potrebné."
Prečo sa tí kolegovia neohlásia aj verejne?
„Niektorí sa ohlásii, ale je pravda, že väčšina je pasívna. Vedia, že okamžite by sa mohli nejaké nedostatky vytýkať aj im. Tie má vždy niekto. Ak iné nie, tak vám povedia, že máte reštančnú (starú - pozn. redakcia) vec. A keď mne nemali čo povedať, tak mi našli účastníka, ktorý namieta každého. Použili podanie takéhoto človeka. Pokiaľ sú pracovné porady, tak sa kolegovia ozvú. Povedia, že niečo nie je dobré. Ale zas, aby písali nejaké petície, zrejme do tohto štádia ešte to vedomie nedospelo."
Čo sa musí stať, aby to vedomie sudcov dospelo k tomu, aby sa spoločne ohlásili?
„To je individuálne, ako kto cíti výkon tejto funkcie. Ja som si povedala, že som nerobila sudkyňu 36 rokov preto, aby som sa nakoniec musela pozerať na to, že dôveryhodnosť súdov v spoločnosti, pre ktorú má sudca slúžiť, sa tak vyhrotila. Prekáža mi tá mienka o súdoch. Nikto nepovie, že Benešová je ohromná a tí ostatní zlí, každý povie súd. Prekáža mi, že keď sa ide voliť predseda Najvyššieho súdu, tak pred budovou stoja ľudia s truhlou a napíšu: Zbohom spravodlivosť. To sa ma dotýka a mrzí ma to."
Zaviedol takúto atmosféru Harabin?
„Vždy bola nejaká atmosféra a na niečom sa bazírovalo. Teraz je to jedno z najhorších období, ktoré sa týka rozhodovacej činnosti sudcov."
Je to horšie ako pred rokom 1989?
„Mne sa nestalo, že by za mnou došiel nejaký funkcionár v predchádzajúcom režime a povedal, že musíš rozhodnúť takto alebo takto. Nehovorím, že iným sa to nemohlo stať, ale mne sa to nestalo. Pokiaľ si sudca robil svoju prácu, nikto sa do toho nestaral. Ak prišla háklivá vec, musel ju robiť predseda súdu alebo podpredseda. Či za ním niekto chodil alebo nie, o tom nikto nevedel."
V tomto prípade by teda o Harabinových žalobách mala rozhodovať predsedníčka súdu. Ale on, ako minister, rozhoduje o tom, či zostane predsedníčka vo funkcii. Bolo by to v poriadku?
„Samozrejme. Veď rozsudok musíte vydať a musíte ho podpísať. Teraz vyniesli rozhodnutia moji kolegovia a tak nakoniec Harabin je zo všetkého čistý."
Stretli ste sa už s ním?
„Chcela som, aby ma prijal. Aby mi povedal, že on nedal podnet na moje disciplinárne konanie. Pretože hovorím, že aj zaňho sa môže niekto schovať."
Prijal vás?
„Nie. A z toho vyvodzujem, že keď ma neprijal, tak čo vám z toho vychádza?"
Predsedníčka súdu sa vám ospravedlňovala, keď návrh podávala. Ohlásila sa vám po rozhodnutí?
„Nie, len keď bol podaný návrh. Myslím, že ani jej to dvakrát príjemné nebolo. Aj by som ju pochopila, ale nechápem, pretože ja keď niečo podpíšem, tak si za tým aj stojím."
Mlčala aj pred novinármi. Myslíte si, že aj tým dala najavo svoj postoj k celému konaniu?
„Určite. Len ona môže vedieť, prečo ten návrh podala."
Je ešte autoritou na krajskom súde, keď ostatní kolegovia vidia, čo podpísala?
„Ťažko o tom hovoriť. V bežnom pracovnom živote sudcu je to tak, že ten, kto si robí svoju prácu, tak ani predsedu nepotrebuje. Pokiaľ ten nezasahuje do vašej práce. Môže ju znepríjemniť napríklad zmenou rozvrhu."
V súčasnosti sú žaloby politikov a sudcov na médiá veľmi časté. Súdy o nich rozhodujú rýchlejšie ako o prípadoch ostatných ľudí. Cítite tento rozdiel aj vy?
„Áno, cítim to a som proti tomu, aby boli žaloby vybavované prednostne. Aj pokiaľ išlo o spisy pána Harabina, tak som mu dala mimoriadny termín, lebo som bola o to žiadaná."
Takže existuje tlak rozhodovať v týchto politických veciach rýchlejšie?
„To nie sú politické veci, to sú osobné veci politikov. On je taký istý účastník ako ostatní. To je tá chyba."
Čo si myslíte o sumách, ktoré politici žiadajú?
„Aj tie sumy, proti nim by sa mali novinári ozývať. Mali by byť úmerné a preukázané. Podľa mňa v týchto veciach absentuje dokazovanie, ale to je vec každého sudcu. Ak niekoho zasype v bani a dostanú za to 500-tisíc korún, tak hovorím, že hodnota ľudského života by mala byť vždy vyššia ako česť."
Vo štvrtok nás nechceli pustiť na pojednávanie na Okresnom súde v Michalovciach. Justičná stráž sa pritom odvolala na pokyn predsedu súdu, ktorý vraj musí rozhodovať o tom, či do budovy vpustí novinárov. Je takýto pokyn v poriadku?
„Pokiaľ ide o novinárov a verejné pojednávania, tak každý, pokiaľ nie je závažný dôvod, má právo sedieť na pojednávaní."
Už ste v dôchodkovom veku a mohli by ste mať vlastne pokoj. Máte ešte chuť bojovať za to, aby ste sa vrátili na súd?
„Ťažko hovoriť o bojovaní. Obhajujem svoju osobu a svoje postavenie a celoživotné čestné konanie. Nevidím dôvod, aby mne niekto povedal, že nemôžem byť sudkyňou bez toho, aby mi povedal prečo a zdôvodnil to. Mrzí ma, že moji kolegovia, sa vzdávajú funkcie zo dňa na deň. Každý to zdôvodní niečím iným, ale je to tou atmosférou. Je taká, že človek si povie, že to už nie. Ide o zásah do rozhodovacej činnosti."
Keď nám naposledy poskytla rozhovor sudkyňa Dubovcová, tak bola kritizovaná. Neobávate sa aj vy, že si týmto rozhovorom priťažíte?
„Zatiaľ sa mi to nestalo. Naopak, bola som milo prekvapená, že som mala podporu aj od ľudí, ktorých nepoznám. Bola som tiež prekvapená, že pojednávanie vyvolalo záujem. Neviem, kto tam sedel, ale z ich reakcií bolo vidieť, že sa im to nepáči."
Ak vám trest potvrdia, ostanete na okresnom súde?
„Neviem ešte ako to bude. Chcela som ísť do dôchodku, teda mala by som ísť, pretože dcére sa končí materská dovolenka a bude potrebné sa starať o vnučku."
Autor: Veronika Prušová
Beata
Balogová
