Ako na vás zapôsobil prípad neoficiálneho starobinca v Hronovciach?
„Neprekvapuje ma, že sa to stalo práve v Nitrianskom samosprávnom kraji, ten má dlhodobo problémy akceptovať služby neverejných zariadení. Aj tí, ktorí sú riadne registrovaní, majú veľký problém získať od kraja príspevok na poskytovanie služieb. Takže si viem predstaviť, že dotyčný pán aj rozmýšľal o registrácii, ale keď videl prístup kraja, rozhodol sa ich obísť. Samozrejme, nemožno to akceptovať."
Čo hovoríte na podmienky, v ktorých starí a chorí ľudia žijú?
„Určite sú neprijateľné, o tom niet sporu. Zaujímavé je, že štátny dozor ministerstva sociálnych vecí konštatoval, že úroveň starostlivosti akoby zodpovedala potrebe a prekážala im najmä stiesnenosť ľudí. Ale aj v mnohých oficiálnych zariadeniach, ktoré sme zdedili z minulosti, máme podobné problémy, keď v jednej miestnosti býva osem ľudí a na človeka pripadajú štyri štvorcové metre. Aj keď to nie je až taký extrém, ani toto nie je prijateľné."
Čo je minimum, ktoré by mali takéto zariadenia klientom poskytnúť? Ako ďaleko od toho boli Hronovce?
„Obávam sa, že podmienky v niektorých oficiálnych zariadeniach nie sú až také rozdielne. Máme aj veľmi dobré zariadenia, ale sú aj také, ktoré z hľadiska starostlivosti nerobia oveľa viac ako v Hronovciach. Základný problém je, že vďaka právnej forme, akú si zvolili, sa vyhli akejkoľvek možnej kontrole."
Úrady sa tvária, že nemohli so zariadením nič urobiť. Kto zlyhal?
„Určite sa dalo zistiť, kto tam býva, chodia tam dôchodky, a na základe toho sa dalo zistiť, odkaľ tí ľudia sú a možnú príčinu ich stavu. Obce a župy by im mali ponúknuť inú alternatívu."
Mali by zariadenie zrušiť?
„Ešte som nepočula vyjadrenie ministerstva vnútra, ktoré občianske združenie zaregistrovalo. Mali by preskúmať, či vykonáva činnosť, na akú bolo registrované. Ak poskytujú sociálnu starostlivosť bez registrácie a vyvíjajú cez ubytovanie zárobkovú činnosť, to je asi dôvod na výmaz z registra."
Majiteľ oponuje, že nebyť združenia, väčšina z tých ľudí by skončila na ulici. To je silný argument, nie?
„Otázka je, ako sa tam títo ľudia dostali. Prečo sú tam? Myslím, že preto, lebo sa nevedeli dostať do iného zariadenia a možno pre niektorých ľudí to naozaj bolo jediné riešenie. Keby sa tam nedostali, skončili by zrejme tam, kde boli a kde by asi umreli skôr, lebo by nemali žiadnu starostlivosť."
Zlyhali rodiny týchto ľudí?
„Na základe medializovaných príbehov predpokladám, že väčšina z nich nemá blízku rodinu, alebo sú rodinné väzby také narušené, že ani nevedia, v akom stave ich príbuzní sú."
Čo týmto ľuďom ostáva, keď v poradovníkoch sa čaká roky?
„Čakacie lehoty sú jedna vec a aktuálna potreba druhá. Zákon jasne hovorí, že keď je akútna potreba poskytnúť človeku sociálne služby, tak príslušný orgán má okamžite konať."
Faktom je, že v poradovníkoch čakajú tisíce ľudí.
„Dovolím si tvrdiť, že deväťdesiat percent v poradovníkoch sú ľudia, ktorí nepotrebujú túto službu. Zapísali sa, lebo vedia, že čakacie lehoty sú dlhé a počítajú s tým, že ich zdravotný stav sa s vekom zhorší a chvíľa, keď budú potrebovať opateru, príde. Poradovníky sú veľmi falošný dôkaz o tom, aká je skutočná potreba. Navyše, v neverejných organizáciách sú voľné miesta."
Súkromné zariadenie si však asi nemôže každý dovoliť.
„Ak niekto tvrdil, že v neverejných zariadeniach musíte zaplatiť napríklad 50-tisíc korún ako vstupný poplatok, aby vás vôbec zobrali, tak to isté robia mestské, obecné a župné zariadenia. To, že sa tam platí viac ako vo verejných zariadeniach je len preto, že z verejných zdrojov dostávajú nižší príspevok. Nový zákon o sociálnych službách sa to snaží napraviť a hovorí, že ak neverejný poskytovateľ poskytuje službu vo verejnom záujme, tak má dostať rovnaký príspevok ako verejný."
Čo má robiť človek, ktorého príbuzný sa ocitne odkázaný na pomoc?
„V prvom rade by mal ísť na mestský alebo obecný úrad, vysvetliť im situáciu a poradiť sa s nimi, aký typ starostlivosti by bol pre tohto človeka najvhodnejší. Samospráva posúdi, či je odkázaný na ústavnú starostlivosť a ak áno, je povinná umiestniť ho."
Majú na to dostatok kapacít?
„Podľa našich analýz ich nie je nedostatok. V zariadeniach sú však osoby, ktoré tam nemusia byť a zaberajú miesta urgentným prípadom, ktorí sú na ústavnú starostlivosť odkázaní."
To sú aké osoby?
„Do konca roka platil zákon o sociálnej pomoci a jedinou podmienkou na to, aby sa človek dostal do domova dôchodcov, bolo, aby dovŕšil dôchodkový vek. Ministerstvo sociálnych vecí robilo pred pár rokmi analýzu a napočítali, že až jedna tretina obyvateľov by v zariadeniach nemusela byť, lebo buď nepotrebujú žiadnu službu, alebo by mohli ostať v rodinnom prostredí a vyriešila by to opatrovateľská služba do domácnosti alebo denné centrum, kde by sa mohli ísť cez deň najesť."
Takže zahltenie domovov je systémová chyba umožňujúca vznik takých zariadení ako to hronovské?
„Je to jeden z faktorov nerovnováhy medzi ponukou a dopytom. Ďalší je, že dvadsať rokov, odkedy môže sociálne služby poskytovať aj niekto iný ako štát, sa vytvárajú prekážky, aby alternatívna civilná sieť sociálnych zariadení príliš nerástla. U nás nikdy nebola vôľa dať zelenú súťaži medzi verejnými a neverejnými poskytovateľmi. To sa ukázalo pri schvaľovaní zákona o sociálnych službách, keď poslanci podľahli tlaku ZMOSu a žúp, a rozhodli, že občan si nemôže vybrať zariadenie, kde chce byť, ale určí mu to úrad. Keby si vybrať mohol, rýchlo by sa ukázalo, ktoré sú dobré a ktoré zlé."
Kto má na tom záujem?
„Veľkokapacitné zariadenia, ktoré sme zdedili z minulého obdobia. Majú tisíce zamestnancov, ktorí sa nechcú vzdať svojich pozícií. Ďalšia vec je prístup miest a obcí. Keď prídete na obec, či majú vo svojom zariadení voľné miesto a oni nemajú, zapíšu vás do poradovníka, ale neponúknu vám súkromné zariadenie, lebo tomu musia platiť príspevok. Takto im žiadne náklady navyše nevzniknú."
Demografický vývoj naznačuje, že domovov dôchodcov bude treba čoraz viac. Robíme v tejto oblasti dosť?
„My hovoríme, že bude treba viac služieb, ale to neznamená, že aj viac domovov. Podľa našej analýzy ponuky a dopytu len v dvoch krajoch je mínusová bilancia."
Kde je najväčší nedostatok miest?
„V Bratislavskom a Trenčianskom kraji. Majú relatívne dosť zariadení, ale málo osôb, ktoré sú opatrované blízkou osobou v domácnosti, hoci na opateru prispieva štát. Je tam najdynamickejší hospodársky rozvoj a ľudia nezostanú doma, aby opatrovali príbuzného, ale hľadajú profesionálnu službu a zaplatia. V krajoch, kde je vysoká nezamestnanosť, pomáha opatrovanie v domácnosti riešiť nezamestnanosť ľudí."
Postupne sa rozvíja celá krajina.
„Otázka je, či budovať zariadenia, alebo sa snažiť udržať človeka čo najdlhšie v prirodzenom rodinnom prostredí a tam mu poskytovať služby. Veľmi dobrým riešením je podporované bývanie pre seniorov. Rozšírené je v Dánsku, kde domovy dôchodcov prestavujú na nájomné domy pre starších ľudí, za ktorými dochádza opatrovateľka."
Aká je úroveň služieb v oficiálnych zariadeniach?
„Stále máme veľké rezervy. Napríklad v správaní personálu. Ak ležíte vo svojej izbe a niekto tam vrazí bez zaklopania, tak to nie je v poriadku. Alebo otázka režimov, napríklad návštevné hodiny. Prečo by za vami príbuzný alebo priateľ nemohol prísť hocikedy, veď je to ako váš domov. Ďalšia vec je, že režim sa vynucuje. Ak ide dedo na toaletu a sestrička mu povie, dedo, teraz sa má spať, tak kde sme?"
Zaostávame za krajinami EÚ?
„Veľmi, najmä v otázke individuálnej voľby. Vo svete klient rozhoduje, čo potrebuje. U nás má zariadenie program a musíš ísť podľa neho. Ďalšia vec je, že zariadenia sú zatvorené. Keď sú ľudia aspoň trochu mobilní, mali by fungovať v meste, no my im vyrábame bufety, kaplnky, všetko za múrmi zariadení, len aby sa nedostali von."
Je Slovensko pre seniorov sociálny štát?
„Sociálne služby neboli prioritou žiadnej vlády. Dúfali sme, že zelenú neštátnym zariadeniam dá vláda Mikuláša Dzurindu, ale najskôr sa musela riešiť Sociálna poisťovňa, potom nezamestnanosť, dávky v hmotnej núdzi, 〜a keď sa mali konečne riešiť sociálne služby, skončili. Hovorili sme si, nič to, nastupuje pani Tomanová, ktorá bola riaditeľkou odboru sociálnych služieb, azda to bude jej srdcová záležitosť. Ale opäť sa rieši druhý pilier, všetko je dôležitejšie ako sociálne služby."
Keby ste mali povedať jednu vec, čo seniorom u nás chýba, čo je to?
„Iný pohľad na nich. IVO pred časom analyzoval médiá a obraz seniora v nich. Seniori boli škaredí, chudobní, otravní, boli problémom a záťažou, nič pekné akoby sme na starobe nenachádzali. Mali by sme sa na seniorov dokázať pozrieť ako na časť spoločnosti, ktorá nie je len príjemcami dôchodkov a služieb, ale ktorá by mala mať vytvorené aj podmienky na aktívnejšiu činnosť. Nedávno sme sa v jednej obci pýtali, aký prístup majú ľudia s obmedzenou pohyblivosťou do desiatich verejných objektov. Okrem kostola bolo všetko bariérové. Ako sa majú dostať do kultúrneho domu, na obecný úrad, do banky, na poštu? Takto ich vytláčame z nášho priestoru a izolujeme."
Beata
Balogová
