Reportáž priamo zo stanu, kde zomrel jeden z účastníkov festivalu Pohoda a desiatky sa zranili.
TRENČÍN. Nijaké varovanie. Cez hudbu A.M.O nebolo počuť vietor hlučnejší ako inokedy. Jeho prúd zrazu len nadvihol bočnú stenu asi tridsať metrov dlhej O2 Arény. Tá so sebou do vzduchu zobrala aj kovové zábrany a konštrukciu, lietal aj kov.
Stál som v tom momente na opačnej strane arény, iba niekoľko metrov od pódia. Strecha nado mnou sa otvorila. Zvuk trhania plachty prehlušil hudbu, ktorá o chvíľu aj tak stíchla. Stan sa pohol, v šoku sme uskočili. Mal som šťastie, plátno a kovy nás minuli, skončili sme v tej niekoľko štvorcových metrov veľkej trhline, plátno odniesol vietor o niečo ďalej.
Stan zmizol, zostal len mŕtvy a zranení. FOTO: TASR
Niektorí utekali zbytočne, modrá plachta ich prikryla. Padajúca konštrukcia prerušila prúd, zhasli svetlá, namiesto ticha však prišli vydesené výkriky ľudí. Trvalo to celé asi päť sekúnd. Ten stan pochoval Pohodu. Až o niekoľko desiatok minút sme sa dozvedeli, že v ňom zahynul aj jeden človek a ďalší traja sú vo vážnom stave.
Masa ľudí sa pohla čo najďalej od trosiek stanu. Videl som, ako niekto márne bojuje s obrovskými franforcami plachty, nedokázal ich nadvihnúť.
Pohľad zvnútra O2 arény v momente kolapsu
všetky videá z pádu stanu fotografie z tragédie
Asi desiati sme priskočili, dvíhali sme masu plastovej strechy a snažili sa zistiť, či pod ňou niekto neuviazol. Pridávali sa viacerí, o chvíľu sme už hlava pri hlave zdvíhali nad seba kruh plachty, rolovali ho, aby sme sa dostali k uviaznutým.
Miestami bolo to závažie príliš ťažké aj pre takú veľkú skupinu. Spod plachty zneli burcujúce nadávky. Až potom mohlo pár dobrovoľníkov prehľadať miesto pod ňou.
Kliknite - obrázok zväčšíte.
Pod stanom
Prišla zdanlivá úľava, nik tam bezvládne neležal. Akoby bolo všetko v poriadku, padnutý stan len drobná nepríjemnosť. Keď sme sa však dostali opäť na vzduch, všetko bolo inak.
Na vydláždenej ploche, teraz už pod holým nebom, ležali po bývalej aréne asi dve desiatky krvácajúcich ľudí.
Krv im stekala najmä z hláv, jeden sa nevedel pohnúť a nedokázal to ani povedať. Ďalšieho kamaráti usadili, vyzeralo to na zlomenú ruku aj nohu. Vtedy prišli prvé sanitky, okolo ranených sa tvorili hlúčiky záchranárov. Na to všetko padal hustý dážď.
Sanitky a žlté vrecia
„Všetky sanitky sem,“ kričal už jeden zo záchranárov do vysielačky. „Všetci, ktorí neviete pomôcť, rýchlo preč,“ hovoril ďalší. Chaos tým neupokojil, ani nás úplne nevyhnal.
Ranených sme prikrývali igelitmi, ktosi si vyzliekol aj tričko, ktoré ešte pod mikinou nebolo úplne premočené. Dvaja chlapci ležali pred rozbúraným pódiom. Nemali viac ako dvadsať rokov, obaja boli prikrytí, bola im však zima. Ten, ktorému som videl do tváre, drkotal zubami a neprítomne pozeral pred seba. Z čiel im obom tiekla krv.
Keď už nebolo čím krvácajúcich chrániť pred chladným dažďom, vrhli sa ľudia na žlté vrecia s plastovým odpadom. Čoskoro po nich zostala iba neforemná kopa pivových pohárov. Mal to byť svetový rekord v triedení odpadu, teraz tie žlté vrecia chránili pred dažďom. Hlúčiky okolo ranených pribúdali. Záchranárov však stále nebolo dosť.
Bezmocní
„Rozoberte ten plot, aby sa sem dostali ďalšie sanitky,“ kričal na nás chlapík v červenej kombinéze s vysielačkou v ruke. Kovový plot sme odtiahli za pár minút. Záchranárske majáky vtedy stále blikali na mieste, lekári zisťovali, ktoré prípady sú najvážnejšie a treba ich čo najskôr odviesť do nemocnice.
Prišiel už aj Michal Kaščák, vyzeral, že vie, čo robí, i keď aj na ňom bolo vidieť zdesenie. Vtedy nás už policajti vytlačili ďaleko od zranených. Dezorientovaní, hoci aj nasilu, sme chceli pomôcť. Naozaj sme prekážali.
„Teraz tam nechoďte, je lepšie nechať záchranárov robiť svoju prácu,“ zastavoval mladík starší manželský pár. „Jasné,“ odvrkol mu muž, trochu do neho strčil a pokračoval ďalej. V troskách hľadal svoje dieťa. Jeho nevyháňala ani polícia.
Koniec
Asi pol hodinu po páde arény prišiel Michal Kaščák do najbližšieho stanu, kde sa pred dažďom ukrývala asi stovka ľudí. „Už hrať nebudeme, Pohoda sa končí,“ oznámil stále tak trochu neveriacim návštevníkom.
Keď asi dve hodiny predtým, o tretej popoludní po koncerte Živých kvetov na hlavnom pódiu varoval pred blížiacou sa búrkou, nevyzeralo to vážne. Áno, rodinám s malými deťmi odporučil radšej z festivalu rovno odísť, všetci však verili, že riedke kvapky, ktoré vtedy padali, veľmi nezosilnejú. Napriek tomu Kaščák načas zatvoril hlavné pódium a varoval, že možno budú ľudí vytláčať z väčších stanov, pre ich bezpečnosť.
„Už sa neskrývajte vo veľkých stanoch, prídu ďalšie návaly vetra,“ hovoril pred šiestou, neďaleko zbúranej arény. Poslal všetkých radšej domov. Keď sme premočení išli do stanového mestečka zbaliť si veci, povedal niekto vedľa mňa. „Počul si, vraj je jeden mŕtvy.“
Ľudia sa snažili pomôcť, ako vedeli. Veľmi rýchlo boli na mieste prví záchranári. FOTO – 1. a 3. TASR, 2. SITA
Beata
Balogová
