Učebnica pre politológov od akademika sa podobá na diplomovú prácu študenta. Kto koho kopíroval?
BRATISLAVA. Rovnaká postupnosť faktov, presne tie isté odvolania na literatúru, na slovo rovnaké vety či citácie.
Politológ Peter Horváth, ktorého si niektoré médiá veľmi obľúbili, vysvetľuje podobnosť svojej knihy s prácou jedného z jeho študentov svojsky. Prorektor Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave tvrdí, že totožné texty sú výsledkom rovnakej témy a náhody.
Niekoľko strán z prvej kapitoly diplomovej práce Mareka Hrušovského a z knihy Úvod do politických vied, ktorej spoluautorom je Horváth, je takmer rovnakých. Upozornil na to Oskar Bardiovský vo svojom blogu.
Náhoda alebo kopírovanie
Expert na citovanie diel Dušan Katuščák hovorí, že to nie je v poriadku. „Je to príklad plagiátorstva. Poškodený autor by sa mal domáhať nápravy. Nedá sa to riešiť bez aktivity dotknutej osoby.“ Katuščák hovorí, že z porovnania oboch materiálov nevie určiť, kto koho vykradol.
Horváth tvrdí, že text písal prvý – v roku 2002 ako pomôcku pre študentov a ako školiteľ poskytol literatúru svojmu študentovi Hrušovskému.
„Potom vznikla diplomovka z tých istých kníh a z tých istých materiálov,“ vysvetľuje podobnosť Horváth. „Z tých istých kníh môže vzniknúť niečo výrazne podobného,“ povedal Horváth s tým, že ani študent nevykradol jeho text. Oficiálne Horváthova učebnica vyšla dva roky po odovzdaní diplomovej práce, v roku 2005.
Hrušovský, ktorý dnes tiež pôsobí na UCM, hovorí, že jeho text je jedinečný. Vylúčil, že by sa inšpiroval Horváthovým textom. Diplomovú prácu napísal na prelome rokov 2002 a 2003.
Pomôcka pre študentov
„V marci 2003 ma pán Horváth požiadal, aby som upravil prvú kapitolu ako pomôcku pre študentov prvého ročníka, ako základy o politických stranách. S tým som súhlasil, dal som mu ten text,“ povedal Hrušovský.
Potom Hrušovský úspešne ukončil štúdium a zo školy odišiel. Na univerzitu sa vrátil v roku 2007.
Prvá kapitola diplomovky vyšla aj v Slovenskej politologickej revue v roku 2004, kde je Horváth redaktorom. Text s názvom Teoretické vymedzenie pojmu politickej strany však Hrušovský nepripravil. „Tá práca v revue vyšla bez môjho vedomia,“ hovorí. „Doktora Horvátha sa na to spýtam,“ povedal.
Horváth najskôr tvrdil, že študenta vyzval, aby upravil diplomovku k autorstvu, potom, že Hrušovského neoslovil a napokon si už na to nepamätal.
Horváth síce v učebnici uviedol rovnakých autorov ako Hrušovský na konci v zozname literatúry, no v konkrétnych pasážach necituje ani ich, ani študenta. Podľa Katuščáka by mal.
V jeho texte sa totiž objavujú viaceré vety totožné s vetami Hrušovského. Za plagiátorstvo sa pritom považuje aj nedôsledné uvádzanie odkazu na čerpanú literatúru. Viaceré dlhšie pasáže sa potom často líšia jediným slovom, či napríklad tým, že namiesto slova väčšinou používa Horváth slovo zväčša.
Ak autor uvedie zdroj, ktorý „kopíruje“ alebo parafrázuje, je to v poriadku, vysvetľuje Katuščák. „Ak však niekto použije dielo iného autora a neuvedie jeho meno, ide o plagiátorstvo.“
Ak by aj bola pravda, že „pomôcku pre študentov“ napísal Horváth, musel by si Hrušovského podobný text všimnúť. Ako jeho konzultant totiž na jeho diplomovú prácu písal posudok.
Aj akademici kopírujú
Katuščák hovorí, že plagiátorstvo sa často objavuje u študentov. „S plagiátmi sa však môžeme stretnúť aj v opačnom garde, keď si pedagóg 'požičia' dielo študenta, neuvedie zdroj.“
V pedagogickej praxi sa často stretáva aj s kompilátmi, teda s prácami, ktoré sú zostavené celé z cudzích diel a myšlienok a nie vždy sa uvádzajú zdroje.
Ani o kľúčnej kosti nevzniká originál
Politológ PETER HORVÁTH sa bráni, že text napísal ako prvý.
Ako si vysvetľujete, že sa oba texty zhodujú?
„Ja tam až takú zhodu obsahu nevidím. Po druhé, je to študijný materiál pre prvý ročník. To znamená, že sú v ňom použité veci, ktoré nie sú vôbec originálne, ktoré sú elementárne poučky. Tak ako sa nedozviete nikde o kľúčnej kosti a kdekoľvek niečo iné, tak aj v mojom diele sa nedozviete absolútne nič iného.“
Kedy vznikol váš text?
„Študenti majú môj materiál od roku 2002. Knižne bol vydaný na prelome rokov 2004 a 2005.“
Odborník na plagiátorstvo hovorí, že texty sú príkladom plagiátorstva.
„Najskôr vznikol môj text, potom vznikla diplomovka študenta z tých istých kníh a materiálov. Ako školiteľ som mu požičal tie isté knihy, ako som používal ja. Preto z tých istých kníh môže vzniknúť niečo výrazne podobné. Najprv bol môj text a potom vzniklo niečo, čo som dal uverejniť ako redaktor Slovenskej politologickej revue. Úvodnú kapitolu z diplomovky študenta, ktorému som bol školiteľ.“
Chcete tým povedať, že vás bývalý študent vykrádal?
„Absolútne nie. Je to úplne normálne a samozrejmé, keď píše o tom istom a keď ho vediem k tomu istému. Ako školiteľ trvám na niektorých vetách a formuláciách, ktoré tam musia byť.“
Ako sa ocitol text z prvej kapitoly jeho diplomovej práce v Slovenskej politologickej revue, ktorú vediete?
„Ja som ho zobral po dohode, alebo už neviem, či to bolo po dohode. Tento študent dostal cenu za najlepšiu diplomovú prácu, takže som v roku 2004 zobral tú jeho kapitolu, azda som ju redakčne upravil, to už si nepamätám. A bola uverejnená ako študentská práca.“
Vylučujete akúkoľvek inšpiráciu z textov vášho bývalého študenta?
„Inšpiráciu, samozrejme, vylučujem. Z rovnakých kníh vznikli niektoré formulácie, ktoré sú zhodné, nie sú originálne ani moje, ani toho študenta.“
Keď to nie je váš vlastný text, prečo ho publikujete pod vaším menom?
„Je tam napísané, že je to učebnica pre prvý ročník. Tá oboznamuje študentov s konkrétnymi elementárnymi znalosťami. Stále hovorím, že je to anatómia a má naučiť, čo je strana či parlament, elementárnu definíciu. Nie je to vedecká práca, je to učebnica pre prvý ročník na vysokej škole.“
Odpisovanie nie je raritou
Problémy s pôvodnosťou textov mali viacerí. Dokonca aj ľudia v službách štátu.
1. Braňo Ondruš
Riaditeľ komunikačného a informačného odboru Úradu vlády, komunálny politik, bývalý šéfredaktor ľavicového týždenníka Slovo, exmoderátor spravodajstva televízií Markíza a Joj skompiloval texty experta na dôchodkové sporenie z bruselského Inštitútu CEPS Juraja Draxlera. Jednostranne pospájané Draxlerove myšlienky publikoval v Slove bez vedomia autora, ale pod jeho menom, ako hlavnú tému čísla.
2. Pavol Dinka
Člen Rady pre vysielanie a retransmisiu, bývalý šéfredaktor Hlasu ľudu, mediálny analytik a vysoký úradník ministerstva kultúry za éry Ivana Hudeca z HZDS použil seminárnu prácu šéfredaktora sme.sk Tomáša Bellu. Ten ju ako študent tretieho ročníka žurnalistiky zverejnil pred ôsmimi rokmi na internete. Dinka priznal, že text nie je jeho. Použil ho v knihe Slovenské masmédiá – metódy manipulácie. V náklade tisíc kusov ju vydala Matica slovenská.
3. Marián Tkáč
Člen Rady Slovenskej televízie a bývalý viceguvernér Národnej banky Slovenska, autor komentárov v mesačníku ExtraPlus a bývalý pedagóg na Ekonomickej univerzite v Bratislave, napísal skriptá Hospodárske dejiny, ktoré sú z veľkej časti neoprávneným použitím cudzieho diela. Rektor Ekonomickej univerzity Rudolf Sivák Tkáča nepodržal a ten musel z univerzity odísť.
Beata
Balogová
