ROZHOVOR KAROLA SUDORA

Zuzka Chovanová: Aby zrádnik na toho prišiel, čo euro vyrobil

Darmo sa niekto bude obliekať na hábach, keď nemá v srdci, tvrdí v rozhovore o živote na dedine v minulosti 78-ročná Zuzana Chovanová.

Narodila sa v roku 1931 v Príbelciach (dedina neďaleko Veľkého Krtíša), v ktorých strávila celý život. Pochádza z chudobnej rodiny, má troch súrodencov. Vychodila len šesť tried základnej školy, potom musela pracovať. Od detstva tvrdo drela na poli, pásla(Zdroj: Dana Salajová)

Keď sme za ňou prišli, netušili sme, že na druhý deň vznikne rozhovor. Potulovali sme sa v blízkom okolí a pani, pasúca kozy pod pieskovým lomom, nám ju odporučila ako človeka, u ktorého nájdeme domáce vajíčka.

Vyskúšali sme. Vajíčka síce práve nemala, ale dala sa s nami na záhrade do reči a my sme vedeli, že je to človek, s ktorým chceme pobudnúť dlhšie. Nevysvetliteľné.

Na druhý deň sme vošli do jej dvora a keď nás uvidela, priznali sme, že by sme s ňou radi urobili rozhovor o tom, ako sa kedysi žilo na dedine. „Hybajte dnu," povedala ochotne. O chvíľku sme mali pred sebou vyčarené jedlo aj vínko. Dedinská pohostinnosť.

Lepšie sme natrafiť nemohli. Vrásky, zodraté ruky, ale zároveň krásne oči, milý úsmev a sálajúca pohoda. Život jej pritom uštedril rany, pre ktoré by jej nikto nemohol vytknúť ani zatrpknutosť.

Je to typ človeka, ktorého slová sa ťažko prepisujú do počítača, pretože nikdy nedokážu úplne vystihnúť atmosféru. Aj preto sme pre zachovanie autenticity ponechali mnohé jej vyjadrenia presne tak, ako ich vyslovila na svojom podstienku.

Sedemdesiatosemročná Zuzka Chovanová. Žena jednoduchá a čistá.

Čím bol váš otec?

Už od šiestich rokov slúžil u rôznych gazdov, pásaval ovce. A nepustili ho prespať ani len do izby, musel nocovať vo válove pri ovciach.

Taká práca sa oplatila?

Čo im len okrušok chlebíka dali. Boli sme štyri deti, tak ho ani nezjedol a radšej doniesol nám.

Jeho plácou bol len chlieb?

Áno, to boli ťažké časy. K tomu ešte polievka. Neľahko sa nám žilo. To len málokto pochopí. Bieda bola veľká, ani to neviem vysvetliť.

Vaša mama sa doma starala o deti. Bolo vôbec zvykom, aby šla vtedy žena do práce?

Nie, nie, kdeže. Len doma sa robilo. Veď toho nebolo málo. Okolo sena, zemiakov, okopávalo sa, hrabalo, pásli sa zvieratá, do toho starostlivosť o deti, domácnosť. Chlapi ešte chodili do hory a pílili tam drevo. Patrilo urbáru a mali za to trochu peniažkov, aby bolo na chlebík. Tešte sa, že nepoznáte biedu.

Zemiak v šupke, k tomu mliečko, z toho sa nedá ochorieť

Dokedy ste chodili do školy?

Šesť tried som vychodila a tým to zhaslo. Ďalej som nešla, veď bolo treba tvrdo drieť. Za čo by som študovala? Boli sme chudobní, naši nemali na školy. A doma som bola rada, rodina bola súdržná.

Rodičom sa vykalo?

No samozrejme, ako inak. Boh chráň tykať. Dnes sa tyká a deti aj vďaka tomu neprechovávajú voči rodičom rešpekt.

Keď sa končila druhá svetová vojna, mali ste štrnásť rokov. Pamätáte si na ňu?

Veľmi nie, na zlé chce človek zabudnúť. Viete, ako to je, keď ste mladô. Veľmo sme sa o to nestarali, všetko bolo na rodičoch. Spomínam si, ako sme sa museli vysťahovať do pivníc v pieskovej bani. Kto sa chcel ukryť, šiel tam, ale nebolo to povinné. Potom však do jednej pivnice udrela bomba, naľakali sme sa, že pobije aj nás, a šli domov. Trápenia bolo veľa, ale vojnou neskončilo. Viete, ako to je po fronte.

Cez dedinu prechádzali Nemci aj Rusi?

Pravda, jedni aj druhí. Nejeden človek bol vzatý do zajatia. Jedna tetka z dediny Nemcom povedala, nak ich šľak trafí. Rozumeli jej, tak jej zlikvidovali dom. Predok sa celý zrútil. A len za to, že im zahrešila.

Čo sa jedávalo za vašej mladosti?

Ľudia moji, však zemiak varený, pečený, k tomu sme mali dve kravy, takže sme dojili, aby bolo dobré a frišné mlieko, smotana, tvaroh. A boli sme veru zdraví, nie ako dnes.

Mávali vtedy deti alergie?

Nemali! Alebo o nich nevedeli. (smiech) A z čoho by ich asi tak mohli mať? Nikdy som o takom nepočula. Na raňajky jedli zemiak uvarený v šupke, k tomu mliečko, veď z toho sa ani nedá ochorieť.

Kakao nie?

Ale choďte, po takom niečom nebolo ani stopy. Najviac sa varievala kapusta. Vtedy sme jednoducho nemali za čo nakupovať, takže čo sme si nedopestovali alebo nedochovali, to sme ani nemali. Boli sme chudobná rodina, nevyskakovali sme. Čo sa nenarodilo, to nebolo. Ale dreli sme riadne, zemiakov sme mali aj po sedemdesiat vriec.

3.jpg

Hrávali sme sa s ovcami, husami a kravami

Na poli ste trávili detstvo aj vy.

No pravda. Prišli sme zo školy, otec vydal rozkaz a bolo. Hrable, vidly, všetko, čo bolo treba.

Neprekážalo vám to?

Veď sme nemohli nadávať, to sa nedalo. Otec by nás potom aj rozšklbal. Bol prísny. To nie, ako teraz, že ta idem do kina, ta do iného čerta. Keď otec zavelil, že jeden pôjde husi pásť, druhý kravy, tretí a štvrtý na pole, nebolo debaty. Stačilo sa zle pozrieť a už sme mali na chrbte naložené. Dreli sme od rána od ôsmej aj do deviatej večera. Ale boli sme zdraví, nikto nemal infarkty ani vysoký tlak. A dnes sú už dvadsaťroční bezvládni, samé porážky a iné choroby, ktoré sme nepoznali.

Keď prišla žatva, chlapi pekne kosili a my sme za nima zberali. Takje mozole som mala, že... Tuho som asi držala ten kosák, aj som mladá bola, človek všetko nevládal. Keď otec videl moje ruky, pozrel na ne a vraví: „No dobre, zajtra teda nemisíš na pole." A keď prišlo ráno, už som len počula: „Zuza, ideme žať!" Ruky mi poviazal namočenou vreckovkou a pekne som pracovala celý deň, hoci som plakala. Nemohla som odporovať rodičom, ako sa to deje dnes. My sme nemali čas na blbosti, vtedy deti nepili a natárali sa po krčmách. A čo, nak si robia, čo chcú. Ako sú vychované, také budú.

Dnes si môžu dovoliť sladkostí, koľko im hrdlo ráči. Čo dobrého ste si dávali vtedy?

Jáj, no ak si myslíte, že sme sladké kupovali z obchodu, tak to nie. Piekli sa štrúdle či tvarohové lepne. Takô nám mama, neskôr aj svokra pekávali. Štrúdľa bola každú nedeľu. S tvarohom, kapustou, makom, podľa toho, čo sme mali doma.

Ako vyzeral tvarohový lepeň?

Nepoznáte? To je také kysnuté cesto. Navrch sa dal tvaroh, bolo to okrúhle a veľmi chutné.

Pilo sa vtedy veľa?

My sme boli čeľaď, čo už sa nám len hrozna mohlo urodiť, nič moc. Ale priznávam, že chlapi si dali pri raňajkách pálenča a pri obede víno. Iba po poháriku, veď sa muselo ísť do roboty.

S čím ste sa v detstve hrávali?

S ovcami, husami a kravami. Za tým bolo treba behať, to nebolo ako dnes, že sú lány, kde môžete vo veľkom pásť. Ľudia mali také malé políčka, len také kúske, ako tento dvor, a statok vám nesmel zbehnúť na susedov pasienok, inak bolo zle. Našimi hrami teda bolo to, že sme v kuse pracovali.

Ľutovali ste niekedy, najmä pri pohľade na dnešných mladých, tvrdé podmienky?

Ani nie. Robota človeku pomáha. Flákať sa, to nie je pre mňa.

6.jpg

Byť by som sa nechytila pána Boha, tak už tu nie som

Kde ste sa zoznámili s manželom?

V dedine, však ako inak. Na nejakej akcii, asi na zábave. Pekne živá hudba, aj gajdoš bol. Na zábavách sme tancovali, zabávali sa, proste pochabili. Ako všetci mladí ľudia. Ale iba v sobotu, lebo v pondelok sme už museli byť oddýchnutí na robotu.

Aká bol svadba? Vydávali ste sa v roku 1949.

Pekná, začala sa už v stredu, lebo odvtedy sa pripravovala. V sobotu bol obrad. Mala som osemnásť, mladá som bola, ale vtedy sa ľudia skoro brávali. Mali sme okolo štyridsať ľudí. Tu, v tomto dome.

K viere vás viedli odmalička?

No samozrejme, to muselo byť. Modlilo sa, spievalo, aspoň raz do týždňa. V nedeľu pri raňajkách nás starí rodičia posadili okolo stola a povedali, že ideme spievať. Takže najskôr pobožná pesnička, až potom sa mohlo jesť. Modliť sa treba pred každým jedlom. Večer sme sa už ako deti museli samje modliť.

Pomohlo vám to?

Ja vravím tak - byť by som sa nechytila pána Boha, tak už tu nie som. Zažila som také trápenia, že bez neho by to nešlo. Nebohý pán farár mi po smrti manžela povjedau, aby som sa pevne chytila ruky Božej, lebo mi pomôže a všetko prejde.

A prešlo?

Bola to pravda, ale viete, keď prídete o svoju oporu, niet ľahko na svete. Je taká pesnička, ktorú som mala rada:

Päť je studní,

z nichž spasený

pokoj, radosť, život, moc,

tečie ku mne ustavične

a deň obráti mu v noc.

Pekná.

Tak vidíte. A tá ma povzbudila. Keď som prišla do chrámu a sadla si, nazdala som sa, že všetko zlo zo mňa odišlo. Cítila som to. Viera uzdravuje.

Smrť manžela vás zasiahla, navyše bola nečakaná.

Bola som tak zrútená, že som nevedela, ako ďalej. Viete, čo to bolo prežívať? Bez Boha by to nešlo. A dnes ho mladí ani neznajú. Neboli k nemu vedení. To je škoda, lebo veľa zla je okolo. Dobrota sa vytratila.

4.jpg

Keď mi tak Pánbožtík nadelil, asi vedel, čo robí

Prečo ste nemali deti?

To vie len ten nad nami. Nemohli sme. Keď sa nám nedarilo, chceli sme si vziať Janíka za svojho. To bol bratov chlapec, čo nás mal veľmi rád, často sem chodieval. Ale motorka ho zabila.

Ako sa to stalo?

V nedeľu som si ľahla a sa mi zazdalo, že niekto zakríkol: „Janka motorka zabila." Vyletela som, bežala, ešte ma ženy na priedomí prehovárali, že sa mi to len snívalo. Ale oproti šla jedna žena a potvrdila to. Chudáčik, mal len desať rokov. Šiel na bicykli, motorkár ešte zatrúbil, aby mu nepodbehol, ale on sa zľakol, stočil doľava, buchol do neho a spadol. Autá chodili okolo, ale nikto nepomohol. Až jeden z Bratislavy sa zľutoval. Vzal ho do Veľkého Krtíša, ale už nebolo pomoci. To bol veľký a smutný pohreb.

Janko bol syn vášho brata. Mohli ste si ho osvojiť?

Áno. Oni mali so ženou viac detí, starali sa o ne, ale videli, ako sa my s manželom bez potomkov trápime, tak boli ochotní nám Janka dať, veď sme boli svoji. Chceli nám pomôcť. Ale v roku 1970 to tá motorka všetko ukončila.

Dva roky na to ste prišli o manžela. Tiež pri autonehode.

Jáj, vždy si tak hútam, že Pánbožtík ma má asi rád, keď mi všetkých berie, keď mi dal toto všetko prežiť. Viete, čo to bolo smútku? Pri Žiline sa to stalo. Nechcelo sa mi žiť.

Čo sa vlastne udialo?

Manžel šiel aj s kolegami služobne v aute, bola hmla, február, čiže aj klzko. Ten, čo šoféroval, sa rozhodol pri Strečne predbiehať, ale oproti šlo iné auto, vetrieska. Viete, aký to bol náraz? A ako to už býva, vinníkovi sa nič nestalo, ani škrabanec. Lekár povedal, že ak manžel prežije dvanásť dní po operácii, bude to úspech. Presne na dvanásty deň pošiel.

Lekár mi zavolal, že je zle, tak som stála na ulici v Žiline, kde som nikoho nepoznala, a plakala, nariekala. Jedna pani sa pristavila, čo plačem. Povedala, že sa nemám báť a ísť s ňou, vraj ma pritúli. Aj som u nej nocúvala. Lekárovi som povedala, že ak manžel umrie, hodím sa pod prvé auto. Sestričky mi však dali tabletky a bolo. Nikdy na ten osudný úder nezabudnem, kým žiť budem. Ostala som tak sama. Pritom sme sa veľmi radi mali. Už som potom nikoho nechcela. A aby toho nebolo dosť, v tej istý rok mi aj svokra zomrela.

Veľa blízkych v krátkom čase - Janko, manžel, svokra...

Prv mi ešte pošla sestra v roku 1969. Štyria ľudia za tri roky, a v roku 1978 zase otec. Mamička mi zomrela ešte v päťdesiatych rokoch. Ale čo, musím byť spokojná. Keď mi tak Pánbožtík nadelil, asi vedel, čo robí. Proti Bohu sa neradno rúhať.

Aj súdržnosť medzi ľuďmi sa míňa. Už jej je koniec

Premýšľali ste, prečo niekomu Boh naloží taký kríž a iní kradnú, ubližujú, napriek tomu sa im nič nestane?

Jáj, nebojte sa vy, veď príde aj na nich. Pan farár, čo už v roku 1974 umreli, mi povedali, že Božie mlyny melú pomaly, ale isto. Každý si príde na svoje. Tomu ja veľmo verím. Mňa by nikto nepresvedčil, že je to inak, aj keď som mala ťažké chvíle.

Dnes máte krásny vek, stále ste čiperná, pracujete na poli. Asi nie je príjemné sledovať, ako vaša generácia postupne opúšťa tento svet.

Veru tak, cítim sa už opustená. Kamarátky, všetci naokolo postupne umierajú. Taký je život, nie sme tu večne. Aj som sa hanbila kedysi chodiť medzi ľudí, ako som bola sama a opustená. Viete, ako to je. Keď človek všetkých blízkych pod čiernu zem vyprevadí, ako mu môže byť? Všakovak, ale dobre veru nie.

Keď sme včera debatovali v záhrade, povedali ste, že úroda nestojí ani za fajku doháňu. Čo je doháň?

Také neviete? Tabak predsa. (smiech) Naši starkí fajčili fajky, nie cigarety. Doháň bol dôležitá vec v dome.

Stále platí, že na dedine každý každému vidí do taniera? A nemyslím tým dediny s novými vilovými štvrťami, ale také, ako Príbelce.

Ubúda toho, každý má dosť svojich starostí. Už je to inak. Aj súdržnosť medzi ľuďmi sa míňa. Už jej je koniec. Keby niektorí videli, že sa topíte, hádam vás ešte potisnú. Do vody. Závisť panuje, ľudia sa zlí. Človek môj dobrý, vy to tak nevidíte?

Vidím, ale neviem, prečo je to tak.

Lebo dnes ľudia pána Boha neznajú. Keby ho znali, uvedomili by si, že nešťastnému treba pomôcť, nie ubližovať. Väčšina však len seba vidí.

5.jpg

Darmo sa niekto bude obliekať na hábach, keď nemá v srdci

Dievčatá sa zvyknú parádiť. Ako to bolo na vtedajšej dedine?

Nemaľovali sme sa, žiadne laky ani rúže. Ani sme nechodili do krčiem, ako dievčatá chodia dnes. Taký bol zvyk, nepatrilo sa to, však by sa im vysmiali. Božechráň.

Nehovorte, že ste sa neparádili.

Však áno, ale iba oblečením, a iba v nedeľu. Tak sme šli do chrámu. Boli sme ako kvietky v poli, v rôznych farbách. Ešte to tak, aby sme nebodaj nosili rifle. By nám dali, veď ženy vtedy nenosili žiadne nohavice.

Prečo?

Lebo to nebolo pekňje, bola to hanba. Pre ženy také veci ani nevyrábali. A poviem vám, ja som ešte na svojom tele nohavice nikdy nemala. Ani nebudem mať. Ani len tepláky nie.

Verím, aj teraz ste v sukni, aj včera na poli.

Teraz mám len jednu, ale kedysi sme ich mali aj päť až šesť naraz. Tak sme sa fintili.

Nebolo v nich teplo?

Ale kde, veď boli naškrobené, aby držali tvar. Navrchu bola ďalšia sukňa, taká naskladaná, hodvábna. A k tomu parádeniu - darmo sa niekto bude obliekať na hábach, keď nemá v srdci. To je dôležité, nie oblečenie.

Šperky sa nosili?

Nie, iba obrúčka a na ušiach takje malé záušničke, vravievali sme im šošovičky. Hrdé nevesty to veru boli, ak také mali.

Tie sukne sa museli zle žehliť.

Veď sa aj. Naškrobili ste ich, zakrútili do plachty, aby sa vpil škrob, rozhorúčili ste žehličku uhlím a poďho žehliť. Žehličku ste museli hompáľať, inak by sa nerozhorúčila rovnomerne. Všakovak sme veru žili, to nie, že dnes máte všetko na elektrinu.

Ako sa pralo?

Rukami na rajbale. Rajbalo bola dôležitá vec. Vzali ste ho k potoku alebo k nádrži, a drhli ste. Jáj, čo sme sa my nadrhli. Potom ste vzali piest a tú bielizeň ste bili. Počkajte, veď vám ten piest pokážem, nájdem ho.

Vyzerá ako doska na krájanie.

Ja vám dám dosku. Piest je to. (smiech)

Kúpeľne neboli, kde ste sa umývali?

V koryte, v lavóri. Tam ste dali vodu, tá sa steplela a bolo.

Existovali už šampóny?

Kdeže, používali sme len mydlo.

Čo krémy na tvár?

Tie boli, ale iba pre hrďje dievke. Tie sa krémuvali, aj si rumenec na líca dávali, že by boli krajšie. Bohaté si to mohli dovoliť, my chudobné sme sa len pozerali.

Aby zrádnik na toho prišiel, čo euro vyrobil

Akého ste mali učiteľa v škole?

Kríval, asi sa tak narodil. Krásne vedel hrať na husľoch a organe. Keď sme to počuli, ako skaly sme sedeli, ani sme nečuchli. Bol prísny, trstenica len tak lietala. Sám učil všetko, dovedna sme boli spojené aj dve či tri triedy, hádam aj 60 detí. Doobeda jedny, poobede druhé. Mal toho dosť. Ale poviem vám, pesničky, ktoré nás naučil, si dodnes pamätáme. Vtedy boli prísni učitelia aj farári. Ale spravodliví, na úrovni. Farár, čo nás mal na náboženstve, sa volal Chvostek. Ani sme nedýchali, tak sme sa ho báli.

Prečo ste sa báli, keď bol spravodlivý?

Lebo veľa vyžadúval. Dobre nás ale učil, nesmeli sme robiť žiadne hlúposti. To nie, ako teraz, že sa niekto farára spýta, či aj verí tomu, čo káže. Ten by nám dal, keby sme také otázky kládli. Bol prísny, ale veľmi dobrý.

Boli ste niekedy v Bratislave?

Neviem, skôr nie. Možno v 60. rokoch na výlete. Kto si také pamätá? Tam by som si nezvykla. Sestrina dievka bývala v bytovke, kým nevystavili dom. Volala ma k deťjencom, aby som ako krstná prišla a povarovala. Strašné voľačo, veď tam sa dalo prechádzať len od šporáku k dverám a naspäť, stále dokola. Ja mám radšej záhradu, tam si dopestujem kukuricu, zemiaky, a keďže je tam aj vinič, mám trochu vínka.

Niekto by povedal, že by ste už mali oddychovať, nie sa namáhať.

Ale kde, musím niečo robiť, veď bez práce je človek zunúvaný, ani nevie, kam sa podieť. Ja keď vyletím do záhrady, na všetko zabudnem, je mi tam dobre. Čerstvý vzduch pomáha a práca zušľachťuje. Keby som len sedela, tak si zúfam. A kým ako tak vládzem, tak robiť budem.

Čo hovoríte na zmenu koruny za euro?

Nak by čert vzal toho, čo to vymyslel, však ja tie maličkje peniaze ani nepoznám. Ako sa volajú?

Centy.

Tak. Aj dnes som v obchode vravela, aby zrádnik na toho prišiel, čo to vyrobil. Veď na tie drobúštiky ani poriadne nevidím, takje sú maličkje. (smiech)

Rozhovor nebol autorizovaný, Zuzka Chovanová to nepožadovala.

Medzititulky: Redakcia

Všetky predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy
  2. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy?
  3. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie
  4. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne
  5. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz
  6. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family
  7. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji
  8. Inteligencia vo všetkom
  9. Volvo V90 Cross Country je pripravené na každé dobrodružstvo
  10. Continental spúšťa dlhodobý test pneumatík s vodičmi z Facebooku
  1. Ako efektívne využiť podlahové kúrenie?
  2. Samsung Galaxy S8: smartfón s výnimočným displejom
  3. Túžite byť matkou, ale nedarí sa? Poďme hľadať dôvody!
  4. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy
  5. Ako sa menila obľúbená bratislavská štvrť
  6. Nové investičné projekty v Schladmingu s výhľadom na zjazdovku
  7. Podľa M. Borguľu je práca mestskej polície slabá a nedôsledná
  8. Znížená sadzba pri pôžičke v mBank už len štyri dni
  9. Odborníci poradia, komu sa oplatí využívať obnoviteľné zdroje
  10. Katarína (28): Z bývania na Nobelovej mám dobrý pocit
  1. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie 8 072
  2. Šokujúce: ako sa každý Slovák dokáže ľahko naučiť po anglicky 7 309
  3. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy 7 168
  4. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne 6 953
  5. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji 6 093
  6. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy? 5 156
  7. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family 5 118
  8. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz 4 090
  9. 5 krokov k vlastnému bývaniu 3 123
  10. Ako sa menila obľúbená bratislavská štvrť 3 061

Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Nevstupovať. Iba ak zháňate hašiš (reportáž)

Boli sme sa pozrieť na miesto, ktoré funguje ako európsky veľkosklad pre drogy.

BRATISLAVA

Podnájom v Bratislave stojí približne toľko ako hypotéka

Najlacnejšie podnájmy sú v Dúbravke a Karlovej Vsi.

ŠPORT

Mladý americký cyklista zomrel následkom pádu

Dvadsaťjedenročný pretekár spadol v záverečnej etape Tour of de Gila.

Neprehliadnite tiež

Brexit bude podľa Fica bolieť, ale ak má niekoho viac, tak Britániu

Premiér tvrdí, že lídri krajín EÚ preukázali jednotu a odhodlanie ísť spoločne do rokovania o brexite.

Fico sa chce pozrieť na financovanie mimovládnych organizácií

Slovenský premiér chce zistiť aké majú mimovládky pozadie a kto ich financuje.

Povodne majú už tretiu obeť. Na Liptove sa utopil rafter

Pri Liptovskom Hrádku sa utopil Poliak, ktorý chcel spolu s partiou raftovať na rozbúrenej rieke.

Slovenská kultúra má podľa Maďariča potenciál rozvíjať sa všade a vo všetkom

Minister kultúry poukazuje na nevyhnutnosť kontinuálnej podpory slovenskej kultúry.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop