ROZHOVOR KAROLA SUDORA

Beatrix Littmannová: Boh nikdy neopustí človeka

Ako sa dá pozitívne hodnotiť štát, keď na vlastné oči vidíte likvidáciu ľudí? Výborná speváčka Bea Littmannová v rozhovore o vojnovom slovenskom štáte, o speve, o živote v minulosti.

Narodila sa v roku 1929 pri Borinke (vtedy Pajštún). Detstvo trávila aj v Stupave a v Bratislave na Obchodnej ulici. Pôvodne chcela byť učiteľkou angličtiny, nakoniec zvíťazil spev. Začínala s ním v Dóme sv. Martina. Je zakladajúcou členkou Slovenského fi(Zdroj: Karol Sudor)

Stálo tam nákladné auto. Nemci naň najskôr vyhodili toho žida, potom chytali po jednom tie deti za ruky a nohy, a... prepáčte, ťažko sa mi o tom hovorí... ako vrecia ich hádzali na korbu. Ako dobytok. Najmenšie malo dva roky. Revalo od bolesti. Odvážali ich do koncentráku."

Výborná speváčka v zbore, v triu, ale aj sólovo onedlho oslávi osemdesiatku. Pre SME.sk rozprávala o svojom detstve, o živote v meste v minulosti, o speve a láske.

Do akej rodiny ste sa narodili?

Mala som úžasné šťastie, takže do skvelej. Okolo seba som mala prekrásnu prírodu Záhoria, milujem ju dodnes. Rada chodím von, do lesa... je to čosi nenahraditeľné. Celá família pozostávala zo starých Prešporákov. V roku 1929 však bola hospodárska kríza, podobná tej dnešnej. Maminka pracovala v Siemense ako úradníčka, otec ako expedient. Vďaka kríze ho prepustili. Firma mu však našla náhradné zamestnanie, takže sme dopadli relatívne dobre, hoci sme sa presťahovali.

Bolo bežné, že prepúšťajúca firma hľadala svojim zamestnancom náhradu?

Áno, aspoň otec aj iní ľudia tak hovorili.

Kam ste šli?

Do maličkej osady pri Borinke, kde sa nachádzali takzvané Medené hámre. Tiekol tam mohutný potok, na ňom bolo koleso, ktoré sa neustále krútilo a klepalo do medených plechov. Vyrábali sa z nich kotle. Buchot vo dne, v noci. Práve v dome, ktorý tam otec dostal, som sa narodila.

Ak sa nemýlim, pôrodná babica prišla okolo polnoci.

Presne tak. Bývala niekoľko kilometrov od nás, takže keď som sa pýtala na svet, otec sadol na bicykel a šiel po ňu. Pekne zapriahla koňa, sadla na voz a utekala mame pomôcť.

V tom čase sa rodilo prevažne doma?

Áno. Máloktorá žena šla do nemocnice. Rodilo sa doma, v pokoji. Žiadne také veci ako dnes, že ženu nastrihnú, narežú, len aby to už bolo. Babica pekne sedela a čakala, kým príde správny čas, nebol v tom žiadny stres.

Boli babice k rodičkám citlivejšie? Nejedna mi spomínala, že sa k nej lekári v špitáli správali ako ku kusu a nie k žene. Zovšeobecňovať sa nedá, ale...

Určite, ale sama som zažila práve to, čo hovoríte. Lekári jednoducho nemajú čas. Keď som rodila prvého syna, počas tej noci absolvovalo pôrod šestnásť žien. Doktori lietali a nemali možnosť prisadnúť si a venovať sa nám. Keď som už cítila, že to na mňa ide, kričala som. Doktor mi len odvrkol, že nemám tlačiť, ale spojiť nohy, otočiť sa nabok a čakať. Vraj tam nie som sama, tak treba vydržať. Hrozný pôrod. Ale druhý už prebehol bez problémov, lekári mali menej práce. (smiech)

Národnostné spory nemali šancu

Ako sa žilo medzi dvoma svetovými vojnami?

Viete, že v podstate celkom dobre? Boli sme taká stredná vrstva. Keď som mala desať rokov, rodičia sa vrátili do Bratislavy.

Bývali ste na Obchodnej ulici.

Áno. V dome bola mliekáreň. Pamätám si to, lebo mlieko som milovala a milujem dodnes.

Už vtedy šlo o takú vychytenú ulicu?

Veru áno, bola dosť dôležitá, zároveň však úplne iná, nie taká zaprataná. Vtedy cez ňu ešte neviedla trasa električky, auto sme na nej stretli len výnimočne. V každom dome však fungoval súkromný obchod.

Bola v nich drahota?

Ani nie, extra a nóbl obchody boli situované skôr na korze, na Sedlárskej ulici. Na Obchodnej šlo o taký cenový priemer.

Domy na tej ulici majú pomerne veľké dvory. Čo sa v nich dialo?

Jeden taký bol presne oproti nám. Obrovský dvor, v ktorom malo domov asi päť dievčat. Dve boli Maďarky, dve Nemky, jedna Slovenka. Viete si predstaviť, akými jazykmi sme celkom prirodzene hovorili. Takto som sa naučila nemecky. Žiadna nadradenosť, prosto prirodzené priateľstvá bez ubližovania a posmievania sa druhým.

Toto by mali počuť hejslováci.

(smiech) Národnostné spory nemali šancu, také čosi bolo neslýchané. Celé dni sme sa hrali vybíjanú. Sem-tam aj vyletela domovníčka, aby sme toľko nevrieskali. Krásne detstvo.

Čo rešpekt k rodičom?

Ten bol úplne prirodzený. Niektorí sme rodičom tykali, iní vykali, ako kde. Môj manžel napríklad svojej mame vykal do konca života. Nerozumela som tomu, ale potom mi vysvetlil, že keď sa narodil, jeho mama mala len šestnásť. Dala ho k starým rodičom a teda vyrastal na dedine. Keď za ním potom prišla, bola pre neho tak trochu cudzia.

Vaši boli prísni?

Najmä mama. Keď sme neposlúchali, občas nabehla, sem facka, tam facka a boli sme ticho. (smiech) Mali sme s bratom úžasnú a dobrú mamu.

1.jpg

Pančuchy, pumpky, krátke nohavice s trakmi

Vrátim sa ešte k Stupave, v ktorej ste žili pred príchodom do Bratislavy. Dom ste mali pri futbalovom ihrisku, okolo boli stromčeky, pri nich koly. Po niektorých zápasoch vraj boli fanúšikmi používané ako zbraň.

Áno, to bolo obdobie, keď otec pracoval v tamojšej cementárni ako účtovník. Na tom štadióne sme neustále počúvali jedného kamaráta, volal sa Dodo. Neuveriteľne ukecaný človek, len sme si sadli a smiali sa. Čistý ľudový rozprávač, zlatý chlapec. Bohužiaľ, nedávno zomrel.

Dodo Kristín?

Vy ste ho poznali?

Nie, ale čítal som o ňom.

Perfektný človek, dokázal zabávať celú partiu.

S tými kolmi to je pravda?

Veru je. Keď sa hrali zápasy, okná sa zatvárali a všetko sa zamykalo, lebo chlapci sa s tými kolmi bili medzi sebou.

Inými slovami, futbaloví chuligáni existovali už v tridsiatych rokoch.

No jasné, vyslovene sa mlátili, to neboli žiadne hladkania.

Ako sa obliekali vtedajšie deti? Zo starých fotografií mám pocit, že hlavnú rolu u chlapcov hrali krátke nohavice na traky.

Presne tak. Chlapci nosili bavlnené pančuchy a na nich tie krátke nohavice. Môj brat pančuchy vyslovene neznášal, presvedčilo ho až to, keď sa mu v nich - na mamin pokyn - ukázal susedov syn Jarko. (smiech) Populárne boli aj takzvané pumpky, tie siahali len pod kolená. Tričká neexistovali, takže sa nosili v podstate len košele.

Do čoho sa „štafírovali" dievčatá?

Keď som bola v puberte, prišla vojna a vtedy sme sa už štafírovať nemohli. Prakticky ničoho nebolo, takže sme sa ani nemali do čoho. Všetky šaty, čo som mala, mi prešila mama z toho, čo jej priniesli rôzne tety, ktoré to už nechceli.

2.jpg

Kapitán Nálepka fackal deti

Sedemdesiatosemročná Zuzka Chovanová mi v rozhovore vravela, že na dedine sa v tých časoch jedli najmä varené a pečené zemiaky, mlieko, varila sa kapusta. Ako to bolo v meste?

Úplne rovnako, v tomto nebol žiadny rozdiel. K tomu mama nosila od jednej babky domáce maslo. Vždy bolo zabalené vo veľkom zelenom liste. Keď od nej priniesla kačicu a upiekla ju, to bola slávnosť veliká. Mäso bolo nadštandard.

Prečo?

Lebo za vojny bolo len na lístky.

Čo to znamenalo?

Že na jednu osobu bolo presne stanovené množstvo mäsa za mesiac. Kupovať ho navyše? To sa nedalo, možno načierno. Našťastie som s tým nemala problém, mäso mi odmalička nechutilo. Raz mi dal za to otec aj zaucho, ale nepomohol si. (smiech) To bola prvá aj posledná bitka od neho, inak nás nikdy neudrel.

Mäso vám nechutí dodnes?

Neskôr som ho začala jedávať, ale nič moc, maximálne nejaké to kuracie prsíčko raz do týždňa. Tak to robím dodnes. Viac nepotrebujem. Vždy som mala radšej múčniky, trebárs palacinky, ale aj ryžový nákyp a podobne.

Pani Chovanová spomínala aj na mimoriadne prísnych učiteľov v škole. Akých ste mali vy?

V prvej triede som mala fantastickú učiteľku, dodnes ju spomína celá Stupava. Volala sa Vilma Potmanová. Úžasná a fantastická žena, ktorá vychovala celé generácie. Jej ľudský prístup sa ani nedá opísať. Spýtajte sa kohokoľvek v Stupave.

Mám tu vašu fotografiu z tretej triedy. Sú na nej samé dievčatá. Chlapci mali vlastnú?

Áno, v tom čase neexistovali zmiešané triedy. Viete, kto učil na tej istej škole chlapcov? Kapitán Nálepka. Na starosti mal aj môjho brata. Bol nenormálne prísny, facky tam lietali ostošesť. Raz sa v triede objavili vši a preto všetkým chlapcom prikázal, že na druhý deň musia prísť ostrihaní dohola. Naši však boli proti a jeho príkaz nerešpektovali. Brat prišiel do školy a keď ho Nálepka zbadal, vzal nožnice a na temene mu vystrihol plešinu do kruhu. Otec s mamou skoro odpadli. Otec zúril, hoci bol mimoriadne pokojný človek, na druhý deň prišiel do školy a pýtal sa Nálepku, čo to má znamenať. „Môj syn vši nemá a vy mu nebudete rozkazovať, aké bude mať vlasy. Čo si to vôbec dovoľujete?" Učiteľ sa, samozrejme, nedal, tak sa veľmi pochytili. Mama sa potom aj bála, či ten incident nedá Nálepka pocítiť môjmu bratovi, ale našťastie, nič také sa nestalo. On bol totiž prísny na celú triedu, nerobil žiadne výnimky. Žiaci ho nemali radi, naozaj ich fackal ako...

Nálepka bol výnimka, alebo telesné tresty patrili k škole ako normálna vec?

Patrili k vyučovaniu. Okrem faciek sa používalo aj bitie palicou po spojených prstoch na ruke.

Mlátili aj dievčatá?

Veru nie. Vidíte, to je zaujímavé, vždy bili len chlapcov. Asi sme boli poslušnejšie, neviem. (smiech) Mali sme výborné učiteľky, na žiadnu sa nemôžem sťažovať.

7.jpg

Židia boli dobrí, slušní, nikoho neokrádali

Ako ste vnímali vojnový slovenský štát?

Mám naň zlé spomienky. Ako decko som neraz zažila prepady gestapákov. Cez deň i v noci. Vždy prišli s vlčiakom a hľadali židov. Aj mliekáreň, ktorú som spomínala, patrila židovi, volal sa Kraus. Nemci nám povyhadzovali všetky skrine, pozerali pod postele, len som sa pod dekou triasla od strachu.

Predpokladám, že na Obchodnej ulici bolo veľa židov, takže gestapáci sa tam riadne „vybláznili".

Bohužiaľ, áno. Poviem vám jeden mimoriadne smutný zážitok. Keď si naň spomeniem, vždy mi je do plaču. V susednom dome bol taký malý obchodík s rozličným tovarom. Patril pomerne mladému chlapcovi, židovi. So ženou mali päť detí, každý rok sa im narodilo jedno. Tiché a krásne detičky, nikdy sme ich nepočuli robiť niečo zlé. Dnes decká často nivočia všetko, čo vidia okolo. U nich to neexistovalo. Boli naozaj veľmi slušne vychované. Zrazu som počula obrovský krik. Utekala som do okna a videla niečo, na čo sa nedá zabudnúť.

Deportácia?

Stálo tam nákladné auto. Nemci naň najskôr vyhodili toho žida, potom chytali po jednom tie deti za ruky a nohy, a... prepáčte, ťažko sa mi o tom hovorí... ako vrecia ich hádzali na korbu. Ako dobytok. Najmenšie malo dva roky. Revalo od bolesti. Odvážali ich do koncentráku. Dodnes mám z toho traumu.

Na spev som chodievala napríklad aj k profesorke Korínskej. Mala dve krásne dcéry, 19 a 20-ročné. Obe zlikvidovali v koncentráku, k tomu aj jej manžela - lekára. Jediná z celej rodiny prežila. Keď sme u nej boli, vždy nám, žiačkam, vravela, že sme ako jej vlastné dcéry. Bola úplne sama, pritom to bola úžasná žena. Medzi jej žiakov patrila napríklad aj pani Kišoňová a iní veľkí sólisti z divadla.

Akí ľudia boli židovskí obchodníci?

Dobrí, slušní, nikoho neokrádali. Mama to robila tak, že mala jeden zošit, ten si vzala do obchodu, a doň sa presne zapísalo, čo nakúpila. Koncom mesiaca to vždy naraz zaplatila. Vtedy celkom bežný systém. Obchodníci však mali vo zvyku dávať za vernosť nejakú drobnú pozornosť - tácku, pohár a podobne. Bolo vidno, že si svojich zákazníkov vážia.

Sú ľudia, ktorí si vojnový štát pochvaľujú.

Ja nemôžem. Ako sa dá pozitívne hodnotiť štát, keď na vlastné oči vidíte likvidáciu ľudí?

Čo arizátori?

Bohužiaľ, aj s nimi sme mali tú česť. Jeden z nich prišiel miesto toho žida, ktorého som spomínala. Už mu ani neviem meno, pamätám si len, že bol vypasený a nepríjemný. Mal pocit, že všetko je jeho. Moji rodičia s ním nemali dobré vzťahy, veď na to, aby získal ten majetok, musela byť zlikvidovaná jedna celá rodina. Koncentračné tábory boli hrozná vec, ani neviem, ako vôbec môže človek človeku tak ublížiť.

Katechéta vám v škole povedal, že meno Beatrix znamená „prinášajúca šťastie", „obšťastňujúca". Odporučil vám, nech žijete tak, aby ste toho mena boli hodna. Podarilo sa?

(smiech) Snažila som o to, takže dúfam, že áno. Celý život tú radu nosím v sebe.

4.jpg

U Boha som si vyprosila manžela

Ako vám pomáha viera v Boha?

Pán Boh nikdy neopustí človeka. Keď mám totiž akýkoľvek problém, mám sa na koho obrátiť.

Nikdy ste nezapochybovali?

Nie, absolútne nie. To neexistuje, veď to sa ani nedá. Ja som si u Boha možno vyprosila aj manžela. Ako sedemnásťročná som sa modlievala, aby som mala dobrého. A našla som skvelého, úžasného človeka.

Stali ste sa speváčkou, ale pôvodne ste mali iný plán.

Áno, súkromne som sa učila angličtinu, lebo mojím snom bolo vyučovať ju v škole. Šla som ju študovať aj na Filozofickú fakultu, ale všetko sa zmenilo, pretože už v tom čase som spievala v rozhlasovom zbore.

Soprán aj alt. Už predtým ste však spievali v Dóme svätého Martina. Koľko ste mali rokov?

Možno pätnásť. Chodil tam aj známy dirigent Ladislav Slovák. Raz prišiel medzi nás a vraví: „Zakladám miešaný zbor pre potreby československého rozhlasu. Kto má záujem, nech príde poobede o štvrtej." Písal sa október 1946. Ako prvé sme naštudovali dielo Česká píseň od Bedřicha Smetanu. V Česku nás po vystúpeniach vždy chválili. Vraveli, že na rozdiel od pražského zboru spievame so srdcom.

Čo tvorilo repertoár?

Ľudové piesne, upravené pre zbor, skladby od Alexandra Moyzesa, Jána Cikkera, Smetanu a všetky svetové oratóriá. Krásne časy, časom nás bolo až osemdesiat členov.

Koľko ste mali za vystúpenie?

Tridsať korún. Tie sme zväčša rovno minuli, chodili sme totiž na večeru do pivnice v Carltone. Oplatilo sa to však, boli sme skvelá partia.

Známou ste sa stali v triu, ktoré sa volalo Tri dievčatká. Spolu s vami tam spievala Viera Palátová a Herta Šimanová.

Dirigent Slovák ma v zbore posadil vedľa Viery. V roku 1948 jedna dievčina z toho tria emigrovala do Ameriky. Viera sa ma pýtala, či ju nezastúpim. Vedela, že spev ovládam, stačilo mi dať do ruky noty, bola som predsa „vycvičená" z kostola. Dohodli sme sa, a už večer po prvej skúške sme úspešne vystupovali v petržalskom AuCafé na nejakom poľovníckom večierku.

6.jpg

Lásky je dnes menej ako kedysi

A sprevádzali ste aj Františka Krištofa Veselého. Aký to bol človek?

Fantastický. Taký typický gavalier, džentlmen, pán v tom dobrom slova zmysle. Nikdy nebol namyslený, ale veľmi skromný a solídny. Raz som ho stretla po rokoch, už bol na dôchodku, a smutne priznal, že má veľmi malý dôchodok, z ktorého nedokáže dcére utiahnuť štúdium medicíny. Dodal, že na druhý deň pôjde za ministrom a oznámi mu, že sa s klobúkom postaví na roh ulice a bude žobrať. Vraj mu to za tú hanbu stojí.

Bol za ním?

Asi áno, jeho dcérka Evička vyštudovala. (smiech) František bol nóbl človek, veľký umelec, spevák, herec. Ani nemusel hrať, stačilo mu byť samým sebou. Pokojne sa mohol stať namysleným, veď po predstaveniach ho ľudia nosili na pleciach. Doslovne. Celý život však bol skromný a príjemný, mám na neho iba pozitívne spomienky.

Český spisovateľ a publicista Arnošt Lustig v rozhovore s Pavlom Mešťanom, riaditeľom Múzea židovskej kultúry, povedal, že práve Veselý za vojny spieval aj piesne typu „Od Prešova ide vlak, na ňom sedí Šaňo Mach, všetci židia na Slovensku z neho majú strach..." až po slová „pokiaľ pánom na Slovensku Slovák nebude".

Hm... verte, neverte, v živote som o ňom niečo také nepočula. Neviem sa k tomu vyjadriť, nikdy som ho také nepočula spievať. Naozaj nie. On spieval len operetky a pesničky o láske.

Jeho piesne naspieval aj Milan Lasica. Ako sa vám to pozdávalo?

Bola som veľmi rada, že tie veci obnovil a pripomenul. Lasica to pritom spieva svojsky, vôbec neimituje Veselého. Ostal sám sebou a je to výborné. Veľmi ma to potešilo.

V tých časoch sa veľa spievalo o láske. Nedegraduje ju to, ak sa slová o nej vložia do takmer každého textu?

Čo je najkrajšie v našom živote? Láska. Dnes jej je, bohužiaľ, podstatne menej, ako kedysi. Keby pribudla, život by bol iný. Navyše tie texty sa aj hodili k vtedajším melódiám. Pekne to sedelo, lahodilo uchu. Láska je dôležitá, bez nej by bol život prázdny.

Prečo jej ubudlo?

Lebo ľudia sú agresívnejší, uponáhľaní, bezohľadní. Neviem, či je to dobou, honbou za peniazmi... nemám na to vysvetlenie. Vidím to aj na niektorých obyvateľoch nášho domu, ktorí sa sem prisťahovali neskôr. Stretneme sa na schodoch, ani nepozdravia. Keď sa ku mne blížia po schodoch, trochu im uhnem a s usmiatou tvárou nahlas poviem „dobrý deň". Prekvapene pozrú, ale odzdravia.

Kto je vinný za neohľaduplnosť ľudí?

Rodičia, nikto iný. Škola im môže dať vedomosti, ale vychovať ich musia rodičia. Tí majú byť vzorom, nie negatívnym príkladom. Ak si doma nadávajú, urážajú sa, nevážia jeden druhého, ich deti budú rovnaké.

Lákali vás do komunistickej strany?

Nie. Ale aj keby, odmietla by som. Nikdy som nebola v žiadnej strane. Ani nebudem. Také veci ma vôbec nezaujímali. Chcela som byť len dobrá speváčka. Každý zodpovedáme sám za seba, razím teóriu, nech si každý žije svoj život, ako chce. Nikoho neobmedzujem, nikomu nič neprikazujem. Kto chce robiť politiku, nech ju robí. Nech všetci žijú tak, ako to cítia. Tak, aby boli šťastní. Ja som veľmi spokojný a šťastný človek, teším sa z maličkostí. Ži a nechaj žiť, to je moje heslo.

3.jpg

Zbor? Neuveriteľná nádhera

Vráťme sa k spevu. Čo ste mali radšej - zbor, alebo trio?

Jednoznačne zbor, patriaci najskôr pod rozhlas a od roku 1957 pod filharmóniu. Som jeho zakladajúca členka a všetko ostatné, aj tanečné piesne, som robila len popri ňom.

Máte prehľad, koľko nahrávok po vás ostalo?

Nie, bohužiaľ. Nikdy som si to nepísala. Všetko som to brala len, ako sa nemecky hovorí, nebenbei.

Čím je zbor fascinujúci?

Tým, že z každej strany okolo vás stoja ľudia, pričom všetci spievajú niečo iné. Síce to isté dielo, ale každý má iný part. Keď to spojíte a ladí to, vzniká nádherná muzika.

Často sme chodievali na zájazdy do Talianska a tam som zažila niečo úžasné. V jednej katedrále sme spievali Mesiáša od Händela. V ňom je jedna pasáž, v ktorej sa spieva Hallelujah, určite to poznáte. Oproti nám na opačnej strane bol obrovský kríž. Bez Krista, len taký holý. Kostol bol nabitý ľuďmi, a keď sme spustili Hallelujah, všetci sa postavili, a keď sme skončili, tlieskali ako šialení, dupali, vrieskali. Nakoniec nám neostávalo iné, ako to zaspievať znovu. Dali sme do toho celú dušu. Talianske publikum je skvelé, dodnes to považujem za najväčší zážitok zo všetkých zájazdov. Pre mňa je zbor nenahraditeľný, sólové spievanie ma tak nelákalo, hoci som ho robila. Zbor je súzvuk, krása.

Ktoré sú vaše obľúbené oratóriá?

Určite Johanka z Arcu.

Od Honeggera?

Presne tak. Viete, kto u nás vtedy stvárňoval Johanku? Miluška Vášáryová. Mali sme slzy v očiach, ako krásne to zaspievala. Publikum nás dlho nevedelo pustiť z javiska. Neuveriteľná nádhera.

Milujem ale aj iné. Raz si nás objednali do Düsseldorfu zaspievať dielo Misa Solemnis od Beethovena. Ale pozor - spamäti. Povedala som, že je to vylúčené, ide o príliš náročné dielo, ktoré je problém zaspievať aj z nôt, nieto bez nich. Režisér povedal, že musíme, lebo to chce spracovať scénicky. Tak sme tri mesiace dreli, až sme to zvládli. Do toho sme museli dodržiavať choreografiu. V jednej časti sme aj ležali... No skúste spievať poležiačky v zbore, keď sa nemáte ako oprieť o bránicu... Ale dokázali sme to, publikum nás dokonca čakalo aj po predstavení, bolo ohúrené tým, čo sme predviedli.

5.jpg

A športku si podala?

Koho si rada vypočujete zo súčasnej hudby?

Mekyho Žbirku, to je úžasný človek aj umelec. Odjakživa ho mám rada.

Poznáte ho osobne?

Žiaľbohu, nie, ale často na neho myslím. Raz som spadla a zlomila si ruku. Sedela som a pozerala, ako mi napúcha, a ako prvé mi napadlo zaspievať si pesničku Čo bolí, to prebolí. Mám rada aj Mariku Gombitovú, to je veľký zjav, ale aj Janku Kirschner. Ona je veľmi skromné a pekné dievčatko, má výborné pesničky. Rádio počúvam celé dní, takže mám prehľad. (smiech)

Býva vám smutno, keď vidíte, ako vaši rovesníci postupne odchádzajú?

Áno, je mi z toho veľmi ťažko. Postupne ma opúšťajú, ale taký je život. Ďakujem Bohu, že mi dáva toľko zdravia. Smutné myšlienky si však veľmi nepripúšťam, nechcem byť nariekajúca a depresívna osoba. Teším sa z každého dňa, život milujem doslova nekonečne. Milujem svojich dvoch synov, nevesty, vnukov, vnučky, pravnúčika, celú rodinu. Nie je to fráza. Kým vládzem, snažím sa im pomáhať.

S manželom ste sa zoznámili v rozhlase, kde robil technika. Bol vašou prvou láskou?

Predtým som prežila jednu lásku ešte počas školy, ale ten chlapec hrozne žiarlil. Po maturite sme šli celá trieda do Tatier na výlet, on ma ani nechcel pustiť. Doslova plakal, kľakal si na kolená a prosil, aby som nešla. Taký vzťah nemohol fungovať, tobôž pri mojom povolaní speváčky, ktorá musela často cestovať.

Manžel nežiarlil?

Kdeže. (smiech) Aj som sa ho na to pýtala. Keď som šla na koncert, pekne som sa obliekla, postavila sa do dverí a povedala: „Taťuško, tak ja idem. Som dobre oblečená?" Jeho odpoveď bola: „Čím som si ja zaslúžil, že mám takú ženu?" Výborný chlap. Aj som mu priznala, že som si ho vymodlila. Bol veľmi zlatý, ale už dvanásť rokov som sama. Veľmi mi chýba. Keby som chcela, mohla som mať po jeho smrti plno chlapov, kamarátov, vdovcov... ale nie. Maximálne tak podiškurovať, vypiť si kávu, ale aby niekto nahradil Lacka? To sa nedá. Vidím ho v celom tomto byte. Prežila som s ním tak krásnych 40 rokov, že si neviem predstaviť, aby prišiel niekto iný.

Keď umieral, lekár mi dovolil ostať pri ňom aj po návštevných hodinách. Lacko už prakticky nevnímal okolie, a zrazu len otvoril oči a vraví: „A športku si podala?" Rozplakala som sa, veď uznajte - v takom stave myslieť na športku. O týždeň som ju podala a... vyhrala som 6500 korún. Nikdy predtým ani potom sa to už nepodarilo. Bola som z toho hotová. Zariadil mi to zhora. Jeho telo odišlo, ale láska a srdce ostali so mnou.

Je dôležité, aby sme v živote vykonávali dobré skutky? Ak áno, prečo?

Keď pre nič iné, pre náš vlastný dobrý pocit, pre pokoj duše. Ja sa o ne snažím každý deň. Stačí, keď len niekomu pomôžem prejsť na druhú stranu cesty. Pomáhať iným je krásne a keby sme tak robili všetci, boli by sme šťastnejší.

Rozhovor bol autorizovaný, Beatrix Littmannová v prepise nič nezmenila.

Medzititulky: Redakcia

Všetky predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. Kedy sa refinancovanie oplatí?
  2. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  3. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  4. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  5. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať
  6. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci
  7. Trenčania to chcú mať všade blízko. Kde kupujú byty?
  8. ENGIE Services odovzdala do prevádzky novú kotolňu v Košiciach
  9. Poistenci VšZP už nebudú platiť 17 centov v lekárňach za recepty
  10. Exotické destinácie s priamym letom z Viedne
  1. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  2. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  3. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  4. Slávnostná imatrikulácia SvF STU v Bratislave
  5. Unverzita vyTVORená nápadmi študentov!
  6. Slovenské mestá môžu využiť eurofondy na zelené strechy
  7. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať
  8. Program obnovy chodníkov v Starom Meste schválený
  9. Stavebná fakulta STU získala certifikát EUR-ACE
  10. Stavebná fakulta STU získala certifikát EUR-ACE
  1. Poistenci VšZP už nebudú platiť 17 centov v lekárňach za recepty 9 296
  2. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať 3 781
  3. Trenčania to chcú mať všade blízko. Kde kupujú byty? 3 082
  4. Lokalita pod Kolibou výrazne mení svoju tvár 3 037
  5. Exotické destinácie s priamym letom z Viedne 2 161
  6. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci 1 653
  7. Kedy sa refinancovanie oplatí? 1 638
  8. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished! 1 423
  9. Potraviny typické pre váš región nájdete už aj v Kauflande 1 421
  10. ENGIE Services odovzdala do prevádzky novú kotolňu v Košiciach 1 061

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Armádny generál: S migmi si načas vystačíme, no bude to drahšie

Udržanie starých stíhačiek bude drahé, Rusi si môžu zapýtať viac. Nebo by nám však dočasne mohli ochrániť aj Česi či Poliaci.

Nadhľad Matie Lenickej

Radi by sme mali istotu, že ráno ešte bude svetlo

Rozumieme, komu najviac nahráva a vyhovuje Kiskova kauza.

Komentár Petra Schutza

Gajdošovi sa veriť nedá, pre Danka

V Smer-SNS-Híd je kapitán veľkým pánom.

EKONOMIKA

Do Moricových železničných opravovní vstupuje nový investor

Budamar získa tretinu v ŽOS Vrútky.

Neprehliadnite tiež

Domov

Gajdoš nepriznal takmer polovicu svojho príjmu

Minister obrany v majetkovom priznaní nespomenul výsluhový dôchodok.

Domov

Armádny generál: Termíny sú šibeničné, zmluvu na migy budeme musieť predĺžiť

Udržanie starých stíhačiek bude drahé, Rusi si môžu zapýtať viac. Nebo by nám však dočasne mohli ochrániť aj Česi či Poliaci.

Domov

Kiska sa v New Yorku zúčastnil na biznis fóre, s podnikateľmi hovoril aj o Slovensku

Spomedzi lídrov biznisu sa fóra zúčastnil aj najbohatší človek sveta Bill Gates.

Domov

Ministerka Lubyová: Nikto v EÚ nechce pozastaviť eurofondy pre vedu a výskum

Pripomenula, že ministerstvo školstva zrušilo problematickú eurofondovú výzvu.