BRATISLAVA. Viac ako 500-tisíc vojakov, asi 6 300 tankov, 2-tisíc diel a 800 lietadiel vojsk Varšavskej zmluvy pred 41 rokmi vtrhli do Československa, aby skončili pokus vtedajšieho vedenia komunistickej strany vybudovať socializmus s ľudskou tvárou.
Rýchly koniec začiatok roka 1968 – komunistická strana sa pokúša pod vedením Alexandra Dubčeka o opatrnú reformu politického systému 29. júla - 1. augusta 1968 - v Čiernej nad Tisou sovietsky generálny tajomník Leonid Brežnev požadoval od Dubčeka zvrátiť reformu 20. augusta 1968 - v neskorých večerných hodinách prišla intervencia vojsk Varšavskej zmluvy. Armáda sa nemobilizovala a občanov vyzvali zachovať pokoj 21. augusta 1968 - v ranných hodinách zavliekli Dubčeka a ďalších predstaviteľov reformného procesu do ZSSR 23.- 26. augusta 1968 - moskovské rokovania sa skončili podpisom protokolu, ktorý zaručil prítomnosť sovietskych vojsk v ČSSR, kým nepominie hrozba odklonu od socializmu v krajine 17. apríla 1969 - Dubček sa vzdal funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ, nahradil ho Gustáv Husák 10. decembra 1970 - ÚV KSČ schválil dokument Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti, ktorý potvrdil koniec Pražskej jari
Sovietsky zväz po počiatočnom odpore obyvateľstva po invázii dosiahol, čo chcel - Československo sa na 20 rokov stalo poslušným satelitom, ktorý ovládli konzervatívni komunisti.
„Mama povedala - je vojna. Ja som sa spýtal, kto nás napadol, povedala - Rusi. Poviem otvorene, že tak trošku som sa aj upokojil, lebo mohol nás napadnúť aj niekto iný,“ spomína súčasný minister školstva Ján Mikolaj zo SNS na rok 1968, keď mal 15 rokov.
Okupácia pod vedením Rusov si vyžiadala niekoľko desiatok mŕtvych a stovky zranených. Vojská za sebou zanechávali zničené cesty a rozstrieľané domy. Vojaci Bulharska, Maďarska, NDR, Poľska a Sovietskeho zväzu prišli „zasiahnuť v mene československých pracujúcich, socialistického spoločenstva a medzinárodného revolučného hnutia“.
Dubčekovské krídlo KSČ protestovalo. Reakciou ZSSR bolo zatknutie Dubčeka a jeho spolupracovníkov. Odviezli ich do Ruska, ktoré nemohli opustiť skôr ako podpíšu Moskovský protokol. Ten znamenal úplnú kapituláciu.
Nastala politika normalizácie: prenasledovanie účastníkov obrodného procesu, cenzúra a masová emigrácia. Definitívny koniec Pražskej jari prišiel v apríli 1969, keď sa do vedenia KSČ dostal Gustáv Husák. Sovieti posilňovali moc a proruská, husákovská KSČ vytvorila systém kontrolovaný a udržovaný ŠtB.
Vydesení boli domáci aj okupanti
Denník SME v projekte Mozaika storočia zhromaždil svedectvá desiatok ľudí o auguste 68. Tu je časť spomienky vtedajšieho vedúceho spravodajstva košického štúdia Československej televízie.
Ohlušujúci hrmot lietadiel ma v noci vynášal zo spánku, ale na sídlisku Terasa v Košiciach pri letisku to bývalo raz do týždňa obvyklé. Letci nacvičujú... „Ivan!“ netuším, že to oslovenie je nadránom slnečnej augustovej stredy také príznačné. Zdola zaznel iba povel môjho kolegu: okamžite do štúdia.
Zlá predtucha mi podlamuje nohy, preto pridávam, bežíme. Električky nepremávajú, dobieham na Moldavskú. A tam tmavozelená chmára vlečúcich sa tankov a áut s bielymi pásmi.
Na námestí stojí regulovčík so šikmými očami a žltozelenou tvárou, určite spoza Uralu. Uštipačne prídem k nemu. „Si hladný?“ Neodpovedá, asi podľa predpisu. Zlomyseľne zájdem do susednej predajne mäsa, kúpim kabanos a Dubčekove rožky. „Na, jedz!“ Odmieta. Zahryznem a prehltnem. Pochopí a hltavo konzumuje. Sám nechápem ten nápad s vlasteneckou frajerinou.
Šíky idú, hore slnečný deň, dole zatmenie. My dvaja regulujeme, karavána nás nevníma. Kníše sa, postojí, zašteká, streľbou rozháňa zvedavcov. Apokalypsa augustovej stredy.
Na stavenisku hotela Slovan je ako na barikádach. Lietajú tehly, praskajú predné a bočné sklá nákladniakov a autobusov. Akýsi občan podíde k autu a celou silou tehlou ovalí v proti〜smere armejčíka do tváre. Ten to neprežije, určite. Do provizórneho stavbárskeho múra, čo ohradzuje novostavbu hotela, nepochopiteľne vrazí zmätený tank. Zastaví kolónu. Ozve sa jasot. Blokáda vrcholí, zo zlovestného hada sa na všetky strany necielene, akoby v sebaobrane rozštekajú guľomety a samopaly. Dav sa rozpŕchne. Okolo poludnia kolóna na dlhý čas zastane. Vbieham pod plachtu nákladiaka a takmer vrieskam. „Na čo ste prišli? Čo tu robíte?“
Sedia učupení, zarazení. Po chvíli nesmelá protiotázka. „Kde sme? Za hranicami?“ hľadá odpoveď jeden v civilných nohaviciach. „V Československu, vy osloboditelia, na Námestí osloboditeľov.“ „My za nič nemôžeme,“ hovoria nám. „Nás zobrali rovno z kolchozu, z poľa. Sme od Mukačeva.“
Boli vydesení. Tak to je teda omyl, ktorý Rusi neprežijú, pomyslel som si po prvý raz. Posmelený, ba aj potešený, že celá táto invázia musí byť neodvratná chyba, vrútim sa do ďalšieho auta. A opäť: Čo tu robíte? A pchám prst vojakovi do deravej gumenej čižmy. Opakujem otázku. „My sme Bulhari,“ prehovorí najsmelší. „My chceme ísť domov.
Jozef Mríz, Košice
Biľakovcov v armáde mlátili ako žito
Vstup vojsk Varšavskej zmluvy som zažil ako „civilista v armáde“. Týždeň predtým ma povolali na vojenské cvičenie k tankovému pluku do Levíc.
Bol som dôstojník v zálohe, vtedy poručík.
Levice neobsadila sovietska armáda, ale maďarská. Do kasární nevstúpili a po celý čas môjho pobytu sa správali slušne. Čudoval som sa aj ušami, ako ma maďarskí vojaci zdravili v strnulom pozore.
Z masy sa po pár dňoch oddelila mizivá skupinka boľševikov, ktorá bola po celý čas bitá ako žito. Už vtedy si to chytráci na rozdiel od ostatných spočítali, že Brežnev to z ruky nepustí a keď vydržia, zvíťazia. A naozaj po určitom čase tieto zanedbateľné skupinky prevalcovali všetkých dubčekovcov.
Jaroslav Šipkovský, Trnava
Ako to bolo s rokovaniami Dubčeka s Brežnevom? Bolo niečo dohodnuté?
Beata
Balogová
