BRATISLAVA. Zrážka autobusu s vlakom v Polomke, pád stanu na festivale Pohoda či výbuch v bani Handlová. Hromadné tragédie zmenili aj v tomto roku bežný deň v redakciách.
Otázku, či majú médiá vyhovieť celospoločenskej požiadavke na informácie, alebo brať ohľad na pozostalých a informovať o udalostiach stručne, odborník nevie rozhodnúť.
„Médiá sú v prvých chvíľach veľmi dôležité. Informácie majú takmer okamžite, ešte skôr ako viaceré inštitúcie. Pre členov tímu, ktorí prichádzajú na miesto nešťastia, sú často jediným zdrojom informácií,“ hovorí Radovan Bránik, šéf Tímu krízovej intervencie Modrý anjel. S novinármi sa stretáva pri všetkých väčších tragických udalostiach, a preto ich prácu dobre pozná.
Nešťastie predáva
Keď médiá vyčerpajú základné informácie o udalosti, mnohé začnú vyhľadávať pozostalých obetí.
„Keď desiati novinári naháňajú malého desaťročného chlapca, ako sa cíti, keď mu umrel otec, nie je to v poriadku,“ hovorí Bránik. „Je to však výsledkom tlaku z vedenia redakcie na redaktora v teréne. Iné je byť priamo na mieste a iné je, keď šéfredaktor potrebuje dostať na titulku krv a slzy.“
Mimoriadna diskusia televízie Markíza s ministrom vnútra Robertom Kaliňákom o banskom nešťastí v Handlovej dosiahla nadpriemerný podiel na trhu 36,2 percenta.
Najsledovanejším programom televízie Joj pred dvomi týždňami boli pondelkové Noviny, ktoré si vybralo štyridsať percent divákov pri obrazovkách. Nadpriemerný záujem bol aj o nasledujúce Noviny Plus venované iba handlovskej tragédii. Zvýšený záujem o tragédie je aj na serveri sme.sk.
Najpopulárnejšie sú podľa Bránika zábery konkrétnych ľudí, detailné fotografie plačúcich pozostalých a priame emotívne výpovede.
Do spravodajstva pribúdajú publicistické žánre, subjektívnosť a emócie. Ako príklad spomenul titulné strany niektorých denníkov, ktoré zverejňujú utrápených ľudí.
Trauma sa šíri
„Dotknuté osoby, keď sa vidia na titulke denníka, kde neplačú, sa ešte viac rozcitlivejú. Hovoria, čo si teraz celé Slovensko o nich myslí, keď neplačú za nebohým mužom. Platí to aj naopak, keď sa vidia, ako zle vyzerajú uplakane a vedia, že takto ich vidia všetci,“ hovorí Bránik.
„Sú však aj prípady, keď sa ľudia potrebujú vyrozprávať, nebránia sa ani kamerám. Vtedy sami sprostredkujeme kontakt s novinármi, lebo vieme, že sa tomu človeku uľaví.“
Traumatizovaní sú aj niektorí novinári, mnohí z nich nie sú pripravení na emotívne situácie, konflikty a stres v neštandardných podmienkach.
Médiá rady hľadajú vinníka
Záchranár hovorí, že rovnako ako pozostalých musia pred novinármi chrániť aj ľudí, ktorí nesú zodpovednosť za nešťastie. „Či už je to vodič autobusu, alebo riaditeľ podniku, stále platí prezumpcia neviny, ktorú médiá nie vždy dodržiavajú. Je dobré, ak aj ony hľadajú príčiny tragédie, snažia sa zistiť, prečo sa to stalo, ale popritom zvyknú súdiť ľudí.“
Vyostruje to komunikáciu medzi pozostalými a vedením spoločnosti, ktorej to boli zamestnanci alebo jej patril autobus. Ľudia na druhej strane sa zväčša odmlčia. „Médiám to stačí, aby ich označili za tých, ktorí nekomunikujú, neospravedlňujú sa a mali by,“ povedal Bránik.
Najmä ostro bulvárne médiá si takto samy podľa Bránika škodia. Ak pozostalí zistia, že preháňajú, uprednostnia mienkotvorných novinárov, ktorí sa snažia prinášať kvalitné analytické materiály.
Čertík: Pozostalí ma neberú ako hyenu
Za sedem rokov reportér PAVOL ČERTÍK informoval o výbuchoch v baniach Nováky a Handlová, vo Vojenskom opravárenskom podniku či o nehode autobusu pri Trenčíne.
Od koho získavate prvotné informácie o nešťastí?
„Od miestnych, ľudí, ktorí ma poznajú. V prípade baní tam pracuje veľa mojich známych či baníkov, ktorí mi hneď volajú. Pri výbuchu v opravárenskom podniku bola explózia taká silná, že som vedel, čo sa asi stalo.“
Aký postup volíte pri reportáži o nešťastí?
„Zo začiatku vyselektovať prvé informácie od kompetentných, overiť informácie od miestnych. Tie sa často rozchádzajú. Prvý deň treba zachytiť, čo sa stalo, aké to má následky, čo sa deje na tom mieste. Ďalšie dni navštevujem pozostalých. Niektorí sa odmlčia, iní sa vyrozprávajú a uľaví sa im. Treťou fázou je informovanie o príčinách a dôsledkoch tragédie.“
Prečo považujte príbehy zúfalých ľudí za dôležitú súčasť pri informovaní o tragédii?
„Pretože diváci majú veľký záujem. Po druhé preto, že veľká časť pozostalých sa chce vyrozprávať, čo sa stalo. Im sa obete za života sťažovali, čo bolo v tom podniku zlé. Nemajú už čo stratiť, keď prišli o najbližších, a preto veľmi otvorene povedia, čo im hovorili ich blízki. To vám už obete nepovedia, a tí, čo prežili, majú, prirodzene, strach. Ide im o zamestnanie.“
Ako profesionálne zvládate rozhovory s pozostalými?
„Dá sa to, ak ste k ľuďom empatický a ukážete im, že vám to nie je ľahostajné. Cez deň ani nemám príliš veľa času, pretože beháme, zisťujeme informácie a pripravujeme príspevky. Večer mi však nie je všetko jedno, cítim obrovskú záťaž na psychiku. Niektorých napríklad z baníkov som poznal, mal som tam spolužiaka, kamarátov. Nie je to ľahké ísť za ich príbuznými. Ak však vidia, že ste úprimní a nehľadáte iba senzácie, tak sa vám otvoria. S odstupom času som v kontakte s viacerými pozostalými, vymieňame si informácie. Neberú ma ako hyenu, aj keď sa to často takto vníma.“
Stalo sa vám, že ste v práci podľahli emóciám?
„Hýbu človekom. Sú momenty, keď plačete, keď cítite zúfalstvo aj za siroty a vdovy. Je to však práca a tú niekto musí spraviť. Po nej to na mňa doľahne a premýšľam, aké malichernosti sa na svete riešia. Pomáha mi rodina, tam si oddýchnem.“
Kde je vaša hranica etiky, ktorú už neprekročíte?
„V záberoch nikdy neukážem mŕtvolu, pokiaľ nie je prikrytá. Teraz sme napríklad riešili v redakcii, či ísť na súkromné pohreby baníkov. Ja som proti. Bola oficiálna rozlúčka, táto posledná by mala patriť rodine a známym. Tiež sa mi raz stalo, že som prišiel robiť reportáž o chlapcovi, ktorému zlomila väzy futbalová bránka. Neurobil som to. Nechodím nakrúcať mŕtvoly, chcem ľuďom ukázať, prečo ten človek umrel. Či plával opitý a utopil sa, alebo išiel rýchlo na aute, dostal šmyk a zomrel. Chcem aby to bolo pre nich varovaním.
