Povstalci bojovali, no zákopy im chýbali

tlačili, Slovensko však ukázalo silu.

BRATISLAVA. Dobre utajená akcia s nezvládnutým štartom a občas chaotickým priebehom, no s pozitívnym výsledkom. Tak sa dá pozerať na Slovenské národné povstanie (SNP) s odstupom 65 rokov, keď začali Nemci vojensky okupovať Slovensko. Ich rozhodnutie z 29. augusta 1944 bolo reakciou na odbojové aktivity - deň predtým na dvore martinských kasární zastrelili príslušníkov nemeckej vojenskej misie.

„V lete 1944 to na Slovensku vrelo. Ruských partizánov tu vysadzovali naslepo, činili sa hlavne v Turci. Nevyhadzovali len tunely, na svedomí majú aj desiatky vrážd," hovorí František Cséfalvay z Vojenského historického ústavu. Z hľadiska vojenských príprav Povstania boli takéto akcie nevhodné. „Partizáni si však nedali povedať ani od ľudí ako Husák."

Tajní ani Nemci nič netušili

O prípravách SNP vedel v slovenskej armáde len úzky okruh ľudí. Boli v zložitej situácii, robili oficiálnu aj ilegálnu činnosť. Tajné služby Tisovho režimu napriek tomu nič netušili. „Na veliteľstve pozemného vojska v Banskej Bystrici fungovala aj nemecká misia. Tí, čo vedeli o Povstaní, sa museli stretávať v neprítomnosti nemeckých vojakov," pripomína Cséfalvay.

Do príprav SNP boli zapojení len jeden, dvaja velitelia v každej posádke. Po jeho vypuknutí občas škrípala koordinácia a spolupráca. Relatívne bez problémov to fungovalo na strednom Slovensku a v centre pov〜stania - Banskej Bystrici, kde väčšina vojakov poslúchla veliteľov a pridala sa k SNP. Jednotky, ktoré váhali, Nemci rýchlo odzbrojili.

Napríklad kapitán Jozef Zadžora, zodpovedný za západné Slovensko, odišiel z Trenčína do Banskej Bystrice bez toho, aby vydal jednotke rozkaz. Takých, čo prišli do centra SNP bez vojska, však bolo viac. Stratili sa zbrane, sklady aj ľudia. Niektorí sa pridali k Nemcom - napríklad veliteľ nitrianskej posádky Ján Šmigorský.

Kliknite - obrázok zväčšíte.

Na rozkaz aj dobrovoľne

V auguste 1944 bojovalo proti Nemcom asi 18-tisíc ľudí, začiatkom októbra už okolo 70-tisíc - asi 17-tisíc partizánov, zvyšok vojaci. Dodnes sa diskutuje, do akej miery šli do Povstania dobrovoľne. „Je pravda, že armáda funguje na rozkazy. Na druhej strane, určite fungovala aj únava z vojny. Keď videli možnosť, ako ju ukončiť - navyše, proti neobľúbeným Nemcom, o ktorých vedeli, aké zverstvá robili na Východe - uvítali to," myslí si Cséfalvay.

Nemci sa trápili s povstalcami dva mesiace, napokon však SNP vojensky potlačili. Dôvodom bola zle vybudovaná obrana, slabá výzbroj a neskúsení slovenskí velitelia, sumarizuje historik. Väčšinou išlo o štábnych dôstojníkov, ktorí predtým kreslili mapy a pripravovali rozkazy. Navyše, Povstanie bolo plánované ako krátkodobá záležitosť s tým, že o niekoľko dní prídu Rusi, čo sa nestalo. Občas nefungovala ani spomínaná koordinácia. „Stalo sa, že partizáni zmizli a Nemci potom ľahko prešli cez obrannú líniu."

O slovenských vojakoch sa tiež traduje, že sa nikdy nekamarátili s poľnou lopatkou a mali odpor k budovaniu zákopov, pripomína Cséfalvay. Armáda na to podľa neho doplatila aj počas SNP, keď povstalecké jednotky často ustupovali aj menej početným nemeckým jednotkám. Väčšinou išlo o záložákov a čerstvo zmobilizovaných vojakov. Keď takíto neskúsení a slabo vycvičení vojaci zbadali obrnené vozidlo, utiekli preč.

Slovensko ukázalo silu

SNP však nebolo fiaskom ani z vojenského hľadiska, myslí si Cséfalvay. „Udržať dva mesiace povstalecké územie ďaleko od frontovej línie a spojeneckých armád je úspech. Slovensko ukázalo silu, vôľu otočiť zbrane. Povstanie bolo masovým prejavom odporu, je to najväčší prejav slovenskej ozbrojenej aktivity v dejinách."

Bojoval v horách, skončil až v Mauthausene

Štyri mesiace bojoval v horách v okolí Banskej Bystrice. Keď ho Nemci zranili, ocitol sa v koncentračnom tábore.

BRATISLAVA. Generálmajor Otto Wagner má 85 rokov. Vitálny dôchodca sa udržiava v kondícii, pravidelne pláva. V Povstaní bojoval ako 20-ročný mladík, do hôr v okolí Banskej Bystrice prišiel koncom augusta 1944 z pracovného tábora v Novákoch.

„Do septembra 1942 sme žili na Obchodnej ulici v Bratislave. Jedného dňa rodičov a brata odvliekli do koncentračného tábora v Osvienčime, viac som ich nevidel. Chceli, aby som šiel s nimi, no ja som to odmietol. Kamarát Ľudovít Krajčovič mi vybavil falošné árijské papiere," hovorí Wagner.

Niekto ho však prezradil, takže v roku 1943 skončil v pracovnom tábore v Novákoch. Spolu s ďalšími väzňami kopali zákopy. „V porovnaní s Mauthausenom, kam som sa neskôr dostal, to bolo relatívne v poriadku. Nosili sme civilné šaty, spali na matracoch, občas nám dali aj mäso."

Z tábora do Povstania

Koncom augusta 1944 prišli do Novák povstaleckí velitelia a začali verbovať. Tábor bol prázdny, keďže väčšina gardistov po vypuknutí SNP utiekla. „Dostal som samopal a granáty, ukázali nám, ako s tým máme narábať." S ďalšími stovkami väzňov sa ocitol v horách asi 20 kilometrov od Banskej Bystrice.

K ich jednotke sa pripojili aj vojaci, ktorí sa vracali z východného frontu. „Rozprávali nám, ako Nemci vyvraždili celé dediny, ženy aj deti." Väčšinou spali na zemi, niekedy v stanoch. Ľudia v dedinách, ktorými prechádzali, sa k nim správali slušne, hostili ich, niekedy aj ubytovali. Cestou sa pridali aj viacerí partizáni, v kritických chvíľach však zmizli. „Keď bolo zle, vrátili sa domov."

Wagnerova jednotka odolávala Nemcom asi tri týždne, potom bola nútená ustupovať. „Tiso požiadal Hitlera o päť elitných divízií, čo bola veľká presila." Wagner hovorí, že nebojoval len proti Nemcom, ale aj „slovenským fašistom". Nemal problém, keď musel strieľať? „Keď proti vám stojí nepriateľ, máte len dve možnosti - buď strieľa on, alebo vy."

Z Povstania do koncentráku

Keď ho v decembri 1944 zranili, našli ho nemeckí vojaci, pôvodom z Rakúska. Wagner hovorí o veľkom šťastí. „Keby ma zajali esesáci, na mieste by ma zastrelili. Vedel som dobre po nemecky, tak sa nado mnou zľutovali a poslali ma do tábora v Mauthausene." V jednom z najhorších koncentrákov, ktorý prežili len tri percentá z 300-tisíc väzňov, strávil štyri mesiace. „Bol tam strašný hlad a bieda, mŕtvoly na dennom poriadku."

Keďže Wagner ovládal štyri cudzie jazyky, šéf lekárov si ho vybral, aby mu občas tlmočil. Vďaka tomu unikol aj plynovej komore. „Raz ráno nás esesáci vyzvali, že sa máme vyzliecť, vraj sa ideme sprchovať. Našťastie som prišiel medzi poslednými. Predtým, než zavreli vráta, prišiel ten lekár a spýtal sa dozorcov, kde som, že ma potrebuje. Tak som sa zachránil."

Wagnera hnevá, že štát dnes nevie účinne bojovať proti extrémistom. „Raz som bol svedkom demonštrácie Slovenskej pospolitosti. Policajta som sa spýtal, či môžu hajlovať. Povedal mi, že nerobia nič protištátne. Tak som išiel za jedným z nich a opýtal sa ho, či vie, prečo hajluje. Zavrčal na mňa, či chcem po papuli. Títo ľudia nevedia, čo bol fašizmus."

Nepáčia sa mu ani názory, ktoré spochybňujú Povstanie. „Vďaka SNP sme prežili a ocitli sa na strane víťazov."

(vag)

Prekáža im Pospolitosť

Účastníkom Povstania prekážajú názory znevažujúce túto historickú udalosť.

BRATISLAVA. Aktívny účastník povstania Teodor Šlajchart (93) súhlasí, že oslavy SNP sú už povinnou jazdou. V Banskej Bystrici sa stretnú účastníci Povstania, prihovoria sa najvyšší ústavní činitelia, so zahraničnými diplomatmi si pozrú kultúrny program, prelety stíhačiek a rekonštrukciu bojov z konca leta 1944. „Časom sa stáva všetko, čo bolo kedysi vzácne, obligátne," hovorí. Necíti sa však nedocenený. „Nikdy som nemal žiadne ambície. A moje zásluhy mi nikto nemôže vziať." Šlajchart bol ako kapitán letectva pri oslobodzovaní Ostravy, bojoval pri Žiline, Strečne, Martine či na území Poľska.

Viac ho mrzia názory spochybňujúce SNP, ktoré vyslovujú aj niektorí historici. „Ako každá veľká vec, aj v Povstaní sa urobili chyby, ale znevažovanie nie je správne. Slovensko ním veľa získalo." Takéto názory podľa neho pomáhajú extrémistom zo Slovenskej pospolitosti.

(vag)

Z SNP prebehol ku gardistom

Nie všetci povstalci boli hrdinovia. Niektorí prešli po jeho potlačení na druhú stranu.

BRATISLAVA. Politici, bankári, vojenskí velitelia. Peter Zaťko, Imrich Karvaš aj Ján Golian. Všetci boli vo významných funkciách v slovenskom štáte, neskôr sa aktívne zapojili do SNP. Pokým ich prechod na druhú stranu je pochopiteľný a morálne obhájiteľný, v krátkych povstaleckých dejinách sa vyskytli aj opačné prípady. Takýto obrat spravil aj Ján Stejskal.

V armáde spravil bleskovú kariéru, bojoval proti Sovietskemu zväzu na východnom fronte, neskôr začal intenzívne pripravovať Povstanie. Počas odzbrojovania divízie Východoslovenskej armády v Giraltovciach prešiel na povstalecké územie a zapojil sa do boja proti nemeckým jednotkám.

V decembri 1944 nastal zvrat - Stejskal vstúpil do pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy. Stal sa veliteľom jednej z poľných rôt HG, neskôr velil práporu. Na konci vojny jeho jednotky nasadili proti Červenej armáde. V marci 1946 ho za činnosť v garde prepustili do zálohy. O rok ho znovu povolali a nasadili do bojov s ukrajinskými nacionalistami, tzv. banderovcami. V roku 1952 Stejskala definitívne prepustili z armády, zvyšok života pracoval ako robotník.

(vag)

Beata
Balogová

Šéfredaktorka

Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu. Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám. Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.

Vyskúšať predplatné