agentúrny text sme nahradili autorským článkom SME
Slovenská televízia v utorok večer odvysiela unikátny dokument o putovaní slovenských Židov do Osvienčimu.
BRATISLAVA. Dvadsiaty siedmy január 1945. Do koncentračného tábora v poľskom Osvienčime prichádzajú vojaci Červenej armády. Táborom plným mŕtvol sa potulujú na kosť vychudnuté deti, ktoré vôbec netušia, že ich prišli oslobodiť.
Keď im sovietsky vojnový kameraman Alexander Voroncov po niekoľkých dňoch oznámi, aby sa opäť navliekli do väzenských mundúrov, zľaknú sa v obave, že nacistické peklo sa zopakuje. V skutočnosti sa práve zrodila slávna snímka Deti z fotografie.
Pre traumu roky mlčali
Na Voroncovovej fotke je trinásť detí, sedem z nich zo Slovenska. Pôvodne sa predpokladalo, že ide o poľské deti, pričom tí, čo sú na fotografii, o sebe nevedeli takmer päťdesiat rokov. Vypátral ich až jeden z nich – Gabi Neumann. „Tú fotku som prvýkrát videl v roku 1974 v izraelských novinách,“ spomínal včera Neumann. Na
Slovensko prišiel s Martou Wiseovou a Tomym Shachamom na pozvanie Dokumentačného strediska holokaustu. Zajtra je 68. výročie prijatia židovského kódexu a Pamätný deň obetí holokaustu a rasového násilia.
V januári 2005 sa deti z fotografie opäť vybrali do Osvienčimu. Po šesťdesiatich rokoch sa znovu postavili pred objektív a spomínali na hrôzy, ktoré prežili v koncentračnom tábore. Izrael〜ská televízia o tom nakrútila unikátny dokument, ktorý dnes večer odvysiela STV.
„Neveril som, že sa nájde niekto, kto sa tam bude chcieť vrátiť,“ povedal Neumann. „Dodnes si pamätám každý deň v Osvienčime, aj Mengeleho pokusy. So sestrou sme o tom nehovorili päťdesiat rokov,“ hovorí Marta Wise.
Podobnú skúsenosť má aj Tomy Shacham, ktorému zomreli v koncentráku otec aj brat. „V Izraeli som stretol veľa ľudí, ktorí sa nechcú baviť o Osvienčime. Preto chodím aj dvadsaťkrát do roka po školách a rozprávam, čo sme tam prežili, lebo nás už nie je veľa.“
Shachama hnevajú tí, čo popierajú holokaust. „Tá fotografia je dôkaz. Som tam ja aj ostatní, teraz sme tu a žijeme. To nie je žiadna ruská propaganda.“
Antisemitizmus stále žije
Neumanna zase mrzí, že aj na Slovensku sa nájdu ľudia, ktorí spochybňujú deportácie. „Tvária sa, akoby nebola pravda, že slovenská vláda platila Nemcom 500 mariek za každého vyvezeného Žida, ktorých potom vraždili. Antisemitizmus stále pracuje na plné obrátky.“
Karvašovu odvahu pripomína pamätná tabuľa
Odvážny bankár prešiel koncentračným táborom i komunistických väzením.
BRATISLAVA. Imrich Karvaš, Karol Markovič, Ľudovít Gavora. Traja statoční Slováci, ktorí počas vojny zachránili časť židovského majetku. V bratislavskom domove dôchodcov Ohel David, kde žijú ľudia, čo prežili holokaust, im včera odhalili pamätnú tabuľu.
Karvaš bol za slovenského štátu guvernérom Slovenskej národnej banky (SNB). Keď chcel Tisov režim uložiť šperky a cennosti zhabané Židom do trezorov banky a presunúť ich do Švajčiarska, bol proti.
Vďaka jeho odvahe ich najskôr previezli do trezoru Štátnej mincovne v Kremnici – mimo dosahu ľudáckych radikálov okolo Vojtecha Tuku.
Po vypuknutí SNP uschoval riaditeľ mincovne Gavora židovské šperky do budovy bystrickej filiálky SNB. Jej prednosta Markovič ich vydával za „štátne cenné papiere“ a Nemci si nič nevšimli.
Keď ho odvliekli do Mauthausenu, dal Gavorovi pokyn, aby ich previezli do Kremnice. Keď hrozilo, že ich Nemci vypátrajú, šperky presunuli do Bratislavy. Po vojne sa časť cenností vrátila Židom, čo prežili. Zvyšok previezli do Prahy a roztavili. V roku 1998 židovská náboženská obec získala kompenzáciu 30 miliónov korún.
Karvaš bol do konca vojny vo viacerých koncentračných táboroch. Po februári 1948 odmietol ísť s komunistami, vo vykonštruovanom procese ho odsúdili na dva roky väzenia. V roku 1958 dostal ďalších 17 rokov, o dva roky ho amnestovali.
„Otec nebol nikdy zatrpknutý, bol to večný optimista,“ spomína jeho syn Milan Karvaš. Rodina mala veľké problémy. „Sestru vyhodili z vysokej školy, brat robil v cementárni, aj ja som bol robotníkom. Najhoršie však dopadla mama, ktorá sa psychicky zrútila.“
vag
Beata
Balogová
