Podľa slovníka slovo remeslo znamená činnosť pri výrobe rozličných predmetov dennej potreby a opravách pomocou ručných nástrojov alebo jednoduchých strojov. Sú ich stovky. Mnohé ľudové remeslá prežívajú dodnes, iné zanikli. Ak aj nie, najmä mladým už veľa nepovedia. Viete, kto boli šiancovníci, irchári, kordovánnici, či tokári? Napíšte v diskusii.
Na otázku, prečo ľudové remeslá vymierajú, nedávno pre Český rozhlas odpovedal Martin Šimša z Národného ústavu ľudovej kultúry v Strážnici: „Čiastočne preto, že neexistujú pokračovatelia, a čiastočne preto, lebo nemajú odbyt. Nie je o ne záujem a často sa o nich ani nevie." Zaujímavé, ale skeptické odpovede ponúkol aj dokument Remeslo už nemá zlaté dno?, ktorý začiatkom roka 2009 odvysielala Česká televízia.
Ak chce niekto pričuchnúť k ľudovým remeslám, zatiaľ nemusí mať obavy. Na Slovensku existujú desiatky akcií ročne, kde si možno pozrieť majiteľov šikovných rúk spolu s ich výrobkami. Stačí zavítať na rôzne dedinské slávnosti, jarmoky, trhy, či akcie, organizované na hradoch, či zámkoch. Naraziť na nich na výrobcov fujár, píšťal, medovníkov, keramických produktov, na košikárov, drotárov, čipkárky, kováčov a tak ďalej, je pomerne jednoduché. My sme ešte v júli spovedali nielen remeselníkov v obci Podhradie neďaleko Martina. Na starosti si nás vzal Miro Vyletel, ktorý svojmu priezvisku neostal nič dlžný. Lietal s nami po dedine, varil bryndzové halušky, ukazoval, vysvetľoval, vzal nás na salaš, kde úraduje jeho brat, aby sme si vyrobili ovčí syr. Vďaka Mirovi sme tak natrafili aj na ľudí, ktorých bežne nestretnete.
Snúvadlá, pamuk, brdo, špuly, trlice
Dve milé a vysmiate tetušky sa pred kamerou najskôr hanbia, ale nakoniec nám o tkaní na krosnách ukážu snáď všetko. Rolu pedagóga na seba berie najmä Irena Cupanová. Spolu s kolegyňou majú pred sebou na pohľad komplikovaný stroj, na ktorom sa dajú utkať koberce, plátno, či súkno. Vravia, že je to jednoduché. Sledujúc ich ruky a nohy si to chvíľu myslíme tiež. Opísať sa to nedá, treba vidieť video. Keď začnú padať slovíčka ako snúvadlá, pamuk, brdo, podnože, návoj, nitelnice, špuly, či trlice, priznávame, že strácame niť. To, čo ony považujú za samozrejmé, ostáva pre deti z bratislavských kobercových panelákov španielska dedina, hoc v skutočnosti slovenská. Pýtame sa, či bude možné vidieť „živé tkanie" na dedine aj o 20 či 30 rokov, či jednoducho vymretím staršej generácie nezanikne. „Neviem," úprimne odpovedá Cupanová. Starosta Podhradia Miroslav Jánošík nám neskôr povedal, že je optimista. „Aj preto, že o takýchto veciach robíme dokumentáciu."
Keď chlap šije Poslednú večeru
Originál namaľoval Leonardo da Vinci. Peter Volna sa do témy pustil inak - vyšívaním. Začal, keď sa mu do rúk dostala pohľadnica, na ktorej bol práve tento výjav. To bolo pred viac ako osem a pol rokmi. Obraz dodnes nie je dokončený, hoci laik si to všimne len ťažko. Šírka obrazu je 134, výška 195 centimetrov. Spolu na ňom bude presne 1111111 krížikov. Z viac ako milióna ich chýbajú ešte tisíce. Následne sa chce Volna pokúsiť o zápis do Guinessovej knihy rekordov. „Zo začiatku bolo mnohým čudné, že chlap vyšíva, ale postupne si zvykli," tvrdí Volna, ktorý je na svoje dielo viditeľne hrdý. A kde obraz nakoniec skončí? „Zatiaľ netuším, budem nad tým premýšľať, keď ho dokončím."
Privábi jelene aj inú zver
Je juniorským majstrom Európy a dvojnásobným juniorským majstrom Slovenska vo vábení zveri. K tomu všetkému aj druhým vicemajsterom Slovenska vo vábení jeleňov. Volá sa Milan Bella. So zanietením vysvetľuje, že na vábenie je potrebný hudobný sluch a takzvané vábničky. „Musíte počúvať hlasy prírody." Vábničky na jelene sa vyrábajú z umelej hmoty, najlepšie sú vraj ale z volského rohu. Dodáva, že ručať sa dá aj na trubke z WC. Ak chcete privábiť líšky, srncov a dravú zver, odporúča vábničky z dreva. Aká je v tejto zvláštnej disciplíne úspešnosť? A je to vôbec remeslo? Nech je ako chce, Bella v tom má jasno - úspešnosť vábenia na začiatku ruje je 90-percentná (ide o čas okolo 15. septembra, keď ešte jelene nemajú lane), neskôr klesá.
Biaľoše nemajú chybu
Vysmiate tetušky v jednom zo stánkov predávajú skvelé koláče. Ich ruky sa nezastavia ani počas debaty s nami. Darmo, záujemcov o kúpu bryndzových biaľošov je veľa. Pripomínajú nám posúchy, ktoré si pamätáme ako pochúťku so smotanou a kôprom. So záujmom sa pýtame, ako ich pripravujú. Nad našou naivnou otázkou sa obe úprimne zabávajú. „Normálne, z kysnutého cesta. Naň potom dáte bryndzu, rozrobenú s mliečkom, pochúťkovou smotanou a pažítkou." Pečú sa v rúre pri 160 až 180 stupňoch a chutia výborne. Míňajú sa rýchlejšie ako šrotovné. Jednoduché jedlo, ktorého názov mnohí počujú prvýkrát. Podobných jedál sú pritom desiatky. Budú ich poznať aj vnuci našich vnukov?
Je to drina
Vyzerajú ako keramika, v skutočnosti sa skladajú len z múky, soli a vody, teda z obyčajného slaného cesta. Práve sa pristavujeme pri estetických ozdobách, zväčša na kuchynské motívy - samé ovocné koláže, ovečky, anjeli a podobne. Sú krásne. Už deväť rokov ich vyrába pani z Martina, ktorej sa ako na potvoru zabudneme spýtať na meno. „Ide o klasickú techniku, učia sa ju už deti na základnej škole. Nerobí to však veľa ľudí, lebo je to veľká drina." Definitívny vzhľad výrobok získa po namaľovaní obyčajnými vodovými farbami, na ktoré sa trikrát nanesie lak na drevo. Piplačka, ktorá trvá až štyri dni. Výsledok však stojí za to.
Ľudia sa otvárajú
Starostu Podhradia Miroslava Jánošíka sa pýtame, či nie je paradoxné, že to, čo bolo kedysi bežné, sa dnes prezentuje ako atrakcia. „Vyzerá to tak. V minulosti sme totiž ľudí naučili zatvárať sa pred ostatnými. Teraz sa postupne snažíme o opačný proces." Veríme mu, veď už šiesty rok sa v obci koná júlová akcia, nazvaná Kvet Podhradia, na ktorej si návštevníci môžu pozrieť nielen kvety, ktoré domáci vystavia pred svoje domy, ale aj takzvané priedomia. V každom z nich sa niekto realizuje - na ovčiarskom sú pre záujemcov pripravené bryndzové halušky, do toho tetušky neúnavne krájajú čerstvý aj údený ovčí syr. Odvážnejším zase nalievajú žinčicu, pričom všetci hladoši majú možnosť pozerať sa na živé ovečky v ohrade. Jeden z gazdov vozí malé deti na koníkoch, ostatní navštevujú poľovnícke, tkáčske, záhradnícke či chovateľské priedomia. Starosta Jánošík: „Pred šiestimi rokmi sme začínali možno dvanásti, dnes spolupracuje okolo 90 ľudí z obce. Ľudia si našli cestu k sebe a otvorili sa aj ostatným." Je to spôsob, ako udržať ľudové remeslá pri živote? Tak, aby budúce generácie vedeli, že tu vôbec boli? Snáď áno. A čo si myslíte vy? Ako je to s tým zlatým dnom?
Beata
Balogová
