Prežil tábory v Seredi aj v Osvienčime. Jeho otec a dvaja bratia také šťastie nemali. TOMY SHACHAM je jedným z trinástich detí, ktoré Rusi zvečnili na slávnej fotke po oslobodení Osvienčimu.
Čo ste robili pred vojnou?
Kódex vyradil Židov zo života Pred šesťdesiatimi ôsmimi rokmi zbavil Tisov režim slovenských Židov akýchkoľvek práv.
BRATISLAVA. Deviaty september 1941 je čiernym dňom v slovenských dejinách. Ľudácky režim vtedy vydal vládne nariadenie, ktorým vyradil Židov z hospodárskeho, politického, spoločenského aj z občianskeho života.
Takzvaný židovský kódex bol pripravený podľa vzoru norimberských rasových zákonov. Židia museli nosiť žlté hviezdy, zakázané bolo uzatváranie manželstiev s Nežidmi.
Židia nemohli bývať na hlavných uliciach miest, chodiť do kín, divadiel, kaviarní, navštevovať výstavy, kúpaliská, prechádzať sa v parkoch, vlastniť fotoaparáty, ďalekohľady, bicykle či telefón, ani používať ich.
Listy a žiadosti museli označovať hviezdou, cestovať mohli len vo vyznačených vozňoch a s povolením úradov. Na ulici sa mohli Židia pohybovať a nakupovať len vo vymedzenom čase.
Od roku 1942 ich začal Tisov režim zbavovať aj majetku a internovať v pracovných táboroch v Seredi a Novákoch. V tom istom roku bolo 58-tisíc slovenských Židov deportovaných do koncentračných táborov, predovšetkým v poľskom Osvienčime.
Ďalších zhruba 13-tisíc Židov odvliekli nacisti za aktívnej účasti Hlinkovej gardy po potlačení SNP. Vrátilo sa len niekoľko stoviek z nich.
Od roku 2001 sa 9. september 1941 na Slovensku oslavuje ako Pamätný deň obetí holokaustu a rasového násilia.
Marek Vagovič
„Rodičia mali hospodárstvo a obchod s kóšer mäsom v Preseľanoch, kde nakupovali aj Slováci. Žili sme celkom slušne, ako jediný chlapec v dedine som mal koženú futbalovú loptu. V roku 1942 nám hospodárstvo zobrali, zostal len obchod. Viedol ho jeden Slovák, otec len pomáhal.“
Keď prišli v roku 1939 Nemci, mali ste šesť rokov. Nemali ste strach?
„Nie. Prvýkrát v živote som videl tank, vojenské motocykle, takže som bol z toho celý uveličený. Až do roku 1941 sa navonok nič nedialo, každý deň som hral s chlapcami futbal. Odrazu sme však začali nosiť žlté hviezdy, tí istí chlapci na mňa kričali Žid, prestali nás navštevovať. Niesol som to dosť ťažko, lebo som tomu nerozumel.“
Rodičia vám nič nepovedali?
„Nie. Nechceli o tom hovoriť. V roku 1942 odišiel z našej dediny prvý transport, z ktorého sa po vojne nikto nevrátil. Rodičia už vtedy cítili, že je zle, takže sme sa pokúsili odísť do Maďarska, kde sme mali príbuzných. Dvakrát nás policajti chytili už na hraniciach, naposledy nás vysadili z vlaku do Budapešti. Pred jedným transportom sme sa schovali, koncom októbra 1944 však všetkých Židov z dediny nahnali do synagógy. Strašne sme plakali, potom nás odviezli do pracovného tábora v Seredi. Pozerala sa na nás celá dedina, moji kamaráti. Nikto nepovedal ani slovo. Pýtal som sa prečo, čo sme komu spravili?“
Aké boli v Seredi podmienky?
„Strašné. Veliteľ tábora Brunner si dal každý deň zavolať dvoch Cigánov, ktorí sa museli na dvore biť dovtedy, kým jeden z nich nezomrel. Keď to nerobili dosť presvedčivo, poštval na nich psy. Po týždni nás naložili do dobytčákov a odvliekli do Osvienčimu. Do vagónov nám dali vedrá s vodou s tým, že keď ju vypijeme, môžeme ich použiť ako záchod. Cesta trvala štyri alebo päť dní, nič sme nejedli. Ľudia zomierali už vo vagónoch, nedalo sa tam dýchať.“
Vedeli ste, že idete na istú smrť?
„Rodičia to tušili. Cestou do Osvienčimu sme išli kúsok aj cez nemecké územie. Začali sa tešiť, keď však zistili, že pokračujeme do Poľska, začali plakať.“
Prečo?
„Matka mi neskôr povedala, že v Nemecku vtedy neboli koncentračné tábory. Pokým do Nemecka sa išlo pracovať, do Poľska zomrieť. Keď sme prišli do Osvienčimu, veľmi som sa bál – po tábore sa potulovali vychudnutí, bezprizorní ľudia, ktorí pýtali jedlo. Po čase nás rozdelili – muži a chlapci nad desať rokov na jednu stranu, matky a menšie deti na druhú stranu. Hoci som mal jedenásť, mama Nemcov oklamala, že mám menej. Vďaka tomu som sa zachránil. Otec s bratom neskôr zomreli počas stokilometrového pochodu smrti.“
Čo bolo s vami a matkou?
„Nemci nám dali čísla a poslali nás do kúpeľne. Prvýkrát som videl matku aj iné ženy nahé, bolo to dosť ponižujúce. Potom nás nahnali do jednej haly, kde sme dostali väzenské šaty a matky poslali preč. Bolo nás tam tristo detí od jedného do desať rokov – všetky strašne plakali a kričali. Keďže som patril medzi najstarších, zobral som si asi desať detí na starosť, bol som im ako otec. Stále plakali, boli hladné a choré, viaceré ochoreli na týfus. Keď zaspali, celú noc som plakal ja. Tábor prežilo asi päťdesiat detí.“
27. januára 1945 oslobodili tábor Rusi. Aký to bol pocit?
„Krásny. Všetci sme sa tešili, dali nám jedlo, správali sa priateľsky. Nemci už v tábore neboli – týždeň pred tým nás zobrali asi kilometer od tábora, nasadli do áut a zmizli. Zostali sme tam sami. Po návrate do tábora sme s jedným chlapcom objavili krematórium, kde sme našli len kopy šatstva. Keď neskôr Rusi väznili v tábore Nemcov, nabádali nás, aby sme im niečo urobili, veď aj oni sa k nám správali zle. Nebol som toho schopný.“
Židovské deti z fotografie, po oslobodení Osvienčimu. Tomy Shacham úplne vľavo.
FOTO – ARCHÍV ČTK/AP
Ako vznikla slávna snímka Deti z fotografie?
„Rusi boli najskôr v šoku z toho, čo videli. Po niekoľkých dňoch nás však znovu obliekli do väzenských úborov, začali fotiť a nakrúcať na kamery. Keďže som nevedel, kam mám ísť, v tábore som zostal ešte tri mesiace. Skamarátil som sa s jedným ruským šoférom, ktorý mi povedal, že mám ísť k nemu domov, že budem jeho syn. Nakoniec som sa vybral za príbuznými do Maďarska. Tam som sa dozvedel, že aj môj druhý brat, ktorému sa počas vojny podarilo ujsť pred transportmi, neskôr zomrel v gete. V júli 1945 za mnou prišla matka, o ktorej som nevedel, či žije. Keď sme sa stretli, obaja sme plakali.“
Čo ste robili po vojne?
„Najskôr sme sa s matkou vrátili do Preselian, kde sme predali dom. Potom sme žili v Nitre a Bratislave. V roku 1949 sme sa presťahovali do Izraela.“
Koľko Židov z vašej dediny prežilo holokaust?
Ja s matkou, Robert Schlesinger a Pavol Blum. O Blumovi som dlho nevedel, neskôr som sa dozvedel, že za socializmu emigroval do Austrálie. Viackrát som s ním telefonoval, dokonca sme si dohodli aj stretnutie v Bratislave. O Osvienčime nechcel nikdy hovoriť, mal z toho obrovskú traumu. Keď mu nedávno zomrela žena, skočil z mosta v Sydney a zabil sa.“
Viacerí Židia sa po skúsenosti z koncentračného tábora uzavreli do seba, u vás je to presne naopak. Prečo?
„Som rodený optimista. Chcem žiť a nie byť v depresii, ktorá sa potom prenáša aj na rodinu. Každý rok však chodím po školách a hovorím deťom o holokauste. Nepáči sa mi, že dodnes existujú jeho popierači – aj na Slovensku som sa stretol s ľuďmi, čo mi povedali, že väzenské číslo, ktoré mám na ruke, som si vytetoval po vojne sám.“
Nemáte strach, že holokaust sa môže zopakovať?
„To nie, ale myslím, že bude ešte jedna veľká vojna – medzi moslimami na jednej strane a kresťanmi a Židmi na strane druhej. Dúfam, že už sa toho nedožijem.“
Beata
Balogová
