kíza a časopisu .týždeň.
Žijete v exile v Indii a už polstoročie bojujete za autonómiu Tibetu. Veríte tomu, že sa raz do autonómneho Tibetu vrátite?
„Všetci Tibeťania, čo sme v exile, veríme, že sa raz v živote do Tibetu vrátime. Samozrejme, ak sa pozeráme na celú vec lokálne, tak pre tvrdý prístup čínskych komunistov toto naše prianie vyzerá beznádejne. No ak sa na to pozrieme zo širšej perspektívy ako na otázku Tibetu, ale aj Sinťiangu, kde žijú Ujguri, či samotnej Číny, zistíme, že je tam veľa problémov práve preto, že je tam prílišná centralizácia a stále platí autoritatívny systém. Veci sa však menia. Dnešná Čína v porovnaní s Čínou spred štyridsiatich rokov je úplne iná, udialo sa veľa zmien. Z tohto pohľadu sme preto veľmi optimistickí. Celý svet sa čoraz viac prikláňa k princípom slobody, demokracie a práva, tento trend už vidno aj v Afrike, Latinskej Amerike či vo zvyšku Ázie. Svet ide týmto smerom. Preto aj pre Čínu, najľudnatejší národ, staroveký a veľmi dôležitý národ, bude nevyhnutné nasledovať tento trend.“
Niektorí z mladej generácie Tibeťanov v exile nesúhlasia s vaším umierneným prístupom vyjednávania s Čínou a začínajú byť netrpezliví. Neobávate sa, že to v Tibete opäť prerastie do násilností?
„Myslím, že väčšina Tibeťanov, v Číne aj v exile, sa úplne stotožňuje s naším prístupom strednej cesty pri riešení otázky Tibetu. Niektorí, ako naše mládežnícke organizácie v indickom exile, boli od začiatku veľmi kritickí k nášmu umiernenému prístupu. Oni sa striktne prikláňajú k požiadavke úplnej nezávislosti Tibetu. Takže sú ľudia, ktorí majú na vec iný názor, ale väčšina podporuje náš doterajší postoj.“
Keď hovoríte o Tibete, myslíte autonómny región v rámci Číny alebo aj Tibeťanov, z ktorých mnohí žijú v exile?
„Opýtam sa vás, považujete ma za Tibeťana?“
Samozrejme.
„Vidíte, ale pochádzam z oblasti mimo autonómneho Tibetu. Takže z pohľadu Číny nie som Tibeťanom. Pochádzam z provincie Čchingchaj, nie z Tibetu. Čínska ústava však uznáva aj túto oblasť, kde som sa narodil, za oblasť etnických Tibeťanov. Ústava im tak zaručuje nejaké práva. Takže nielen Tibet je autonómnym regiónom, aj v okolitých čínskych provinciách sú autonómne celky alebo okrsky, je ich tuším štrnásť alebo pätnásť. Ústava teda uznáva tieto oblasti ako územie etnických Tibeťanov. Takže my sa nechceme odtrhnúť od Číny, ostávame jej súčasťou, keďže nám a iným menšinám už zaručila isté práva. Ale mali by sme požadovať rovnaké práva pre všetkých. Napríklad autonómny región Tibet dostáva od centrálnej vlády určité množstvo peňazí. Ostatné tibetské oblasti ich však nedostávajú. V centrálnom Tibete, tom autonómnom, žije len niečo okolo dvoch miliónov Tibeťanov. Zvyšné štyri milióny žijú v okolitých štyroch čínskych provinciách.“
Vlani ste rezignovali z postu politického lídra Tibetu. Doteraz ním vždy bol duchovný líder krajiny. To je veľká zmena. Prečo ste to urobili?
„Už od detstva som veľmi obdivoval demokratický systém v Indii. V roku 1952 som založil reformnú komisiu, ale veľké zmeny sme nedosiahli. Keď sme sa po roku 1959 stali utečencami, začali sme intenzívnejšie pracovať na demokratizácii. Až v roku 2001 sme si prvýkrát slobodne zvolili politické vedenie. Odvtedy som akoby v polovičnom dôchodku. Štyristoročná tibetská tradícia, podľa ktorej bol duchovný líder aj lídrom politickým, sa skončila v roku 2001. Nie však pre tlak zvonku, ale dobrovoľne. Mnohé tradície sú už zastarané. Musíme držať krok s dobou.“
Ako to prijala tibetská exilová komunita?
„Už v návrhu ústavy, ktorý sme prijali v roku 1963, je klauzula, ktorá hovorí, že právomoci dalajlámu môžu byť prehlasované dvojtretinovou väčšinou. Takže pre Tibeťanov to nebolo nič prekvapujúce. Snažíme sa stále rozprávať o dôležitosti demokracie a pre jej dosiahnutie nie je dobré, ak je v rukách jedného človeka sústredená príliš veľká moc. Platí to aj v praktickej rovine. Ak by celý náš zápas závisel od jedného človeka, bolo by to nebezpečné. Zápas Tibeťanov o slobodu nie je len záujmom dalajlámu. Je to záujem šiestich miliónov Tibeťanov. Na začiatku 80. rokov mi čínska vláda ponúkla prijatie s piatimi podmienkami. Vraveli, že mi vrátia všetky niekdajšie privilégiá, postavenie. Išlo len o mňa. Ja som im povedal, že toto nie je problém. Problémom je šesť miliónov Tibeťanov a ich práva. V roku 1992 som povedal, že keď nadíde ten čas, že sa budeme môcť vrátiť do krajiny s istými zárukami slobody, odovzdám všetky svoje právomoci lokálnej autonómnej vláde. Ak to bude vláda, ktorá bude slobodne zvolená.“
Vy ste budhista. Aký je váš vzťah k Biblii?
„Ja som budhista, ale mám veľa priateľov, ktorí sa hlásia k iným náboženstvám. Kresťanstvu, islamu, hinduizmu a iným. Máme veľmi dobré vzťahy. Mnohí kresťanskí lídri ma označili za dobrého kresťana. Spájajú nás totiž spoločné praktiky viery. Ako je láska, súcit, odpustenie a tolerancia. Preto veľmi rozlišujem medzi vierou a rešpektom. Mojou vierou je budhizmus, ale rešpektujem rovnako akúkoľvek náboženskú tradíciu.“
Raz ste povedali, že si viete predstaviť, že by ďalším dalajlámom mohla byť žena. Mysleli ste to vážne?
„Áno. Je to už aj v našej dvetisícročnej tradícii, že Budha dal rovnaké právo mužom aj ženám dosiahnuť najvyššie mníšske sľuby. Mnohé budhistické krajiny však túto tradíciu najvyššieho svätenia žien neprevzali alebo v nej nepokračujú. Len v čínskej alebo kórejskej tradícii, hlavne na Taiwane, dosahujú ženy aj najvyššie zasvätenie. Teda ak sa ma pýtate, či by mohla byť žena ďalším dalajlámom, odpovedám áno.“
Ako by sa žena mohla stať dalajlámom?
„V tibetskej budhistickej tradícii začala inštitúcia prevteľovania pred sedemsto rokmi. V tom čase boli medzi najvyššie svätenými aj ženy. Takže reinkarnácia ženy ako duchovného vodcu nie je v našej tradícii ničím novým. To, či by mala tradícia dalajlámu pokračovať, je však na ľuďoch. Jasne som to povedal už v roku 1969. Ak si väčšina ľudí myslí, že táto úloha už nemá žiadny význam, tak zanikne. Ale ak väčšina stále cíti, že existencia dalajlámu je pre nich dôležitá, potom je tu otázka, či sa má jeho nástupca hľadať tradičným spôsobom alebo nejakým iným. Ak sa pri tradičnom spôsobe ukáže, že by bolo efektívnejšie a prospešnejšie, aby XV. dalajlámom bola žena, tak to bude žena.“
V čom by to mohol byť pre budhizmus prínos?
„Mužská dominancia sa objavila už v ranných civilizáciách. Predtým nebola potreba líderstva. S rastúcou populáciou však začali v spoločnosti vznikať problémy a keďže vzdelanie ešte nehralo žiadnu rolu, rozhodujúcim kritériom pre líderstvo bola fyzická sila. Na tom bola postavená mužská dominancia. Potom však vzdelanie nadobudlo v spoločnosti dôležitosť a viac zrovnoprávnilo mužov a ženy. V 21. storočí už nepociťujeme nedostatok vzdelania. Ale chýba nám súcit. Z tohto pohľadu sú ženy aj pre biologický faktor oveľa viac citlivejšie voči ostatným bytostiam. Takže podľa mňa nastal čas, kedy potrebujeme viac zdôrazniť a podporiť ženskú schopnosť súcitu. Ženy by mali hrať oveľa aktívnejšiu rolu v politickej aj ekonomickej oblasti. Tak by sa oveľa viac zdôraznila potreba súcitu v celej spoločnosti.“
Je 21. storočie storočím pokoja, ako ste to kedysi predpovedali?
Určite. Globálnym trendom je príklon k demokracii. A ľudia vo svete už začínajú mať po krk násilia. Násilie len vytvára ďalšie problémy. Zoberte si Spojené štáty. Zámer bol dobrý. Zaviesť v Iraku demokraciu. Prezident George Bush mal úprimnú motiváciu, mám ho naozaj rád, je to príjemný človek. Ale jeho prístup, to, že sa rozhodol ísť násilnejšou cestou, spôsobil, že Irak na to ešte aj dnes dopláca.
Mnícha potešili krajania
Pre dalajlámu násilie nikdy nebolo riešením. Aj preto jeho ochranka nenosí zbrane. Ľudí vedel zvládnuť aj sám.
BRATISLAVA. Boli traja, v oblekoch a nemali vyholené hlavy. Napriek robustným postavám by však človeku ani nenapadlo, že sú to ochrankári. Pre ten prívetivý úsmev v tvári. Strážiť dalajlámu musí byť tvrdý oriešok.
„Nemôžu nosiť zbrane,“ vysvetľoval Filip Vagač z Nadácie Jána Langoša, ktorý mal možnosť byť s tibetským mníchom každý deň počas jeho návštevy Slovenska. Taká je podmienka mierumilovného mnícha.
Dvere jeho izby v hoteli Crowne Plaza boli bránou, za ktorú mohli len vyvolení: štvorica mníchov, ktorá dalajlámu sprevádza na jeho cestách, a jeho najmladší brat Tändzin Choegyal, ktorý si kedysi z reinkarnácie dalajlámu uťahoval.
Tibeťania z Rakúska čakali dalajlámu v hoteli. Zaspievali mu. FOTO SME – PAVOL FUNTÁL
Muži v čiernom obklopovali dalajlámu všade, kde sa objavil. Neboli však bariérou. Mních sa rád rozpráva s ľuďmi a rád požehnal každému. „Má rád ľudí s bradou, pretože ich má za čo ťahať,“ žartoval Ladislav Snopko, ktorý návštevu tiež pripravoval.
Aj keď mal 74ročný mních nabitý program, spontánnym stretnutiam sa nebránil. Pri zadnom východe z haly Pasienky sa pristavil pri budhistických mníchoch z Maďarska. Pred odletom si v hotelovej hale zaspieval s Tibeťanmi, ktorí ho prišli pozdraviť z Rakúska.
Hostiť dalajlámu bolo podľa Vagača potešením. Nemal žiadne zvláštne požiadavky. Jedinou bolo, aby mal na pitie k dispozícii teplú či horúcu vodu. Údajne očisťuje.
Mnohých záujemcov o stretnutie však museli sklamať. Dalajlámov deň sa končí o pol piatej večer. Čas potom venuje oddychu a meditácii. „Som v prvom rade mních,“ zdôraznil pri stretnutí s novinármi.
toh
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
