Pätnásti sudcovia upozornili na zneužívanie disciplinárnych konaní. Šancu vyjadriť sa sme poskytli ministerke spravodlivosti aj jej predchodcovi. Odmietli. O situácii v justícii tak hovorí sudca DUŠAN ČIMO, ktorý kritizujúci list podpísal.
Podpísali ste otvorený list ústavným činiteľom, ktorý členka Súdnej rady Helena Kožíková okomentovala, že politizovať majú čas len sudcovia, ktorí nepracujú. Máte pocit, že politizujete?
„Nemyslím si, že vyjadrenie sa k problému, ktorý justíciu, ale aj celú spoločnosť ťaží, je politizovaním. Ale to už nechám na posúdenie verejnosti. Rozhodne si ale nemyslím, že patrím k sudcom, ktorí nepracujú, koniec koncov za nás hovoria aj výsledky, ktoré si môže každý overiť."
Prečo ste ten list podpísali?
„Ja, ale myslím si, že aj ostatní, sme ho podpísali preto, lebo nám jednoducho nie je jedno, akým spôsobom sú veci v justícii spravované. Vidíme neprimeranosť využívania disciplinárnych konaní voči sudcom, ktorí patria ku kritikom súčasnej súdnej vrchnosti. Zneužívanie týchto konaní v prípadoch, kedy sú závažné podozrenia, že ich skutočným účelom nie je odstrániť nedostatky v práci, na čo disciplinárne opatrenia sú, ale slúžia na zastrašenie sudcov alebo aj ich vytesnenie zo súdnictva. Tým sekundárne slúžia na zastrašenie tých druhých, o ktorých sa hovorí ako o mlčiacej väčšine, aby si náznaky rebélie odpustili.
Pomaly to bude ale týždeň od zverejnenia listu a oficiálna odpoveď od adresátov sa nedostavila. Čo ste chceli dosiahnuť?
„Bola to určitá forma apelu na ústavné orgány, aby sa zamysleli nad tým, akým spôsobom sú veci justičné spravované a ako sa vlastne podarilo doviesť veci do takého štádia, že už nemožno mlčať. Sme si vedomí, že v dnešnom štádiu veci sa toho dá robiť relatívne menej, ale obrátili sme sa na nich, lebo sú potenciálne povolaní túto situáciu riešiť, prípadne vstúpiť do rokovania o opatreniach ako situáciu vyriešiť."
Čo ale môže urobiť prezident, premiér alebo predseda parlamentu? Ak zasiahnu, môžu byť obvinení z toho, že zasahujú do nezávislej justície.
„Je to komplikovaný problém. Sudcovské organizácie i samotní sudcovia dlho bojovali, aby sa súdna moc stala nezávislou od ostatných mocí v štáte. Signatári listu a dovolím si tvrdiť, že aj prevažná časť takzvanej mlčiacej väčšiny si ale myslí, že zámer, aby bolo spravovanie súdnych vecí naozaj na prospech celému súdnictvu a nevzbudzovalo nedôveru verejnosti, sa celkom nepodaril. Posledné udalosti nás presviedčajú o tom, že došlo k takému ovládnutiu niektorých rozhodujúcich štruktúr, že sa dá hovoriť aj o ich sprivatizovaní určitými skupinami a dochádza k určitému revanšu voči tým, ktorí sa prejavili ako kritici týchto pomerov."
Prečo by ale ústavní činitelia mali niečo urobiť, keď sa pod ten list podpísali len pätnásti z vyše tisícky sudcov?
„Počet signatárov nenaznačuje, že ide o masovú záležitosť. Je to asi aj preto, lebo mnohí kolegovia predstavujú takzvanú mlčiacu väčšinu a je ťažké odhadnúť aj, ako veľká je skupina podporovateľov ľudí, proti ktorým táto iniciatíva brojí. Ale som presvedčený, že drvivá väčšina sudcov je tých, ktorí by v prípade nutnosti a potreby rozhodnutia sa medzi tým, či podporiť opatrenia, proti ktorým je ten list namierený, alebo podporiť signatárov listu, volili podporu listu. Mnohým kolegom to nie je jedno. Len žiaľ, viacerí sa cítia ohrození a vedia, že pokiaľ by sa chcelo hľadať a ísť po niektorých chybách, tak chyby, ktoré by sa mohli vypichnúť, samozrejme pri taktnom mlčaní, že podobnými chybami trpia mnohí kolegovia dotknutého sudcu, sa nájdu. To mnohých napĺňa obavami, že za vyslovenie názoru sa dočkajú postihu.
Ide predovšetkým o prieťahy v konaniach alebo aj iné pochybenia?
„Prieťahy sú dlhodobý problém a nie je jednoduchý. Je zrejmé, že mnohí kolegovia a najmä pri množstve vecí, ktorými sú zaťažení, a to rovnako na okresných aj krajských súdoch, ale aj Najvyššom súde, sa obávajú postihu najmä za ne. Môžu sa ale vyskytnúť aj ďalšie pochybenia a pretože zákon pozná celý rad možných previnení, za ktoré možno sudcov postihovať, sú tu obavy, že pokiaľ by sa dôsledne hľadalo, nejaké chyby sa nájdu. U prevažnej väčšiny kolegov sú obavy z tohto.
Ak ale samotní sudcovia priznávajú, že takmer u každého z nich je možné nájsť prieťah, tak verejnosti sa zase môže zdať, že tí sudcovia za pomerne slušné platy si nerobia svoju prácu.
„Tieto výhrady verejnosti sú často oprávnené a nepochybujem o tom, že sa nájdu prípady, kde sú aj opodstatnené, keď to možno pripísať na vrub nedostatkom v organizácii práce, prípadne nesústredenému vedeniu konania. Ale myslím si, že drvivá väčšina kolegov si robí svoju prácu najlepšie ako vie a že pod prieťahmi sú podpísané iné nedostatky. Napríklad nie celkom dostatočné obsadenie súdov sudcami, či napríklad nie najvhodnejšia skladba sudcov."
Neobávate sa, že aj vy budete musieť čoskoro vysvetľovať prieťahy pred disciplinárnym senátom?
„Asi každý kolega musí byť pripravený čeliť tomuto riziku, bez ohľadu na to, či sa stal signatárom niečoho podobného alebo nie. Na druhej strane som si vedomý toho, že pokiaľ sa človek ozýva a patrí ku kritike istých pomerov, tak môže očakávať nejaké konzekvencie. Na druhej strane neozvať sa, by z pohľadu zachovania si vlastnej tváre, bol väčší hriech ako vystaviť sa riziku prípadného postihu."
Na vašom súde ste list podpísali len dvaja. Ako reagovali ostatní kolegovia?
„V kruhoch, v ktorých sa pohybujem, som sa stretol s prejavmi podpory. Na druhej strane je ale táto podpora do istej miery opatrná a je sprevádzaná slovami, že sú s nami, ale sami by veľmi váhali, či by odvahu podpísať sa, našli. Chápem ich. Nie je to najjednoduchšie, pretože tí ľudia sa cítia existenčne ohrození. Situácia je taká, ako vidíme z disciplinárnych konaní, že je tu veľmi obtiažne aj v rámci vlastného justičného systému dovolať sa v primeranom čase ochrany. Často ide o živiteľov rodiny a v prípade vystavenia sa riziku disciplinárneho konania, ktoré môže byť spojené s dočasným pozastavením výkonu funkcie, im hrozí razantný platový prepad. Verdikt disciplinárneho senátu môže pritom prísť v nedohľadnom čase."
Ide len o dlhé disciplinárne konania alebo ako ste mysleli, že je ťažké pre sudcov sa dovolať ochrany?
„Súvisí to aj s rozhodnutiami Súdnej rady, ktorá vo väčšine prípadov disciplinárnych konaní vedených proti kritikom režimu dospela k tomu, že v skutočnosti žiadne rozhodnutie nezaujala. Išlo o rozhodnutia, či zruší dočasné pozastavenie výkonu funkcie. Hoci sú to otázky zásadného významu, množstvo členov rady sa pri nich zdržalo hlasovania. Je to obzvlášť zarážajúce, pretože ako sudcovia v talári sú jednoznačne povinní vysloviť názor a hlasovať za určité riešenie. Preto v tejto situácii mi pripadá absolútne neobhájiteľné, aby sa člen rady mal možnosť zdržať hlasovania a takýmto spôsobom utiekol od riešenia problému."
Doteraz ste meno Štefan Harabin, ktorý bol označený v liste za hlavného menovateľa vami popisovaných problémov, nevyslovili. Je to zámerné vyhýbanie sa?
„Nie je to o vyhýbaní sa. Myslím si, že principiálne to nie je o menách. Aj v minulosti sme bojovali o určitú koncepciu usporiadania súdnej moci, jej orgánov a samosprávy a vždy sme hlásali, že to nie je budované a boli by sme neradi, ak by to bolo budované pre konkrétne osoby. Na tom trvám. Nepopieram však, že teraz je ten problém personifikovaný so súčasným predsedom Najvyššieho súdu, ale nie je to len problém jeho.
A koho ešte?
„Výrazný podiel na súčasnom stave nemá len predseda Najvyššieho súdu, ale aj Súdna rada, ktorá bola zložená tak, ako bola zložená a teda každý, kto ju kreoval má svoj podiel viny. (8 členov rady volia priamo sudcovia, 3 menuje prezident, 3 vláda a 3 volí parlament, predseda Najvyššieho súdu je automaticky predseda rady - pozn. redakcia) Sú ale určité mechanizmy v zákone, ktoré umožňujú, aby sa tento problém riešil. Ak sa ukázali niektoré riešenia neživotnými, prípadne niektoré orgány nie sú personálne vhodne obsadené, tak treba asi vyburcovať nielen orgány na to povolané. Preto je list čo aj nepriamo adresovaný i kolegom sudcom. Pri dnešnej zákonnej úprave máme možnosť aj my čiastočne korigovať zloženie rady. Ale je to na sudcoch, aby sa docielilo odvolanie konkrétneho člena rady."
Čo je k tomu potrebné?
„Zákon hovorí, že najskôr je na to potrebný návrh a ten môžu podať buď tri sudcovské rady alebo kolégiá predsedov sudcovských rád alebo aspoň štvrtina sudcov. Proces odvolania niektorého z členov je na rozdiel od volieb sťažený, lebo je potrebné, aby sa za to vyjadrila nadpolovičná väčšina sudcov oprávnených voliť. Kým takto ešte teoreticky možnosť iniciovať proces odvolania tu je, to, riziko neúspechu samotného návrhu na odvolanie je dosť vysoké.
Ak kritizujete disciplinárne konania, tak vaši oponenti hovoria, že tie existovali aj v minulosti. V čom sú teda tie po nástupe Štefana Harabina iné?
„Aj predtým bola kritika vtedajšieho ministra Daniela Lipšica za to, že sa sudcom pripisovali disciplinárne previnenia, pri ktorých by bolo zrejmé aj laikovi, že nemôžu mať šancu na úspech, lebo smerovali k podstate rozhodnutia. Za to môže byť sudca braný na zodpovednosť len v riadnom inštančnom procese, lebo ak by sme pripustili opak, viedlo by to k popretiu nezávislosti sudcu. Preto tieto konania skončili v prevažnej väčšine neúspešne. V tom čase však riziko alebo obava, že budú exemplárne trestaní kritici, nebolo. Existoval systém, pri ktorom sa javilo, že sú tu záruky skutočne nestranného a objektívneho posudzovania konkrétnych disciplinárnych previnení a že sudcovia budú mať možnosť riadnej obhajoby. Dnes je situácia iná, lebo je tu množstvo rozhodnutí Súdnej rady, pri ktorých sa dá pochybovať, či sú autonómnymi rozhodnutiami nezávislého orgánu alebo len vykonávaním vôle niekoho iného."
Ako silnú zbraň proti nepohodlným sudcom ste označili aj možnosť vedenia súdu preraďovať sudcov z jedného kolégia do druhého. Laik si ale môže myslieť, že sudca nemôže mať problém naštudovať si rôzne zákony a okrem toho Občiansky súdny poriadok je len jeden.
„Nie je to problém, ak ide o presuny v rámci jednej agendy, napríklad civilného práva. Tu problém netkvie v tom, lebo pokiaľ viem, študent právnickej fakulty končí ako absolvent so všeobecnou špecializáciou právo a štátnice robil zo všetkých kľúčových odvetví práva. Ide skôr o to, že nemožno pripustiť, aby sa sudca dostal do situácie, že bude čeliť riziku svojho vlastného strachu z neodbornosti, lebo po rokoch pôsobenia v jednej oblasti práva, v ktorej je považovaný aj za odborníka, je preradený do odvetvia, o ktorom nie že nemá najmenšie poznatky, ale vzhľadom na dosiahnutú úroveň vzdelania už má len elementárne poznatky. Neuzatvárame sa pred možným preraďovaním. Ale musí tu byť priestor na vytvorenie podmienok pre sudcu, aby si obnovil poznatky, čo si vyžaduje určitý čas. Bohužiaľ, to sa nemusí diať, lebo to môže byť ďalší z nástrojov, ako sa sudcovi povie: „roky si síce robil agendu, v ktorej si dobrý, ale keď si sa ozval, dáme ti robiť niečo iné, kde nebudeš mať čas kritizovať, lebo budeš nútený študovať."
Posledné dianie vyprovokovalo aj opozíciu, ktorá chce na ústavnoprávnom výbore diskutovať o zmenách zákona, aby sa disciplinárne konania už nemohli zneužívať. Môže to pomôcť, keďže zrejme vždy bude závisieť aj od charakteru tých konkrétnych ľudí, ktorí v disciplinárnych senátoch rozhodujú?
„Pomoc to zaiste byť môže, problém je ale v tom, že zákony môžu byť nastavené dobre, môžu byť ideálom, ale na druhej strane je tu fakt, že niektoré inštitúty sa zneužívajú alebo nevyužívajú rovnomerne a to samotný zákon nevyrieši. Už dosť dlho sa ale vŕšili problémy a vnútri systému sa pred nimi zatvárali oči, takže situácia sama si vyžiadala takéto rokovanie a sám som zvedavý, s akými výsledkami bude prebiehať. Pred niekoľkými rokmi som bol odporcom riešení navrhovaných ministerstvom spravodlivosti, pokiaľ poukazovali na nešváry v justícii a snažili sa ich vyriešiť takzvane silovo zvonka. Dnes už mám veľmi závažné pochybnosti o tom, že sudcovský stav preukázal schopnosť upratať si pred vlastným prahom, preto sa nebude môcť čudovať, ak túto iniciatívu preberie niekto iný."
Ste aj členom Celorepublikovej rady Združenia sudcov Slovenska. Prečo združenie mlčí a verejne sa nevyjadruje k týmto problémom?
„Súvisí to aj s minulosťou, kedy došlo k rozkolu sudcov, k vytvoreniu paralelnej sudcovskej stavovskej organizácie, postupnému odlivu sudcov zo združenia a bohužiaľ aj k obraznej strate ťahu na bránku. Združenie bolo kedysi priekopníkom mnohých riešení a mnohé z cieľov sa podarilo dosiahnuť, čím sa do istej miery vyčerpal jeho potenciál. Celé to už dlhší čas vedie k tomu, že drvivá väčšina kolegov nemá záujem o prácu v združení a nemá ani pocit, že by sa združenie o nich zaujímalo a zasadzovalo. Poklesla akcieschopnosť združenia, nie je schopné zaujať pružné stanovisko k aktuálnym problémom a je to aj o tom, koho sme povysielali do tých vrcholných orgánov združenia. Združenie sa k zásadným problémom nevyjadruje, prípadne sa vyjadruje vlažne, čo vedie mnohých kolegov k tomu, že exodus členov pokračuje a bude pokračovať ďalej."
Vy tiež zvažujete odchod?
„Vážne som o tom uvažoval dlhší čas. Momentálne už nevidím reálnu možnosť ako by sa združenie dalo prebudiť. Keby som bol presvedčený, že tu je niekto taký, za kým by ľudia šli a dokázal by prípadne zmobilizovať aj spiace sekcie v regiónoch, bolo by to iné, mám ale obavu, že to zrejme nie je možné. Chcem o tom ale hovoriť aj s kolegami zo svojej sekcie. Ale združenie podľa mňa dnes veľkú nádej na záchranu nemá."
Ste sudcom od roku 1994, od kedy sa vystriedalo pri moci niekoľko vlád. Ako pociťuje radový sudca tieto výmeny?
„Neviem, či som tým pravým na odpoveď, keďže niekedy o mne kolegovia hovoria, že som taký samorast. Tieto vplyvy som si nikdy nijakým spôsobom nepripúšťal. I keď uvidíme, čo nás prekvapí v blízkej budúcnosti. Ja som sa s takýmto problémom ešte nestretol, ale nehovorím, že som sa nestretol s názormi, alebo niečím, čo by sa dalo nazvať ako vyslovovanie dobre mienených rád, ako by bolo dobré niektoré veci rozhodnúť. Nikdy som však nemal pocit, že by som tomu nedokázal čeliť."
Išlo teda o to, že sa sudcom naznačuje, ako by mali rozhodnúť?
„Nie, ide skôr o všeobecnejšiu rovinu. Ukazovalo sa, že niektoré rozhodnutie je politicky korektnejšie ako iné, teda ak bola možnosť výberu medzi nimi. Pre sudcu je ale rozhodujúce to, čím je viazaný, čiže zásadne len svedomie, vedomie a zákon, či za určitých okolností aj názor nadriadeného súdu. Možno práve preto, že som si nikdy nepripustil, aby takýto vplyv vo vzťahu ku mne prišiel, a zrejme to aj mnohí vedeli, že je zbytočné ma takto ovplyvňovať, tak som sa nikdy s tým tak výrazne nestretol."
A je pravda, že z justície sa pomaly stáva rodinný podnik?
„Vzhľadom k tomu, že patrím ku kritikom pomerov, tak nie som pripúšťaný k rozhodovaniu o výberových konaniach. Môžem preto hovoriť len o tom, čo vidím zvonka. A je zjavné, že v množstve prípadov, ak išlo o rôzne výberové konania či už na justičných čakateľov alebo aj o kariérny postup na vyššie súdy, sa dá s úspechom tvrdiť, že správy o rodinkárstve nemožno brať celkom na ľahkú váhu. Niekedy sa to zvykne odôvodňovať slovenským špecifikom, že Slovensko je veľmi malé a každý každého pozná. Ale to neobstojí. Na jednej strane sú tu vytvorené zákonné možnosti, aby k zneužívaniu výberových konaní nedochádzalo, ale na druhej, je to zase o tých dobrých riešeniach, ktoré sa dajú realizovať tak ako je napísané alebo sa dajú určitým spôsobom využiť v prospech niekoho alebo aplikovať tak, aby vyhral ten, na koho víťazstve je záujem. Viem minimálne o niekoľkých prípadoch, keď som nemal žiadne pochybnosti, že by mal byť vybratý niekto, namiesto koho uprednostnili niekoho iného.
Ako je to možné, veď o výbere rozhodujú komisie?
„Problém je v istom ovládnutí justičných orgánov určitými záujmovými skupinami. Ak je to o výberových komisiách, tie vznikajú zákonom určeným spôsobom. Ak sa pripustí, aby určitým spôsobom vznikla sudcovská rada na súde, ktorá nominuje podstatný počet členov výberových komisií, tak potom sa tam dostanú ľudia, ktorí budú vedieť koho majú podporovať. Nie vždy sa rešpektujú odborné hľadiská. Ak by boli členmi komisií tí, ktorí majú s tým potenciálnym uchádzačom spolupracovať, tak by tie výberové konania dopadli zrejme úplne ináč. Sám viem prinajmenšom o dvoch prípadoch, keď si myslím, že ten, kto bol najkvalitnejší, výberom neprešiel."
V čom je riziko tohto trendu?
„Jednak v tom, že ten rodinný podnik tu je, lebo už len tá zhoda priezvísk je neprehliadnuteľná. Nejde len o príbuzenstvo, ale aj o iné druhy známostí. Problém nemusí byť, že tí ľudia nie sú kvalitní, ale v tom, že ak hovoríme o systéme, ktorý má v názve spravodlivosť, táto už pri výbere nemusí byť pravidlom. Tak, ako systém zastrašovania pácha obrovské morálne škody na ľuďoch, ktorí strácajú ilúzie a človek si začína namýšľať, že s rovným postojom ďaleko nepríde, tak v prípade týchto často čerstvých absolventov škôl to môže mať zásadný význam v ich pohľade na spravodlivosť."
Nakoľko je pri výbere budúcich sudcov dôležité prihliadať nielen na ich odbornosť, ale aj charakter?
„Vonkoncom by som nepodceňoval charakterovú zložku. Je to ale problém, lebo jej odhalenie je dlhodobý proces, hoci dnes sa už uchádzači podrobujú aj rôznym psychologickým a iným testom, ktoré majú slúžiť na odhalenie prípadných rizík. Otázne ale je, ako sa to potom vyhodnotí a kto bude o tom rozhodovať. Niekto môže predstavovať potenciálne riziko preto, lebo je schopný si stáť za svojím názorom a môže vyvolať vo výberovej komisii obavy, že sa s ním nebude dať mávať, lebo si svoj názor vždy obháji. Môže to ale súvisieť aj s tým, že sa kolegovia obávajú toho, že by do svojho prostredia pripustili niekoho, kto by ich mohol odborne alebo i ľudsky prerásť."
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
