Americké krídla nad Slovenskom

sa nestala realitou.

Roky sme nevedeli o pôsobení amerických letcov, ktorí lietali nad slovenským štátom, aby bombardovali strategicky významné ciele vo východnom Nemecku, protektoráte Čechy a Morava, v Rakúsku, Poľsku Maďarsku aj na Slovensku.

Niektorí nebezpečné akcie neprežili a zahynuli na našom území. Iní sa po zoskoku padákom dostali do zajatia a ich záchranná misia je hodná filmu. Predvčerom, 17. septembra, uplynulo 65 rokov od prvého riskantného transportu z letiska Tri duby.

Desaťhodinové lety

Nemecká armáda bola výrazne mechanizovaná a cieľmi bombardovania sa teda logicky stali rafinérie, továrne na výrobu guľôčkových ložísk, letecké továrne a podobne. Bombardéry 15. USAAF štartovali od jari 1944 zo základní v Taliansku. Ťažko si dnes vieme predstaviť, s akými pocitmi sa muži vyberali aj na vyše päťhodinové lety.

Ďalších päť hodín bola spiatočná cesta. V lepšom prípade. Počas celej trasy ich buď ostreľovali, alebo hrozilo ostreľovanie a ktokoľvek mohol kedykoľvek zomrieť v horiacom bombardéri, alebo zoskočiť na nepriateľské územie, kde ho čakal neistý osud zajatca. Pred cieľmi ich navyše čakali flaky, teda protilietadlové kanóny s dostrelom až desať kilometrov do výšky.

Prípad Zohor

Najdôkladnejšiu protileteckú obranu mala Viedeň, a práve pri útoku na ciele blízko nej zahynuli 17. októbra 1944 pri Zohore dvaja americkí letci z posádky bombardéra White - A - pilot John Fastnacht a Merton Haigh. „Lietadlo dostalo zásah. Haigh zahynul ešte v lietadle, Fastnacht skákal z lietadla ako posledný, lebo bol kapitán, a už sa mu nestihol otvoriť padák," hovorí Ján Babinčák, mladistvo vyzerajúci šesťdesiatnik, živý dejepis tohto obdobia.

Bol členom Klubu leteckej histórie pri Slovenskom národnom múzeu. Ten podrobne mapoval aktivity amerických letcov za druhej svetovej vojny, čo nebola za totality veľmi žiaduca aktivita. A tiež stavali pamätníky padlým letcom. Napríklad ten v Zohore v tvare poškodenej smerovky, ale aj vo Svätom Jure.

Greg

Sme v Zohore a čakáme na Grega. Gregory Marra je americký sochár, ktorý sa priženil na Slovensko. Pomáha svokrovi v jeho stavebnej firme. Práve pri stavebných prácach objavil pamätník dvom padlým letcom. Okolie bolo zanedbané, v burinovej džungli nebol ani vidieť.

Greg je vlastenec, v USA sa špecializoval na bronzové monumenty. „Mám rád históriu a vážim si vojakov na oboch stranách, pretože sú to politici, čo robia chyby a vedú vojny, nie vojaci," hovorí. To sme už pri pamätníku.

Greg Marra.

Je v ňom vsadená bronzová tabuľa z pôvodného hrobu, pretože Američania neskôr telá exhumovali a odviezli do hrobu vo Francúzsku. Tabuľu zachránil bezmenný obyvateľ Zohora, riskujúc problém. Boli päťdesiate roky a postih za prechovávanie takéhoto výbušného materiálu mohol byť naozaj vážny.

Okolie pamätníka je úhľadné. „Greg mi povedal - Poď trhať burinu, a ja som nemala na výber," smeje sa manželka Jana Marra. „Potom som zasa išla požičiavať slovenskú vlajku z obecného úradu."

Greg mi hovorí o svojich ďalších plánoch - urobiť súsošie slovenského partizána a amerického letca, pri ktorom by bol použitý autentický hliníkový plech z trosiek lietadla. Vydať turistickú mapu, kde by boli pamätné miesta, či knižku.

Hovorí nadšene a človek si uvedomí, ako veľmi komunisti (a tiež nacionalisti) uškodili normálnemu patriotizmu. Ktovie, či budú generácie nepoznačené sochami Gottwalda a Lenina niekedy veriť zmyslu bronzových monumentov. Gregory pôsobí vo svete zbrúsenom ideológiami veľmi autenticky a úplne normálne.

Konečná zastávka

Pred dvoma rokmi vyšla kniha Konečná zastávka: Slovensko!, ktorá sa venuje práve osudom amerických letcov lietajúcich nad územím Slovenska. Jej autormi sú dvaja fanatici na toto obdobie, Peter Kaššák a Marian Hrodegh.

Nadšenci pre takúto čiastkovú problematiku majú vždy väčšie šance nazbierať viac materiálov ako profesionálni historici, ktorí predsa len vždy zachytávajú širšie obdobie. Autori sa okrem našich zdrojov desať rokov „ňúrali" aj v archívoch v USA a Nemecku. Spolupracovali s kolegami z Čiech, Maďarska, Poľska, Chorvátska, Talianska, Ameriky, Nemecka, Rakúska a ďalšími nadšencami a záujemcami o leteckú techniku a históriu z celého sveta.

„Bolo to ako skladať pazl, drobné informácie sa zlievali do väčších celkov poznania," hovorí Peter Kaššák.

„Samozrejme, informácie sme mali aj od samotných letcov, veteránov a ich rodinných príslušníkov, ktorých sa nám podarilo nakontaktovať. Bolo ich spolu viac ako 150. Niektorí vedeli málo, niektorí ani to, že dopadli a boli zajatí na Slovensku. Iní zase poskytli cenné svedectvá."

Príbehy

Všetky príbehy piatich stoviek letcov, ktorí majú do činenia so Slovenskom, sú silné. „Netýkajú sa však len pilotov, ale aj obyvateľov slovenských obcí a kopaníc, ktorí im nezištne pomáhali," podotýka Kaššák. Ktoré z nich sa mu vryli do pamäti najsilnejšie? „Tie, ktorých aktérov som osobne mal možnosť stretnúť. Či už šlo o stíhača Allena Wisnera, s ktorým sme za pomoci priateľa preleteli nad miestom jeho dopadu a on spomínal, ako to bolo pred 65 rokmi, alebo stretnutie s posádkou bombardéra Ten Men Bak na mieste dopadu ich stroja a smrti jedného ich kamaráta v obci Omšenie.

Všetkých týchto letcov obdivujem," hovorí Peter Kaššák. „Nasadili svoje životy aj pre našu budúcnosť, aj keď mnohí ani nevedeli, že Slovensko existuje."