v priebehu niekoľkých sekúnd. Ale boli časy, keď doručenie dôležitej správy k adresátovi čo najrýchlejšie malo cenu zlata. Vtedy nám pomáhali zvieratá - rýchle kone a holuby. Tie prekonali vzdialenosť vzdušnou čiarou najrýchlejšie.
Dobří holuby se vracejí - je názov známeho českého filmu. Prečo sa však vracajú a ako vedia, že sa majú vrátiť, to vraj ešte nikto úplne presne nezistil. Tvrdí to aspoň Ľubomír Durgala z Modry, ktorý chová poštové holuby od svojich ôsmich rokov a dnes ich má vo svojom holubníku až stopäťdesiat. „Asi sú to nejaké magnetické vlnové dĺžky, podľa ktorých sa orientujú alebo čo," mykne plecami a usmieva sa, keď sa pýtame, ako vlastne holub z tisíckilometrovej vzdialenosti trafí do svojho holubníka. Prvé zmienky o chove holubov pochádzajú zo starovekého Grécka, kde prinášali správy o výsledkoch olympijských hier. Existujú písomné zmienky o chove poštových holubov určených na doručovanie správ z Bagdadu z roku 1150. S veľkou obľubou používal na doručovanie pošty najmä z bitevného poľa známy mongolský vojvodca Džingischán. Ale poštové holuby pozná aj novodobá história, napríklad Paul Reuter, ktorý neskôr založil agentúru Reuters, v roku 1850 použil 45 poštových holubov na doručovanie správ medzi Bruselom a Aachenom. Poštové holuby zohrali významnú úlohu vo vojne, kde to bez komunikácie nejde. Velitelia potrebujú mať presný prehľad o dianí na fronte. Poštové holuby sa napríklad využívali v americkej občianskej vojne v rokoch 1861 - 1865. Ale aj v každom významnejšom zákope na západnom fronte počas prvej svetovej vojny bola aspoň jedna klietka s poštovými holubmi. Padlo počas nej vyše 20 000 poštových holubov. Najznámejším poštovým holubom bol Cher Ami z americkej armády, ktorý slúžil na americkom úseku frontu pri bitke o Verdun a doručením 12 dôležitých správ zachránil približne 1000 ľudských životov. Na svojej trinástej misii ho zostrelili a za svoju hrdinskú službu ho v roku 1919 ocenili prestížnym francúzskym ocenením „Croix de Guerre".Napriek technickému pokroku sa holuby využívali aj v druhej svetovej vojne, najmä keď bolo treba maskovať obsah správ alebo aj to, z ktorého miesta sa posielajú. Holub menom Paddy preniesol dokonca jednu z prvých správ o vylodení vojsk v Normandii. Bol odmenený cenou Dickin Medal. Väzenská stráž prekazila ďalší kuriózny pokus o prepašovanie mobilného telefónu do brazílskej väznice - chytila poštového holuba s malým batôžkom. Vyčerpaný holub sedel so svojou „batožinou" pred bránami väznice Danilo Pinheiro, kde ho odchytila stráž. V batôžku našla mobilný telefón s menom väzňa, ktorému bola zásielka určená. Podľa predstaviteľov väznice sa pašovanie mobilov prostredníctvom poštových holubov stáva bežným javom, takže strážcovia už nedohliadajú iba na väzňov, ale musia sa mať na pozore aj pred okrídlenými poštármi. Uväznení brazílski gangstri používajú mobilné telefóny na to, aby cez ne z väzenia organizovali ďalšiu trestnú činnosť. V roku 2006 zorganizoval takýmto spôsobom známy gang zo Sao Paula vlnu vražedných útokov na policajné zložky v meste, banky a autobusy, ktoré súhrnne v uliciach zanechali asi 200 mŕtvych. Chov letovo zameraných holubov sa v stredovekých mestách rýchlo rozvinul. Z týchto chovov moreplavci vyberali najzdatnejšie jedince a tie brali na svoje plavby. Holuby vo väčšine prípadov našli cestu domov a doniesli v neuveriteľnom krátkom čase správu od lodnej posádky. Umenie „lodných" holubov potom využili Arabi. Z 12.storočia sa dochovali správy o zriadení takzvanej holubej pošty. Jednotlivé holubníky boli od seba vzdialené 30 až 80 km a zaisťovali rýchle a najspoľahlivejšie spojenie medzi Egyptom a Bagdadom. V roku 1825 bol v Lutychu založený prvý spolok chovateľov poštových holubov. Už o rok neskôr, v roku 1826 usporiadali v meste Gent prvé holubárske preteky medzi mestami Paríž a Gent (280 km). O niekoľko rokov neskôr usporiadali Belgičania pravidelné rýchlostné preteky medzi Kolínom nad Rýnom a Aachenom (asi 100 km ).
Trénujem ich
Je nedeľa a pán Durgala nám síce všetko ochotne vysvetľuje a ukazuje, sprevádza nás po svojom holubníku, ale má veľmi naponáhlo. Každú chvíľu bude totiž musieť odísť na vyhodnotenie včerajších pretekov, ktoré sa konali v Žatci. On do súťaže nasadil 45 svojich mladých favoritov. Konečne začíname chápať, ako takéto preteky prebiehajú. Pôvodne sme sa totiž začudovali, keď nám pán Durgala odkázal, že v nedeľu môžeme prísť, bude vraj doma - pre preteky. Nešlo nám to do hlavy. Bude na pretekoch a pritom doma? Ale už rozumieme. Preteky sa konajú v rôznych mestách a v rôznych končinách Európy, napríklad v Kolíne alebo v Aachene. Tie dnešné boli v Žatci. Znamená to, že chovateľ v špeciálnych prepravných košoch autom prevezie holuby na miesto ich štartu a potom sa vráti domov a čaká holuby, ktoré sa postupne vracajú do svojho holubníka. Toto robí pán Durgala každý týždeň.
Ide vlastne o šampionát, na konci sezóny sa výsledky holubov vyhodnotia a víťazný chovateľ si príde prevziať zlatý pohár a diplom. Býva to okolo januára. Ľubomír Durgala už zopár šampionátov vyhral a pohárov a diplomov má toľko, že niektoré musel odsťahovať do pivnice. Ako však holuby vedia, že majú lietať a že majú lietať rýchlo? „Trénujem ich na to," vraví chovateľ. „Keď majú asi mesiac alebo mesiac a pol, začínajú sa trénovať. Vozím ich o päť kilometrov vyššie, na rôzne smery. Väčšinou chodím sem na letisko, k Malackám, do Kuchyne. To stačí, aby vedeli preletovať hory. Ony sa musia vrátiť, sem." A keď sa nevrátia - lebo aj to sa stáva - majú vraj smolu.
„Stáva sa aj to, že sa holub nevráti. Cestou ho chytí jastrab alebo sokol. Niektoré sú aj prechorené a všeličo sa im môže pritrafiť, je to ako s ľuďmi." Ale inak sú zdravé, pravidelne očkované, inak by ich na preteky nepustili. Holuby sa prechádzajú všade okolo nás, niektoré sú dole na dvore, vo voliére alebo hore v holubníku. Nie je to už typický okrúhly domček na stračej nôžke ako kedysi, ale drevená búdka, do ktorej sa ide po schodíkoch a v búdke má každý holub svoje „oddelenie", svoju sedačku. Do nej sa nasťahuje a tam býva. Pán Durgala sa ospravedlňuje, že je tu bodrel, my sme však prekvapení čistotou holubníka. „Práve sa preperujú, strašne z nich lieta perie." Takže preto to množstvo pierok okolo nás. Teraz ich je v holubníku 150, ale pán Durgala vraví, že „na zimu sa to redukuje". Pýtame sa - čo to znamená? Putujú niektoré holuby na pekáč? „Ale nie. Buď to porozdávam alebo tak. Lebo to si človek nemôže všetko nechať, to je veľa." No priznáva, že pečeného holuba už jedol.
Lietajú stále rýchlejšie
Vypytujeme sa však na detaily pretekov. Nejde nám do hlavy, ako porotcovia zmerajú čas holubov. Existujú vraj dva spôsoby, ako zistiť rýchlosť holuba - špeciálne, takzvané konštatovacie hodiny alebo elektronický systém, ktorý využíva čip na nohe holuba. Mladým holubom meria pán Durgala čas konštatovacími hodinami. Je to špeciálne zariadenie, v ktorom je 32 túb z umelej hmoty. V tomto prípade holub nemá na nohe čip, ale gumičku. „Dôjde mi prvý holub, zoberiem mu z nohy gumičku, vyberiem tubu, gumičku dám do nej a hodím tubu naspäť. Vyrazí mi na pásku čas. Páska sa otočí zas o jednu tubu ďalej, doletí druhý holub, dám tam druhú gumičku a takto postupujem. Hodiny sú zaplombované, odplombuje ich až komisia a vyhodnotí pásku. To ide na počítač, vypočíta sa rýchlosť a zoraďuje sa," ukazuje nám pán Durgal hodiny a vysvetľuje, ako fungujú. „Môj zásah do hodín je vylúčený, to by sa človek automaticky vyradil." A občas chodia aj kontroly. Takéto zariadenie sme ešte v živote nevideli, ale chovatelia ho bežne využívajú, v minulosti elektronika nebola. „Staré holuby lietajú na elektronický systém, teda holub má na nohe čip. Dôjde domov, sadne na anténu, tá ho sníma a zapisuje čas. Potom sa podľa tabuliek vypočíta rýchlosť. Elektronické hodiny tiež treba zobrať do klubovne, tam ich napichnem na matku, čiže na elektronické zariadenie a z hodín sa údaje prenesú do počítača, kde ich vyhodnotí výpočtár."
Ako holub vie, že má sadnúť na anténu? Anténa sa nachádza na doske, na ktorú si holub sadá, keď priletí a vchádza otvorom do holubníka. Zdá sa nám však, že niektoré holuby musia byť znevýhodnené, veď každý má zo Žatca domov inú trasu - teda inú vzdialenosť, iné prúdenie vetra. Podstatná je však vraj rýchlosť, akú holub dosiahne za hodinu a tá sa vypočíta podľa tabuliek. „Teraz večer pôjdem na vyhodnotenie aj s hodinami. Komisia ich otvorí, vypočíta sa rýchlosť a podľa toho sa zostaví poradie. Keď sa do súťaže nasadí povedzme 2000 holubov, 20 percent z celkového počtu sa boduje, ostatní sa neumiestnia. V tomto prípade sa teda určí poradie 400 holubov." Vývoj však ide stále dopredu, holuby sú vraj čoraz rýchlejšie. „Pred dvadsiatimi rokmi trvali preteky aj dve hodiny. Dnes je za desať minút po pretekoch. Skrátka, určité percento holubov, ktoré sa umiestňujú, dokáže naletieť v priebehu desať až dvadsať minút, to závisí od počasia. Keď sú strašné búrky, tak preteky trvajú aj celý deň."
Vdovci podávajú výkony
Pán Durgala včera nasadil do súťaže 45 holubov. „Vlastne všetkých mladých, čo mám." Ako doleteli? „Myslím, že dobre, mám plné hodiny." Prechádzame sa pomedzi pierka a holubince, holuby pekne sedia vo svojich „abteilungoch" ako v dákej knižnici a ochotne pózujú nášmu fotografovi, fotia sa zrejme rady. Možno si uvedomujú vážnosť situácie, budú v časopise. „So starými holubmi lietam špeciálnym spôsobom, hovorí sa tomu, že ‚na vdovstvo'," vysvetľuje majiteľ. „Holubice bývajú zavreté oddelene od holubov celé leto a holubom ich ukážem len pred pretekmi. Čiže holub holubicu celý týždeň nemá, sedí na svojej sedačke a pred pretekmi ich pustím spolu. Otvorím im dvierka, otočím im hniezdo a ony sa hneď dávajú dokopy, na hniezdo by sa brali. Vtedy samce pochytám," vysvetľuje pán Durgala svoju metódu. Praktizujú ju aj ostatní chovatelia, no my sme prekvapení. Nie je to voči holubovi kruté? Poteší sa prítomnosťou holubice a zrazu mu ju zoberú a musí letieť tisícky kilometrov, aby bol zase naspäť u svojej milej. To je jeho motivácia vrátiť sa a vrátiť sa čo najskôr. Pán Durgala sa len zasmeje: „To sú také finty, nie som sám, takto to robia aj ostatní. Dá sa lietať aj prirodzenou metódou, prirodzeným cyklom, teda že holuby si nanesú vajíčka, chovajú celú sezónu mláďatá a popritom pretekajú, ale je to prácnejšie."
No keď holub priletí, dostane za odmenu dobré krmivo a musí nájsť aj svoju holubicu. Ak by sa dvakrát stalo, že by holubicu ani po skvelom výkone nenašiel, nabudúce by sa na všetko vykašľal. Nie nadarmo sa o zamilovaných párikoch hovorí, že sú ako holub s holubičkou. Holuby majú svoje holubice asi naozaj rady, keď sa za nimi tak ponáhľajú. Veď holub predsa nevie, že súťaží. Alebo áno? „Už som im to vtĺkal do hláv, ale asi to nepochopili," smeje sa pán Durgala. Ale potom dodá: „Ony to podľa mňa dobre vedia."
Stavte si na holuba
Každý holub má teda svoj kútik, svoje miesto a v ňom hniezdo, kde býva. „Keby som im to pootváral a pustil k nim holubice, za chvíľu majú vajíčka nanesené," vraví majiteľ. „Ale tieto pretekárske holuby nechávam odchovať vždy na jar. Nechám im vychovať jedno mláďa. Znesú dve vajíčka, ale ja jedno vyhodím, dám im namiesto neho podkladok, teda umelé vajíčko." Starostlivosť holubieho páru o jedináčika je potom vzorná a vyrastie z neho kvalitný jedinec. „Kŕmim ich, ale keď sa mláďatko vyliahne, ony ho kŕmia holubou kašičkou. Trvá to asi týždeň. Kašička sa tvorí v hrvoli, hrvoľ sa vlastne odlupuje. Až potom prechádza mláďatko na to tvrdé krmivo, na zrno. Keď sa vyliahne, je takéto malilinké, že človek by ho ani nedokázal nakŕmiť."
Pýtame sa, či sa dá na chove holubov aj zarobiť. „Je to stratové, to je len hobby. Uzatvárame medzi sebou aj stávky, ale o peniazoch to nie je. Zarobiť sa na tom nedá," vraví Ľuboš Durgala. „V Belgicku áno, tam sú profesionáli, ktorí predávajú holuby a uzatvárajú stávky. U nás zatiaľ také voľačo nefičí." Mimochodom, skoro všetky jeho holuby majú belgický pôvod, odtiaľ sa dovážajú, len niektoré má z Nemecka a Holandska. Zaujíma nás, ako sa volá tento druh, ale je to vraj skrátka len „poštový holub". Kedysi sa využíval na nosenie pošty, ale teraz sa poštové holuby chovajú len pre zábavu. Pán Durgala sa smeje, že holub by bol určite rýchlejší ako poštár. Sú aj šľachtitelia, ktorí sa zameriavajú na ich krásu a tá sa potom hodnotí na súťažiach, ale na to sa pán Durgala nezameriava, to nie je jeho parketa. Ide mu hlavne o to, aby mal rýchle holuby.
Dožijú sa 15 rokov
Nie je holub ako holub. „My holubári vyberáme holuby podľa rýchlosti. Holuby, ktoré sa flákajú a neodvádzajú výkony, musia sa dať preč, zlikvidovať," povie pragmaticky chovateľ. Zdá sa, že aj v brandži holubích pretekárov je to tvrdé. „Mená nemajú, ale podľa krúžkov ich poznám, teda podľa čísel. Každý holub má svoj rodový krúžok." Predsa len provokujeme, či niektorý holub nie je výnimočne obľúbený a nemá svoje meno. „Všetci sú obľúbení," povie chovateľ a ukazuje nám krúžok na nožičke holuba. „Vidíte, toto je rok narodenia, 07. Potom je tu číslo 02004 - to je číslo nášho klubu v Šenkviciach. A „sk" znamená Slovensko. A toto je jeho rodové číslo - 1149. Také číslo má v tom roku len on."
Staršie holuby už nelietajú, idú do dôchodku, ale dožijú sa úctyhodných 15 - 16 rokov. „Pretekať môžu asi tak sedem rokov. Mám aj takých starých, keď mi vyhrávajú prvé ceny, nechám si ich do chovu. Napríklad ten tmavý strakatý, čo sa tam vrtí v kúte, vlani vyhral dvakrát prvú cenu v Aachene." Čudujeme sa, že na preteky sa chodí aj do ďalekej cudziny. Ale čoby nie? „Veď holuby lietajú až na vzdialenosť tisíc kilometrov."
Hovorí sa, že „chodiť ako do holubníka". Ale preteky holubov sa riadia prísnymi pravidlami, majú svoj presný poriadok. „Sú vopred dané, nemenia sa," vysvetľuje pán Durgala. Nesmie v tom byť chaos, veď na Slovensku je asi štyri a pol tisíca chovateľov. „Veľa nás je takto strelených," smeje sa Durgala. Majú aj svoju organizáciu - Slovenský zväz chovateľov holubov, ktorý sídli v Nitre. A hoci má chovateľ pocit, že nám už všetko vysvetlil, stále sa vypytujeme na podrobnosti priebehu súťaže.
„Idem najprv do klubovne, do Šenkvíc. Zoberiem holuby, tam sa „nakošujú" - čiže naložia sa do košov. Musí sa vypísať kontrolný list alebo keď mám elektroniku, tak sa cez matku, teda cez elektronické zariadenie, každý holub nasadí, čiže zapíše sa. Holuby potom auto odvezie na určené miesto. Tam ich vypustia a holub letí domov. Dôjde sem, sadne na anténu, tá ho sníme, potom sadne ďalší... Keď sadnú štyria, zosníma štyroch. Mladé holuby nelietam na čipy, lebo mladých sa dosť stratí a čip stojí až 50 korún, gumička len desať halierov, to je rozdiel," vysvetľuje pán Durgala podrobnosti chovateľskou hantírkou a ceny uvádza ešte v starej mene. Ale podstata je jasná. Zanietenie pre túto záľubu je veľké, no treba uvažovať racionálne, aby človek nevyhodil zbytočne peniaze. Čip, teda čierny krúžok so zabudovaným čipom, kódom, má holub vždy na ľavej nožičke. Priradí sa mu pred súťažou cez počítač a s ním holub preteká celé leto. „Môže aj celý život, keď mu ho človek nedá dole."
Baví ma to
Vonku už čaká šofér, pán Durgala sa ponáhľa na vyhodnotenie výsledkov súťaže. Táto bola v tohtoročnej sezóne posledná, inak to takto chodí každý týždeň, celé leto. Samozrejme, to všetko popri práci, pán Durgala je inštalatér. Čo na to rodina? „Sú šťastní," zasmeje sa majiteľ holubov. Ani nevie, čo ho na tom baví, páči sa mu skrátka, že sú holuby také rýchle, že sa vedia vrátiť domov a podať dobrý výkon. Prvé holuby začal chovať už ako chlapec vo Vrábľoch, na balkóne a odvtedy ho to drží. Každý deň po práci vypustí holuby, aby si na dve hodinky polietali okolo domu. Jeho kokršpanielka si ich vôbec nevšíma, môžu jej aj po chrbte chodiť. Pozeráme sa ešte chvíľu na oblohu, holuby krúžia nad našimi hlavami. Niektoré sú cudzie, majiteľ ich pozná ako svoje deti. Tentoraz ich pustil polietať si za odmenu. „Aj vodu som im napustil, môžu sa okúpať," ukáže na malú nádrž s vodou a sadá do auta. Možno si čoskoro pôjde po ďalší víťazný pohár. Poštové holuby už poštu nenosia. Ale keby dačo, budú v kondícii.
Vyznamenania pre statočné holuby
Takisto najstaršia komerčná letecká poštová spoločnosť, založená v roku1896, na prepravu poštových zásielok používala práve holuby. Prepravovala správy z Auckladu (Nový Zéland) na ostrov Great Barier.
Na našom území v roku 1923 vydalo národného zhromaždenie ČSR zákon, v ktorom sa hovorí: „Chytati, poškozovati, stříleti a usmrcovati poštovní holuby jest zakázáno!". Jedným z posledných miest v histórii, kde ešte boli holuby nasadené ako prostriedok na doručovanie správ, bol indický štát Orissa, v ktorom až do marca roku 2002 používali predsunuté hliadky polície na doručovanie urgentných správ holubov. Vytlačil ich až internet.
Napomáhajú zločinom?
Holub skalný
Praotcom všetkých domácich holubov je holub skalný - Columbia Livia. Skalné holuby sú modrošedé, žijú v pároch a hniezdia v skalných dutinách. Ich pravlasťou je Ázia. Od iných druhov sa líšia tým, že milujú väčšiu spoločnosť, preto žijú vo veľkých húfoch a nikdy nehniezdia v korunách stromov. S chovom holubov ako domácich zvierat sa stretávame už v staroveku. Mnoho rokov pred naším letopočtom boli známe orientačné schopnosti niektorých plemien domácich holubov v severnej Afrike a východnej Ázii. O ich využívaní na prenos správ sa dočítame dokonca už v Biblii.
Dochované záznamy zo starovekého Egypta a Sýrie hovoria o schopnosti poľného holuba pravidelne sa vydávať za potravou na cesty vzdialené až 250 km a pritom sa vrátiť späť na domovský holubník. Využívali ich moreplavci, už staroveká Feničania a Egypťania. Dokazuje to aj nástenná maľba v chráme Medina Huba z obdobia Ramsesa III, 3000 rokov pred naším letopočtom, ktorá znázorňuje korunováciu faraóna. Faraón stojí so žezlom a šípmi pred dvoma oltármi, na ktorých sú položené koruny horného a dolného Egypta. Spoza oltárov vzlietajú štyri holuby, aby oznámili do štyroch svetadielov korunováciu vládcu.
Zdroj: www.janbuco.estranky.sk
Pretekať sa začalo v Belgicku
Chov poštových holubov sa veľmi rozšíril v západných krajinách, vo Francúzsku, v Nemecku a Anglicku. Najskôr však v Holandsku. Najväčší rozmach dosiahol v Belgicku. Dnes známy poštový holub je výsledkom šľachtiteľskej práce belgických chovateľov. Starí belgickí chovatelia boli veľmi veľkými „tajnostkármi" a neprezrádzali ani pôvod svojich poštových holubov, ani spôsob, ako dosiahnuť úspech na pretekoch. Viac ako pred 180 rokmi sa zišlo vo Verviere, v Belgicku, niekoľko obchodníkov v miestnom pohostinstve pričom živo debatovali o obchode, ktorý mal byť uzatvorený v Lutychu. Pre jeho dôležitosť chceli mať o ňom správu v čo najskoršom čase.
Vzhľadom na vtedajšie dopravné pomery sa to stretlo s ťažkosťami, a preto sa rozhodli, že pošlú poštového holuba. Niektorí obchodníci poštové holuby vlastnili a každý považoval tohto svojho za najrýchlejšieho Nemohli sa dohodnúť, kto má holuba na splnenie úlohy zapožičať a pohádali sa. Nakoniec uzatvorili veľké stávky a rozhodlo sa, že holuba pošle každá zo zúčastnených strán. Správa o uzatvorení veľkých stávok sa rýchlo rozšírila po celom meste. Takéto preteky sa neskôr opakovali a k tipujúcim sa pripájalo stále viac a viac ľudí. Na víťazov boli vypísané výhry a vzniklo obrovské športové hobby dnešných rozmerov.
Zdroj: www.janbuco.estranky.sk
Priniesli správu o porážke pri Waterloo
V novodobých vojnách už používali Belgičanmi vyšľachtených poštových holubov na spravodajské účely. Poštové holuby ako prvé priniesli správu o výsledku bitky pri Waterloo - o tri dni skôr, ako anglická vláda oficiálnu správu. V roku 1870 - 1871, v čase francúzsko-nemeckej vojny, boli z obkľúčeného Paríža vyvezené balónmi poštové holuby, po ktorých sa neskôr posielali správy do obliehaného mesta. V rakúsko-uhorskej armáde oficiálne používali poštové holuby prvýkrát v roku 1849 pri útoku na Benátky.
V Európe bolo prvým štátom Nemecko, ktoré zorganizovalo používanie poštových holubov z hľadiska vojenského spravodajstva a ktoré tento systém zaviedlo ako v pozemnom vojsku, tak aj v námorných sílách.
Zdroj: www.janbuco.estranky.sk
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
