Keď sme sa v Terchovej domácich pýtali, koho určite nesmieme vynechať pri dohadovaní rozhovorov, väčšina sa zhodla na dvoch menách - Vladimír Križo a František Mucha. Prvého odporučili preto, lebo ho považujú za znalca Terchovej, druhého preto, lebo je legendou slovenského folklóru. Súhlasili obaja, rozhovor s členom slávneho zoskupenia Bratia Muchovci zverejníme čoskoro.
Terchová dostala do vienka hlad z Kysúc a biedu z Oravy, Vrátna jej však dala krásu. Hlad a bieda už patria k minulosti, krása pretrvala, tvrdí pre SME.sk 81-ročný znalec Terchovej Vladimír Križo.
Ako vyzeralo vaše detstvo v drsnom kraji?
Bolo možno ťažké, ale krásne. V tom čase ešte v Terchovej nebola elektrina, tá sa zaviedla až cez druhú svetovú vojnu. Ale nemôžem povedať, že by nám to prekážalo, nemali sme vysoké nároky. Nikto tu nemal ani len rádio, možno riaditeľ školy také na baterky. Detstvo sme mali pekné, lebo sme vyrastali v úžasnom prostredí medzi vŕškami a kopcami. V zime sme sa všetci lyžovali, v lete hrávali futbal. V prírode sme trávili celé dni, kúpavali sme sa v potoku, prípadne sme si v ňom vyrobili pleso z kameňov, hliny a starých dosák. Čo nám mohlo prekážať?
Kedy sa chodievalo spávať?
Nebola elektrina, takže skôr, ale ak aj niekto nespal, ležal na posteli pri petrolejkách. Niektorí dokonca používali fakle. Ženy pestovali ľan a potom priadli, najmä v zime, keď boli dlhé večery. Tak sa vyrábalo plátno. Nikto ho nekupoval, robilo sa pre vlastnú potrebu, ale aj pre iných, napríklad pre mladuchy.
V Terchovej sa toho veľa neurodí, zväčša sme videli dvory bez záhrad, iba s trávnikom či stromami.
No, to nie, tu sa urodia snáď len zemiaky. Tie boli základom, jedlá z nich mám najradšej dodnes. Vyrastali sme na nich, občas však bolo aj mäso. Zemiaky sa jedávali s mliekom, s kyslým aj sladkým. Poznáte haruľu alebo zemiakovú babu?
Jasné, zemiakové placky.
Tak vidíte, tie ľúbim aj dnes. U nás sme im hovorili podlisniaky, inde podlisníky. Nastrúhali ste zemiaky, do toho šla múka...
... a vajíčko.
No, ak doma vôbec nejaké bolo. Toto jedlo sa najčastejšie pripravovalo v jeseni, keď sa kopali zemiaky. Podlisniaky sa piekli na kapustných listoch. Masu ste dali na ne a potom šup na pec. Plechy prišli až neskôr, v rúrach sme to pripravovali ako koláč. Dôležité bolo, že ak to niekto upiekol, vždy ponúkol aj cudzie deti. Gazdiná podlisniak rozdrapila na polovice a už sa najedli dvaja.
Názov Terchová vznikol zo slova ťarcha
Dnes má Terchová niečo viac ako štyritisíc obyvateľov. Koľko ich bolo za prvej republiky?
O tisíc viac. Delili sa na dedinčanov, ktorí žili priamo v dedine, a vršanov, žijúcich v osadách.
Koľko bolo osád?
Z čias druhej svetovej vojny si pamätám jednu reportáž, ktorá mala titulok „Terchová a 126 kopaníc. Toľko ich bolo na rozlohe 84 kilometrov štvorcových.
Kopanice boli roztrúsené domčeky?
Áno, dva, tri, niekedy päť, ale aj desať. Okolo boli role, takže ľudia nechodili ďaleko do práce. Horšie to mali s cestou do obchodu, bol v dedine, ale nakupovať príliš nechodili, veď ani nemali za čo. Do kostola však museli, to bola povinnosť.
Kedy vznikla Terchová?
Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1580. Jej pôvodné meno bolo Kráľová.
Vie sa, z čoho vznikol neskorší názov?
Niektorí to vysvetľujú tak, že tu bol ťažký život, teda ťarcha. V našom nárečí to je tercha. Tak hovoria odborníci. Ako som kúpil, tak vám predávam.
Kto boli prví obyvatelia?
Ide o obdobie valašskej kolonizácie. Osídlenci prišli najmä z východného Slovenska, z Moldavska a mnohí aj z Poľska. Raz som bol na zájazde v Poľsku a na cintoríne som videl priezviská, ktoré som poznal z domova. Akoby som stál na cintoríne v Terchovej, samý Noga, Radek, Macek, Lacek a podobne.
Prejsť sedem kilometrov im trvalo dvesto rokov
Dá sa vysvetliť, prečo sa dotyční usídlili v síce krásnom, ale predsa len drsnom kraji?
Neviem. Isté je, že z krásy ani z lásky k prírode sa žiť nedá. Osobne si myslím, že tí ľudia sa vybrali do sveta preto, lebo doma mali ešte ťažšie podmienky. Najbližšia dedina smerom na Žilinu je Belá. Z Terchovej je to sedem kilometrov. Trvalo však dvesto rokov, kým osadníci z Belej postúpili až sem. Viete si to predstaviť? Tu bol totiž prales.
Ľudia, ktorí takto putovali, boli chudobní. Je logické, že tú chudobu doniesli až sem. Od vrchnosti potom dostali kus hory, vyklčovali ju, postavili drevenice, chalupy, hospodárske budovy, ploty, kúsok cesty a žili. Keďže chovali kravy, ovce a kone, muselo ísť o miesta, kde bol nejaký potok. Okolo si vytvorili role, na ktorých pestovali kapustu a zemiaky, kŕmnu repu a pohánku. Spolu s mliekom, maslom a tvarohom od kravičiek a ovečiek to šlo ľahšie.
Na okolitých grúňoch sa dodnes preháňajú ovce, v samotnej dedine sa snáď na každom rohu predáva ovčí syr, korbáčiky, oštiepky a podobne. Salašníctvo tu pretrváva od začiatku?
Muselo, hole nad hranicou lesa na to predsa boli ako stvorené. Lesy sa však klčovali tak, aby sa hranica pasienkov postupne presúvala do nižšej nadmorskej výšky. Salašov, ktoré mali stovky oviec, bolo kedysi niekoľko. Bolo s tým veľa práce, lebo aby sa v zime ovečky nasýtili, bolo treba pripraviť množstvo sena.
Mimochodom, mnohí si myslia, že oštiepky, ovčí syr a podobne sa tu jedli denne. Omyl, to bola len pochúťka. Väčšinu sa domáci snažili predať, aby získali aspoň nejaké koruny. Vtedy sem nechodilo toľko turistov ako dnes, že kupujú žinčicu za pár drobných. Bolo to náročné. Dokonca taká bryndza bola vyslovene pod dozorom, nikto ju nemohol jesť každý deň.
Pod akým dozorom?
Kľúčik od priestorov, kde bola uskladnená, mal na krku zavesený povedzme strýko Jožko. Vedeli to všetky deti. Bolo to tak preto, aby sa k nej nedostali, inak by ju zjedli. Bryndza bola v tej biede pokladom. Málokto to vie, ale v mnohých rodinách sa od chvíle, čo na jeseň odleteli divé husi, jedlo až po koniec zimy len dva razy denne - ráno boli raňajky a pri stmievaní sa podával naraz obed s večerou.
Kone vedeli, pri ktorej krčme zastaviť
Ako sa tu objavili furmani?
Neviem, ako to bolo predtým, ale v roku 1871 začala premávať košicko-bohumínska železnica, v roku 1883 zase považská. Pri železnici sa budovali fabriky, ktoré potrebovali veľa dreva. Tak sa stalo, že z mnohých tunajších roľníkov sa stali furmani. Vzali kone a celé 20-metrové kusy dreva vozili z Vrátnej na stanicu do Varína. Neraz mali problém vytočiť sa pri terchovskom kostole. Bola to ťažká robota, ale dostávali za ňu peniaze. Furmani teda zarobili, a ešte si aj vypili a zaspievali. Tých viac unavených dotiahli domov do dvora samotné kone, potom ich už musela opatriť gazdiná. (smiech) Kone boli také vycvičené, že dokonca vedeli, pri ktorej krčme zastaviť.
Keď sme dnes vyliezli k soche Jánošíka na terchovskom kopci, nejakí turisti práve hovorili, že v domácich ostalo čosi z jeho povahy - vraj zbíjajú na cenách ubytovania.
Každý môže mať svoj názor, je to jeho právo. My sme na Jánošíka boli, sme a aj budeme hrdí. Máme to v sebe odmalička, viedli nás k tomu už v ľudovej škole, kde sa o ňom písalo v čítankách. Všetko, čo tam bolo, sme ovládali spamäti.
No schválne, vymenujete Jánošíkovu družinu?
(smiech) Bez problémov. Chcete tých zbojníkov z filmu?
Tých skutočných.
Kde by som len začal - Jánošík, Uhorčík, Ilčík, Hrajnoha, Surovec, Tarko, Podstančík, Mucha, Ďurica, Michalčík, Gajdošík a ďalší. Tri priezviská z toho boli priamo terchovské - Mucha, Michalčík a Gajdošík.
Nový filmový Jánošík nie je Jánošík, ale trpaslík
V tunajšom múzeu mi hovorili, že Poliaci si Jánošíka prisvojujú preto, lebo mal v družine aj Poliakov.
Mal, prečo nie? Jánošík samotný však pochádza z Terchovej. Pamätám si, akí nadšení sme boli, keď sa tu o ňom v roku 1935 nakrúcal film od režiséra Friča. Tam sme nesmeli chýbať, bez nás by to nemohli urobiť. (smiech)
V hlavnej úlohe bol Paľo Bielik?
Presne tak. A k tomu Andrej Bagar.
V rokoch 1962 a 1963 práve Bielik režíroval ďalšieho Jánošíka.
Tam som si už zahral v komparze, niekde mám aj fotky. Účinkovalo tam mnoho ľudí z Terchovej. Na Fričov film sme ako deti dokonca chodili do Varína do kina, lebo tam už mali elektrinu. Zájazd organizovala škola, celé to stálo tri koruny - dve za autobus a jedna za lístok na premietanie. Budete sa čudovať, ale niektorí nemali ani na to, bolo to pre nich drahé. Predsa len, ak mal niekto v škole troch potomkov, musel zaplatiť deväť korún. Od tej doby si však Jánošíka stotožňujeme s Bielikom. Ostatní herci, ktorí ho stvárňovali, nestáli za nič. (smiech)
Nového Jánošíka ste už videli?
Film ešte nie, iba fotky. Počul som však, že to nie je Jánošík, ale trpaslík. Náš Jánošík bol predsa chlap.
Čím sa stal Jánošík taký zaujímavý? Zbojníci predsa boli pred ním aj po ňom.
Ťažko povedať, legenda o ňom sa prenášala z generácie na generáciu. Musel byť veľmi šikovný, koniec koncov, slúžil v dvoch armádach. Bohatým bral, chudobným dával, takže niet sa čo čudovať, ak ho ľudia obdivujú. Pre zbojníkov však existoval po zlapaní jediný trest - smrť. Na šibenici tak skončil aj Jurajov brat Jano. Práve za pomoc Jurovi a jeho partii.
A čo ak Jánošík nebol spravodlivý zbojník, ale obyčajný kriminálnik?
Bol spravodlivý. Musel byť, keď bohatým bral a chudobným dával. Chudobným predsa nemohol nič brať, veď ani nič nemali! To je jednoduchá matematika. Nie o každom začnú ľudia tvoriť básne, romány, piesne... ľudia si ho pamätali ako hrdinu.
Obesili ho ako 25-ročného v roku 1713. Ako vznikol mýtus o jeho pošmyknutí sa na hrachu?
Ktovie, niekto si to jednoducho vymyslel. V múzeu inak ostávajú niektorí sklamaní, keď zistia, že historka o hrachu nie je pravdivá.
Tiso kľučkoval ako mohol, bolo dobré, že vznikol samostatný štát
Spomínate si na SNP?
Čoby nie, mal som 16 rokov. Zažili sme strašné veci. O tom ani nejdem rozprávať.
Prečo?
Nie, o SNP vám nepoviem nič. Ospravedlňujem sa.
A o vojne ako takej?
Hovoriť o fronte, to je iná vec. Školu v Žiline nám rozpustili a poslali nás kopať zákopy. Niekto sa dnes pýta, prečo sme šli, bola to však pracovná povinnosť. Veteráni z prvej svetovej vojny hovorili, že je to zbytočné, lebo kým príde východný front, bude po vojne. Vôbec však nemali pravdu. Najskôr prišla ukrajinská skupina okolo Jeremenka, potom zbor generála Medvedeva, a vo štvrtok 6. apríla 1945 vo večerných hodinách dorazili do Štefanovej prví prieskumníci Červenej armády. Tak sa začal boj o Terchovú a okolie. Tuho sa tu bojovalo, Nemci vystrájali, mnohé územia boli zamínované. My sme sa schovali mimo dediny, lebo sme mali informáciu, že Nemci pri ústupe berú chlapov, aby im cestou kopali zákopy. Potom vyhnali obyvateľov Terchovej z domovov a na vyšnom konci dokonca zastrelili ženu na posteli, lebo nevedela chodiť. Strašné časy.
Terchová je katolícka obec...
... čisto katolícka.
Na čele vojnového štátu stál kňaz Jozef Tiso. Ako naň pozerali domáci?
S tým, čo sa stalo, súhlasili. Štát dal vtedy peniaze na stavbu kostola, šéf Hlinkovej gardyŠaňo Mach zase prišiel, keď sa posväcoval kríž na veži. Pred vznikom vojnového slovenského štátu sa tu žilo veľmi ťažko, bola svetová kríza, počas neho síce nie dobre, ale predsa len trochu lepšie. Fungoval síce prídelový systém, ale všetkého bolo relatívne dosť. Naši chlapi chodili pracovať do Nemecka, kde niečo zarobili, hoci mali stanovené, koľko mariek mohli zameniť. Tuším len 80 mesačne. Viem aj to, že to neplatil Hitler ani Nemecko, ale náš štát.
Slovensko platilo našim chlapom za to, že robili v Nemecku?
Presne tak, osobne si myslím, že náš štát k tomu donútil Hitler. Presnú príčinu nepoznám.
Ten štát deportoval židov a dokonca za to platil peniazmi.
Vieme, čo sa dialo, chodil som do meštianky vo Varíne a tam bolo plno židov. S nami sa vzdelával jeden šikovný židovský chlapec, potom jeho aj iných presunuli do Žiliny do inej školy, do bežnej chodiť nemohli. Viac sme ho nevideli.
Z pohľadu morálky teda vojnový štát nemôže mať dobré meno.
Nemal ho zlé, ale robili sa aj chyby. Podľa mňa bolo dobré, že ten štát vznikol. Nie som historik, ale viem, že Maďari a Poliaci nás chceli roztrhnúť. Tiso kľučkoval ako mohol. Niekto môže mať iný názor, ale zo zlých riešení bolo toto asi najlepšie. Vtedy sme to ani príliš nevnímali, boli sme mládenci a tí majú iné starosti. Napríklad frajerky.
Keď už sme pri Tisovi - môj ujec, teda brat mojej nebohej mamy, bol saleziánsky kňaz v Bratislave. Bol to on, kto ho pochoval. Nevraživosť voči tomuto prezidentovi podľa mňa vyvolali najmä novinári.
Tí si smrť židov ani bratanie sa s Hitlerom nevymysleli.
Viete, to je tak ako so vstupovaním do strany, KSČ, do ROH a podobne. Dnes kdekto vykrikuje, že sa tam nemalo vstupovať, najmä takí, čo to nezažili. Kto pochopí, že sa to jednoducho muselo, inak nasledovali postihy a prenasledovanie? Nemohli byť všetci hrdinovia. Niekto sa narodí 20 rokov po perzekúciách a ide rozdávať rozumy o tom, ako sa mali ľudia zachovať za tvrdého socializmu. Keď v 50. rokoch ľuďom brali pôdu a vznikali družstvá, kto sa mohol postaviť proti? Chcel by som vidieť, koľkí z dnešných anonymných hrdinov by tak urobili. Mlieť ústami vie každý. Ja ľudí nesúdim, každý zodpovedá sám za seba.
Mal som na výber - buď vstúpim do strany, alebo skončím v bani
To je v poriadku. Ľudia však vedeli, že vstupujú do strany, ktorá od 50. rokov popravovala a zatvárala nevinných.
Možno sa budete čudovať, ale bežní ľudia na dedinách to ani nevedeli. Nezabúdajte, že fungovala obrovská propaganda a obyvatelia počuli len to, čo komunisti pustili. A tí im predkladali vyfabrikované priznania, ktoré sa museli odsúdení naučiť naspamäť. Môžu nás kritizovať za to, že sme podľahli a vstúpili do strany, ale myslím si, že väčšina kritikov by v rovnakej situácii sama neobstála. Mne vyslovene povedali, že buď vstúpim, alebo pôjdem robiť z cestovnej kancelárie do bane. Takýmto spôsobom donútili mnohých. Iste, mohol som odporovať a ísť pod zem, ale ja som tam skončiť nechcel, mal som rád hory.
Stále mi v hlave vŕta, prečo ste odmietli hovoriť o SNP. Napadol mi jeden dôvod - asi máte iný ako oficiálny názor.
Priznávam, že sa o tom bojím hovoriť ešte aj dnes. Mnohé totiž bolo inak ako sa hovorí.
SNP už v médiách spochybnili viacerí, dokonca tvrdili, že partizáni sa k ľuďom niekedy správali horšie ako Nemci. Poznám prípad pani, ktorej partizáni znásilnili príbuznú.
Odpovedali ste si sám, už nemusím nič dodávať. Napríklad Červená armáda na území Nemecka znásilnila 2,5 milióna žien. Napísal o tom jeden anglický novinár, ktorý sa tomu venoval. Prepáčte, ale svoj názor na SNP si naozaj nechám pre seba.
Terchová mala vo vienku hlad z Kysúc, biedu z Oravy a krásu z Vrátnej
Ako ste sa dostali k práci v horskej službe vo Vrátnej?
Odmalička som bol vášnivý lyžiar. Keď som však robil pre cestovnú kanceláriu, šéf cestovného ruchu mi povedal, že potrebujú niekoho do horskej služby. Vtedy to bol ešte Červený kríž. Nešlo o profesionálnych záchranárov, všetko fungovalo amatérsky, rozvoj prišiel až neskôr.
Skladali ste skúšky?
Nie, hneď ma vzali, hovorili, že som dobrý lyžiar. Z cestovky ma ani nechceli pustiť, riaditeľ ma dokonca volal naspäť aj osobným listom, ale hory predsa len vyhrali.
Koľko tam bolo záchranárov?
Keď som prišiel, tak štyria, pred mojím odchodom na dôchodok už deväť. V zime sme občas brali aj brigádnikov, inak by sme na to nestačili.
Čo ste robili?
V zime sme zabezpečovali službu na všetkých svahoch, na ktorých sa lyžovalo. V tom čase ešte boli lanovky a vleky pokope, takže lyžiari boli de facto sústredení na malom priestore. Keby sa motali po hrebeňoch a dolinách, kde neboli žiadne značky, horská služba by v tých hmlách a snehu aj zošalela. Prípadov, keď sme museli zasahovať pri zraneniach, bolo veľa, aj 150 za zimnú sezónu. Všetkých sme museli ošetriť a potom zvážať dole.
V lete to bolo horšie, jednak sme robili orientáciu pre turistov, teda značili a opravovali turistické chodníky, jednak turisti boli roztrúsení kade-tade. Stali sa aj prípady, že niekoho zabil blesk, alebo nešťastne zablúdil. Nebola sranda takých ľudí nájsť, o zime ani nehovorím. Niekto mal totiž len vytknutý členok, ale keby sme ho nenašli, do rána zamrzne. Koľkokrát sme vyrážali do noci... Nesťažujem sa však, bola to krásna práca. Povinnosť, ktorá nám robila radosť.
Čím sú hory fascinujúce?
Odpoviem na to jednoducho - vyberte sa do nich na jar, v lete, na jeseň aj v zime. Uvidíte len a len krásu. Mňa by veru do mesta nikto nepresťahoval, potrebujem prírodu. A tunajšia je nádherná. Terchová síce pri svojom zrode dostala do vienka hlad z Kysúc a biedu z Oravy, Vrátna jej však dala krásu. Neviem, kto je autorom týchto pekných slov, ale sú pravdivé. Hlad a bieda už patria k nenávratnej minulosti, ale krása dokázateľne pretrvala.
Kedy sa tu začal rozmáhať turistický ruch?
Už za prvej republiky, snáď dokonca aj predtým. Dokonca doktor Karol Brančík, rodák zo Starej Bystrice, ktorý bol župným lekárom, ale aj Dionýz Štúr, už za svojich čias robili reklamu na Vrátnu v rakúskych časopisoch tým, že propagovali jej krásy.
Dnes tu plno ľudí ponúka ubytovanie v súkromí. To prišlo až po roku 1989?
Nie, dialo sa to už za vojny. Vtedy sem tiež chodili turisti, v osade v Štefanovej im domáci dokonca pripravovali ubytovanie v domácnostiach. Prví návštevníci spávali v humnách, na sene a podobne. Existovali síce aj chaty, ale kapacitne nestačili. Chata pod Chlebom stála od roku 1930, pod Rozsutcom od 1932, v Štefanovej dal zase postaviť horský hotel Karel Skřipský, ktorý sa neskôr stal významným filmárom.
Poznali ste ho osobne?
Áno, veľmi dobre, rovnako aj môj otec. Keď v roku 1935 filmovali Jánošíka, v tom hoteli bývali snáď všetci herci. Najsmutnejšie je, že fašisti počas vojny, na prelome októbra a novembra 1944, vypálili na celom Slovensku 54 horských chát. Mnohé už potom nikto neobnovil.
Dnes sem chodí pomerne veľa Čechov, Poliakov údajne ubúda. Kto to rozbiehal po vojne?
Najviac asi Ostraváci. V Ostrave totiž boli veľké firmy, ktoré mali vlastné autobusy, a aj ľudí, ktorí vedeli organizovať výlety. Chodilo ich toľko, že sa tu cítili ako doma, mnohých sme poznali osobne. Na svahu Paseky sa začiatkom 50. rokov postavil druhý vlek na Slovensku, takže sa sem valili aj lyžiari... a už to tak ostalo. Z turistického ruchu tu dodnes žije pomerne veľa ľudí.
Prečo sa vlastne venujete histórii Terchovej?
V roku 1962 sa mi do rúk dostal článok zo Slovenských pohľadov. V tom čase sa totiž začalo hovoriť o niekoľko desiatok metrov vysokej soche Juraja Jánošíka vo Vrátnej. Úplne hore mal byť televízny vysielač. Článok mal nadpis Pomník Jánošíkovi alebo gigantománia? Vystrihol som si to a odvtedy zbieram všetko, čo sa napíše o Jurkovi, Terchovej, Vrátnej, o tunajšej horskej službe, ochrane prírody, cestovnom ruchu, folklóre... Nič extra som nekupoval, odkladal som len to, na čo som narazil.
Koľko toho je?
Dvadsať veľkých šanónov a možno desať až pätnásť menších. Väčšinu zrejme neskôr darujem kultúrnemu stredisku a zvyšok, kde som spomínaný ja alebo naša rodina, odložím vnukovi, aby mal pamiatku. Bola by škoda, keby sa to stratilo. Je to naša história.
Rozhovor nebol autorizovaný, Vladimír Križo to nepožadoval.
Medzititulky: Redakcia
Všetky predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
