Tento týždeň sa skončil Európsky týždeň mobility. Jeho vrcholom bol Deň bez áut. Ktovie, koľko vodičov nechalo kľúčiky od auta doma, aby pešo alebo v MHD demonštrovali svoje uvedomelé ekologické zmýšľanie. Pre mnohých sa predstava dňa bez auta totiž rovná výzve prežiť dvadsaťštyri hodín bez dýchania.
Ak niekomu poviete, že nemáte auto a nešoférujete, veľa ľudí na vás pozrie čudne. Mať auto na rozdiel od hlbokej minulosti nie je demonštrácia statusu alebo zbohatlícke huncútstvo, ale úplne bežná vec. A nevodič, ktorý si auto finančne môže dovoliť (čo je dnes určite väčšina ľudí), je skrátka originálne indivíduum.
Napriek tomu existujú takí, ktorí nejazdia a nie sú v tom ani zdravotné dôvody, ani chronicky neduživé bankové konto. Sú úspešní, nepatria k bigotným environmentalistom, a napriek tomu ich šoférovanie neláka.
Nezabiješ
Na to, aby človek vstúpil do klanu čudákov-nevodičov sa musí stretnúť niekoľko dispozícií, ale tou hlavnou je prostý fakt, že šoférovanie nemá rád. Výtvarník Martin „Shooty" Šútovec má rád svoj bicykel, na ktorom chodí aj - s bendžom na chrbte - na skúšky svojej skupiny Tu v dome. Samozrejme, uznáva, že riadenie automobilu má veľký praktický význam, ale precízne sformuloval štyri dôvody, pre ktoré nie je vlastníkom vodičského oprávnenia.
„Nikdy by som nechcel nikoho zabiť," hovorí. „Riadenie automobilu toto riziko pre mňa zvyšuje na neprijateľnú úroveň. Nepáčia sa mi chodníky zapratané plechovými škatuľami, nemám rád to idiotské divadlo, ktoré sa hrá vždy, keď policajti zastavia auto. A po štvrté, pekné autá sa prestali vyrábať pred viac ako päťdesiatimi rokmi."
Čas
Známy český ekonóm Tomáš Sedláček, hlavný makroekonomický stratég pražskej ČSOB a člen českej protikrízovej rady Nerv, všade chodí na svojom legendárnom bicykli a zdôrazňuje čas, ktorý tým získava. „Má to však viacero výhod," opakuje v rozhovoroch. „Okrem toho, že ušetrím hodinu denne, pomáha mi to psychicky, mozog sa medzi stretnutiami prevetrá, na bicykli vám napadne oveľa viac vecí. A výhodou je i parkovanie. Na miesto jedného auta zaparkujete desať bicyklov. Je čudné, keď ľudia v meste nadávajú na zápchu, sediac v aute. Ale oni sú predsa tá zápcha, sú súčasťou problému, na ktorý nadávajú."
Je známe, že aj neuveriteľne rozlietaný Jaro Filip, ktorý vždy ledva stihol svoje početné aktivity, v druhom období života nešoféroval. Prišlo k tomu tak, že mu dvakrát ukradli auto, raz vykradli, tak si povedal, že žiadne auto nechce a úplne sa prestal o to zaujímať.
„Nikdy však necestoval mestskou hromadnou dopravou," hovorí jeho brat Ľubomír. „Raz som ho dostal do električky a bol z toho taký nervózny, že sme museli vystúpiť po troch zastávkach. Keď nemal peniaze, radšej išiel peši."
Vzťah k šoférovaniu si nenašli aj ďalšie výrazné osobnosti: František Mikloško, Peter Osuský, Rasťo Piško, Csongor Kassai, Lajos Grendel, Jakub Nvota či Božidara Turzonovová.
MHD je v pohode
Herec Viktor Horján nemá problém s hromadnou dopravou. „Ak ma niekto spozná, aj sa na mňa pozrie čudne, ale mne je to jedno." Horján si robil vodičský preukaz, ale nedostal sa ku skúškam. „Nebol som schopný vnímať naraz chodcov, značky a všetko naokolo. Niečo ma zaujalo a zabudol som, že som za volantom.
Pohár pretiekol, keď som asi piatykrát počas jednej jazdy vošiel do zákazu vjazdu. Pritom som tú značku poznal. K autám nemám vzťah. Keď sa ma inštruktor pýtal, aké by som chcel auto, povedal som, že červené." Nemať auto Viktor nepovažuje za hendikep. „Mám byt v centre, aj tak by som nemal kde parkovať. Všade to mám blízko. Chodiť pešo je zdravé a taxíky ma vyjdú určite lacnejšie ako réžia auta."
Kapela bez auta
Spomedzi mladých hudobníkov si medzi prvými kupujú auto bubeníci, aby mali ako prevážať rozmernú súpravu. Aj tu sú však výnimky. Jeden z najprominentnejších hráčov na bicie Marcel Buntaj auto nemá. „Od začiatku ma vždy vozí niekto zo spoluhráčov," hovorí. „Kúpil som už tri autá a dal ich niekomu, kto si ich zaslúžil. Ja len nemám vodičský."
Skupina-duo Longital je ojedinelá formácia, pretože sa na koncerty nevozí autom. Pri cestovaní vlakom a lietadlom im podľa nich akoby niekto daroval čas, v ktorom sa môžu rozvíjať, rozprávať alebo len tak pozorovať krajinu. Začalo sa to úplne nevinne, keď sa kedysi dávno potrebovali dostať do Ostravy na festival a zrazu zostali dvaja s dvomi gitarami a dvomi malými ruksakmi.
„Zistili sme, že tam úplne pohodlne ide vlak a po festivale, že nám väčšina honoráru zostala," hovorí speváčka a basgitaristka Šina. „Začali sme tento spôsob cestovania rozvíjať a skončili sme ako profesionálne duo cestovateľov-muzikantov."
Neskôr objavili čaro kombinácie lietadlo/vlak. „Vo Francúzsku je to napríklad ideálne."
Hudobníci okrem nástrojov musia nosiť so sebou aparatúry, káble, efekty. „Najväčším problémom by sa mohlo pri tomto spôsobe zdať, ako sa pobaliť, my však už od začiatku ideme v miniatúrnej výbave, takže to nie je problém, ale skôr výzva. Ako ešte zdokonaliť túto zostavu, aby vecí bolo čo najmenej a zvuk čo najväčší."
Cestovať treba vedieť
Šina hovorí aj o stratégii cestovania vlakom. „Treba si vedieť šikovne kúpiť lístky za čo najmenej peňazí, treba vedieť, akými vlakmi cestovať, kde nastúpiť, ako si nájsť miesto, aby cestovanie bolo pohodlné a necestovať v špičke. Ale to je rovnaké ako s autom, tiež treba sledovať ceny benzínu, kde je aká zápcha a neprejazdná cesta," zdôrazňuje.
„Výhoda nášho spôsobu je, že netreba hľadať cestu, tá je skrátka daná, niekde nastúpiš a niekde vystúpiš, na stanicu ťa príde vyzdvihnúť organizátor koncertu, alebo si vezmeš taxi. Nestaráš sa o parkovanie, diaľničné známky, poistenie a či ti niekto nevezme z auta veci, prípadne celé auto. Vlak má navyše veľmi príjemný spôsob pohybu, málokedy prudko brzdí, zákruty sú veľmi mierne, nikoho nepredbieha, ide si svojou trasou a nesúťaží."
Pristarý na vodičský?
Medzi známych nevodičov patrí aj spisovateľ Peter Pišťanek. „Keď som mal v sedemnástich možnosť urobiť si vodičský preukaz zadarmo na gymnáziu, kašľal som na to," hovorí. „Nemal som dôvod. Na čo by mi bol? Nanajvýš by som si mohol ten vodičský nalepiť na dvere chladničky. Moji rodičia ani starí rodičia nikdy žiadne auto nevlastnili, na nič ho nepotrebovali. Do práce to mali celý život pešo z domu päť, nanajvýš desať minút. Takže som k autám nemal žiadny vzťah a vlastne ani som v osemnástich-dvadsiatich nemal žiadnu možnosť, ako sa k autu dostať."
Po prevrate buď nemal na autoškolu čas, alebo pracoval doma. „Naivne som si namýšľal, že tak to už bude navždy. Takže načo vodičský a auto? Lenže to sa skončilo a teraz musím pravidelne cestovať do práce. Prakticky na druhý koniec Bratislavy. Čistými a príjemnými rakúskymi vlakmi z Devínskej do mesta to ešte ide, horšie je to potom v MHD. Začínam to vnímať ako ponižujúce, takže to budem musieť začať riešiť. Len či na to už nie som pristarý."
Skúsený inštruktor autoškoly Jozef Fuska má skúsenosti so žiakmi v rôznom, aj seniorskom veku a tvrdí, že nikdy nie je neskoro urobiť si vodičský preukaz. „Veľmi však záleží na tom, ako to adept na preukaz chce. Nemôžem to chcieť iba ja. Mal som 58-ročnú paniu, ktorú inšpirovalo, že si robil vodičský jej syn a tak sa tiež pridala. Chápala perfektne, snažila sa, bola dobrá. Iná dáma si pre istotu zaplatila nie jeden, ale hneď tri kurzy, lebo jej to išlo pomalšie, ale nakoniec sa aj ona naučila jazdiť veľmi dobre. Nie je to naozaj nič ťažké."
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
