Na Ústavnom súde nemôže nikto okrem predsedníčky, podpredsedu a hovorcu hovoriť s „tretími osobami".
BRATISLAVA. Ústava aj dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd každému zaručuje slobodu prejavu. Pre sudcov a zamestnancov Ústavného súdu to od 9. septembra neplatí. Vtedy prijalo plénum dodatok, ktorým upravilo zásady poskytovania informácií pre médiá.
Vyplýva z neho, že sudcovia i zamestnanci „neposkytujú tretím osobám žiadne stanoviská, komentáre, názory, hodnotenia, pripomienky, analýzy v akejkoľvek podobe, a to ani z vlastného podnetu, ani z podnetu tretích osôb". V dodatku si sudcovia schválili, že informácie môžu poskytovať len predsedníčka, podpredseda alebo hovorca.
Aj sudcovi či zamestnancovi Ústavného súdu poskytuje ústava "právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom".
Marián Leško o bobríkovi mlčanlivosti na Ústavnom súde - čítajte
Prečo bola zmena nutná? „Schválenie Dodatku č. 1 k Zásadám informovania médií je rozhodnutím pléna Ústavného súdu o úprave vnútorných pomerov. Ústavný súd ho preto nebude odôvodňovať," vysvetlil včera hovorca Jozef Skybjak.
Na českom ústavnom súde podobný zákaz nepoznajú. Jeho generálny sekretár Tomáš Langášek hovorí, že síce sa väčšinou za súd vyjadruje on, hovorca alebo predseda, ale ak sa novinár dostane až k sudcovi, ten nemá problém komunikovať.
„Problematické to je pri prebiehajúcich kauzách, ale ak už je rozhodnuté, sudcovia úplne bežne o prípadoch hovoria," povedal Langášek.
Podľa prijatého dodatku nie je zrejmé, či majú sudcovia zakázané hovoriť len o rozhodovacej činnosti, alebo všeobecne o dianí na súde. Nevysvetlil to ani Skybjak, podľa ktorého je dodatok dostatočne zrozumiteľný.
„Ústavným sudcom sa asi uľavilo, že o konkrétnych veciach nebudú musieť komunikovať s verejnosťou. Iba tak si viem vysvetliť, že sa vopred vzdali svojej slobody prejavu. Dokonca o čomkoľvek, hoci aj o výsledku futbalu," myslí si bývalý ústavný sudca Ján Drgonec. Podľa neho „zostáva iba dúfať, že sa vzdali iba práva rozširovať svoj názor, a nie aj práva na vlastný názor vo svojom mozgu".
Na rozdiel od pléna nie je Drgonec presvedčený, že ide o úpravu vnútorných pomerov súdu, a to „prinajmenšom preto, lebo sudcovia mimo svojej právomoci schválili svoj záväzok aj ,v prospech' zamestnancov súdu, ktorí nie sú v pracovnoprávnej podriadenosti k sudcom".
Drgonec dúfa, že ide o exces, a nie o nové smerovanie ústavnosti.
