S totalitou bojovalo len pár jednotlivcov. Diskutovali o slobode, vydávali samizdaty a podpisovali petície za prepustenie politických väzňov.
BRATISLAVA. Desať rokov pred revolúciou bolo Slovensko politicky mŕtve. Vládla komunistická strana, zdalo sa, že neohrozene.
„Prvé roky normalizácie boli akýmsi hľadaním, ľudia mali príšerný strach. Keď som išiel s otcom nakupovať, jeho bývalí kolegovia prechádzali na druhú stranu ulice,“ spomína Martin Šimečka, ktorý sa dostal do občianskeho disentu cez otca Milana. Bolo to v roku 1979, Šimečka sa práve vrátil z vojny. Ako 22-ročný začal chodiť na stretnutia zakázaných spisovateľov.
Skupinka aktívnych odporcov režimu sa začala formovať až koncom sedemdesiatych rokov. Prvé samizdaty vychádzali už okolo roku 1975, nemali však väčší ohlas. Podobne ako Charta 77, ktorú podpísalo na Slovensku len niekoľko ľudí.
Policajné manévre
Stretávali sa raz za tri mesiace, na začiatku ich nebolo viac ako desať. Okrem Šimečkovcov Miroslav Kusý či Jozef Jablonický, z Čechov napríklad Milan Uhde, Ivan Klíma či Ludvík Vaculík. Schádzali sa na chalupách, kde strávili víkend. V roku 1989 ich prišlo okolo tridsať, čo bola na tie časy masová akcia.
Termín a miesto stretnutia si písali na papier. Od tej chvíle o tom s nikým nehovorili. „Fungovalo to dokonale, eštebáci často ani netušili, že sme na nejakej chalupe,“ hovorí Šimečka. Občas to „prasklo“, takže polícia všetkých zatkla ešte predtým, ako prišli na dohodnuté miesto.
Raz vyrazili k Hane Ponickej do Zvolenskej Slatiny. Eštebáci čakali Šimečkovcov, Kusého a Dominika Tatarku pri Žiari nad Hronom. „Boli schopní obsadiť pol Slovenska, všetky cesty. Domov sme išli s eskortou.“ Policajné manévre boli aj pred sídlom Václava Havla na Hrádečku neďaleko Trutnova, kam chodili aj slovenskí disidenti.
Intelektuálne debaty
Hoci diskutovali aj o politike a podpisovali petície za prepustenie politických väzňov, zvrhnutie režimu nikto neplánoval. Koncom 80. rokov sa síce objavili aj úvahy, čo bude, keď režim padne. Šimečka si však nespomína, že by niekto vážne hovoril o jeho kolapse, maximálne o postupnom otváraní sa.
Predovšetkým išlo o schôdzky spisovateľov, nie politických aktivistov. Sústredili sa na vydávanie samizdatov a obranu ľudí vo väzení. „Viedli sme nekonečné intelektuálne debaty o slobode a o tom, do akej miery je možné viesť s režimom dialóg.“
K zlomu prišlo až okolo roku 1986, keď začali s Jánom Langošom a Jánom Budajom vydávať časopis „K“. Začalo byť jasné, že sa niečo deje. Sformovala sa totiž skupina ľudí, ktorá už nechcela len pasívne bojovať za slobodu.
Napriek tomu nezorganizovali počas normalizácie väčšiu protestnú akciu. Ešte v roku 1988 totiž vládol v spoločnosti taký strach, že aj mnohí budúci lídri VPN sa báli stretnúť s disidentmi.
Veriaci boli vo výhode
Veriaci, ktorí sa v marci 1988 stretli so sviečkami v rukách v Bratislave, boli vo výhode. „Viera a cirkev boli odjakživa postavené na konšpirácii. Ty si náš, lebo si veriaci, tí ľudia sa ľahšie identifikovali, dôverovali si. Na akom princípe sme sa mali spoznávať my?“ pýta sa Šimečka.
Dodnes si váži ľudí ako Igor Kalný či Vladimír Archleb. Prvý bol nadaným výtvarníkom, ktorý spáchal ako 30-ročný samovraždu. Druhý básnikom, pracoval ako robotník. „Toto boli ľudia, ktorí chceli žiť slobodne a niektorí pre to obetovali aj život. Ja som sa stal disidentom preto, že som v podstate nemal inú možnosť - nemohol som študovať a podobne. Oni ju mali.“
Kusý hovorí, že obdobie disentu považuje napriek všetkým problémom „v istom zmysle za najkrajšie roky svojho života“. „Bol som síce vylúčený zo spoločnosti, ale vnútorne slobodný, mohol som hovoriť, čo si naozaj myslím. Skončilo sa to v novembri 1989, keď išiel každý svojou cestou.“
Slovenský režim bol mäkší ako český
Normalizácia oveľa viac postihla Čechov. Aj preto bol ich disent oveľa tvrdší ako slovenský.
BRATISLAVA. Na Slovensku bol občiansky disent vecou niekoľkých jednotlivcov, v Česku to boli desiatky až stovky ľudí.
Kľúčovou postavou bol Václav Havel, ktorý stál aj v pozadí Charty 77. Medzi signatármi dokumentu, ktorý požadoval dodržiavanie základných práv a slobôd, bolo len jedno percento Slovákov.
Dôvodom bolo zrejme aj to, že slovenská normalizácia bola oveľa mäkšia, väčšinu nepohodlných ľudí „upratali“ do knižníc a výskumných ústavov. V Česku ľudia končili na dlažbe. Keď sa človek dostal do takejto situácie, už nemal čo stratiť. Dosiahol úplnú slobodu, nemal strach sa angažovať.
„Tu platil princíp, že my vás potrestáme, ale nie úplne zničíme – veď sme všetci Slováci,“ myslí si Martin Šimečka.
Havel zakladal v roku 1979 aj Výbor na obranu nespravodlivo stíhaných, rok pred revolúciou vzniklo v Prahe Hnutie za občiansku slobodu. Žiadalo slobodu prejavu, zhromažďovania, cestovania. Na demonštráciu za ľudské práva tam 10. decembra 1988 prišlo asi desaťtisíc ľudí. Bola to prvá tolerovaná demonštrácia, v januári 1989 sa tisíce ľudí týždeň schádzali na mieste, kde sa po okupácii v roku 1968 upálil Jan Palach.
V lete 1989 prišiel Havel s petíciou Nekolik vět, podpísalo ju okolo 40-tisíc ľudí. Komunisti už k väčším represiám nepristúpili, petíciu podpísali aj ľudia ako Hana Zagorová. Šimečku napriek tomu prekvapilo, že v novembri 1989 prišli na námestia desaťtisíce ľudí. „Ešte dva mesiace predtým bolo veľmi namáhavé získať podpis pod nejakú petíciu.“
Marek Vagovič
Spájal ich Ján Langoš
Keby padol režim neskôr, stal by sa ústrednou postavou disentu.
BRATISLAVA. Ku kľúčovým postavám občianskeho disentu patril spisovateľ Milan Šimečka. V 50. rokoch prednášal marxizmus, po okupácii ho vyhodili zo strany aj z univerzity. V roku 1981 ho zatkli, vo väzení strávil viac ako rok. Na disidentských chalupách mal vždy prejav, tzv. správu o stave spoločnosti. Povestný bol svojím optimizmom, keďže aj v hlbokej totalite tvrdil, že režim postupne slabne.
Ďalšou dôležitou osobou bol filozof Miroslav Kusý, ktorý tiež začínal ako marxista. V rokoch 1968 – 1969 bol dokonca členom Ústredného výboru KSS, kde viedol ideologické oddelenie. Neskôr sa stal jedným z prvých signatárov Charty 77, za čo ho vyhodili z univerzity, takže sa živil ako robotník. Pred revolúciou pravidelne prispieval do rádia Slobodná Európa, kde kritizoval vtedajšie pomery. V lete 1989 ho ŠtB zatkla, ako člen tzv. bratislavskej päťky strávil dva mesiace vo väzení.
V 80. rokoch bol jedným z najaktívnejších disidentov aj Ján Budaj. Organizoval happeningy a performance, podieľal sa na tvorbe samizdatov. „Často som s ním nesúhlasil, ale vedel ľudí presviedčať, mal energiu,“ hovorí Martin Šimečka. K významným disidentom patril aj Ján Langoš, ktorý vydával s Jánom Čarnogurským Bratislavské listy. „Aj Langoš bol katolík, ktorý však veril na hlbší ako náboženský princíp slobody, čím prepájal tieto dva svety,“ myslí si Šimečka. Langoš mal takú autoritu, že keby padol režim neskôr, stal by sa zrejme ústrednou postavou celého disentu.
Aktívni odporcovia režimu boli aj v Košiciach, kľúčovou postavou bol Marcel Strýko. Tí sa však viac sústredili na komunikáciu s Prahou, ktorú považovali za jadro disentu.
Marek Vagovič
Anketa
Čo ste robili v novembri 89?
Ján Mazák, bývalý predseda Ústavného súdu, generálny advokát Európskeho súdneho dvora
Dva dni po 17. novembri 1989 som bol v Prahe na prednáške ašpirantov Právnickej fakulty KU. Na Parížskej ulici som si všimol nápis: „Jakeši, máš utrum." Po dvoch dňoch v Prahe, keď som videl, okrem Václava Havla rečniaceho na tribúne, množstvo študentov v uliciach Prahy, spoznal som aj dôsledky policajného zásahu 17. novembra, som sa vrátil do Košíc a okamžite som vrátil stranícky preukaz. A potom sa začali napätia, diskusie, a celý ten hurhaj spojený so závažnými spoločenskými zmenami. Ako sudca som pochopil, že veľa zmien je potrebných aj v justícii. A trvá to, čiastočne, aj keď nie v rovnakej intenzite, dodnes...
Tomáš Valášek, analytik, Centrum pre európsku reformu v Londýne
V lete v 1989 som bol ako pretekár v jachtingu, v západnom Nemecku, kde som sa hádal s miestnymi, že zmena tak skoro nepríde. Zdalo sa mi nemožné, že by systém taký zažratý do každého rohu spoločnosti mohol raz padnúť. Našťastie mali pravdu oni, nie ja. Už o pár mesiacov sme boli v uliciach. Prvý deň demonštrácií doma v Trnave, na druhý deň sa celá rodina presťahovala k príbuzným do Bratislavy, zvyšok revolúcie sme si ‚odštrngali‘ kľúčmi na Námestí SNP. Bol to úžasný, unikátny pocit. Úspešná revolúcia človeka pozitívne poznačí - naučí ho nedôverovať cynikom a urobí z neho tak trochu idealistu: ak sa podarila taká závažná zmena, koľko iných, zdanlivo nemožných vecí, je na dosah?
Gustáv Russ, virológ, Slovenská akadémia vied
Bol som v Amerike. Ako vedec som tam od roku 1988 pracoval na výskume chrípky. O 17. novembri boli v správach hlavných televíznych staníc asi dva, tri krátke vstupy. Aj v takých serióznych novinách ako Washington Post bol jeden maličký odsek. Stručne sa v ňom písalo, čo sa u nás deje. Informácie o 17. novembri som mal najmä z e-mailov a článkov, ktoré som si prečítal na internete. Mal som z toho veľkú radosť. Američanov oveľa viac, ako nežná revolúcia v Československu zaujímalo to, čo sa deje v Rumunsku. Televízie vysielali zábery, ako popravili Ceausesca. Bol viac hororový. To Američanov zaujalo viac, ako naša pokojná revolúcia.
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
