Komunizmus padol pred dvadsiatimi rokmi. Niečo sa navždy skončilo a niečo zasa pokračovalo - a teraz práve nemáme na mysli kariéru politikov.
Veľké idey sú len malou súčasťou života človeka. Tú väčšiu tvoria veci všedné. Táto časť je vyplnená produktmi. Niečo jeme, pijeme, maškrtíme, niečo si obliekame a obúvame, niečím sa mydlíme, krémujeme. A tak podobne. Značky hovoria veľa o našom spôsobe života. A tak sa stalo, že ani po revolúcii neodišli z nášho života a ich príbehy sú niekedy zaujímavé.
Je to druh vzťahu
Značka nie je logo, nech by bolo hocijako veľké. „Je to vzťah, ktorý má zákazník k výrobku," hovorí marketingový expert Marián Timoracký. „Značka sa nerodí v reklamných agentúrach a na oddeleniach marketingu, ale v hlave spotrebiteľa."
Po revolúcii sa do Československa nahrnuli nadnárodné korporácie, ktoré, samozrejme, priviezli produkty, aké nájdete v obchodoch po celej Európe alebo svete. Zákazník však chcel niektoré predrevolučné značky - nealko, keksy, paštéty, slovenské pivá či mnohé ďalšie produkty. Keby ich nemal rád, žiaden výrobca mu ich nenanúti.
Potvrdzuje to aj spisovateľ Peter Pišťanek. „Nevnímam tie tradičné socialistické výrobky ako nejaké retro, pretože som ich nikdy neprestal používať. Napríklad Kofolu som dokonca pašoval do Čiech svojim priateľom, keď ju v prvej polovici 90. rokov vyrábali iba na Slovensku a v Prahe jej nebolo. Mal som vzťah aj k Vinei, ale odkedy vylepšili receptúru, tak som ju prestal kupovať. Ľúto je mi za bezmennou socialistickou oranžovou malinovkou. Nedám dopustiť na sladkosti ako Kofila, Margot, Ria, Milena, Tatiana, Ľadové gaštany, Študentská pečať, Tatranky, Horalky, Mila a Lina. Všetky majú miesto v našom srdci a kredenci."
Kofola je jednotkou aj pre divadelníka Viliama Klimáčka. „Ale aj Horalka sa mi pritrafí, dokonca niekoľkokrát do roka aj vlašský šalát," dodáva. „Aby som dodal aj čosi zdravé, sójová tyčinka. A mačacie jazýčky, jemné a lámavé."
Špecifiká
Prechod zo socializmu do kapitalizmu mal z pohľadu značiek podľa Timorackého svoje špecifiká. Na začiatku 90. rokov napríklad kúpila americká spoločnosť Procter & Gamble firmu Rakona. Jedným z ich zásahov bola zmena názvu saponátu Jar na Fairy Ultra - obsah bol v podstate totožný. Ukázalo sa však, že zákazníci budú radšej kupovať Jar, ktorá sa vyrába od roku 1959. Takže nová a lepšia Jar sa triumfálne vrátila na trh a je na ňom dodnes.
Ďalší problém nastal s rozdelením republiky. Tak sa napríklad stalo, že keksy Horalka, (na trhu sú od roku 1959) vyrábajú dve spoločnosti - česká (Opavia) aj slovenská (Pečivárne Sereď). Problémy boli aj vtedy, keď mal štátny podnik odštepné závody, ktoré vyrábali ten istý produkt, po privatizácii dochádzalo k súdom, kto má na značku právo. Takúto komplikovanú históriu má napríklad Vinea. Iné firmy zasa oprašujú staré názvy, Rajo napríklad obnovilo jogurtový nápoj Dolinka.
Niektoré značky síce stále existujú, ale výrazne obmedzili sortiment, napríklad Tesla bola značka akéhokoľvek elektronického prístroja, momentálne sa v Stropkove vyrábajú len telefóny, domáce videokomunikačné zariadenia a elektroinštalačný materiál.
Priazeň si zachovali napríklad i značky Supraphon a Opus.
Vývoj fliaš Vinea
Kvalitatívny skok
Keď sa pred revolúciou povedalo „šampus", vo väčšine prípadov sa myslel Hubert. Tradícia firmy siaha do 30. rokov 19. storočia, už vtedy sa začala výroba šumivého vína podľa originálneho francúzskeho receptu a už v roku 1825 sa Bratislava stala prvým mestom mimo hraníc Francúzska, kde sa šumivé víno v Európe začalo vyrábať. V roku 1948 bola spoločnosť Hubert J. E. znárodnená. Kvalitatívnym skokom bolo pre firmu obdobie po revolúcii. Hubert sa stal súkromnou spoločnosťou, ktorá prešla výraznou technologickou modernizáciou.
Podobnou modernizáciou prešiel i ďalší obľúbenec z čias pred novembrom 1989. Značke Botas sa podarilo to, čo sa stáva len veľmi zriedkavo - v hovorovom jazyku sa stala označením tenisiek ako takých. Tak sa aj dnes môžeme na internetových katalógoch stretnúť s milými absurditami ako botasky Adidas.
Po revolúcii sa firma špecializovala na vyslovene športovú obuv, korčule a podobne, ale legendárny model Adidas Classic z roku 1966 občas objavili aj mladí ľudia, ktorí nemohli mať k minulosti žiaden sentiment. V roku 2007 si dvaja študenti dizajnu na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe, Jan Kloss a Jakub Korouš vybrali botasky za svoj školský projekt a navrhli imidžovú kolekciu Botas 66, vyhrali s ňou Cenu za európsky dizajn ED-Awards a niekoľko ďalších prestížnych cien.
„Bola to výzva. Povedal by som, že len málokomu napadlo túto ikonu vziať znovu do ruky a pokúsiť sa ju posunúť medzi nových, mladých zákazníkov, ktorí sú veľkou mierou orientovaní na západné značky," hovorí Jan Kloss.
Medzi ďalšie známe a typické predrevolučné tenisky patria Prestige. V tradícii dnes pokračuje spoločnosť Moleda, ktorá v roku 2002 kúpila výrobné linky od firmy Svit.
Spomienky
Na tomto mieste venujme tichú spomienku značkám, ktoré neprežili, pričom zoznam si vonkoncom nenárokuje na úplnosť: žuvačky Bajo a Sevak, lyže Súľov a Artis, pásky a kazety Emgeton, zubná pasta Erilex... „Spomínam si na jeden produkt, ktorý bol nádherný na pohľad a funkčný," spomína dizajnér a pedagóg Pavel Masopust. „Jogurty v sklených pohároch. Dole bol červený džem, ten bol zaliaty jogurtom a hore to bolo prikryté papierovým viečkom. Bolo to z poctivého mlieka bez éčok, v ekologickom skle, nebol tam obrázok produktu, ale človek videl produkt samotný. Jogurt je pre mňa ikona vydareného predrevolučného dizajnu."
Jednou z najznámejších retroznačiek je žuvačka Pedro, ktorá sa práve nedávno vrátila v mierne pozmenenej podobe na scénu. S typickým chlapcom v klobúku, ale s názvom Pedrino ju v Číne vyrába firma IN Trading, ktorá má zaregistrovanú grafickú podobu značky, ale názov patrí konkurenčnej Candy Plus. Tá síce už dlhšiu dobu pripravuje návrat Pedra, ale kto zaváha, má smolu.
To, že tieto značky fungujú dodnes, určite nemá na svedomí žiaden sentiment, ktorý sa nám, úprimne povedané, s mnohými produktmi z minulosti spája. Ale, napokon, o tom značky sú a musia byť. Inak sú to len neosobné veci.
