BRATISLAVA. Takmer celú normalizáciu chceli slovenskí veriaci a ich duchovní od komunistického režimu len jedno - väčšie náboženské slobody. Stretávali sa v kostoloch, na púťach, pašovali zakázanú náboženskú literatúru. Aj toto bol jeden zo spôsobov, ako bojovať s totalitou, ktorému však chýbal širší občiansky rozmer.
„Katolícka cirkev nikdy nebojovala za politické slobody, nie je to v jej náplni," myslí si bývalý disident Anton Selecký.
Zmenilo sa to až 25. marca 1988, keď Ján Čarnogurský a František Mikloško zorganizovali na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí sviečkovú demonštráciu. K vymenovaniu nových biskupov a náboženským slobodám pribudla aj požiadavka za „úplné dodržiavanie občianskych práv v Československu".
Režim síce odpovedal vodnými delami a obuškami, práve táto udalosť však bola predzvesťou revolúcie, ktorá spojila všetkých Slovákov bez rozdielu vierovyznania.
Tajná cirkev Katolícky disent - koncom 60. rokov vzniká tajná cirkev - jej zakladateľmi boli Vladimír Jukl, Silvester Krčméry a Ján Chryzostom Korec - sústredila sa na pašovanie zakázanej náboženskej literatúry - veriaci organizovali aj púte, v roku 1985 sa stretli na Velehrade
- viac ako 100-tisíc ľudí vtedy žiadalo náboženskú slobodu - v roku 1987 podpísalo pol milióna ľudí petíciu moravských katolíkov - 25. marca 1988 zorganizovali Čarnogurský s Mikloškom sviečkovú demonštráciu
Prví odporcovia režimu z prostredia cirkvi sa na Slovensku objavili už po februári 1948. Komunisti však akýkoľvek náznak odporu tvrdo potlačili. V apríli 1950 obsadili všetky kláštory v Československu, viacerí kňazi aj rehoľníci skončili vo väzení. Cirkev to však nezlomilo, naopak - počas celej normalizácie fungovala jej podzemná (tajná) odnož, v ktorej sa angažovali politickí väzni aj bežní veriaci.
Seleckého priviedla do tohto prostredia skúsenosť jeho otca, hudobného skladateľa. „Po februári 1948 nemohol pôsobiť v cirkvi ani učiť hudbu. Rodina to cítila, takže som vyrastal v duchu, že komunizmus nie je dobrý." Keď bol na vojne, vznikla Charta 77. „Bol to dôležitý moment v mojom živote."
Rozhodnutie angažovať sa v disente v ňom dozrelo, keď sa dozvedel, že jeho priateľa, kňaza Jána Rusnáka zabili eštebáci.
V roku 1979 vycestoval Selecký za kňazom Antonom Hlinkom, ktorý bol spravodajcom Slobodnej Európy v Mníchove. Naučil sa, ako pašovať zakázanú náboženskú literatúru a podávať správy o situácii na Slovensku. V tom čase sa stretával aj s tajne vysväteným kňazom, ktorý chcel emigrovať. Útek však nevyšiel, takže Selecký, ktorý mu pomáhal, dostal desať mesiacov, odsedel si sedem.
Stretnutie s Čarnogurským Vo väzení sa zoznámil s Jánom Čarnogurským, ktorý sa stal jeho obhajcom. „Zistil som, že všetko bolo veľmi konšpiratívne. V podstate ma vysadili z padáka na nejaké územie a povedali, teraz pracuj," spomína Selecký.
Pracoval sólo, aby nebudil zbytočnú pozornosť. Spočiatku nechodil ani na stretnutia veriacich, pre ktorých bol veľkou autoritou tajne vysvätený kňaz Ján Chryzostom Korec.
V 80. rokoch začal Selecký mapovať politické procesy s odporcami režimu. Nahral aj rozhovor s učiteľkou Janou Mičianovou, ktorá sa obrátila z ateizmu na vieru. Bola prvým človekom, ktorý poskytol po roku 1968 interview do Slobodnej Európy pod vlastným menom.
Selecký začal mať problémy. Keď robil v roku 1986 na púti v Levoči rozhovory s františkánmi, eštebáci si ho odfotili, aby mali dôkazy o jeho „protištátnej činnosti". Začali ho sledovať, vláčiť po výsluchoch, nasledovali domové prehliadky. Štrnásteho augusta 1989 polícia Seleckého znovu zatkla, tentoraz ako člena bratislavskej päťky. Nasledoval proces, v ktorom bol napokon 15. novembra 1989 oslobodený. O dva dni vypukla revolúcia.
Jána Čarnogurského prepustili z väzenia až po troch mesiacoch 25. novembra 1989. „Do politiky som chcel skočiť hneď, ako to bude možné. Bolo to vzrušujúce a zaujímavé obdobie, mal som pocit, že sledujem dobrú ideu, čo mi dávalo silu."
Predvoj VPN?
V októbri 1988 vznikla v Prahe občianska iniciatíva, ktorá spojila občiansky a katolícky disent.
BRATISLAVA. Ešte rok pred nežnou revolúciou neexistovala na Slovensku organizovaná politická opozícia. „Bolo tu zopár chartistov, Šimečkovci, Kusý, nejakí kňazi, možno desať ľudí. Vedeli sme o sebe, ale nikdy nebola reč o spoločnom vyhlásení, hnutí či programe," hovorí bývalý disident Anton Selecký.
Občiansky a katolícky disent užšie spojila až sviečková demonštrácia, ale najmä Hnutie za občiansku slobodu (HOS), ktoré vzniklo 15. októbra 1988 v Prahe. Založil ho Rudolf Batěk, na Slovensku bol ústrednou postavou Ján Čarnogurský. „Už vtedy mal politické myslenie, pomáhal nám aj s právnymi radami," pripomína bývalý disident Martin Šimečka.
Členmi HOS boli aj Miroslav Kusý, Hana Ponická, Vladimír Maňák, Milan Šimečka, Ján Langoš, Jozef Jablonický či Tibor Novotka. Jeho cieľom bolo ukázať, že aj na Slovensku už existuje organizovaná opozícia so spoločným programom. HOS vydalo aj vyhlásenie s názvom Demokracia pre všetkých, v ktorom žiadalo slobodu prejavu, zhromažďovania, cestovania a podobne.
Viacerých signatárov dokumentu polícia okamžite zatkla, podľa Seleckého však išlo o zlom v boji s komunistickým režimom. „V podstate sa tým začala oficiálna činnosť, keďže sme boli zaregistrovaní a tým aj transparentní. Skončila sa ilegalita, do Slobodnej Európy som začal podávať správy pod vlastným menom."
Šimečka sa domnieva, že HOS bola iniciatíva, ktorá zrejme počítala s tým, že bude politickou stranou.
Napokon sa ňou stala VPN. „HOS bolo v roku 1990 zaradené na nejaké 20. miesto na kandidátke ako 'vábnička' pre voličov, ale nikto z VPN s ním reálne nepočítal ako s politickou stranou," dodal Selecký.
Na Slovensko previezli vyše 300-tisíc kníh
Politickými lídrami katolíckeho disentu boli Ján Čarnogurský a František Mikloško. Duchovným vodcom tajnej cirkvi Ján Chryzostom Korec, kľúčovou spojkou v zahraničí Anton Hlinka.
BRATISLAVA. Ján Čarnogurský sa začal v katolíckom disente angažovať v sedemdesiatych rokoch. Zastupoval náboženských aktivistov aj disidentov, za čo ho v roku 1981 vylúčili z advokácie. Koncom 80. rokov začal s Jánom Langošom vydávať samizdatový časopis Bratislavské listy. V marci 1988 zorganizoval sviečkovú demonštráciu, v auguste 1989 ho zatkli ako člena bratislavskej päťky.
František Mikloško patril v 80. rokoch k významným aktivistom tajnej cirkvi. Spolu s Čarnogurským patril k hlavným organizátorom sviečkovej demonštrácie. Mikloško udržiaval čulé kontakty aj s občianskym disentom. „Už vtedy mal auru, ktorú dnes poznajú všetci. Otváral nám akoby iné Slovensko, hovoril, že my v Bratislave sme liberáli, ale krajina ako celok vyzerá inak," hovorí disident Martin Šimečka.
Ján Chryzostom Korec bol jedným z ľudí, ktorých postihla likvidácia reholí v apríli 1950. V roku 1960 bol odsúdený na dvanásť rokov väzenia, odsedel si osem. Celý život pracoval ako robotník, ako tajne vysvätený biskup sa stal duchovným vodcom podzemnej cirkvi. Jej štruktúry začali s Korcovým súhlasom budovať Vladimír Jukl a Silvester Krčméry, ktorí sedeli vo väzení ešte dlhšie ako Korec - 13 rokov.
Anton Hlinka v roku 1951 emigroval do Talianska, kde bol o štyri roky neskôr vysvätený za kňaza. V roku 1971 odišiel do rádia Slobodná Európa v Mníchove, neskôr pôsobil aj v Hlase Ameriky. Hlinka bol hlavnou spojkou katolíckeho disentu v zahraničí, odkiaľ riadil prevoz zakázanej náboženskej literatúry. Na Slovensko prišlo viac ako tristotisíc kníh. Vďaka Hlinkovi, ktorý mal vybudovanú širokú sieť korešpondentov, bol Západ informovaný aj o prenasledovaní veriacich na Slovensku.
Čo ste robili v novembri 1989?
Milan Lapin, klimatológ a meteorológ
Pracoval som v SHMÚ, kde som sa podieľal aj na riešení projektu Svetovej meteorologickej organizácie o spoľahlivosti merania atmosférických zrážok, a pripravovali sme spolu s českými kolegami zriadenie Národného klimatického programu na výskum klimatických zmien. Moje pracovné povinnosti vyžadovali časté kontakty s kolegami z celého sveta, aj preto som uvítal novembrové zmeny. Otvorili sa nové možnosti, zjednodušilo sa cestovanie. Zorganizovali sme veľkú medzinárodnú konferenciu na tému Atmosférické zrážky a výpary, na ktorej sa zúčastnilo asi 200 expertov z celého sveta, medzi nimi viacerí zahraniční Česi a Slováci, ktorí pred novembrom 1989 nemohli cestovať do Československa.
Zuzana Wienk, riaditeľka Aliancie Fair-play
November ma zastihol v ranej puberte - mala som trinásť. Zmenám som preto nerozumela, ale chcela som byť pritom. Dedko bol v strane a rodina ma strašila, že je to nebezpečné. Nevedno, či som rodičov toľko otravovala, alebo sa báli, že vyrazím sama, ale na míting ma zobrali. Pre pubertiačku z predmestia to bola udalosť, na ktorú sa zodpovedajúco vystrojila. Zaštrngala som si kľúčmi, ale čoskoro mi bola zima, a tak sme šli domov. Aj moje revolučné snahy v 8.A sa skončili fiaskom. Bratovi som rozstrihala pásku z medaily, aby som vyrobila trikolóru pre celú triedu. Spolužiaci ju nosili iba dovtedy, kým matematikárka nepovedala, že je francúzska.
Ivan A. Petranský, predseda Správnej rady Ústavu pamäti národa
Nepamätám si, čo som robil 17. novembra, ale keďže to bol piatok, bol som pravdepodobne v škole (bol som žiakom 8. triedy ZŠ). Eufória tých dní asi neobišla nikoho. Posledných dvadsať rokov sa ozývajú hlasy, ako ľudia vytriezveli z „ilúzií" Novembra, ako sa nenaplnilo to, čomu vtedy verili. Nerozumiem týmto názorom, tak ako nerozumiem argumentom typu „veď za socializmu nebolo všetko len zlé". Dnes, s odstupom času, som preto istým spôsobom rád, že mám skúsenosť so života v komunizme. Oveľa vďačnejší som však za to, že jeho pád prišiel z môjho pohľadu tak skoro. Môže to znieť ako klišé, ale november 1989 pre mňa znamená slobodu.
Beata
Balogová
