BRATISLAVA. Tajné stretnutia po bytoch a na chatách, krycie mená tajných kňazov, pašovanie zakázanej literatúry a tlačenie samizdatov ako v stredovekých manufaktúrach. To všetko a sledovanie ŠtB patrilo k tajnej cirkvi, do ktorej sa pred rokom 1989 zapojili stovky aktívnych veriacich.
Niekoľkí za to zaplatili životom, iní skončili vo väzení. Mnohí mali problém študovať, či nájsť si primeranú prácu.
Práca s mladými
„Tajná cirkev bola stredoeurópsky, dokonca svetový fenomén,“ hovorí jeden z jej predstaviteľov, dnes poslanec František Mikloško. Nič podobné v iných socialistických krajinách neexistovalo.
Katolícky kňaz Anton Srholec pripomína, že rozdiel bol aj medzi českou a slovenskou tajnou cirkvou. „V Česku bola na vyššej úrovni – kultúrne, teologicky či organizačne,“ vysvetľuje Srholec. Na Slovensku to bolo folklórnejšie – púte alebo stretnutia mládeže na chatách.
V sedemdesiatych rokoch sa rozbehlo organizovanie stretnutí vysokoškolských študentov. „Keď išiel študent na vysokú školu, aby sa vo ,veľkom' meste nestratil, dostal často od miestneho kňaza kontakt, na koho sa môže obrátiť, a ten ho zavedie a zoznámi so skupinkou veriacich mladých. Tí sa stretávali tajne, pretože to bol trestný čin,“ vysvetľuje ďalší organizátor, kňaz Daniel Bédi.
Mladí sa zvykli stretávať každý týždeň. K dispozícii bolo viac bytov, ktoré striedali. „Najskôr sa čítalo Písmo sväté, meditovalo sa,“ opisuje Mikloško. Následne študovali, najčastejšie dejiny cirkvi, na záver prebrali bežné spoločenské či politické témy. Organizátori stretnutí boli vyškolení v tzv. Klube laického apoštolátu.
„Učili sa ako organizovať výlet, pútavo priblížiť kresťanskú vieru, ale aj ako sa správať pri kontakte s ŠtB,“ hovorí Bédi.
Spravidla dvakrát do roka organizovali aj výlety na chatách – v lete a v zime. „Hrali sme futbal, v noci strážili chatu, mali indiánske mená a učili sa zakladať oheň,“ opisuje výlety Ján Kubiš zo Zvolena, ktorý chodieval odmalička. Jediné, čím sa náboženské výlety líšili, bola modlitba. „Modlili sme sa ráno, večer a pred jedlom i po jedle.“
Veľký dôraz sa kládol na bezpečnosť. „Keď sme išli na chatu na Drábsko za Hriňovou, z auta sme vystúpili tri kilometre od nej a hrebeňovkou sme prišli k nej,“ opisuje zvolenský aktivista. Tak sa dalo zbaviť eštebákov. Nie vždy to vyšlo. Mikloško spomína na kňaza Jozefa Labudu, ktorého eštebáci chytili počas duchovných cvičení na chate. Zavreli ho.
Nasadených vycítili
Ostražití boli aj na stretnutiach v bytoch. Chodilo sa na ne aj z nich po jednom či dvoch v časových intervaloch. Ľudia, ktorí vedeli, že ich odpočúvajú, sa rozprávali pri zapnutom rádiu. Tajný biskup Ján Chryzostom Korec mal rúru, cez ktorú sa rozprával s návštevami, aby hlas nešiel do miestnosti.
Ľudia sa oslovovali krstnými menami a tajní kňazi mali krycie meno. Komunikácia sa riadila zásadou, kto nič nevie, nič neprezradí. Nikto sa zbytočne nevypytoval na podrobnosti.
ŠtB vedela o tajnej cirkvi oveľa menej, ako potrebovala. Prezradenia podľa Mikloška nedosahovali ani percento. Odhaliť špióna nebolo až také ťažké. „Riadili sme sa prirodzeným inštinktom,“ hovorí. Viera v Boha sa podľa neho nedá dlho fingovať.
Za kňazov svätil ženatých mužov aj ženy
Tajní biskupi siahali aj po netradičných riešeniach, niektoré rozhodnutia vyvolali v tajnej cirkvi rozruch.
BRATISLAVA. Tlak komunistického režimu na cirkev bol silný. Taký silný, že tajný biskup z Brna Felix Mária Davídek porušil aj stáročné tabu katolíkov. Za kňazov vysvätil ženatých mužov aj ženy.
Davídek vysvätil asi 15 biskupov a zhruba 160 kňazov. Po roku 1989 väčšina z nich neprijala podmienky oficiálnej cirkvi a zostala zatrpknutá. Podľa prijatých pravidiel sa mali ženatí kňazi stať trvalými diakonmi bez možnosti slúženia omše a spovedania. Ak boli vdovci, mohli sa stať kňazmi.
Ženatí kňazi mohli zostať kňazmi, len ak boli svätení ako gréckokatolíci. Svätenie žien bolo vyhlásené za neplatné a tajní davídkovskí biskupi sa museli zdržať výkonu svojho úradu.
„Svätil ďalších biskupov bez toho, aby sa s niekým radil“, čo bolo proti pravidlám tajnej cirkvi. „Bol to krok vedľa,“ hodnotí dnes František Mikloško. Naopak, saleziánsky kňaz Anton Srholec si myslí, že vysvätení ženatí kňazi boli pre cirkev veľkým prínosom.
Dávidek spustil nekontrolovanú lavínu svätení, ktorá bola do jeho vysviacky prísne kontrolovaná a utajovaná. Zásada v tom čase znela: jeden aktívny biskup a druhý v úzadí. Ten by nastupoval po tom, ako by prvého uväznili.
Brniansky tajný biskup sa pádu komunizmu nedožil, zomrel rok predtým. Za činnosť ho aj väznili a za mrežami tvrdo prenasledovali.
Prvým tajným biskupom na Slovensku bol jezuita Pavol Hnilica už v roku 1951. Väčšina tajných biskupov bola z tejto rehole. Hnilica zasa vysvätil za biskupa Jána Chryzostoma Korca (1951), ktorý bol v tajnej cirkvi najväčšou morálnou autoritou. Korec za tajných kňazov svätil zásadne rehoľníkov a členov hnutia Fatima, nad ktorými mali morálnu záštitu čelní predstavitelia tajnej cirkvi Vladimír Jukl a Silvester Krčméry.
Korec za svoju činnosť strávil vo väzení osem rokov (1960 – 1968), odsúdený bol režimom za vlastizradu.
jkr
Pašovali colníci aj turisti
Náboženskú literatúru prevážali v autách s dvojitým dnom aj v batohoch cez Tatry.
BRATISLAVA. Špeciálne upravené autá, lietadlo bez pilota či vysokohorské túry s modrými ruksakmi. Pašovanie náboženskej literatúry cez hranice tajná cirkev doviedla takmer k dokonalosti. Riziko väzenia za to bolo veľké.
„Organizoval to páter Anton Hlinka,“ vysvetľuje František Mikloško. Náboženskú literatúru k nám spočiatku pašovali holandskí protestanti a Nemci. „Mali špeciálne upravené autá s dvojitými dnami a stenami.“ V Bratislave bola na starej ceste malá pumpa. Keď na ňu Nemci prišli, pumpárke ukázali na papieriku heslo.
Žena sadla do auta a odviezla ich do domu, kde knihy vyložili. Potom ešte museli knihy rozviezť po celom Slovensku. Tento typ pašovania sa skončil, keď sa o tom niektorí Holanďania zmienili pre televíziu.
„Keď to vybuchlo,“ spomína Mikloško, „prišli za nami, či by sme nešli na model lietadla bez pilota, ktoré by letelo tesne nad zemou, aby ho nezachytil radar.“ Slovenskí aktivisti mali nájsť za Bratislavou lúku, kde to lietadlo pristane, vyložia sa vrecia s knihami a lietadlo sa vráti späť. „Na to sme už nemali nervy,“ smeje sa Mikloško.
Knihy prichádzali aj z Poľska. Organizovali to poľskí kňazi. „Oni aj my sme mali osem modrých batohov. Oni plné, my prázdne,“ opisuje stratégiu poslanec. „Turisti“ sa stretli na hrebeni Roháčov pri hraničnom kameni a vymenili si batohy.
Náboženskú literatúru vozili aj z Maďarska. „Bolo to dohovorené s colníkmi, keď boli na hranici, tak zásielka kníh prešla.“
jkr
Autor: Ján Krempaský
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
