BRATISLAVA. Postupný rozklad socializmu v Maďarsku s nádejou sledovali aj disidenti na južnom Slovensku. Vďaka kontaktom s Budapešťou mali jasnú predstavu o budúcom fungovaní politického systému u nás.
Ako pracovali maďarská menšina sa začala politicky organizovať v druhej polovici sedemdesiatych rokov, v 1978 založili Miklós Duray, László Nagy a Péter Püspöky Nagy výbor na ochranu práv Maďarov v Československu, vydávali dokumenty, ktoré posielali straníckym a štátnym orgánom, žiadali ochranu menšinových práv aj zmenu politického systému v Československu, v roku 1979 sa študenti Károly Tóth, Eleonóra Sándorová a László Öllös stretli s Durayom, Nagyom a Püspökym a ponúkli im spoluprácu, prepisovali, kopírovali a distribuovali štatistiky a informácie z južného Slovenska, v roku 1983 vzniká literárne zoskupenie Iródia, v ktorom sa angažovali ľudia ako Gyula Hodossy, Lajos Grendel, Kálmán Balla či Zsigmond Zalabai, keď v roku 1985 komunisti Iródiu zakázali, na jej činnosť nadviazalo Štúdio erté, Miklós Duray bol v rokoch 1983 a 1985 dvakrát vo väzení, kde podpísal Chartu 77, Tóth, Sándorová a Öllös sa spojili s disidentmi z Maďarska, kde chodili na prednášky o filozofii a histórii, koncom 80. rokov zorganizovali Tóth s Öllösom sériu prednášok aj na Slovensku, v júni 1989 založili maďarský PEN-klub na Slovensku, ktorý podporoval chartistov a politických väzňov, na jeseň začali zbierať podpisy, 18. novembra 1989 vzniká Maďarská nezávislá iniciatíva.
Maďarská menšina sa politicky organizovala od druhej polovice sedemdesiatych rokov. V roku 1978 založil Miklós Duray v Bratislave Výbor na ochranu práv Maďarov v Československu. „Vždy som bol zarytý antikomunista. Po okupácii v roku 1968 som bol na čiernej listine, žil som na štipendiách, mal som zamedzený kariérny postup. Pochopil som, že socializmus je nereformovateľný, aj preto som do toho šiel," spomína Duray.
S Lászlóom Nagyom a Péterom Püspökym Nagyom vydávali dokumenty a posielali ich straníckym a štátnym orgánom. V Memorande 1988 sa viac ako 300 členov výboru vyslovilo za zmenu politického systému, respektíve pripojenie krajiny k Európe. „Fungovalo to podobne ako Charta 77. Tiež to vzniklo na ochranu ľudských práv, hoci skôr menšinových práv Maďarov na Slovensku," hovorí bývalý disident Károly Tóth.
Stretnutie s Durayom Eleonóra Sándorová a László Öllös sa v roku 1979 stretli s Durayom, Nagyom a Püspökym a ponúkli im spoluprácu. V tom čase boli študenti a bývali na internáte v Bratislave. Za Durayom chodili do práce, aj do jeho bratislavského bytu. Pripravovali rôzne štatistiky a informácie z južného Slovenska.
Tóth a jeho manželka Sándorová ich prepisovali na stroji, kopírovali a distribuovali priateľom a známym. V roku 1982 rozoslali okolo 800 listov. „Pracovali sme síce na páde komunizmu, ale len proti jeho najkrikľavejším prejavom. Boli to stiesnené pocity - nebolo ľahké žiť s tým, že človek je neustále sledovaný a postupne vytláčaný zo spoločnosti," spomína Nagy.
Tajné prednášky Keď komunisti v roku 1983 zavreli Duraya, začali mať problémy aj ľudia okolo Tótha. Eštebáci ich vypočúvali na známej „Februárke" aj na miestnom oddelení v Galante. Po Durayovom prepustení z väzenia sa začali znovu stretávať. Boli v kontakte aj s maďarským disentom, ktorý o Durayovi zbieral informácie a publikoval ich.
Približne raz za mesiac chodili do Budapešti na tajné prednášky o filozofii, o rokoch 1956 a 1968, ktoré organizoval maďarský disident János Kiss. „Každý z nás mal konzultanta, ktorý sa o nás staral, museli sme sa vzdelávať. Vďaka tomu som už pred revolúciou vedel, čo je to liberálna demokracia," hovorí Öllös.
Koncom 80. rokov zorganizovali Tóth s Öllösom sériu prednášok v Šali, Dunajskej Strede a Bratislave. Tóth pracoval ako robotník, jeho manželka bola upratovačkou. „Nechceli sme mať nič s režimom, bolo to naše slobodné rozhodnutie."
V roku 1987 sa Tóth zamestnal v bratislavskom vydavateľstve Madách, kde pôsobil napríklad spisovateľ Lajos Grendel. Keď odišiel Duray v auguste 1988 do Ameriky, prebrali vedenie Výboru na ochranu práv Maďarov.
Politicky vyzretí Bývalý disident Martin Šimečka hovorí, že keď sa v roku 1989 prvýkrát stretol s ľuďmi ako Tóth, pochopil, že maďarská menšina je vyzretejšia ako slovenská väčšina. „Vedeli, čo robiť, keď režim padne, pripravovali občiansku iniciatívu. Pozeral som na nich s úžasom, v politickom myslení a intelektuálnom spracovaní hodnôt boli oveľa ďalej ako my. Zrejme to bolo aj tým, že v Maďarsku bola uvoľnenejšia atmosféra."
Na Slovensku bolo v tom čase aktívnych len niekoľko jednotlivcov, v Maďarsku už vznikali politické strany.
„Kým my sme hovorili o zmene celého systému, Slováci uvažovali, či má Dubček zohrať nejakú úlohu v zreformovanej komunistickej strane. Myslím, že nemali predstavu o väčšej zmene, skôr rozmýšľali o reforme socializmu s ľudskou tvárou," dodáva Tóth.
Prvá strana bola maďarská
V prostredí maďarskej menšiny vznikla prvá porevolučná strana - Maďarská nezávislá iniciatíva.
BRATISLAVA. Slovenskí disidenti nadviazali prvý kontakt s maďarskou menšinou v roku 1983, keď podpísal Miklós Duray Chartu 77. Po prepustení z väzenia sa stretol s Jánom Čarnogurským a Miroslavom Kusým. Rokovanie stroskotalo, pretože sa nedohodli v menšinových otázkach.
Károlyho Tótha (na snímke SME-Peter Žákovič) a jeho manželku Eleonóru Sándorovú zaregistrovali, keď napísali v roku 1989 do Literárneho týždenníka. Išlo o reakciu na článok marxistického historika a matičiara Jána Bobáka o Slovákoch v Maďarsku.
„Bol to takmer rasistický text. Po zverejnení našej reakcie sa nám ozvali ľudia ako Kusý, Langoš, Šimečka či Žiak. Videli, že máme iné ako oficiálne názory," spomína Tóth.
V júni 1989 spolu založili maďarský PEN-klub na Slovensku. Vydával podporné vyhlásenia - na ochranu Kusého, Čarnogurského alebo chartistov. Tóthovi sa z Prahy ozvali Emanuel Mandler a Bohumil Doležal, tí mali kontakty v Budapešti. V tom čase práve zakladali politickú stranu - Československú nezávislú iniciatívu. „Požiadali nás, aby sme urobili jej menšinovú pobočku."
Na jeseň začali zbierať podpisy, na južnom Slovensku ich vyzbierali asi štyritisíc. 18. novembra 1989 - deň po vypuknutí nežnej revolúcie - tak vznikla Maďarská nezávislá iniciatíva (MNI).
„Boli sme prvou porevolučnou stranou, čo bola náhoda. Môj bývalý učiteľ organizoval v Šali konferenciu, na ktorú sme pozvali všetkých, ktorých sme chceli. MNI sme založili bez toho, aby sme podrobne vedeli, čo sa deje v Prahe," povedal Tóth.
Menšina sa krútila okolo Duraya
Kontroverzný politik SMK bol za komunizmu autoritou disidentov z južného Slovenska.
BRATISLAVA. Miklós Duray sa stal hrdinom maďarského občianskeho disentu ešte predtým, ako sa v rokoch 1983 a 1985 dvakrát ocitol vo väzení.
Počas prvého trestu podpísal aj Chartu 77, kľúčové však bolo, že po zatknutí políciou zobral na seba celú činnosť Výboru na ochranu práv Maďarov v Československu. V opačnom prípade by komunistický režim posudzoval aktivity výboru ako „organizovanú podvratnú činnosť". To znamená, že väzeniu by sa zrejme nevyhli ani ďalší členovia výboru, ako sa to stalo napríklad Václavovi Havlovi a jeho spolupracovníkom.
Ďalšou kľúčovou postavou maďarskej menšiny pred rokom 1989 bol László Nagy. Okrem aktivít vo výbore sa zapájal aj do činnosti ochranárskej iniciatívy Bratislava/nahlas. „Bol som akýmsi spojovacím článkom s maďarským ekologickým hnutím Dunakör," hovorí Nagy. Ešte koncom 80. rokov vraj netušil, že sa pripravujú na veľkú zmenu.
Vo vedení Durayovho výboru pracoval aj László Öllös. „Myslel som si, že môj život sa bude odohrávať len v komunizme. Napriek tomu som sa už ako študent začal zaujímať o iné, otvorenejšie systémy."
Mladí maďarskí spisovatelia sa koncom 80. rokov sústredili okolo Lajosa Grendela, ktorý podpísal petíciu Několik vět. „Hanbil by som sa, keby som to nepodpísal. Mal som veľmi dobrý pocit, že sa ozvali aj tí, ktorí dovtedy stáli bokom."
V lete 1989 začal petíciu v prostredí maďarskej menšiny šíriť László Szigeti. „Bola to prirodzená vec, klasický intelektuálny odpor proti diktatúre," spomína Szigeti.
Beata
Balogová
