BRATISLAVA. Odkiaľ sa vzali rečníci na slovenských tribúnach v novembri 1989? Kým jadro pražských tribúnov prirodzene vzniklo okolo lídrov Charty 77, na Slovensku bol disent rozdrobenejší. Jednou z najaktívnejších skupín boli ochranári. Zdroj: Mikuláš Huba: Ideál, skutočnosť, mýtus - príbeh bratislavského ochranárstva.
Ich aktivity a dosah na verejnosť komunisti sprvu podcenili, no boli to oni, kto sa v druhej polovici 80. rokov stal na Slovensku najviditeľnejšou opozíciou proti totalitnému režimu. Aj keď ich, podľa slov jedného z lídrov hnutia Mikuláša Hubu, režim k tomu „sčasti dotlačil“.
Ochranári a režim prvýkráttvrdo narazili pri boji o bratislavské historické cintoríny v roku 1981. Mestský výbor strany sa rozhodol „zrekonštruovať“ štyri cintoríny tak, že z tisícok pomníkov mali pretrvať desiatky. Na Ondrejskom cintoríne v centre, kde spočívajú mnohé osobnosti, malo ostať deväť hrobov. Zvyšok mal ustúpiť socialistickej promenáde.
Nový vietor
Bratislavskí ochranári sa venovali citlivým kauzám aj predtým, no až boj proti rúcaniu náhrobných kameňov vyvolal nevôľu režimu. Zásluhu mal na tom aj nový spojenec ochranárov, kurič a undergroundový umelec Ján Budaj.
Príbeh ochranárov
1977 - V mestskej organizácii Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny vzniká sekcia, ktorá sa venuje záchrane dreveníc. Predsedom je Mikuláš Huba.
1977 - 1980 - Úspešná aktivita proti výstavbe v Roháčoch a olympijskej kandidatúre v Tatrách.
1977 - 1989 - Desiatky iniciatív na záchranu lužných lesov, ktoré mali ustúpiť vodnému dielu Gabčíkovo.
1980 až po dnes - Záchrana areálu mlynov a píly v Kvačianskej doline.
1981 - Záchrana bratislavských historických cintorínov.
1982 - Záchrana vzácnych strání Devínskej Kobyly pred výstavbou.
1987 - Bratislava/nahlas.
1988 - Záchrana historických domov na Obchodnej a Ventúrskej ulici v Bratislave.
1988 - 1989 - Záchrana kláštora v Mariánke a prímestských historických obcí.
apríl 1989 - Bratislavská ochranárska konferencia - otvorene na nej vystupujú ochranári aj hostia: Martin Bútora, Peter Zajac, Vladimír Krivý, či Soňa Szomolány
jún 1989 - Nezávislé kultúrne podujatie Deň radosti na Hlavnom námestí v Bratislave. Divadelník Stanislav Štepka parodoval neexistujúcu novinárku Piskorovú
október 1989 - Podujatie Archa upozorňuje na neľahký život vozíčkarov v meste plnom bariér. Vystúpil zakázaný spevák Vladimír Merta, hovorí sa o Havlovi.
10. - 11. november 1989 - Porážka konzervatívneho krídla zväzu, podpredsedom organizácie sa stáva Huba.
„Ako fotograf som objavil na Ondrejskom cintoríne hroby najslávnejších šľachtických rodov pomaľované štetcom. Začal som pátrať a zistil som, že na historických cintorínoch práve prebieha kádrovanie,“ spomína neskorší novembrový líder.
O osud cintorínov sa zaujímal aj mestský zväz ochrancov prírody. „Mikuláš Huba a ochranári boli pre mňa veľký objav. Aj keď mnohí pochádzali z dobrých bratislavských rodín a teda z opačného sociálneho pólu ako ja, civilizačne a názorovo sme si boli blízki,“ vraví Budaj, ktorého ekológia dovtedy nezaujímala.
Zabehnutú činnosť ochranárov disident oživil a zaujal aj širšiu verejnosť. Na výveske organizácie na Dunajskej ulici zverejnili fotky zničených pomníkov, oslovili známe osobnosti spoločenského života, do sporu o cintoríny zapojili médiá.
A hoci viacerí ochranári skončili na výsluchoch a Budaja dokonca zbili a ukradli mu nafotený film, veľkú časť cintorínov napokon zachránili.
Prvý veľký úspech ochranárov v spore s režimom obnažil aj odlišné predstavy. Kým Budaja viac ako brigády priťahovala konfrontácia s režimom, väčšina členov sa k ochranárom pridala najmä preto, aby chránila prírodu a pamiatky.
Spojenci a súperi
„Organizácia dostala ťažké rany zastrašovania, mnohým sa vyhrážali stratou zamestnania, tak ma požiadali, aby som nenaliehal a zaradil spiatočku,“ hovorí Budaj.
„Väčšine z nás vtedy naozaj išlo viac o záchranu pamiatok a zelene ako o obžalobu režimu, v tom sme sa s Janom líšili,“ priznáva Huba. A hoci ochranári odvtedy iniciovali desiatky akcií, s Budajom sa opäť spojili až pri príprave kľúčového slovenského opozičného dokumentu Bratislava/nahlas v roku 1987.
Ako si november 89 pamätajú ľudia, ktorí dnes ťahajú Slovensko?
Jeden z najaktívnejších ochranárov a ďalší tribún revolúcie Peter Tatár hovorí, že spor Hubu a Budaja o charakter ochranárskeho hnutia bol najmä osobný. „Obaja boli silní individualisti a mali svoju predstavu. Väčšine sa však páčila práve tá poloha medzi verejnou revoltou a určitou opatrnosťou voči priamej politickej akcii.“
Odlišné koncepty sa prejavili aj po revolúcii. Hoci represie moci po Bratislave/nahlas ochranárov zomkli a ich počet i vplyv rástli až do novembrových dní, počas revolúcie sa ich cesty definitívne rozišli.
Časť ochranárov stála spolu s Budajom pri zakladaní Verejnosti proti násiliu, skupina okolo Hubu zas vytvorila Stranu zelených. V prvých slobodných voľbách v roku 1990 sa tak dlhoroční blízki spolupracovníci stali súpermi.
Ochranári našli odvahu ozvať sa. Pridali sa mnohí
Na zhumpľovanej Bratislave ochranári dokazovali režimu neschopnosť riadiť krajinu.
BRATISLAVA. Zverejnenie publikácie Bratislava/nahlas na jeseň 1987 bolo udalosťou. Nielen pre ochranárov. Dokument mal 64 strán a vyšiel ako príloha k zápisnici zo schôdze dvoch organizácií Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny.
„Formálne to bolo určené len našim členom, a preto to nemuselo byť nikde schvaľované,“ hovorí vtedajší predseda jedného zo zväzov Mikuláš Huba. A hoci ŠtB väčšiu časť trojtisícového nákladu zhabala, vzniklo vraj viac ako 60-tisíc kópií.
Režim ich zastrašoval
Príťažlivosť kritickej publikácie spočívala aj v tom, že nebola dielom malej skupiny disidentov, ale desiatok autorov a recenzentov často zamestnaných na popredných vedeckých pracoviskách. Medzi recenzentmi bolo aj niekoľko komunistov, napríklad niekdajší normalizátor a spisovateľ Vladimír Mináč.
Bratislava/nahlas sa venovala životnému prostrediu v hlavnom meste a okolí, stavu kultúrnych a historických pamiatok a službám. „Zámer bol preukázať komunistom, že nie sú schopní spravovať krajinu. Systematicky sme pomenovali stav a navrhli riešenia,“ spomína zostavovateľ publikácie Ján Budaj.
Reakcia režimu prišla, až keď o iniciatíve informoval Hlas Ameriky ako o najväčšom údere komunizmu na Slovensku od roku 1968. „Po revolúcii mi aj generál Lorenc priznal, že až dovtedy to pre ŠtB bola len lokálna vec,“ hovorí Budaj.
Voči ochranárom rozpútali kompromitačnú kampaň, ktorej symbolom sa stal zastrašujúci článok vymyslenej novinárky Piskorovej v Pravde. Nasledovali predvolania autorov „pamfletu“ na Generálnu prokuratúru i ŠtB a príprava „anticharty“.
„Zhabané výtlačky poslali vedeckým inštitúciám, aby preukázali lživosť našich argumentov. Každý podpísal zápisnicu o prevzatí protištátnej literatúry na účely posúdenia,“ vraví Budaj. Akcia skrachovala, väčšinu údajov ochranári roky zhromažďovali z oficiálnych zdrojov.
„Napriek tomu bola reakcia režimu pre niektorých šokom, a keby vedeli, čo to vyvolá, asi by do toho nešli,“ priznáva Huba. Od publikácie sa napokon nikto z autorov nedištancoval.
Z brigád až na tribúny
Štvavá kampaň ochranárov utužila. Na brigády na záchranu kláštora v Mariánke začali chodiť stovky ľudí. Aj známi umelci. „Nebolo hádam človeka, ktorý sa v novembri postavil na tribúny a aspoň raz by sa nezúčastnil na brigádach a happeningoch,“ hovorí Huba.
Tvorcovia Bratislavy/nahlas boli v centre diania aj počas revolúcie. Fedor Gál bol vo vedení VPN, Eugen Gindl revolučný časopis Verejnosť, Budaj, Huba, Gabriela Kaliská, Pavel Šremer či Peter Tatár sa neskôr stali poslancami parlamentu, Petra Kresánka zvolili za primátora Bratislavy. Spolupracovníci iniciatívy boli aj Vladimír Ondruš, Ladislav Snopko či Ján Langoš.
mp
