Na jar 1988 študenti vďačne od režimu prijali voľno v deň sviečkovej demonštrácie. V novembri boli prvou veľkou masou, ktorá sa komunizmu postavila.
BRATISLAVA. Nemajú rodiny, majetok a veria v ideály a hodnoty viac ako dospelí. Tak zdôvodňujú viacerí politológovia, sociológovia aj študentskí lídri, prečo práve študenti vyšli počas revolúcie do ulíc ako prví. Nebáli sa v čase, kým iní ešte váhali. Nebola ich väčšina, ale bolo ich dosť, aby zburcovali ostatných. Išli do toho napriek tomu, že nevedeli, či na nich režim nepošle vojakov a policajtov.
Niečo kvasilo Čo dnes robia
študentskí lídri Anton Popovič - dirigent, občiansky aktivista Zuzana Mistríková - Mediálny inštitút Filip Vagač - nadácia Jána Langoša, projekt Hodina deťom Juraj Vaculík - majiteľ reklamnej agentúry Miloš Lauko - podniká, v čase vlády Vladimíra Mečiara svedčil v prospech SIS v prípade únosu Michala Kováča ml. Sveťo Bombík - zakladal Slovenský inštitút pre medzinárodné štúdie, tragicky zahynul Miki Čurík - programový riaditeľ Rádia Twist, teraz konzultant Boris Grexa - pôsobí v Nemecku v bankovom sektore Miloš Durec - pracuje v obchode s realitami
„Na Slovensku to bolo neporovnateľné s Čechmi, ale to, že niečo v ľuďoch kvasilo, je pravda," hovorí jeden z lídrov študentského hnutia Filip Vagač o vtedajšej atmosfére.
Študoval geofyziku a v treťom ročníku sa so spolužiakmi dohodli, že odovzdajú knižky SZM, mládežníckej komunistickej organizácie. Bolo to v septembri, keď sa zdala zmena režimu v nedohľadne.
Spísali petíciu, ktorú strážili na nástenke školy. Podpísalo sa asi tisíc ľudí a problém začali riešiť aj zástupcovia ústredného výboru komunistickej strany.
„Rozoberali nás na straníckom výbore školy, že nás vylúčia," hovorí Vagač. Riešilo sa to asi týždeň pred revolúciou. Po 17. novembri to už nikoho nezaujímalo. Dodnes Vagačovi jeden profesor neverí, že nevedel, čo sa chystá, a myslí si, že to presne načasoval. Išlo pritom o nápad, ktorý vznikol skôr na študentskom žúre.
Fáma o smrti rozhodla V Prahe bola 17. novembra veľký pochod študentov pri príležitosti Medzinárodného dňa študentov. Pochod sa spontánne zmenil na protirežimnú demonštráciu, ktorú polícia zastavila brutálnou bitkou v úplnom centre Prahy.
V Bratislave nikto poriadne netušil, čo sa tam deje. Médiá boli neslobodné, internet ani mobilné telefóny neboli.
„Jediné, čo existovalo, bolo, že jedna pani povedala a oficiálna televízia, ktorá hrala oficiálnu hru, neinformovala o realite a nikto jej neveril."
Keď Hlas Ameriky odvysielal správu, že na demonštrácii zabili študenta Martina Šmída, študenti neváhali. Išlo o fámu. Kým ju štátne zložky dementovali, revolúcia sa už začala.
„Malo to úplne opačný efekt, ako chceli. Chceli zastrašiť, ale pre nás to bol moment, keď sme si povedali, že keď zabili jeho, aké máme právo my ďalej žiť," hovorí Vagač. Podľa neho pochopili, že viac sa nedá chodiť do školy. Mnohí rodičia sa stále o študentov báli. Pripomínalo im to rok 1968, keď bola uvoľnená atmosféra, ale prišli tanky.
Písací stroj namiesto kopírky Následne vzniklo koordinačné centrum, kde bol za školu vždy jeden zástupca. Najužšie vedenie malo asi desať členov.
Začal sa okupačný štrajk na Ventúrskej ulici, kde sídlila VŠMU. Študenti zabarikádovali školu. Plagáty vyrábali cez desať kopirákov na písacom stroji celý deň. Kopírovací stroj v škole síce bol, ale zamknutý, aby sa k nemu nedostali. Ľudia im nosili jedlo aj písacie stroje.
Postupne sa námestia zaplnili. „Ľudia boli nahnevaní na režim. Jeden preto, že nemohol cestovať, druhý preto, že mal šéfa idiota, ale bol šéfom, lebo bol v komunistickej strane. Neviem, čo by sa udialo, keby prišli tanky. Ale išli sme do toho bez ohľadu na to," dodal Vagač.
Študentskí lídri a predstavitelia VPN boli tvárami revolúcie. Oni stáli na tribúnach. Aj keď vzťah medzi nimi a VPN bol napätý, nešli verejne proti sebe.
„My sme riešili praktické veci a oni veľkú politiku," hovorí dnes o ich vzájomnom vzťahu Filip Vagač.
Nikto z lídrov dnes nie je v politike
V novembri boli najdôležitejšími ťahúňmi revolúcie. Nikto z nich nešiel do politiky, skôr sú z nich občianski aktivisti.
BRATISLAVA. V novembrových dňoch to vyzeralo, že budú lídrami aj po revolúcii, no ani jeden zo študentských vodcov v politike dlho nezostal.
Poslancom sa mohli stať na počkanie, VPN hľadala ľudí, kde sa dalo. Niekoľkí sa na pár mesiacov nechali kooptovať do Národnej rady, veľkú politickú kariéru nikto z nich už po voľbách v roku 1990 nerobil.
„Ani jeden z nás nebol typ, ktorý by sa dokázal vopchať do nejakého boxu, o čom je často stranícka politika," povedal jeden z lídrov Filip Vagač. Dnes je občianskym aktivistom, založil projekt Hodina deťom. Súhlasí s ním aj ďalší zo študentských lídrov a majiteľ jednej za najúspešnejších reklamných agentúr Juraj Vaculík.
„Necítil som sa na to, bol som presvedčený divadelník," hovorí. Išiel do Radošinského naivného divadla a následne do divadla Astorka Korzo.
Politickú kampaň robil iba pre Martina Bútoru, keď kandidoval za prezidenta. Okrem toho robil aj kampaň „Nie je nám to jedno" a „Šetrite si hlas na september", aby išli ľudia voliť pred pre Slovensko kľúčovými voľbami v roku 1998.
Ponuky od politických strán, aby im robil kampaň, dostáva, ale odmieta. V minulosti preto, že neboli schopné normálne zaplatiť, ale ponúkali budúce zákazky. „To je proti mojej občianskej aj obchodnej morálke." Dnes odmieta z rovnakého dôvodu, ale aj preto, že sám nevie, koho ísť voliť.
Študentskí lídri sa každý rok stretávajú 16. alebo 17. novembra. Okrem toho, že hovoria o deťoch, politika ich stále zaujíma. Podobne sa stretnú aj tento rok. Posledné spoločné vyhlásenie dali v roku 1995 proti Vladimírovi Mečiarovi.
(mož)
Za hodinu vyzbierali milión
Študenti vypravili dva vlaky. Jeden do Košíc a druhý do Rumunska.
BRATISLAVA. Už keď bola revolúcia rozbehnutá, prišiel za študentmi František Šulka zo železníc a ponúkol im pomoc. Využili ju tak, že vypravili dva vlaky.
Jeden do Košíc, ktorý mal ísť zobudiť východné Slovensko, čo východniarov len nahnevalo - v tom čase už dávno štrajkovali. Boli viac napojení priamo na Prahu ako na Bratislavu.
Druhý vlak išiel do Rumunska. Pri jeho organizovaní zažili študentskí lídri najsilnejšie zážitky revolúcie.
O pomoc ich požiadali českí a rumunskí študenti. V Rumunsku revolúcia prebiehala násilnejšie, v prvých dňoch sa tam na uliciach strieľalo.
Keď študenti vyhlásili v Slovenskom rozhlase zbierku na Rumunsko, zažili šok. Ľudia okamžite začali nosiť deky, potraviny aj hotovosť na Technickú univerzitu. Na ulici stáli ľudia v rade. Za niekoľko hodín vyzbierali milión korún. Na tie časy obrovský peniaz.
Riaditeľ vtedajšieho Prioru študentom v noci otvoril obchodný dom, kde nakúpili trvanlivé potraviny a naložili ich do vlaku.
Z Liptovského Mikuláša im zasa doviezli dve avie s kiwi. Čudovali sa, kde sa zobrali. Bol to nedostatkový tovar.
V Mikuláši ich pestovali v skleníkoch zrejme najmä pre papalášov. Kiwi sa vo vlaku mohli pokaziť, rozdali ich preto radšej detským domovom.
Jeden zo študentských lídrov Miloš Durec cestoval vlakom do Rumunska, aby pomoc odovzdal.
Bola to cesta, na ktorú nikdy nezabudne. Prišli, keď popravili diktátora Ceaušesca. „Vstúpili sme na územie, kde vládli vášne a krutá chuť po pomste, aké som nikdy nezažil a dúfam, že ani nezažijem," rozpráva Durec. Bol 25. december, Prvý sviatok vianočný. Prestrelky na ulici boli bežné. Pomoc však odovzdali, stretli sa aj s miestnymi revolucionármi. Naspäť išli vládnym špeciálom, ktorý niekoľko hodín na snehu čakal, či vzlietne.
(mož)
Vianoce 89 v Bukurešti: streľba a chuť pomsty
Miloš Durec, jeden zo študentských lídrov revolúcie, rozpráva ako išiel s vlakom naloženým humanitárnou pomocou od Slovákov a Čechov do Rumunska a zažil tam prestrelku.
"V prvom rade vstup či vjazd do Rumunska. Prestáli sme v noci hodiny na odľahlej vlakovej stanici. Do vlaku k nám pristúpili ozbrojenci so samopalmi v dlhých modrých plášťoch, ktorí vyzerali akoby vypadli z obrazov z čias Veľkej októbrovej revolúcie. Neskutočne boli cítiť po baranine a cesnaku a jediný náš spoločný dorozumievací jazyk boli ruky a nohy.
Po hodinách čakania nás zavolali do miestnosti s televízorom. Všetci sledovali bleskový súd s práve zvrhnutým nenávideným prezidentom Nicolae Ceauşescu a jeho manželkou Elenou. Keď ich sudcovia poslali pred popravčiu čatu a okamžite po súde zastrelili v priamom prenose, dav natlačený v malej miestnosti sa rozjasal.
Bez ohľadu na to, akí krutí a nenávidení vládcovia to boli, tá radosť a streľba do vzduchu po ich poprave vtedy dali jasne najavo, že sme vstúpili na územie, kde vládli vášne a krutá chuť pomsty, aké som nikdy nezažil a dúfam, že ani nezažijem... Bol 25. december, prvý sviatok vianočný.
Železniční policajti nás sprevádzali až do Bukurešti. Ale až keď vlak zastal v poliach kvôli prestrelke ponad trať a prikázali nám si ľahnúť na podlahu, mohli sme si byť istí, že sú tu na to, aby nás chránili.
Po príjazde do Bukurešti nás už čakali zástupcovia československej ambasády a zástupcovia Občianskeho fóra, ktorí zabezpečovali odovzdanie pomoci. Stretli sme sa nakrátko aj so zástupcami revolúcionárov v prezidentskom paláci. Strhaní, zavalení papierom a návštevami a na prvý (aj druhý pohľaď) dezorganizovaní, ako doma na Ventúrskej!
Ambasáda nás ubytovala a v sprievode jej pracovníkov sme v nasledujúcich dňoch mali v uliciach mesta možnosť vidieť, ako vyzerá revolúcia so zbraňou v ruke. Ulice boli pokryté rozstrieľanými budovami a tankami zdemolovanými autami.
V okolí budov tajnej služby SECURITATE sa ešte ozývala streľba. Napriek tomu sa dav zhromažďoval na námestí pred budovou ústredného výboru strany pod balkónom, kde sa Ceauşescu naposledy pokúsil vystúpiť a upokojiť rozvášnený dav.
Námestie bolo plné tankov, ktorých strhané a bezradné vyzerajúce posádky vyzerali presne ako okupanti Československa v roku 1968 s tým rozdielom že sa na nás nepozerali z čiernobielych fotografií, ale stáli tu naživo s naštartovanými motormi a dymiacimi hlavňami.
Návrat špeciálom, ktorým prileteli zástupcovia OF a boli ním evakuovaní aj pracovníci ambasády, závisel od okamžiku, keď poľavia boje o snehom pokryté letisko. Do lietadla nás previedli cez úplne rozstrieľanú halu. V lietadle sme čakali na odhrnutie rýchlo pribúdajúceho snehu. Keď to už vyzeralo, že budeme môcť vzlietnuť, strhla sa ďaľšia pretrelka o letisko.
Na príkaz veže kapitán zhasol všetky svetlá a čakali sme, kým ustane. Na dráhe v zhasnutom lietadle sme trávili osem hodín a sledovali stopy paľby v tme. Posádka sa nakoniec rozhodla vzlietnuť. Piloti už v kabíne strávili dlhý čas. Štartovali sme v hlbokom snehu stále bez osvetlenia a sledovali, ktorým smerom sa presúva streľba v blízkosti dráhy." Miloš Durec
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
