BRATISLAVA. „Každý skutočne umelecký prejav, teda prejav, pre ktorý je prirodzeným priestor slobody, vnímala komunistická moc ako ohrozenie," hovorí literárny vedec Valér Mikula. Napriek tomu sú štyri desaťročia totality v Československu sprevádzané tvorivými činmi autorov, ktorí nemali chuť akceptovať princípy a obmedzenia socialistického realizmu.
Formovanie silnej generácie
Už v druhej polovici 50. rokov sa rozhodla podstúpiť boj s mocenskou ideológiou napríklad výtvarnícka Skupina Mikuláša Galandu, v literatúre sa po sebareflexii Dominika Tatarku Démon súhlasu prihlásili o slovo nastupujúce generácie prozaikov a básnikov, ktorých platformou boli najmä časopisy Kultúrny život a Mladá tvorba.
Počet osobností, odmietajúcich schematizmus oficiálneho umenia, výrazne narástol v liberálnych 60. rokoch. Na svoj nástup sa chystala aj silná skupina filmárov (jej predzvesťou bolo Uherovo Slnko v sieti, považované za začiatok československej filmovej novej vlny), formoval sa tiež tím, ktorý v vytvoril Divadlo na Korze, kým mladú poslucháčsku generáciu a rovnako i odborníkov nadchýnali symboly rockovej hudby Marián Varga či Dežo Ursiny.
Pochované nádeje
Šok z pochovaných nádejí obrodného procesu, ktorý privodila okupácia vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968, sa v kultúre neprejavil okamžite. Prvé filmy ešte stihli nakrútiť Dušan Hanák a Elo Havetta, Juraj Jakubisko po predokupačnom debute Kristove roky pridal ešte tri snímky, všetky filmy tohto geniálneho tria však veľmi rýchlo skončili v trezore.
Rovnaký osud postihol aj neskorší Hanákov film Ja milujem, ty miluješ. Jakubisko mohol dlhší čas pôsobiť len v dokumentárnej tvorbe a zlomený Havetta predčasne zomrel.
Dokonca spomínané Divadlo na Korze vzniklo paradoxne až na jeseň 1968 a v tom čase sa uskutočnila aj vernisáž začínajúceho bienále Danuvius. Pravda, o dva roky neskôr už bolo minulosťou a reakciou na jeho zákaz bolo usporiadanie privátneho 1. otvoreného ateliéru v dome Ruda Sikoru.
Hlavná bola sloboda tvorby
Účastníci ateliéru, ktorý patril k tomu najpozitívnejšiemu, čo narušilo nastupujúcu normalizáciu, spolu s mnohými ďalšími autormi dve desaťročia vytvárali silnú alternatívnu scénu.
Filko, Jankovič, Fischer, Meliš, Mlynárčik, Ďurček, Bartoš, Adamčiak, Bočkayovci, Minárik, Meško, Mudroch, Kalný, Koller, Fila a mnohí ďalší umelci, ktorí volili radšej možnosť slobody tvorby a život v opozícii než kariéru socialistického realistu, sa prezentovali na bytových výstavách (Laubert, Tóth), vo výmenných albumoch či na pololegálnych výstavách v netradičných priestoroch.
Tvorbu zakázaných výtvarníkov ponúkali aj pololegálne bulletiny podujatia Dotyky a spojenia - cyklus koncertov rockových či folkových hudobníkov, organizovaných Ladislavom Snopkom.
Prepájanie aktivít
S jeho menom sú spojené aj dva „woodstockovské" Koncerty mladosti v Pezinku, vznik pesničkárskeho Slnovratu, organizovanie množstva rockových a folkových koncertov vrátane festivalu Čertovo kolo. Aj ten bol ďalším z multižánrových podujatí, prepájajúcich aktivity alternatívnej kultúry, ktorá sa stala prirodzenou súčasťou nezávislých občianskych iniciatív, predovšetkým ochranárskych.
„Keď sa opravoval kláštor v Marianke, prišiel tam Martin Huba a zahral predstavenie Kontrabas, zaspievali folkeri, objavili sa tam všetky tváre, pôsobiace v zóne umeleckého vzdoru," hovorí sociológ a publicista Martin Bútora. „Z tohto hľadiska bola kultúrna obec na Slovensku oveľa pripravenejšia na pluralitu, lebo sa o ňu usilovala všade, kde to bolo možné, už pred novembrom 1989."
Bútora však nechce vzbudzovať dojem nejakého jednotného protirežimného frontu. „Bolo tam aj veľa vyjednávania a kompromisov, čo bola cena za to, aby tí ľudia mohli povedať, čo chceli." K najväčším kompromisom patrí podpis Anticharty v roku 1977 stovkami slovenských umelcov. Bútora bol jeden z mála, ktorí ho verejne odmietli.
„Režim nepadol v dôsledku tlaku umelcov, no vo svojich špičkových výkonoch umelecká obec nespochybniteľným spôsobom deklasovala jeho ideologické podložie," tvrdí.
Posúvanie hraníc
V literárnych časopisoch sa otvárali aj tabuizované témy.
BRATISLAVA. Nástup normalizácie priniesol publikačný zákaz mnohým literátom. Razantný postoj zaujala skupina autorov, ktorá sa rozhodla písať len v samizdate (Tatarka, Kadlečík, Hrúz, Šimečka, Ponická a niektorí ďalší).
Vďaka „mäkšiemu" slovenskému normalizačnému variantu sa niektorí autori časom vracali na scénu, a svojimi dielami sa viacerí potom snažili, ako hovorí literárny vedec Valér Mikula, posúvať hranice publikovateľného. Takými boli podľa Mikulu texty, ktoré netaktizovali, ale vznikli ako výpoveď o životnom pocite. „Napríklad Slobodov Rozum, Moravčíkove a Strážayove básne, Hrúzove prózy, ktoré nesmeli vychádzať, a napokon a najmä Vilikovského knihy Večne je zelený a Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch."
Tento pohyb vyústil ešte pred novembrom k vzniku Literárneho týždenníka a Dotykov. „A zmenou vedenia Slovenských pohľadov dostala literárna aj širšia intelektuálna obec platformu, na ktorej sa otvárali prakticky všetky tabuizované témy vrátane roku 1968," hovorí sociológ a publicista Martin Bútora.
Ako sme si platili cenzúru sami
Absurdnosti sprevádzali osud divadiel, divadelníkov a inscenácií, ktoré dokázali oslovovať v podobe nejakého občianskeho vzdoru a pritom mali vysokú umeleckú úroveň.
Normalizačný dištanc po zlikvidovaní Divadla na Korze postihol aj dramaturga Martina Porubjaka, ktorý sa oficiálne k divadlu vrátil koncom 70. rokov v Martine. Aj vďaka nemu tam vzniklo mnoho pozoruhodných inscenácií vrátane slávneho titulu Eniky beniky, čo bola adaptácia knihy Bol som dlho preč, ktorú preslávil Forman filmom Prelet nad kukučím hniezdom.
„Každá premiéra hry, ktorá ešte nebola v Československu inscenovaná, potrebovala najskôr dva kladné posudky. Nie vždy to vyšlo na prvý pokus, a tak divadlo postupne oslovovalo ďalších lektorov, až kým získalo dve odobrenia. Za tieto posudky, kladné i negatívne, však muselo vyplácať honoráre, takže sme si vlastne cenzúru platili sami," spomína Porubjak.
Občas dochádzalo k situácii, že lektorovi sa hra páčila, no neodvážil sa to napísať do posudku, tak radšej nenapísal žiadny. „Súkromne nám však sľúbil, že všade bude hovoriť, aká je tá hra výborná. Ale aspoň nám ušetril peniaze."
Absurdnosti zažívali aj Milan Lasica s Júliusom Satinským po vyhodení z Divadla na Korze. Po čase ich vzali na bratislavskú Novú scénu, nie však ako humoristickú dvojicu, ale ako členov činoherného súboru.
„Spočiatku sa však ani nesmeli objaviť spolu na javisku, a tak keď hral Milan, Julova rola sa alternovala iným hercom a naopak."
Ďalším súborom, ktorý sa vymykal normalizačným divadelným kánonom, bolo trnavské Divadlo pre deti a mládež. To vzniklo direktívne v roku 1974, pri jubileu Slovenského národného povstania, keď tam musel povinne nastúpiť kompletný čerstvý absolventský ročník z VŠMU.
„Administratívny spôsob založenia divadla, ktoré malo byť vzorové pri výchove socialistickej mládeže, nakoniec viedol k vzniku výnimočného súboru, kritického generačného divadla," hovorí Porubjak.
Beata
Balogová
