BRATISLAVA. „KSČ je dobrovoľný bojový zväzok najaktívnejších, najuvedomelejších príslušníkov československej robotníckej triedy, roľníctva a inteligencie,“ vysvetľuje podstatu vládnutia v Československej socialistickej republike Ilustrovaný encyklopedický slovník z roku 1982.
Rovní a rovnejší
Do roku 1989 sa v každom prejave vyskytovalo slovo demokracia, vláda ľudí však s realitou nemala nič spoločné. Moc v rukách držala hŕstka aparátnikov vyškolených často len v komunistickej politickej škole.
Komunisti boli všade
KSČ mala v roku 1989 v Československu vyše 1,5 milióna členov
na Slovensku bolo viac ako 400–tisíc členov KSS
voľby do Slovenskej národnej rady, Federálneho zhromaždenia a národných výborov boli každých päť rokov
vo voľbách kandidovali zástupcovia 27 povolených organizácií
existovali satelitné strany závislé od KSS: Strana slobody, Strana slovenskej obrody
Chrbticou štátu bola na papieri i v skutočnosti strana. Krátko pred revolúciou mala na Slovensku viac oko 400-tisíc členov a v ČSSR bol v KSČ každý desiaty obyvateľ.
„Aj v našej škôlke to bolo tak, že riaditeľkou musela byť členka strany. Dokonca aj od nás učiteliek vyžadovali, aby sme odoberali Pravdu. Pre istotu nám kontrolovali schránky,“ spomína bývalá učiteľka z Popradu na to, ako komunisti ovládali spoločnosť v každej vrstve.
Na vrchole slovenskej komunistickej pyramídy bol papierovo Ústredný výbor KSS - zhruba dvesto najvplyvnejších funkcionárov. V skutočnosti stranu ovládali členovia zhruba desaťčlenného predsedníctva ÚV KSS.
Ako si november 89 pamätajú ľudia, ktorí dnes ťahajú Slovensko?
„Ani v predsedníctve si jeho členovia neboli rovní,“ hovorí historik zo SAV Jan Pešek. Najmocnejší bol prvý tajomník a traja tajomníci. „Ich sila bola v tom, že mali pod sebou aparát. Prvý tajomník mal všeobecné oddelenie, ktoré hýbalo celou stranou. Mal pod sebou aj oddelenie štátnej administratívy, čo bola armáda, bezpečnosť, súdy a prokuratúra,“ popisuje Pešek.
V rokoch 1970 až 1988 bol na Slovensku najsilnejším mužom Jozef Lenárt. Ďalší traja tajomníci mali na starosti ideológiu, priemysel, stavebníctvo, poľnohospodárstvo a národné výbory. Po prvom tajomníkovi bol najmocnejší ideologický.
Dohliadala Moskva
Skutočným centrom moci teda bola štvorica tajomníkov. Bez ich súhlasu nemohli ani ministerstvá či vláda robiť dôležitejšie kroky. „Každé ministerstvo, každý centrálny orgán, mali svojho tútora, svojho aparátnika - referenta, svoje príslušné oddelenie na ÚV,“ hovorí Pešek.
Ani najužšie vedenie strany nebolo autonómne. Podliehalo federálnemu vedeniu KSČ a vplyv mali aj ľudia vyslaní Moskvou. Tí boli v Prahe i v Bratislave. Štrukúry tiež umožňovali rozdelenie krajiny na lokálne komunistické panstvá. Okresný tajomník strany bol v regióne doslova pánom.
Ďalších 26 povolených organizácií bolo odkázaných na milosť komunistickej štátostrany. Boli súčasťou Národného frontu (NF), ktorý združoval satelitné politické strany - Stranu slobody a Stranu slovenskej obrody aj ostatné organizácie.
Od zväzákov a pionierov, odbory, akadémiu vied, Slovenský červený kríž až po včelárov, záhradkárov aj invalidov. Hlavnou úlohu Frontu bolo „zjednocovať a koordinovať politické aktivity občanov v súlade s programom a uzneseniami KSČ“.
Systém odmeňoval šéfovskými pozíciami aj svojich „pešiakov“ v každom podniku, úrade, na každej škole. Šéfovské pozície väčšinou patrili členom strany, čo prinášalo aj materiálne výhody. Členstvo zvýhodňovalo deti pri prijímacích skúškach, zjednodušovalo cestovanie do zahraničia.
Voľby boli veľkou fraškou
Vopred známemu výsledku hlasovania predchádzali pseudokampane.
BRATISLAVA. Hoci u nás ešte pred 20 rokmi ústava zaručovala vedúcu úlohu KSS, systém nútil ľudí, aby ju celá krajina raz za päť rokov legitimizovala voľbami. Hlasovanie do parlamentu a údajných samospráv - národných výborov - bolo doslova fraškou.
Kandidátky zostavovala strana a jej satelitné organizácie z Národného frontu. Vyberala spoľahlivých a preverených podporovateľov režimu. Volič si mohol vyberať z jediného volebného zoznamu. Hlasovať musel každý. Keď niekto neprišiel, prišli za ním s volebnou urnou. Aby „demokraticky potvrdil“, kto je v krajine pánom.
Mašinéria pracovala čoraz účinnejšie a vrchol dosiahla v posledných voľbách riadenými komunistami. Kým v roku 1954 do československého parlamentu odovzadlo hlas 97,89 percenta, v v roku 1986 to bolo až 99,97 percenta voličov.
Voľby sa snažili napodobniť hlasovanie z demokratických krajín a z obdobie spred roku 1948. Kandidáti, ktorí išli do volieb, dokonca robili vo svojich okrskoch predvolebné zhromaždenia.
„Voľbám predchádzala široká predvolebná kampaň, kde na verejných pohovoroch občanov-voličov s kandidátmi do volieb sa prerokúval volebný program na celú 7. päťročnicu. A je to program náročný, “ písala v roku 1986 kronika mesta Šaľa.
Programy na miestnej úrovni boli pomerne konkrétne. Všetko totiž bolo vopred centrálne naplánované.
(knm)
Stranícke previerky
Okupácia Československa rozdelila členov strany na dobrých a zlých.
BRATISLAVA. Lámanie charakterov. Toto slovné spojenie asi najpresnejšie vystihuje previerkový proces, ktorý rozbehla komunistická mašinéria v rokoch 1969 – 1970.
Členovia strany museli pred špeciálnou komisiou vypovedať, či súhlasia s „dočasným“ pobytom sovietskych vojsk v Československu.
Tí, čo boli proti, prišli o stranícku knižku. Podľa historika Jana Pešeka sa previerky na Slovensku dotkli 35-tisíc ľudí, teda každého desiateho komunistu. V Česku vyhodili straníkov oveľa viac, až 300-tisíc. Strata členstva často znamenala aj vynútený odchod zo zamestnania. Komunistov, ktorí „obstáli“, čakala slušná kariéra a pohodlný život.
Jedným z tých, ktorým sa polepšilo, bol aj profesionálny vojak Ján Nagy (na archívnej snímke) . Začínal ako technik, v 60. rokoch bol referentom Vojenskej kontrarozviedky.
„V krízovom období 1968/1969 nepodľahol protisovietskej hystérii. Bol rozširovateľom marxistických tlačív a literatúry,“ napísal o ňom plukovník Rudolf Scholz. Hoci pre vojaka musela byť okupácia obzvlášť potupná, Nagy sa čudoval, „komu vadí pobyt sovietskych vojakov na našom území“. Z radového referenta sa vyšvihol na zástupcu náčelníka odboru, ktorý bojoval s vonkajším nepriateľom.
„Plne sa zapája do prehlbovania služobných a priateľských stykov s pracovníkmi KGB,“ píše sa v Nagyovom hodnotení z roku 1976. O tri roky sa stal náčelníkom odboru boja s vnútorným nepriateľom. V tom čase zarábal asi 200 eur mesačne, čo bolo trikrát viac ako bežní ľudia. V armáde to dotiahol až na plukovníka.
Marek Vagovič
Za hlas dávali kytičku
Napriek nastrčeným kandidátom museli voliči chodiť za plentu.
BRATISLAVA. „Konečne dlho pripravované voľby, predstavovanie kandidátov, predvolebné zhromaždenia sú už za nami a nám všetkým zostala spomienka na dva krásne sviatočné dni volieb,“ opisuje atmosféru volieb v roku 1981 kronika obce Komárany.
Ulice boli podľa kronikára vymetené ako v najväčší sviatok, hudba z miestneho rozhlasu vyhrávala do kroku voličom, ktorí sviatočne vyobliekaní prichádzali do volebnej miestnosti odovzdať hlas kandidátom Národného frontu.
Najabsurdnejšie na komunistickom volebnom systéme bolo, že štátostrana sa snažila zachovávať dojem demokratickosti hlasovania. Okrem priamosti volieb a rovnosti hlasov bazírovala na tajnosti hlasovania.
Ľudia museli chodiť za plenty, hoci si museli povinne „vyberať“ jednu kandidátku s vopred určenými víťazmi.
„Volebná miestnosť je krásna a je v Základnej škole. Voliť boli všetci voliči a tí, ktorí boli pripútaní na lôžko, odovzdali hlasovacie lístky do prenosnej urny členom volebnej komisie. Zároveň členovia volebnej komisie odovzdali im kytičku kvetov.“
(knm)
