BRATISLAVA. Pokrik „K lopate, k lopate," patril na novembrových námestiach k najobľúbenejším. Ľudia komunistických funkcionárov posielali do histórie, preč z politiky. Keď divadelník Stanislav Štepka vtipkoval, že by na nich bolo dobré ísť lopatami (sám sa tejto poznámky hneď aj zľakol), dav najprv súhlasil, no vzápätí zareagoval pokrikom Nechceme násilie. A komunistom skutočne lynčovanie na Slovensku nehrozilo.
Komunistická strana je síce dnes mimo parlamentu, členov komunistickej strany je však na čelných miestach v celoštátnej i regionálnej politike veľa. Najúspešnejšími postavami oboch režimov sú Milan Čič (77) a exprezident Rudolf Schuster (75).
Smerom nahor
Hoci bol Čič, v súčasnosti vedúci kancelárie prezidenta Ivana Gašparoviča, v najvyšších funkciách už v 60. aj 80. rokoch, jeho kariéra po roku 1989 gradovala. Na vrchole je s prestávkami už 40 rokov.
O Čičovej schopnosti presadiť sa v každom období veľa prezrádza príbeh z pohrebu Jána Duckého v roku 1999. Vladimír Mečiar vtedy fyzicky napadol novinára. Čič stál pár krokov od konfliktu. Keď sa ho novinári pýtali, čo na to hovorí, odvetil, že „nevidel a nepočul nič".
Nevytŕčal
Jeden z aktérov Novembra, sociológ Martina Bútora hovorí že Čič mal talent vychádzať s ľuďmi. „Nespomínam si, že by mal výrazných nepriateľov. To súvisí aj s tým, že sa výrazne nevyprofiloval."
Ľudia, ktorí chcú prežiť taký historický zlom, musia mať podľa neho cit pre príležitosť v zlomovom období. „Sú v tej chvíli poruke a sú zároveň do týchto zmien vstúpiť."
Čič poruke bol, v rokoch 1988 a 1989 - v čase procesov s tzv. bratislavskou päťkou - bol pritom ministrom spravodlivosti. Napriek tomu sa stal členom VPN a predsedom Vlády národného porozumenia. Jeho schopnosť vystupovať vecne a zmierlivo spravila dojem.
Čičova kariéra nemá obdobu ani v Česku. Človek s podobným príbehom z rokov 1988 - 1992 môže byť len posledný komunistický premiér ČSSR Marián Čalfa, ktorý bol aj predsedom prvej ponovembrovej vlády. Čalfa však z politiky odišiel už v roku 1992.
Po prvých slobodných voľbách sa Čič stal poslancom za VPN. Keď sa hnutie rozdelilo, pridal sa k Vladimírovi Mečiarovi a stal sa členom HZDS. Mečiarova strana ho presadila za sudcu Ústavného súdu, ktorému až do roka 2000 predsedal.
Keď mu vypršalo funkčné obdobie, stal sa podpredsedom Strany demokratického stredu, ktorú založil Ivan Mjartan. A napokon skončil v prezidentskom paláci.
Prezidentská kariéra
Porovnateľnú kariéru ako Čič mal iba Rudolf Schuster. Od roku 1983 bol primátorom Košíc, o tri roky neskôr sa stal predsedom krajského národného výboru. To so sebou prinášalo aj členstvo v Ústrednom výbore KSS. Od konca novembra 1989 až do júna 1990 bol predsedom Slovenskej národnej rady.
Schuster sa na primátorskú stoličku vrátil v roku 1994 a po porážke Mečiarovho HZDS sa stal aj vďaka dohode vtedajšej koalície prezidentom. Na rozdiel od Čiča, ktorý je stále v politike aktívny, je už šiesty rok na dôchodku.
Do strany sa vrátil
BRATISLAVA. Začiatok kariéry Milana Čiča je príkladom, že komunizmus v 50. rokoch v niečom neklamal. Umožnil štúdium ľuďom z chudobných pomerov. Najprv študoval na lekárskej fakulte, ktorú musel opustiť pre náboženské založenie rodiny. Po dvojročnej vojenčine ho prijali na právo.
V čase, keď udeľovali tresty smrti politickým nepriateľom. Výber práva vysvetľuje tým, že sa chcel zasadzovať za spravodlivosť. „Povedal som si, že idem a ak vyštudujem, budem sa zasadzovať za spravodlivosť," vysvetľuje, prečo išiel na právo. Do KSČ ho počas štúdia zobrali aj napriek tomu, že je veriaci.
V rokoch 1969 až 1970 bol námestníkom ministra spravodlivosti. Keď neprešiel straníckymi previerkami, učil na vysokej škole. Na prelome 70. a 80. rokov podal odvolanie proti vylúčeniu zo strany a prijali ho späť.
