V roku 1948 ste mali 16 rokov. Ako ste vnímali nástup komunizmu a 50. roky?
„Veľmi som to nevnímal. Vedel som, že sa čosi deje, že sú nejaké revolučné pohyby. Televízia nebola a nemali sme doma ani rádio. Pre mňa to neznamenalo prakticky nič. Až potom, keď som po roku 1948 išiel do gymnázia, sme sa už dozvedali, čo sa deje. Hovorili nám, že nastávajú povojnové zmeny, že sa dohodli Američania s Rusmi a Angličanmi, ako si rozdelia svet."
A 50. roky - kolektivizáciu, politické procesy?
„To už bola iná otázka. To už som bol pomaly maturant. Boli to zložité časy pre orientáciu človeka. To obdobie bolo zmanipulované - aj médiami. Pamätám si na procesy s biskupmi. Bola tam jasná direktíva, že náboženstvo je ópium ľudstva a najmä jeho reprezentantov treba likvidovať a posadiť do väzenia. To už sme vtedy počúvali v rádiu."
Čo ste si o tom mysleli?
„Som z rodiny hlboko veriacich kresťanov zo Zakamenného. Aj biskup Vojtaššák bol z našej dediny. Ale nejako osobitne sme to nevnímali. Noviny a rozhlas vtedy tak spracovali ľudí, že začali veriť rozsudkom, ktoré boli strašné. Keď biskupa Vojtaššáka potom prepustili, v Zakamennom som sa s ním stretol."
Vnímali ste to ako bezprávie?
„Keď som bol doma cez dovolenky, chodili sme v noci strážiť farára, aby ho nezobrali. Spávali sme na šopách."
Koncom 50. rokov ste začali študovať právo.
„Najprv som začal študovať medicínu. Po štyroch semestroch prišiel na fakultu list, v ktorom bolo, že hrávam na organ a že moji rodičia sú bigotní katolíci. A tak vznikla otázka, čo s takým človekom na lekárskej fakulte. Tak som odišiel, keď to poviem veľmi slušne. Ešte ako vojak som sa prihlásil na právo a prijali ma."
V období po politických procesoch ste išli na právo? Sám hovoríte, že šlo vtedy o bezprávie.
„Vtedy sme si neboli až takí istí. Ale nešlo nám do hlavy, prečo súdia tých biskupov. Moja orientácia bola jednoznačne náboženská. Nebola to nejaká bigotná viera, ale normálna a racionálne orientovaná. Poznal som biskupa Vojtaššáka a zdalo sa mi, že tam čosi nie je v poriadku."
Aj po tejto skúsenosti, ako komunisti odstraňovali nevinných ľudí, ste išli na právo? Vy ste verili, že môžete robiť spravodlivé právo aj v takomto období?
„To je logické. Práve to som si povedal, že idem a ak vyštudujem, budem sa zasadzovať za spravodlivosť. Veril som tomu, že sa to dá a môžem povedať, že sa to aj dalo. Viem dokázať, ako som sa správal ako právnik, námestník ministra aj ako minister."
Vysokú školu ste skončili v roku 1961 a už v roku 1969 ste boli námestníkom ministra. Ako sa dala za osem rokov spraviť taká kariéra?
„Teraz robia kariéru aj takí, ktorí nemajú vysokú školu. V škole som mal dobré študijné výsledky, robil som aj v zväze mládeže. Ponechali ma aj napriek kádrovému profilu na škole a v piatom ročníku mi dokonca ponúkli prácu asistenta na polovičný úväzok."
Ponúkali vám vstup do strany?
„Už na vojne. Ale tam som to zvládol a nevstúpil som. Na právnickej fakulte mi to tiež ponúkali. Prvýkrát ma neprijali, lebo sa ma pýtali, ako som na tom s vierou. Povedal som, že verím a nevzali ma. Ale o tri mesiace ma znovu pozvali na stranícku plenárku. Znova ma tam omieľali a jeden seriózny človek - môj učiteľ - tiež z Oravy, to vysvetľoval. Hovoril, že nie je také jednoduché povedať: som neveriaci a vyrovnaný s náboženskou otázkou. A tak ma prijali."
Prijali vás napriek tomu, že ste uviedli, že ste veriaci?
„Napriek tomu. Samozrejme, nebol som nadšený, že ma prijali do strany, ale konzultoval som túto otázku s troma kňazmi. Hovorili: Tak vstúp."
Proti vašej vôli vás prijať nemohli.
„Nepovedal som, že proti vôli. Sociálna politika strany bola príťažlivá. Najmä pre ľudí z oblastí ako Orava, kde nebola práca a žilo sa všelijako. Čo mi prekážalo aj vtedy, bola tá ideologická stránka, otázka viery. Veľmi som zápasil, ako vyriešiť ten problém sám pre seba."
A tá základná pohnútka, prečo ste vstúpili do strany - bolo to z presvedčenia alebo pre kariéru?
„Kariéra mi v období, keď som bol študent, ani na um neprišla."
A prečo to teda bolo?
„Sociálna otázka bola príťažlivá. Veril som, že program, ktorý má komunistická strana načrtnutý, má slúžiť človeku a riešeniu problémov. A musím povedať, že mnohé otázky strana riešila. Druhou, touto nepríjemnou stranou, ktorá aj stranu likvidovala, bola otázka slobody a náboženskej slobody. A tam sa vo mne tieto dve stránky svetonázoru dostávali do konfliktu. Nebolo jednoduché prežívať ten zápas seba samého."
Chodili ste ako člen strany do kostola?
„Áno. Nie tak, že by som bol ako iní, čo hovorili, že chodili do kostola a dvíhali modlitebné knižky. Šmykol som do kostola. Aj ustrašený."
Aj v Bratislave, alebo iba poza búčky?
„V Bratislave do jezuitského kostola aj k františkánom. Keď som bol doma na Orave, tak tam."
Ako sa vám podarilo stať sa námestníkom ministra?
„V roku 1968 ma profesor Colotka, ktorý bol podpredsedom federálnej vlády, vyzval, že by bol rád, keby som s ním išiel do Prahy na jeho sekretariát. Preto, lebo sa ide robiť ústavný zákon o Československej federácii. Vedel, že som sa tým ešte ako študent a potom ako učiteľ na právnickej fakulte zaoberal. Tak ma zobral do tímu. Najprv som tam bol ako stážista. Vrátil som sa na fakultu a vtedajší minister spravodlivosti Felix Vašečka ma pozval k sebe a povedal: Ty by si mohol robiť aj takúto funkciu. Čo ty na to? A ja som povedal, že o to nemám príliš záujem. Ale nakoniec som ju prijal s výhradou, že nejdem definitívne z právnickej fakulty."
Boli ste tam až po invázii vojsk Varšavskej zmluvy. To sa už začínala normalizácia.
„Keď som nastúpil, nebola to normalizácia. Situácia bola taká, že ideme robiť všetko preto, aby sme to, čo sa udialo, nejakým spôsobom paralyzovali. To bol zámer. Vašečka ma k sebe volal aj na to, aby sme robili rehabilitácie. V tom období sme to organizovali, ale rozhodoval o tom samozrejme súd. To bola moja úloha. Chodil som tiež po súdoch, kde som jednoznačne žiadal, aby sa dôsledne rešpektoval princíp sudcovskej nezávislosti, právo, zákonnosť a nič iné."
Ako ste prišli o funkciu?
„Potom boli previerky. Najprv sa ma pýtali, či by som nechcel byť šéfom previerkovej komisie. To som tvrdo odmietol. Potom som išiel na pohovor na ústredný výbor strany. Pýtali sa ma: Súdruh, ty si hlásal sudcovskú nezávislosť? A ja hovorím, že to máme aj v ústave a tak to majú aj v Sovietskom zväze. Ale problém bol, že som nerešpektoval vedúcu úlohu strany, keďže som odmietol vyhovieť istému funkcionárovi strany a neovplyvňoval som súd. Ešte mi vyčítali, že som sa stýkal s pravičiarmi, čo bola pravda.
Vylúčili vás zo strany?
„Poslali ma za dvere a o niekoľko minút rozhodli. Nepočítal som, že ma vyhodia. Ale urobili to. Potom som išiel na ministerstvo, povedal som ministrovi, že už nie som členom strany a požiadal som, aby ma uvoľnil z funkcie. Vrátil som sa na fakultu a tam už boli ku mne rezervovaní."
Boli ste aj prodekanom. Do strany ste však vstúpili opäť.
„Vstúpil, lebo to, že ste boli zo strany vyhodený, bol jeden biľag. Ľudia to normálne nevedeli pochopiť. A ja som sa cítil ukrivdený, pretože ma vyhodili za veci, za ktorými som si stál. Pre sudcovskú nezávislosť, za národnostnú otázku a spoluprácu s mojimi priateľmi a kolegami. To som aj napísal do odvolania a fakulta sa vtedy za mňa postavila."
Podali ste odvolanie proti vylúčeniu?
"Áno. Bolo to na prelome 70. a 80. rokov."
A prijali vás hneď?
„Áno. Bola tam ešte nejaká komisia, preverovanie a potom ma prijali."
Čo ste napísali v odvolaní?
„To, že som hlásal sudcovskú nezávislosť. A v roku 1970 mi dali aj do rozhodnutia, že som na porade ministerstva spravodlivosti vyhlásil, že vstup vojsk Varšavskej zmluvy je tragédiou pre Československo i pre Varšavskú zmluvu. To som povedal ešte pred svojím vyhodením. A to bol veľký priestupok."
Po tom vás prijali? A po tom všetkom - po 50. rokoch, po roku 1968, po normalizácii - ste tam chceli vstúpiť znova?
„Boli na to dva základné dôvody. Vtedy bola iná situácia a bola perspektíva, že sa to dá do poriadku a strana urobí to, čo sľúbila. Druhá vec bola, že som bol nevinný."
A pred komisiou ste odsúdil inváziu?
„Tam sa ma nepýtali, ale vedeli to."
Keď ste boli prodekanom na právnickej fakulte, nevyhadzovali sa študenti z politických dôvodov?
„Nie."
Určite?
„Za mojich čias nie. Hlásili sa niektorí, čo hovorili, že boli predtým vyhodení z politických dôvodov. A keď sa potom skúmal skutočný dôvod, zistilo sa, že pre zlý prospech. Ale boli aj takí - Peter Blaha, ktorý je teraz profesorom v Trnave, a jedna doktorka práv - Porážiková. Tí boli vyhodení pre rodičov."
Podpísali ste to vy?
„Nie. Prečo? To bola disciplinárna komisia a dekan. Ja som nič také nepodpísal. Naopak, bol som za niekoľkých študentov orodovať. Boli však aj politické fígle."
Venovali ste sa trestnému právu. Ako ste vnímali napríklad trestný čin nedovoleného opustenia republiky. Ľudia, čo chceli odísť za hranice, dostávali podľa neho aj nepodmienečné tresty.
„Bral som to ako platný Trestný zákon."
Neprekážalo vám, že ľudia, ktorí iba chceli odísť von, skončili vo väzení?
„Prekážalo, ale čo som mal robiť?"
Boli ste aj ministrom spravodlivosti.
„Ale musel som to rešpektovať. Vám teraz neprekážajú niektoré zákony?"
Nie som ministrom. Takéto veci sa teraz netrestajú a to bolo zjavne nespravodlivé.
„Neviem, či to bolo zjavne nespravodlivé. Ťažko povedať, čo je spravodlivé. Keď som bol námestníkom, navštevoval som aj väznice, kde boli práve takíto odsúdení. Rozprával som sa s nimi, a pýtal sa prečo. Motívy mali všelijaké, ani nie politické. Niektorí áno, ale väčšinou išlo o veci, ako sú problémy s rodičmi. Alebo niektorí hovorili: ukradol som niečo. To boli motívy, ktoré som nemohol akceptovať."
Ako ste sa stali v roku 1988 ministrom spravodlivosti? Kto vás oslovil?
„Vtedy bol predsedom slovenskej vlády Colotka - môj bývalý profesor. Ten na mňa veľmi naliehal, aby som išiel do funkcie ministra. Hovoril, že preto, lebo je tu perestrojka, že bude treba robiť poriadky a slušné veci v justícii a humanizovať väzenstvo."
Takže vás opäť vytiahol Colotka?
„Ale nechcel som. Povedal mi, že som zbabelec. Nakoniec som však pristal a bol som ministrom."
Počas vášho ministrovania súdili Čarnogurského v rámci bratislavskej päťky.
„Bol som minister spravodlivosti a rešpektoval som súdnu nezávislosť."
Osobne vám to neprekážalo?
„Prekážalo. Boli aj za mnou. Niekto, kto obhajoval tú päťku. Že či by som niečo mohol urobiť. Ale čo som mohol urobiť? Prepustiť ich z väzenia? Na to som ako minister nemal právo. Dokonca som počul v Slobodnej Európe, že Čič dal sledovať Čarnogurského, obžaloval ho a dal ho odsúdiť. To je lož. Nikoho som nedal sledovať, lebo som na to nemal právo, obžalovať som ho nemohol, lebo som nebol prokurátor a ako minister som rešpektoval sudcovskú nezávislosť. Aj som mu to raz povedal."
Vy ste sedeli vo vláde s ministrom vnútra, ktorý bol priamo zodpovedný za takéto prenasledovania.
„Čo som mal robiť? Nemal som na to právo."
Ale boli ste v tej vláde.
„No a?"
Ako sa dá fungovať s tým, že sa vám takéto principiálne veci nepáčia, a zároveň byť ministrom spravodlivosti?
„Vtedy som nevedel, či to bolo pravdivé."
Boli to nepriatelia režimu. Čarnogurský bol veriaci, stíhali aj pre vieru.
„Tiež som bol veriaci."
Čo sa dialo v roku 1989 vo vláde. Ako tí ľudia vnímali utekajúcich východných Nemcov, otvorenie maďarských hraníc? Boli tam také šumy, že to asi padne?
„Neboli. Aspoň ja o nich neviem. Vláda čušala. Nebrala to nijako na vedomie."
Verili tí ľudia, že to môže pokračovať ďalej?
„Vyzeralo to tak, že Nemci utekajú, vybavujú si svoje. Ale u nás bol taký pokoj, že sa s tým nepočítalo. Až keď sa objavila otázka, čo s vedúcou úlohou strany."
Kedy vám osobne bolo jasné, že režim padne?
„Vedel som, že sa to udržať nedá."
Odkedy ste to vedeli?
„Už predtým. Tak, že sa mi nepáčila politika, ktorá sa robila. Aj som požiadal o uvoľnenie z funkcie ministra."
Kedy?
„Myslím, že ešte v roku 1988. Neviem presne. Ale nebolo to akceptované."
Keď padol režim, mali ste strach, čo s vami ako členom vlády bude a že vás niekto potrestá?
„Ani mi to nenapadlo. Nemal som strach preto, lebo som ako minister pracoval poctivo. Riešil som otázky rehabilitácií, odškodňovanie. Robil som to veľmi rád. Mnohým som pomáhal. Veď ma potom designovali za predsedu vlády."
Necítili ste výčitky iných, že ste predtým jazdili Tatrou 613 a mali vás za papaláša?
„Naozaj nie. Aj teraz sa takto vozia všetci súčasní papaláši. Vrátane mňa."
Ako si vysvetľujete to, že ste boli vo vysokých funkciách v 60., 80., 90. rokoch a aj teraz? Je to vašimi schopnosťami, máte šťastie alebo dobrých známych?
„Treba mať šťastie, aj niečo vedieť, aj pracovať. A ja som sa snažil v rámci možností, ktoré boli. Niečím som musel na ľudí, ktorí o tom rozhodovali, aj zapôsobiť. Je pravda, že ma poznali aj určití ľudia. Minister Vašečka, profesor Colotka. Tak sa za mňa zasadili. Nijakú žiadosť som si nikdy nepodal."
Takže vás vlastne niekto vytiahol? Bolo treba mať aj známych.
„Čo vám mám na to povedať? Poznali ma, že som človek, ktorý prednáša na právnickej fakulte. Moji študenti chodili radi na prednášky a zrejme sa to istým spôsobom šírilo."
Ľudí, ktorí boli vo vysokých funkciách pred i po revolúcii, bolo veľmi málo. Prečo?
„No... Robil som a niekto si aj toto všimol. Prečo som tu, v prezidentskej kancelárii? Len preto, že ma pozná pán prezident ako svojho kolegu?"
Gašparovič je váš študent. Vy ste boli zasa Colotkov študent.
„Je to kombinácia šťastia, určitých schopností, pracovitosti. Nechcel som ísť do funkcií. Bol som predsedom Ústavného súdu. Nepýtal som sa tam. Prečo ma zvolili za predsedu? Neviem. Asi preto, že to ako-tak robím dobre."
Viackrát ste povedali, že keď vám núkali funkcie, nechceli ste to prijať.
„Nechcel."
To bola celá vaša kariéra proti vašej vôli?
„Prečo to preháňate? Nemal som záujem o funkcie. Bol som učiteľ a chcel som učiť. Ale boli aj argumenty proti môjmu nezáujmu o funkcie. Nebolo to proti mojej vôli."
Takže ste sa nikde nehlásili, ale vždy vás vybrali.
„Vybrali. Tí, čo ma poznajú, vedia, že som nikdy nechodil na ústredný výbor, aby som bol v pozornosti, hoci aj takí boli."
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
