BRATISLAVA. Tesne pred novembrom 1989 u nás vychádzalo sedem denníkov. Pravda mala najväčšie výhody, najviac papiera, a najväčší náklad. Boli to povinné noviny pre všetky štátne orgány a inštitúcie.
Aj keď nie všetky priamo vydávali komunisti, prostredníctvom Slovenského úradu pre tlač a informácie mali dohľad nad všetkým, čo oficiálne vychádzalo.
Video: Spravodajstvo z novembra 1989
Chartisti na nástenke Pravdu a maďarské UJ Szó vydával ÚV KSS, Prácu odbory, Smenu ÚV SZM, noviny Ľud Strana slovenskej obrody, Roľnícke noviny ministerstvo poľnohospodárstva a výživy. Okrem toho vychádzali tri regionálne noviny a večerníky v Košiciach a Bratislave.
„Prejavy sme museli uverejňovať, ale v prijateľnom rozsahu ... v skrátenej verzii. O to viac roboty s tým bolo, pretože pri krátení a parafrázovaní sme nesmeli vynechať nič dôležité," spomína Klára Grossmannová, ktorá pätnásť rokov riadila vnútropolitické oddelenie denníka Ľud.
Video: Nakrúcanie novoročného prejavu
V Ľude podľa nej nikto nebol členom komunistickej strany, „to by bola „kádrová chyba", mnohí boli členmi Strany slovenskej obrody", povedala. „Pochvaľovali sme si, že sa nás netýkali žiadne stranícke - teda komunistické - schôdze, školenia, VUML, nikto nás nenaháňal do prvomájových sprievodov."
Na vyslovene zakázané témy si nespomína. „V redakcii však visel na tabuli zoznam osôb, ktorí podpísali Chartu ´77 a o nich sme nesmeli písať."
Video: Správa o výrobku maggi
Články sa dali stiahnuť z tlačiarne
V osemdesiatych rokoch režim trochu poľavil. „Boli novinári, ktorí písali odvážne veci o životnom prostredí - v čase, keď plán bol všetko a kvalita ovzdušia až za ním. Kamarát uverejnil reportáž o bezdomovcovi, ktorý žil v rozvodoch teplovodného potrubia. To bol dosť veľký škandál," hovorí Ján Füle, ktorý pracoval v Novom slove.
Jemu sa spolu s kolegom podarilo dostať do novín reportáž o kontaminovaných silážnych jamách polychlórovanými bifenylmi, ktoré mali na svedomí zvýšenú detskú úmrtnosť v okrese Veľký Krtíš.
„Mne neuverejnili iba jednu vec, odfotil som vtedy rozpadajúcu sa mohylu M. R.Štefánika v Ivanke pri Dunaji. Neprešlo to. Mimochodom, cez človeka, ktorý sa dnes bije do pŕs a je strašný národniar," spomína Füle.
Svoju skúsenosť má aj Róbert Kotian, ktorý bol v tom čase redaktorom Dotykov: „Rozhovor, ktorý robil Peter Gabal (redaktor Smeny) so mnou a Mariánom Andričíkom ako mladými redaktormi, stiahla Smena až z tlačiarne. Podobne aj jednu reláciu Televízneho klubu mladých z októbra 1988, ktorá bola venovaná 70. výročiu vzniku Československa (spolu s Karolom Ježíkom, Tiborom Buchom, Gustom Murínom, Dušanom Mikolajom, Petrom A. Bílkom sme si v nej pustili huby na špacír), Slovenská televízia neodvysielala - niekde je ešte v trezore."
Peter Nedavaška pracoval dlhé desaťročia v štátnej tlačovej agentúre, pracuje tam aj dnes. „Ako ekonomický redaktor som priamy tlak nepociťoval. Aj kritika mala svoje medze. To sme vedeli, akceptovali sme to," hovorí Nedavaška. Veľký rozdiel v práci pred novembrom a po ňom nevidí. „Tie vzťahy s politikmi boli tolerantné, nie také nabrúsené, ale je pravdou, že vtedy sme nekritizovali."
Video: Prejav Miloša Jakeša
Fotografie museli byť len pekné Fotografie v novinách boli ako z maturitného tabla. Nesmela sa zverejniť fotografia, ktorá by akokoľvek politika znevažovala. Fotografie museli byť pekné, slušné, nesmeli dehonestovať. Nič nesmelo provokovať, či zosmiešňovať. „Bola to taká jemná cenzúra," hovorí dlhoročný agentúrny fotograf Pavel Neubauer.
Pri fotení politikov si museli dávať pozor, aby za hlavou nemal nejaký obraz či kvetináč, ktorý by ho mohol zosmiešňovať. Zívajúci či spiaci politik pri počúvaní prejavov neprichádzal do úvahy.
„Politici boli k novinárom ústretovejší, prívetivejší, nie ako napríklad Fico, ktorý ako keby nemal záujem," spomína fotograf. „Vedeli sa viac prezentovať pred kamerou, ako dnes."
Horúce linky Keď v roku 2006 telefonovala hovorkyňa premiéra šéfovi redakcie spravodajstva STV, aby dávala inštrukcie, ako treba robiť správu, bol z toho aspoň škandál. Pred novembrom to však bola samozrejmosť.
„Existovali vtedy také špeciálne telefonické "horúce linky" s ÚV KSS priamo na stôl - tzv. Zetky a takú mal aj vtedajší šéfredaktor spravodajstva Anton Kubisch," spomína si redaktor Jozef Hübel.
Riaditelia Československej televízie a Československého rozhlasu mali postavenie adekvátne ministrovi a boli členmi ÚV KSČ.
Najúčinnejším propagandistickým prostriedkom strany bolo spravodajstvo. Šéfredaktori jednotlivých redakcií chodili pravidelne na porady k ideologickému tajomníkovi ÚV KSČ, ktorý hodnotil vysielanie.
Veľká časť z vtedajších televíznych mien politického spravodajstva, zahraničných či športových spravodajcov figuruje v zoznamoch Štátnej bezpečnosti.
Od redaktorov, ktorí robili politiku, sa očakávalo, že mali v sebe zabudovaný kódex vedúcej úlohy strany. „Na politické reportáže boli vybratí konkrétni redaktori, zväčša straníci. Je zaujímavé, že niektorí, ktorí v komunistickej strane boli, sa po novembri 89 začali tváriť, ako by tam nikdy neboli. Nebudem však nikoho menovať, no nestačil som sa čudovať, ako mnohí rýchlo prezliekli kabáty a tvárili sa, že s KSČ nemali nikdy nič spoločné," hovorí Hübel, ktorý do televízie nastúpil ako elév v roku 1987 a venoval sa len ekonomike.
Zásahy zhora nepociťoval, asi aj preto, že v tom čase nemohol robiť žiadnu reportáž, kde by boli vysokí funkcionári KSČ. „Boli nepísané pravidlá, ktoré sa nesmeli prekročiť, no neboli to ani tak obsahové, ako skôr formálne "zásahy".
Nižňanský: Služba vedenia dohliadala na istú ideologickú čistotu Vedúcim vnútropolitickej redakcie, komentátorom spravodajstva a zástupcom šéfredaktora redakcie Televíznych novín bol pred novembrom Štefan Nižňanský. Na otázky SME do novembrového seriálu odmietol odpovedať.
Minulý rok na otázku SME, ako vyzerali kontakty spravodajstva s politbyrom, súčasný šéf STV reagoval takto:
„Existovala štruktúra fungovania médií s jasne stanovenými mantinelmi. Pokiaľ išlo o tvorbu ľudí v redakcií, tak to vôbec nebolo tak, ako sa to dnes démonizuje. Viac fungovala autocenzúra a fungoval systém edičnej úpravy... Služba vedenia dohliadala na istú ideologickú čistotu."
Priblížil aj ako sa stal členom strany. „Prišiel za mnou „politruk", reagujúc na požiadavku z ČST, že by bolo dobré, aby ma prijali do strany. Nikto sa ma nepýtal, či chcem, alebo nechcem. Chápal som to ako isté ocenenie."
Cenzori mali v rozhlase vysunuté pracovisko Cenzorský úrad mal v Československom rozhlase svoje vysunuté pracovisko. „Do vysielania nemohlo prejsť jediné slovíčko, ktoré by neprešlo cez ruky cenzorov," spomína na obdobie normalizácie Michal Tvarožek, ktorý v rozhlase od roku 1968 robil publicistiku zameranú na ekonomiku a vedu.
Cenzori boli horlivo podozrievaví. V textoch našli aj to, čo tam nikto nedal, ani nehľadal. „Boli to ľudia, ktorí boli od prírody podozrievaví."
Aj napriek tomu sa však niečo predsa len občas podarilo do vysielania dostať. „Napríklad v roku 1977, krátko po charte, hlásateľ síce prečítal schválený text, ale so zmenenou intonáciou: Kto potreboval chartu? Naši robotníci, roľníci, pracujúca inteligencia? No redaktor to prečítal namiesto otáznika s bodkou. „Viac však už nečítal," spomína Tvarožek.
Neskôr v 80. rokoch sa situácia uvoľnila. „Kontrola bola síce dvoj- až trojnásobná, napriek tomu, sa dalo pracovať tak, že sa pustili do vysielania ľudia, ktorí kritizovali namiesto nás: bežní robotníci či zaujímaví ekonómovia ako Hvezdoň Kočtuch."
Prvé máje mali v rozhlase zvláštny režim. Keďže boli vysielané naživo, reportérov mohli robiť len vybratí ľudia.
„Museli ustrážiť vysielanie, aby sa tam nedostalo nič protištátne," hovorí Tvarožek. Podľa českých historikov šli všetky „priame prenosy" do vysielania s niekoľkosekundovým oneskorením, aby bolo v prípade potreby možné chúlostivý obsah zastaviť a namiesto neho potom vydali „prestávku spôsobenú technickou poruchou."
Podľa historika Pavla Žačka agenti infiltrovali v televízii a rozhlase, aby vedeli zachytiť akýkoľvek snahy zneužiť tieto médiá, ale aj informovať o jednotlivých pracovníkoch. „Boli aj u nás, niektoré mená poznám, dozvedel som sa to neskôr. Ak mi poškodili, tak som o tom nevedel," hovorí Tvarožek.
Rozhovory s politickými špičkami robili len overení autori
Do blízkosti politikov sa dostali skutočne len vybraní novinári - preverení a stranícki osvedčení ľudia. Na hlavné politické akcie mohli chodiť zväčša len štáby televízie, rozhlasu, redaktori Pravdy a spravodajskej agentúry ČSTK.
Rozhovory s politrukmi sa robili zväčša na ich objednávku - a aj to vybraní šéfovia médií.
Oficiálne správy sa preberali z jedinej štátnej agentúry, tá monitorovala všetky udalosti. Prejavy a preslovy politikov boli vopred známe a rozposielali sa do redakcií, pričom boli presne určené pasáže, ktoré sa majú v novinách objavovať.
Zverejnenie protistrany v správe bolo vylúčené. „Členstvo v strane sa nevyžadovalo. Ale boli páky na to, aby sa sami hlásili. Bola to podmienka na získanie funkcií, alebo ciest do zahraničia," spomína Tvarožek. To, že dnes novinári sami snoria, zisťujú aj zákulisné informácie po chodbách parlamentu, bolo podľa neho „absolútne" vylúčené.
Komunisti strážili aj večerníček
Režim mal rozsiahly cenzorský aparát. Cez ich ruky prechádzala tlač, ale aj knihy, scenáre, plagáty, reklamné slogany, mapy, kroniky či úmrtné oznámenia.
BRATISLAVA. Do roku 1989 mali cenzori vysunuté pracovisko aj priamo v rozhlase. Išlo o pracovníkov Slovenského úradu pre tlač a informácie (SUTI), ktorí mali jednotne usmerňovať a kontrolovať činnosť tlače a ostatných médií.
„Do vysielania nemohlo prejsť jediné slovíčko, ktoré by neprešlo cez ruky cenzorov," spomína na obdobie normalizácie Michal Tvarožek. Občas sa do vysielania niečo prepašovať podarilo. „Napríklad v roku 1977, krátko po charte, hlásateľ prečítal schválený text, ale so zmenenou intonáciou: Kto potreboval chartu? Naši robotníci, roľníci, pracujúca inteligencia? No redaktor to prečítal namiesto otáznika, s bodkou. „Viac už nečítal," spomína Tvarožek.
Cenzori sledovali aj predpovede počasia, večerníčky či cirkusové predstavenia. Hľadali v nich protištátne symboly, vyhlásenia či dvojzmysly. Na SUTI pracoval aj súčasný štátny tajomník ministerstva kultúry Ivan Sečík. Na tento úrad chodili na pravidelné porady šéfredaktori, šéfovia médií, kde dostávali presné inštrukcie, ako informovať o politike KSČ.
Cenzúra bola dočasne zrušená len v roku 1968. S nástupom normalizácie sa vrátila a sprísnela, ku koncu 80. rokov opäť poľavovala.
„Keď sme v roku 1989 v Dotykoch uverejnili rozhovory s Fedorom Gálom a Vladimírom Mináčom, nám to ešte prešlo, lebo sme mali náklad 4-tisíc kusov, ale keď ich prevzala do čítaného Výberu šéfredaktorka Veronika Tökölyová, pozvali si ju na ÚV KSS a strašne sprdli," hovorí Robert Kotian, vtedy redaktor Dotykov.
„A keď sa prevalilo, že v septembrovom čísle pripravujeme poviedku Milana Šimečku ml., prišli si ju do redakcie vyžiadať príslušníci ŠtB - o niekoľko dní nám ju vrátili, že ju môžeme uverejniť."
(hr)
Ako vyzerala bežná správa
Blahoprajný telegram pri prelete územia ČSSR
PRAHA - Pri prelete československého územia na ceste do Nemeckej demokratickej republiky zaslal dnes prezident Etiópskej ľudovej demokratickej republiky Mengistu Haile Mariam pozdravný telegram prezidentovi Československej socialistickej republiky Gustávovi Husákovi.
(ČTK) fs, stlo, dikp, vyiv
16. 5. 1989
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
