BRATISLAVA. „Samizdat je zvláštne médium, ktoré hovorí o atmosfére v totalitnej spoločnosti, vypovedá o agresivite tej totality a zároveň o sile opozície,“ hovorí bývalý kresťanský disident František Mikloško.
Začiatky v banskej šachte
Podľa neho sú začiatky neperiodického samizdatu po roku 1948 tam, keď sedemnásťročný básnik Rudolf Dobiáš roznášal plagátiky proti združstevňovaniu a komunistickému útlaku, za čo ho na dlhé roky zavreli.
„A periodický samizdat sa začínal veľmi zvláštnym spôsobom - v jachymovských baniach. Slovenskí väzni si tam v šachte nechávali informácie o maďarskej revolúcii v päťdesiatom šiestom, prečítali si ich a opäť vrátili na určené miesto. Samozrejme, neskôr sa na to prišlo a tresty im ešte zvýšili.“
Ako si november 89 pamätajú ľudia, ktorí dnes ťahajú Slovensko?
Hlavná éra kresťanského samizdatu prišla po roku 1969. „Za kľúčový bod vydávania perio〜dických samizdatov považujem zvolenie Karola Wojtylu za pápeža.“
Prvé dva časopisy vznikli zhruba v rovnakom čase - františkáni okolo Petra Rúčku, ktorí boli veľkou avantgardou, založili Serafínsky svet, a skupina okolo Vladimíra Jukla a Silvestra Krčméryho začala vydávať Náboženstvo a súčasnosť, ktorého prvými šéfredaktormi boli Ján Čarnogurský, Martin Lauko a František Mikloško.
Postupne vznikali ďalšie periodiká ako Historický zápisník, Hlas Slovenska, Bratislavské listy, Katolícky mesačník, Zrno a iné.
Vrcholom bol rozhovor s biskupom Korcom
„Osobne považujem za vrchol samizdatu rozhovor s biskupom Korcom, ktorý celý odznel na Hlase Ameriky, a pápež Ján Pavol II. zariadil, aby kompletne vyšiel v istom známom talianskom mesačníku,“ hovorí Mikloško.
„Korec mi povedal, že Slováci sú skôr než na veľké akcie stvorení na drobnú nenápadnú prácu, akou je aj zdĺhavé prepisovanie stoviek strán na stroji. Vďaka poctivosti tisícov ľudí tak mohli vznikať časopisy a knihy. Sme národ samizdatov, povedal mi doslovne.“
Katolícky disent nebol politický, pretože sa bál nálepky klérofašizmu alebo politického katolicizmu. Pravda, boli aj výnimky ako Čarnogurský, ďalšou bol tiež Mikloško, ktorý sa angažoval aj v okruhu občianskeho samizdatu.
Prvoradé boli knihy
Potvrdzuje to aj Oleg Pastier, jeho kľúčová postava. „Raz, to sme vydávali Kontakt, prišiel Mikloško s nápadom, že veriaci pripravia namiesto nás vianočné číslo. Bolo síce tenšie, ale vynikajúce, s duchovnejším obsahom, navyše s ilustráciami detí z nášho okruhu.“
Kontakt bol prvým pokusom o vydávanie samizdatového časopisu v Bratislave (v Košiciach z iniciatívy Marcela Strýka a Erika Grocha už predtým vyšli tri ročníky Trinástej komnaty).
„Bolo to začiatkom 80. rokov, najskôr sme Kontakt robili s Janom Budajom, Igorom Kalným, Jirkom Oličom a Jarom Štullerom, postupne sa pridávali Martin Šimečka, Tomáš Petřivý a ďalší.“ Kontakt, podobne ako Altamira, ktorú pripravovali Ján Langoš, Boris Lazar a Martin Klein, vychádzal zhruba dva roky.
„Potom prišla akási únava, beznádej, a pár rokov sme vydávali len knihy. Pravda, knihy boli vlastne naša hlavná aktivita, ich vydávaním sme samizdatovú činnosť začali a nepretržite v nej pokračovali až do revolúcie. Vydali sme do dvesto titulov,“ hovorí Pastier.
Po čase sa však potreba periodika ukázala opäť aktuálna. Časť spomínaných ľudí založila Fragment, ďalší zasa časopis K, a oba sa čoskoro spojili do Fragmentu K.
Z prispievateľov sa stali členovia redakčnej rady
„Ten mal podobu spoločensko-kultúrneho časopisu, pričom dôležité bolo, že prispievatelia ako Miro Kusý, Milan Šimečka, Jozef Jablonický, Dominik Tatarka či Hana Ponická začali s redakciou spolupracovať intenzívnejšie.“
Fragment K uverejňoval poéziu a prózu, ale aj eseje, politologické a historické štúdie, preklady, recenzoval všetky nezávislé aktivity, ale aj oficiálne knihy či výstavy.
„Dôležité boli kontakty s českým samizdatom, hlavne s periodikami Vokno či Revolver revue, starší spolupracovníci sa zasa stretávali s okruhom okolo Ludvíka Vaculíka a časopisu Obsah.“ Kuriozitou je, že Pastier spolu s Egonom Bondym pripravil Antológiu českého undergroundu, ktorú vydali v Bratislave.
Popri ŠtB boli hlavným problémom technické možnosti
Tlač samizdatov sa postupne vyvíjala od prácneho strojopisu cez cyklostyl až po ofset.
BRATISLAVA. Grafická úprava a predovšetkým náklad samizdatových periodík sa odvíjal od kvality a dostupnosti techniky.
„Popri intenzívnom záujme ŠtB, ktorá nám robila domové prehliadky, volala nás na výsluchy a občas nám zhabala už aj hotový časopis, boli naším najväčším problémom technické možnosti výroby,“ spomína Oleg Pastier.
„V prvej fáze sme využívali len strojopis, čo bolo nesmierne prácne a vyrobilo sa ním maximálne 10 až 12 kópií. Neskôr sme si vďaka poľským priateľom vyrobili cyklostylový stroj, ktorý sa nielen dal nosiť v taške, ale hlavne vďaka nemu dostali samizdaty krásnu typografickú a výtvarnú podobu.“
Kresťanský samizdat zápasil s podobnými problémami. Ako hovorí František Mikloško, využívali sa vyradené cyklostylové stroje a „papier, ktorý sa nesmel kupovať, sme získavali všelijako, zo spoločného“. Veľkou oporou bol Anton Hlinka, ktorý na Západe organizoval a financoval pomoc slovenskému samizdatu.
„Bol som pri akcii, keď do bratislavského domu Petra Murdzu priviezli najmodernejší ofsetový stroj z Holandska,“ hovorí Mikloško. Keď špeciálne upravené auto vošlo do garáže, musel ísť preč a smel sa vrátiť, až keď bol stroj rozmontovaný na zemi do poslednej skrutky.
„Za deň sme ho poskladali a večer sa už tlačilo. Vo vybetónovanej miestnosti bez okien, kam sa išlo dosť komplikovane – najskôr do podkrovia dreveným schodiskom, ktoré sa potom odklopilo, a tak uvoľnilo vchod do jamy plnej starých skríň. Pod jednou z nich bol vstup do tlačiarne.“
Ďalšími významnými tlačiarmi boli napríklad Jozef Roman, Ivan Polanský, ktorého potom odsúdili za rozvracanie republiky, či František Petráš. „Raz mala jeho mama sen, že prišli policajti a zavreli nás, tak sme na jej naliehanie ráno všetko z pivnice odniesli,“ hovorí Mikloško. Na druhý deň naozaj eštebáci prišli, Petráš vtedy o vlások unikol väzeniu.
ba, FOTO – F. R. & G.
Samizdat nebol len literatúra
Egon Bondy načítal na magnetofónové pásky celé svoje knihy.
BRATISLAVA. Napriek údajom, že na Slovensku v období rokov 1947 až 1989 vychádzalo okolo päťdesiat samizdatových periodík a vyše osemsto publikácií, ich počet zďaleka nie je konečný.
V tejto štatistike sú síce zahrnuté aj viaceré záujmové (hlavne trampské) samizdaty, no mnohé časopisy či knihy si vydávali rôzne partie študentov či jednotlivé profesijné skupiny (napríklad psychológovia či sociológovia) pre svoju odbornú potrebu.
„Tá informačná bariéra, ktorú komunisti vytvorili, priviedla k vydávaniu samizdatov mnoho menších odborných komunít, ktoré o sebe ani nemuseli vedieť,“ hovorí Oleg Pastier.
Samostatnou kapitolou sú výmenné albumy výtvarníkov, ale aj samizdatové filmy, ktoré nakrúcali napríklad Vladimír Havrilla a Ján Budaj. Veľmi rozšírené bolo aj šírenie textov na magnetofónových páskach a neskôr kazetách.
„Napríklad Bondy načítal celé svoje Poznámky k dejinám filozofie, ako aj Invalidných súrodencov,“ hovorí Pastier.
ba
Autor: Alexander Balogh
