Mestá mŕtvych

Že v smrti sme si všetci rovní? Na to zabudnite. Náhrobok vždy odrážal sociálne postavenie. Našu túžbu vlastniť spoločensky prestížny príbytok ani smrť nezastaví.

(Zdroj: ILUSTRAČNÉ - SITA)

Silná materializácia, vizualizácia a estetizácia sa dotkla aj kultúry cintorínov. Etnologička Margita Jágerová hovorí, že v dejinách ľudstva to nie je nič nové, ťažko môže niekto dnes prekonať pyramídy či zdobnosť múmií.

„Veľkosť a forma náhrobku bola vyjadrením sociálneho postavenia daného človeka. Okrem bohatstva uloženého priamo v hrobe poznáme v rôznych obdobiach aj mohyly, často aj niekoľko metrov vysoké," opisuje Eduard Krekovič z Katedry archeológie FF Univerzity Komenského v Bratislave. Náhrobok v jeho dnešnej podobe sme zdedili od Rimanov, majetnejší si mohli dovoliť aj väčšie hrobové stavby.

Pamiatka zosnulých
  • Veľkú zádušnú omšu za zomretých odslúžil po prvý raz deň po Sviatku všetkých svätých opát Odilo v benediktínskom kláštore v Cluny v roku 998.
  • Katolíci sa dodnes v tento deň modlia za duše v očistci, protestanti síce náuku o stave, v ktorom sa duše majú pred vstupom do neba očisťovať, odmietli, ale na tento sviatok si tiež pripomínajú svojich zosnulých.
  • Židia nemajú sviatok podobný Pamiatke zosnulých, mŕtveho si pripomínajú vo výročný deň jeho smrti podľa židovského kalendára. Štyrikrát do roka sa modlia v synagóge modlitbu kadiš za všetkých zomretých.

Ako pripomína Krekovič, náhrobok je niekedy len symbolom ašpirácie na istú spoločenskú úroveň: „Najväčšie náhrobky dnes stavajú sociálne nižšie postavené skupiny - Rómovia, mafiáni, aby dokázali, že aspoň po smrti môžu patriť do ´vysokej´ spoločnosti."

Ale ani to nie je v dejinách nové, pri výskume náhrobkov z viktoriánskeho obdobia sa potvrdilo, že medzi ich zadávateľmi boli aj nižšie spoločenské vrstvy.

Náhrobkami si ľudia často ľudia dokazujú, že „na to majú". „Obzvlášť na vidieku platí pravidlo, že každý chce mať aspoň taký hrob ako jeho sused.

Vznikajú neraz presné kópie, v materiáli, ale aj v dekoratívnych prvkoch. Vkusu sa medze nekladú, naozaj možno vidieť kadečo," dodáva Jágerová.

Dominantný je podľa nej čo najtrvácnejší a najokázalejší materiál. „Aj chudobní ľudia si dokážu z mála našetriť neuveriteľné sumy práve na náhrobník, v tomto sú doslova kúzelníkmi," hovorí.

1rimavska.jpg

Rodinné hrobky v Rimavskej Sobote.

Ak veľmi chcete, môžete si dnes už pričarovať na hrob aj srdiečko z ružového kameňa. „V našej ponuke nájdete nielen klasické náhrobné kamene, ale aj atypické, vieme už zabezpečiť akýkoľvek tvar," hovorí Ján Priadka z firmy Monumente. Zhruba polovica chce klasický kameň, druhá polovica však už dá prednosť niečomu inovatívnemu.

„V móde sú teraz skôr oblé tvary, keďže technológia na opracovanie je oveľa vyspelejšia ako kedysi. Samozrejme, starší ľudia sú konzervatívnejší, preferujú čiernu žulu, mladí zas hľadajú niekedy až nedostupné farebné kombinácie. Vo väčšine prípadov však aj tak nakoniec rozhodnú peniaze," hovorí János Lukács z firmy Stonel.

Mať miesto budúceho odpočinku v štýle doby nie je lacnou záležitosťou. Kompletné žulové hroby môžete síce dostať už od 700 eur, niekedy si však ľudia objednajú hrob aj za 35-tisíc eur.

Hrob ako náš obraz?

Svoje portréty či sochy v životnej veľkosti mali v histórii na hrobkách známe osobnosti, významní šľachtici, vládcovia, umelci. Dnes svojimi okázalými náhrobkami - najčastejšie s vyobrazením celej postavy - vzbudzujú pozornosť mafiáni, niekedy aj významné rómske osobnosti.

Na starších hroboch z minulého storočia nájdeme občas maličkú fotografiu zosnulého, na vidieku sa táto móda dostala až v druhej polovici storočia, kedy kríže začali nahradzovať náhrobníky. „Ešte dlho po vynájdení fotografie absentovali technológie na ich spracovanie do trvácej podoby, ktorá by odolala poveternostným pomerom. Fotografie zatavené do porcelánu sa v bývalom Československu dali vyrobiť len v Karlových Varoch," hovorí Jágerová.

1londam.jpg

Známy londýnsky Highgate Cemetery má aj zanedbané zákutia. Americký štýl cintorínov (vpravo) je oveľa jednoduchší.

Dnes je na vyobrazenie možné využívať aj ďalšie možnosti. Vypieskovanie je menej časté, lebo je technicky veľmi náročné. Inde portréty vyškrabú diamantovými ihlami, respektíve ručnými frézkami. Aj to je však finančne náročná, umelecká technológia, ktorú neovláda každý kamenár. Počítačom riadené frézy sú ešte stále veľkou investíciou.

Čo dodať...

Nápisy boli storočia súčasťou kultúry náhrobkov. Epitafy predstavovali samostatné lyrické útvary, z novšej doby sa azda najpopulárnejším stal epitaf Jiřího Wolkra. Na náhrobkoch sa v minulosti často objavovali predovšetkým citáty z Biblie či cirkevná symbolika. „Dnes je nápisov pomenej, spravidla sa vyskytujú hlavne pri mladých ľuďoch, ktorí tragicky zomreli. Aj symbolika je na ústupe," hovorí Jágerová.

3holub.jpg

Najčastejšími motívmi na slovenských cintorínoch sú anjeli, kríže a Ježiš. Špeciálnu kategóriu tvoria rodinné hrobky, no v okázalosti jednoznačne víťazia hroby bossov podsvetia, príkladom je prešovský náhrobný kameň Roberta Holuba.

Celkovo sa šetrí na písmenkách - ich vyrytie, prípadne zlatenie nie je lacné. Trendom je nepísať mená jednotlivých členov rodiny, len meno rodiny. Rodina, nielen manželský pár, býva často pochovaná na jednom mieste.

„Takmer úplne sa nám vytratili detské hroby - detí jednak umiera neporovnateľne menej, jednak bývajú deti pochované do hrobu rodinného príslušníka," opisuje Jágerová. Za posledné desaťročia sa veľmi rozmohlo budovanie krýpt - murovaného vnútra hrobov, a to aj vo vidieckom prostredí.

Smrť cintorínom?

Pre národy žijúce na ostrovoch - ako napríklad na Bali, je kremácia jediným možným riešením. Popol svojich zomretých rozprašujú do mora na zvláštnych, svätých miestach. Všetci však v konečnom dôsledku žijeme na ostrove, vo vymedzenom priestore.

Ortodoxní židia ani katolíci kremáciu neuznávali, židia svojich mŕtvych pochovávali do kamenných hrobiek. Židovská viera prikazovala starať sa o mŕtvych až naveky, preto na židovských cintorínoch vznikali zhluky kameňov a hroby v niekoľkých vrstvách. U kresťanov vychádzal odpor k spopolňovaniu z viery vo vzkriesenie tela, spaľovanie sa považovalo za pohanský zvyk, ktorý vykonávali aj starí Slovania. Kremáciu pre katolíkov povolil až pápež Ján XXIII.

2bologna.jpg

V Bologni odpočívajú urny v honosnom kolumbáriu.

4bali.jpg

Na Bali strážia hroby zosnulých mytologické sošky.

V našich mestách už síce patrí kremácia k prevládajúcich spôsobom pochovávania, na vidieku však až taká častá nie je, istotne aj preto, že vidiecke cintoríny až takým nedostatkom miesta netrpia. „Sme veľmi konzervatívna krajina. Táto forma pochovania sa v bývalom režime chápala ako revolta voči cirkvi a manifestácia príslušnosti k strane. Krematórií je u nás zatiaľ veľmi málo, panuje voči nim plno predsudkov," hovorí Jágerová.

Naša úcta k mŕtvym však akoby pomaly narážala na hranice. Staré kresťanské hroby prirodzene zanikali, mohyly sa rozpadávali, drevené kríže zhnili.

Monumentálne hroby, ktoré staviame dnes, vydržia oveľa dlhšie ako spomienka na ľudí, ktorých ukrývajú. Pritom hlavne vo veľkých mestách už niet kam pochovávať, v Bratislave je hrobových miest už len na štyri či päť rokov. Štýl jednoduchšieho amerického cintorína je otázkou blízkej budúcnosti napríklad v Stropkove či Spišskej Belej.

„V európskom priestore sa stále viac hovorí o environmentálnych cintorínoch, ktoré nebudú mať žiadne náhrobky a hrobky - iba stromy. Mal by to byť symbolický návrat do prírody, z ktorej sme vzišli. V mnohom to pripomína predstavy európskeho romantizmu," komentuje historička Marta Herucová.

Židovské cintoríny

Židia na Slovensku sa v spôsobe pochovávania prispôsobujú majorite. Ako sa vyjadril Peter Salner, predseda Židovskej náboženskej obce v Bratislave, na židovskom cintoríne v Bratislave sa vykonáva ročne okolo tridsať pohrebov prebiehajúcich podľa starých židovských tradícií.

Hebrejský názov židovského cintorína je bejt olam, čo v preklade znamená dom večnosti, bejt kvarot (dom hrobov), niekedy sa používalo aj označenie bejt chaim (dom života). Vznikali často na ťažko dostupných miestach, svahoch, na nevyužiteľnej pôde.

Najčastejším tvarom židovského náhrobku je kamenná doska, ktorá sa po hebrejsky nazýva maceva. Mohla byť ukončená oblúkom, lomeným oblúkom či trojuholníkom. Nachádzame tu aj dvojnáhrobky či dokonca trojnáhrobky. Náhrobné kamene mohli byť aj v tvare obelisku, ktorý používali i kresťania. Na Slovensku sa celkom zriedkavo stretávame aj s náhrobkom v tvare tumby - akéhosi sarkofágu.

zidov.jpg

Niekedy sú hroby ohradené kovovou ohradou či osadené kamennou platňou nad hrobovou jamou, vo výnimočných prípadoch boli nad hrobmi aj hrobky v orientálnom štýle.

Nápisy na náhrobkoch boli pôvodne len v hebrejskom, neskôr sa rozšírili predovšetkým u neológov hebrejsko-nemecké či hebrejsko-maďarské, po rozpade Uhorska hebrejsko-slovenské. Hebrejský zvykol byť na prednej strane. Dnes sa píšu hebrejsko-slovenské, ale písané latinkou.

Na židovských kameňoch nájdete občas aj symboly - smutná vŕba, žehnajúce ruky, veľmi častým je vavrínový veniec, niekedy sú to aj symboly zvierat.

Ortodoxné cintoríny sú delené na mužskú a ženskú časť. V Bratislave vznikol samostatný cintorín neológov sedemdesiatych rokoch 19. storočia, neďaleko pôvodného na Žižkovej ulici, po tom, čo ortodoxná obec odmietla pochovávať ich mŕtvych na starom cintoríne.

Náhrobky boli vnímané ako niečo cudzie

odpovedá historička umenia Marta Herucová

Ako sa dá charakterizovať naša kultúra náhrobkov?

„Výzdoba náhrobkov - stél a sarkofágov - pripomínala, čím človek bol. S prichádzajúcim kresťanstvom sa spočiatku zdôrazňovalo skôr to, čo sa s človekom stane po smrti. Najstaršie stredoveké náhrobné dosky sú na Slovensku z konca 13. storočia, nachádzajú sa v kostoloch a patrili cirkevným hodnostárom. V gotike sa najreprezentatívnejšou sepulkrálnou pamiatkou stala privátna dvojpodlažná pohrebná kaplnka - máme jednu v Bratislave a dve na Spiši. V Európe si také stavali králi, u nás richtár, bohatý a vzdelaný obchodník, ambiciózny šľachtic.

Humanisti - učenci, lekári - uprednostňovali umelecky síce skromné náhrobky, ale s citátmi z literatúry a sofistikovanými symbolmi, ktoré obracali pozornosť aj na svetské záležitosti. Náhrobok chápali ako posmrtné uznanie a odmenu za zbožnosť, ale aj za politické, vojenské či umelecké zásluhy. K významným pamiatkam patria maľované epitafy zo 16. a 17. storočia, z čias reformácie. Menej príkladov máme z baroka, vtedy sa glorifikovali len zosnulí mocnári, zriaďovali sa im sochársky náročné náhrobky v kostoloch; ostatní mali vonku pri kostole nanajvýš kríž.

Situácia sa zmenila v 19. storočí zásluhou osvietencov, vzdelancov, intelektuálov. Zasadzovali sa za dôstojnú pamiatku pre každého, bez ohľadu na jeho vieru a spoločenské postavenie. A tak nastal najväčší a najbizarnejší rozvoj sepulkrálnej kultúry - rozmanité architektonické, sochárske, kamenárske a umeleckoremeselné diela."

Z akých dôvodov si ľudia dávali v 19. storočí robiť honosné náhrobky či rodinné hrobky, ktoré dnes obdivujeme?

„Kľúčom k pochopeniu týchto náhrobkov je dobový vzťah k smrti. Dnes život plynie, akoby nikto neumieral a trúchlo sa iba v skryte duše. Vtedy bola smrť verejnou udalosťou a rozrušila celú spoločnosť. Návštevy cintorínov sa zaviedli práve v 19. storočí. Náhrobný pomník neslúžil iba poteche jednotlivca, získal spoločenskú vážnosť. Nechal si ho urobiť každý, kto si to mohol dovoliť.

Prvýkrát v histórii sú objednávateľmi aj inštitúcie - školy či spolky. Hrobky boli náhradou za stratu možnosti pochovávania v kostoloch - čo bolo zo strany panovníka a uhorskej vlády niekoľkokrát zakázané. Časom sa stali šľachtici, politici, podnikatelia prvkom ich reprezentácie.

Aký je stav nášho kultúrneho dedičstva v tejto oblasti? Robíme dosť pre to, aby sa vzácne náhrobky zachovali?

„V tomto ohľade ešte pykáme za to, čo sa tu odohralo za komunizmu: bezohľadná likvidácia starých cintorínov a ignorácia. Náhrobky sa vnímali ako cudzie, keďže mali zväčša náboženské motívy, neslovenské nápisy a aristokratické kultúrne zázemie. Za posledné desaťročia priniesli pozoruhodné výsledky niektoré umeleckohistorické výskumy, napríklad Márie Novotnej o dvojpodlažných pohrebných kaplnkách, Zuzany Ludikovej o renesančných náhrobkoch či Jozefa Medveckého o maľovaných epitafoch.

Ja sa venujem sepulkráliám z 19. storočia. Na Slovensku však chýba lapidárium, čo je európsky štandard. Máloktoré múzeum alebo galéria má vo svojich zbierkach náhrobok. Pozitívne je, že okrem štátnej ochrany prostredníctvom Pamiatkového úradu SR sa ochrany niektorých náhrobkov a hrobiek ujímajú obce."

Pripravujú ho na americké pochovávanie

V areáli stropkovského cintorína pokračujú práce súvisiace s tzv. americkým pochovávaním.

STROPKOV. Mesto pracuje na novom spôsobe pochovávania, tzv. americkom. Ešte na jar zrezali topole na miestach, kde by mali byť v budúcnosti len zatrávnené hroby s náhrobnými kameňmi. Nasledovala úprava terénu, prednedávnom začali s výstavbou prístupového chodníka.

"Pochovávať na tzv. americký spôsob sa bude na východnej strane smerom od domu smútku. Rozpočet na prípravu tejto časti cintorína predstavuje asi 50-tisíc eur. Tohto roku nám však bolo z mestského rozpočtu vyčlenených len zhruba 10-tisíc eur. Tieto prostriedky nám vystačili len na vybudovanie polovice prístupovej cesty, plochy na kontajnery a na posypový materiál.

Smerom na sever od prístupovej cesty, ktorá je od starého cintorína odčlenená palisádami, sa bude pochovávať na tzv. americký spôsob," uviedol pre Spektrum vedúci strediska mestského podniku Služba Anton Andrejko.

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. Nenaleťte pochybným predajcom jazdeniek
  2. K-Classic – značka, ktorá pomáha!
  3. Recept na príjemné ráno od „majstra rozkoší“ Daniela Nekonečného
  4. Odteraz pri volaniach už nemusíte rátať minúty
  5. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  6. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou
  7. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami
  8. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade
  9. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku
  10. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky
  1. Recept na príjemné ráno od „majstra rozkoší“ Daniela Nekonečného
  2. K-Classic – značka, ktorá pomáha!
  3. Pred 25 rokmi musela byť jazdenka zo západu
  4. Odteraz pri volaniach už nemusíte rátať minúty
  5. Nenaleťte pochybným predajcom jazdeniek
  6. Cíťte sa v priestore príjemne
  7. Ktorý odšťavovač má najvyššiu výťažnosť?
  8. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  9. Ako si vybrať wc a umývadlo?
  10. Poslanec M. Borguľa bojuje proti netransparentnému tendru
  1. Odteraz pri volaniach už nemusíte rátať minúty 9 206
  2. Dobrý internet v meste i na vidieku. Dostupný je takmer všade 4 598
  3. Volkswagen Golf: Odpoveď na takmer všetky otázky 4 534
  4. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť 4 154
  5. Mexická Oaxaca: Vonia čokoládou a jedinečnými pyramídami 3 763
  6. Návod, ako získať maximum pri nákupoch s kreditkou 3 494
  7. Na tieto veci sa oplatí myslieť pred odchodom na dovolenku 2 931
  8. Vietnam: Krajina, ktorá rozmazná jedlom a uchváti históriou 2 924
  9. I cez prázdniny testujte elektrobicykle 1 978
  10. Máte už vybranú dovolenku na júl? 774

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Slovensko ako Švajčiarsko, hotová diaľnica. Politici sľubujú, voliči im veria čoraz menej

Denník SME pred troma mesiacmi spustil projekt Sluby.sme.sk, kde odhaľuje nesplnené sľuby politikov.

KOMENTÁRE

Politici sú tiež len zamestnanci

Sľuby politikov nemôžu mať hodnotu nevkusných predvolebných nálepiek

KOMENTÁRE

Diabol, z ktorého sa zrodil boršč

Nebezpečná invázna rastlina zaplavila Rusko. Skúsenosti s ňou má aj Slovensko.

DOMOV

Plavčan na tlačovej konferencii nehovoril pravdu

Minister povedal, že kritériá boli známe v 2015. Schválené boli o rok neskôr.