Smrť sa nedá oklamať

Rada sa smeje a vyžaruje nákazlivý optimizmus. Keby ste to nevedeli, sotva by ste správne uhádli, čo robí - je lekárkou v hospici. KATARÍNA MIČIAKOVÁ.

(Zdroj: SME - Pavol Funtál)

KATARÍNA MIČIAKOVÁ sa rada smeje a vyžaruje nákazlivý optimizmus. Keby ste to nevedeli, sotva by ste správne uhádli, čo robí - je lekárkou v hospici Dom pokoja a zmieru u Bernadetky v Nitre, ktorý pomáhala vybudovať. Mohlo by sa zdať, že pracovať v dome, kam chodia zomierať ľudia, je asi riadne depresívne povolanie. Mičiaková však oponuje. Toto miesto nielenže vyžaruje pokoj a zmier, ale človek sa v ňom cíti takmer dobre.

Čo predchádzalo práci na hospici a čo vás sem vlastne priviedlo?

Tridsať rokov som sa venovala anestézio-resuscitačnej starostlivosti, teda uspávaniu pri operáciách. Neskôr ma zaujala liečba chronickej bolesti. Podarilo sa mi v roku 1995 otvoriť ambulanciu pre liečbu bolesti. Zistila som však, že liečba často zlyháva, pretože rodina nie je schopná zariadiť správnu opatrovateľskú starostlivosť. Od toho bol už len malý krok k úvahe, že by bolo treba vybudovať zariadenie, ktoré sa venuje zomierajúcim pacientom, pri ktorých sa už samotná choroba liečiť nedá, ale dá sa ovplyvniť veľmi veľa vecí. Napríklad aby trpeli čo najmenej. Sme zdravotnícke zariadenie, kde sa robí veľmi seriózna paliatívna liečba, teda komplexná starostlivosť o chorých, ktorých život sa blíži ku koncu. Samozrejme, staráme sa aj o duševno pacienta.

Aké problémy musí človek zvládať, keď robí na takomto projekte?

Samozrejme, finančné, ale nielen tie. Pôvodne sme mali stavať v Ivanke pri Nitre, ale stretli sme sa s protestmi, že hospic nemôže byť vedľa školy, lebo je neetické, aby deti videli starých a chorých pacientov.

V našej civilizácii je skrátka zomieranie tabu. Ako keby to bolo niečo neslušné.

A pritom je to súčasť života. Narodíme sa, žijeme, zomierame. Ale je to aj zmenou spôsobu života. Kedysi boli viacgeneračné rodiny, takže sa dokázali o zomierajúceho postarať. Dnes starí bývajú oddelene od mladých, rodiny sú neucelené. Nehovoriac o tom, že starať sa o takéhoto pacienta je pri najlepšej vôli pre mnohé rodiny nemožné finančne, časovo a podobne.

Nemocnice sú neosobné fabriky. Rodine oznámia, že pacient zomrel a to je všetko. Pritom je to rodina, čo v tej chvíli potrebuje odbornú pomoc, ako to riešite?

Berieme ich spolu s pacientom ako jednotku v núdzi. Neoddeľujeme pacienta od rodiny. Máme tu aj ubytovanie pre rodinných príslušníkov. Niektorí sa s nami pravidelne stretávajú aj po odchode svojho príbuzného. V našej kaplnke robíme na konci každého mesiaca zádušné omše za zosnulých v tom mesiaci a tam prichádzajú aj rodinní príslušníci tých, ktorí zomreli dávnejšie. Dokonca sa vytvorila taká komunita. To ma zaskočilo, tridsať rokov som robila na ARO a nepamätám si, že by sa niekto dobrovoľne vrátil. Za dva roky sa vytvoril výborný personál, súcitný k pacientom aj pozostalým.

Človek by povedal, že sa tu stretne so samými vážnymi tvárami, a vy ste sa s kolegyňou - rádovou sestričkou smiali, až sa okná triasli.

Ja sa prestanem smiať, až keď zomriem. Vieme sa zabávať, dvakrát sme boli celý personál na bowlingu, aj vrchná sestra a páter Andrej. Musíme z času na čas vypustiť paru. Robíme si malé radosti, Mikuláša pre pacientov aj pre personál a podobne.

V hospici pracujú sestričky, máte tu katolícku kaplnku. Je dôležitý vzťah k Bohu u vašich pacientov?

Mali sme tu ateistov aj budhistu - tí budhisti na počesť mŕtveho podľa svojho rituálu v miestnosti poslednej rozlúčky zapálili vonné tyčinky, a spustili protipožiarne zariadenie. Nikoho nenútime ku zmiereniu s Bohom, je to každého rozhodnutie.

Je pri zomieraní výhoda byť veriacim?

Je, obrovská. Znášajú to lepšie.

Niektorí ľudia sú s odchodom zmierení, iní nie. Sú nejaké indície, podľa ktorých sa dá odhadnúť, ako to budú znášať?

Nie, ani podľa vzdelania, ani spoločenského postavenia, ničoho. Podľa psychologičky Kuebbler-Rossovej je niekoľko fáz zomierania - v prvej si človek zlú diagnózu nepripúšťa, druhá fáza je hnev, tretia fáza je vyjednávanie s nejakou vyššou mocnosťou, štvrtá sú depresie. Piatou fázou je zmierenie. Niekto sa zastaví v nejakej fáze a už nepokračuje, iný sa do niektorej fázy vráti. Ale zmierenie vo väčšine prípadov nastane. Osud znášajú vo všeobecnosti horšie príbuzní ako zomierajúci. Pacient je často spokojný, že je v teple, tichu, opatrený a nemá bolesti.

Ako dospeje rodina k presvedčeniu, že ich príslušník je prípad pre hospic?

Rodina spravidla začne o hospici uvažovať, keď je pacient imobilný, slabučký, nevie sa stravovať, vracia, nezvláda starostlivosť o seba a rodina nezvláda starostlivosť o neho. Podotýkam, že nie každý zomierajúci pacient je prípad pre hospic. Ale keď je utrpenie príliš veľké, patrí k nám. To je hlavne prípad pacientov s nádorovými ochoreniami. Upozorňujem, že to nemusia byť iba seniori. Žiaľ, stále je príliš veľké množstvo ľudí, ktorým v posledných obdobiach života nebola poskytnutá adekvátna pomoc.

Nemáte zo svojej práce depresie?

Po tom bláznivom tridsaťročnom bangee jumpingu na ARO tu mám naozaj pocit pokoja a zmieru, ako je to napísané v názve hospicu. Videla som veľa úmrtí, ale my tu nehovoríme o zomieraní, ale žití posledných dní života. Dnešná doba je úžasná, prináša obrovské množstvo liekov, ktoré vedia veľmi pomôcť, a dávame pacientom možnosť byť s kruhom rodiny.

Napriek tomu je smrť v hospici častým hosťom. Čo robíte, aby ste ju trochu odplašili?

Dôležitý je prístup k pacientom, láska, vzťah k rodine, nasycovanie potrieb pacienta tak, aby sa cítil ako hosť v našom dome. Ja slovo klient, ktoré sa často používa, neznášam, klient môže byť v banke. Nevravím, že je jednoduché pracovať tu a byť tu. Aj pacienti vidia, že niektorí z nich odchádzajú. Včera tu bol, a dnes tu nie je. Ale snažíme sa napriek tomu robiť si pohodu. Naše ciele sú jednoduché - aby pacientov nič nebolelo, aby sa mali v rámci možností dobre, aby prišla na návštevu rodina. To sú najdôležitejšie hodnoty. My vieme, že smrť sa nedá oklamať. Dnes majú lekári tendenciu pacienta liečiť aj v prípade, že je liečba nemožná a prináša dokonca zhoršenie stavu. Je to preto, že mnohí lekári považujú za svoje osobné zlyhanie to, keď nevedia pacienta vyliečiť. Ale niektorí pacienti sa skrátka vyliečiť nedajú.

Ako si dobíjate baterky?

Ponechala som si úväzok v algeziologickej ambulancii, teda ambulancii na liečbu bolesti. Je to niečo iné a tak si dobíjam energiu. Veľká skupina ľudí žije v bolestiach dlhé roky a keď ich bolesti zbavím, tak sú šťastní a funkční a to mi dáva energiu. Liečba bolesti je niečo, čo ma kedysi naštartovalo a čo mi stále pomáha v živote.

Ste zariadením s profesionálnou nemocničnou starostlivosťou. Je to tak aj v iných hospicoch?

Podľa našej legislatívy, vyhlášky o paliatívnej starostlivosti, to musí byť zdravotnícke zariadenie. U nás sú to neštátne zariadenia.

Koľko stojí u vás rodinu jeden deň pacienta?

Trinásť eur. Pre mnohé rodiny je to veľká položka, ale je v tom zahrnutá komplexná starostlivosť - lieky, stravovanie, pranie, všetky procedúry.

Koľko dáva poisťovňa?

Málo. Od dvadsať do päťdesiat percent. To sú likvidačné platby, zomieraním sa nechcú zaoberať ani v poisťovniach. Lôžko na deň pritom vychádza na 66 eur. Našťastie je nám ochotná pomáhať Diecézna charita v Nitre, ale to tiež nie je bezodná studňa. Asi treba búšiť do poisťovní. Pri inom prístupe by sa dali vytvoriť podmienky aj pre domácu hospicovú starostlivosť tak, že by personál chodil za pacientmi priamo do domácností.

Mali ste už pacienta, ktorý sa od vás vrátil domov?

Jedna pacientka minulý rok neprišla vo veľmi dobrom klinickom stave, ale nastalo zlepšenie a asi pred rokom sme ju prepustili. No dnes je tu zasa.


MUDr. Katarína Mičiaková (1953) tridsať rokov pracovala ako anesteziologička na ARO, vybudovala algeziologickú ambulanciu (na liečbu chronickej bolesti), ktorú otvorili v roku 1995 v Nitre. Je koordinátorkou hospicovej starostlivosti. Pôsobí ako vedúca lekárka hospicu Dom pokoja a zmieru u Bernadetky v Nitre, ktorý aktívne pomáhala vybudovať. Pravidelne organizuje medzinárodné konferencie o liečbe bolesti. Má dve deti.

Najčítanejšie na SME Domov


Inzercia - Tlačové správy


  1. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  2. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho
  3. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  4. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  5. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  6. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami
  7. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  8. Lety do exotiky už aj z Bratislavy
  9. Nonstop banka vo vrecku - aplikácia Mobil Banking
  10. Ako sme jazdili v socializme
  1. Očarujúca Srí Lanka: malý ostrov plný prekvapení
  2. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  3. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho
  4. Už aj seniori presadajú do SUV
  5. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  6. Americká ambasáda zaberá pozemky už rok bez nájomnej zmluvy
  7. Bratislava gets a new public space and park
  8. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  9. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  10. Daikin predĺžil záruku na klimatizácie so službou Stand By Me
  1. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov 6 926
  2. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho 2 804
  3. Očarujúca Srí Lanka: malý ostrov plný prekvapení 2 621
  4. Ako sme jazdili v socializme 2 604
  5. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku 1 930
  6. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole 1 714
  7. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami 1 307
  8. Lety do exotiky už aj z Bratislavy 1 286
  9. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť 1 174
  10. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov 838

Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Podnikajú na hranici prežitia. V kráľovstve polievok sa držková nevarí

Do niekoľkých hrncov naložili dvaja Bratislavčania svojho tvorivého ducha i značnú časť finančných úspor.

KOMENTÁRE

Pravda a láska stoja na našej strane

Môj manžel a ja, na túto frázu si aj po vyše dvoch rokoch manželstva stále zvykám.

ŠPORT

Ramsay uzemnil aj Cháru. Nie som demokrat, tvrdí Kanaďan

Som fajn chlapík, keď hráči robia to, čo im poviem, hovorí nový tréner reprezentácie.

PLUS

Prečo je dobré nájsť si architekta

Len rozumný architekt vymyslí dom, v ktorom budete naozaj šťastní.

Neprehliadnite tiež

Domov

Pochody boli bez protiprávnych konaní, doprava je v centre obnovená

Štátna aj mestská polícia dohliadali na priebeh pochodov Dúhový Pride a Hrdí na rodinu.

Domov

V Bratislave bol Dúhový pochod. Pozrite si, ako vyzeral

V približne rovnakom čase sa konal v hlavnom meste aj pochod Hrdí na rodinu.

Domov

Na Dúhový Pride prišla aj ombudsmanka Patakyová

V Bratislave bol aj pochod Hrdí na rodinu. Je za ním Anton Chromík, ktorý inicioval neúspešné referendum o rodine.

Domov

V Jasnej pod Chopkom odštartovala bežecká štafeta k Dunaju

Rekordných 205 tímov absolvuje trasu z Jasnej v Demänovskej doline do Bratislavy.